Traviata v IT svete 21. storočia – stream premiéry Viedenskej štátnej opery

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Len dva týždne delili premiéry nových inscenácií vo Viedenskej štátnej opere. Prázdne hľadiská a streamované predstavenia sú azda jedinou pripomienkou, že operný dom v neďalekej metropole čelí rovnakej pandémii ako my. Tempo ich premiér je závratné. Po Bizetovej Carmen sa Giuseppe Verdi populárnou La traviatou vrátil na javisko v novej inscenačnej verzii. Opäť vzdialenej konvencii.

Viedenská štátna opera vydržala bez La traviaty len poldruha roka. Inscenáciu Jeana-Françoisa Sivadiera vystriedalo v nedeľu 7. marca 2021 čítanie príbehu očami 36-ročného švajčiarsko-austrálskeho divadelného, filmového a v ostatných rokoch aj operného režiséra a tiež spisovateľa Simona Stonea. Išlo o koprodukciu Viedenskej štátnej opery s parížskou Národnou operou, kde v Palais Garnier uzrela svetlo sveta v septembri 2019. To sa ešte udialo naživo, pred vpádom koronavírusu.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Juan Diego Flórez (Alfredo Germont), foto: Michael Pöhn

Simon Stone nie je žiaden konzervatívec, vidí operné divadlo – bez ohľadu na dátum vzniku diel – ako flexibilný prostriedok komunikácie s dnešným, najmä mladým publikom. Traviata v jeho poňatí, v spolupráci so scénografom Bobom Cousinsom a kostýmovou výtvarníčkou Aliceou Babidge a najmä videoprojekciami Zakka Heina, odkrýva príbeh s istým významovým posunom, občasnými zrážkami s textom a predovšetkým so zámerom zasadiť ho do dnešného digitálneho sveta.

Violettu nevníma ako archetyp „dámy z polosveta“, či rovno kurtizány, ale ako celebrity a influencerky, žijúcej v bubline sociálnych sietí a vlastného značkového parfumu. Spoznaním Alfreda sa jej chorobou poznačený život začína meniť.

Prečítajte si tiež:
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

Taká je východisková pozícia hlavnej hrdinky a jej sveta, vizuálne znázorneného počas prelúdia. V neveľkom časovom úseku zažívame „čarovanie“ videom. Od detailu privretých Violettiných očí nás inscenátori prevádzajú jej statusmi na sociálnych sieťach, rozhovormi s blízkymi, s doktorom, klinikou. Krátkymi textovými správami, doplnenými emotikonmi, internetovými skratkami, zverejňujúcimi jej súkromné pocity i fotky zo života. Vlastne tie necelé štyri minúty uvedú diváka in medias res, priamo do atmosféry inscenácie.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), Juan Diego Flórez (Alfredo Germont), zbor, foto: Michael Pöhn
G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), zbor, foto: Michael Pöhn

Otázka, či tento cielený posun smerom k publiku, žijúcemu v podobnom svete, bude stačiť. A odpovede na ňu sa počas večera zjavujú v kladnom i problematickejšom zmysle. Dynamika inscenácie je miestami až prehnane urýchľovaná projekciami a ich trikmi na veľkých video stenách, častým pohybom točne. Inokedy zasa trocha viazne, ba dotkne sa aj stereotypu či bezradnosti v práci so sólistami.

V premiérovom obsadení, trocha pozmenenom v dôsledku migračných obmedzení, vyšla typovo najlepšie Violetta. Tmavá pleť predstaviteľky dokonca z pozadia nanáša tému multikulturalizmu, hoci ostala skôr vo verbálnej rovine predpremiérovej besedy.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Verdi na prahu skladateľskej zrelosti

Ak sledujeme inscenáciu cez počítač, prípadne v časovo posunutom televíznom prenose tretieho kanála ORF, vnímame detaily. Je to prosto iné, ako zo vzdialenosti v divadelnom auditóriu. Preto nie je celkom uveriteľné, ak syn (Alfredo Germont v podaní 48-ročného Juana Diega Flóreza) je v realite o osem rokov starší od svojho otca („vecchio genitor“ Giorgio Germont 40-ročného Igora Golovatenka). Aj keď prvý z nich vyzerá na svoj vek mladšie a druhý je trocha maskovaný. Režisér však oboch nedokázal odstrihnúť od občasných patetických gest.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), foto: Michael Pöhn

Prvé dejstvo má zopár svojských čŕt. Violetta v strieborných šatách s maximálne vyzývavým dekoltom a pre „IT girl“ neodmysliteľným mobilom v rukách, si robí selfie (telefóny a tablety má väčšina spoločnosti na párty), úlohou nesmelého Alfreda je z vrcholu pyramídy pohárov rozliať šampanské (počas Brindisi) a samozrejme, väčšina si všetko nahráva na smartfóny.

Točňa a videá sú v plnom prúde, takže zaraz sme v obrátenom prostredí kontajnerov a skladovaných debien. Violetta z párty odchádza v pristavenom aute, no vzápätí – a to sme plynulo v árii È strano! – sa pohybuje kdesi v exteriéri pri stánku s kebabom. A zatiaľ čo ona ťuká do mobilu, Alfredo sedí pri počítači v internetovej kaviarni.

Prvý obraz 2. dejstva, odohrávajúci sa na vidieku, pripomína Alfredo v kockovanej košeli s fúrikom a Violetta s traktorom a stohom sena, nakladajúceho na jeho vlečku. Inak je spočiatku horizont čistý. Netrvá to dlho a video už pracuje na plné otáčky: zjavuje sa bankové konto. Ak toto prostredie označí neskôr prichádzajúci otec Germont ako „tanto lusso“ (aký luxus), tak to znie úsmevne. Neskôr sa objaví kaplnka, no dueto opäť ruší premietanie rôznych textov, pod ktorými sa protagonisti trocha strácajú.

Vcelku pôsobivý bol návrat Alfreda, zbierajúceho zo stolov akéhosi záhradného sedenia, kvietky pre Violettu. A po stretnutí s otcom opäť mobil, z ktorého sa Alfredo dozvie, kam mu ušla Violetta.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), foto: Michael Pöhn

Druhý obraz 2. dejstva je situovaný do prostredia maškarného plesu u Flory, kde sa zjavili rôzne extravagantné kreatúry, zrejme kdesi v pozadí (podľa Markízovho kostýmu) sa odohrávali perverzné sexuálne hry. No okej, vylúčiť sa to nedá. Do tohto prostredia vtrhne civilný Alfredo, vyvolá scénu žiarlivosti i neovládanej zloby. Kartová hra sa realizuje cez tablet a napokon – celkom v duchu tradície – obsype Alfredo Violettu bankovkami, výplatou za prežité dobrodružstvo.

Asi najemotívnejšie, aj keď od proklamovaného realizmu sčasti vzdialene, vyznelo 3. dejstvo. Už počas predohry sa nachádzame v nemocničnom priestore s pacientmi v kreslách, napojenými na infúzie. V istej chvíli, zrejme v stave blúznenia, sa Violetta odpojí od zariadenia, berie si kabát a odchádza do sveta vlastných vidín a spomienok. V ňom (čaro projekcie) stretáva všetky známe osoby, objíma sa s virtuálnym Alfredom, delí ich však zábradlie. Po skončení horúčkového sna sa ocitne opäť v nemocnici, ale už zoslabnutá na lôžku a v Alfredovom náručí, cítiac svoj koniec, prežíva posledné chvíle rušného života. Smrť je tu. Violetta sa pomaly stráca v útrobách javiska, v nenávratne.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), Juan Diego Flórez (Alfredo Germont), foto: Michael Pöhn

Neviem, do akej miery réžia ovplyvnila názor dirigenta Giacoma Sagripantiho, možno ho niekedy inšpirovala k spomaleniu tempa, možno dokresľovala isté psychologické posuny na javisku. Celkovo možno hudobné naštudovanie považovať skôr za konvenčné, bez prekvapujúcej či extrémnejšej pulzácie tempa a dynamiky. Veľmi solídna, nie svetoborná koncepcia, korešpondujúca s dianím na javisku a cítiaca stupňovanie drámy. Orchester a zbor Viedenskej štátnej opery majú partitúru v krvi, takže už iba reagovali na drobné dirigentove špecifiká.

Titulnú postavu stvárnila, podobne ako v Paríži, kde alternovala so Zuzanou Markovou, juhoafrická sopranistka Pretty Yende. Tridsaťšesťročná umelkyňa má za sebou vyše desaťročnú kariéru zväčša v belcantovom teréne a stála už na všetkých popredných javiskách sveta. Jej Violetta sa herecky stotožnila s režisérskym poňatím a bola herecky najprepracovanejšou kreáciou, pričom dramatická poloha jej vychádzala presvedčivejšie, než „celebritný“ frivolný začiatok. Jej príjemne sfarbený, oblý soprán, je zatiaľ skôr lyrický, no v centrálnom a hornom registri dostatočne objemný a prierazný. Koloratúru ovláda technicky presne, isté dlhy však zanecháva jej hlbšia, menej rezonančná poloha.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), foto: Michael Pöhn

Juan Diego Flórez nebol pôvodne obsadený a zrejme do kresby charakteru mladíka dnešných dní by sa hodil mladší interpret. Herecky sa občas nevyhol istej obľube v konvenčných gestách, nie je typickým moderným spevákom-hercom, no v miestach kulminujúcej drámy bolo najmä z jeho očí vidieť hrôzu, ktorú Alfredo prežíva. Flórezov tenor, ktorý sa za štvrťstoročie vyprofiloval ako vzorový rossiniovský interpret, prechádza už do širšieho lyrického repertoáru. Upútal pasážami, kde naplno uplatnil vysokú legatovú kultúru, kde jeho hlas znel sviežo a s leskom. Natrafil však aj na miesta s istým mankom v objemnosti materiálu, ktorý si aj lyrický verdiovský part nárokuje.

Odhliadnuc od režisérom najmenej vyprofilovanej postavy Giorgia Germonta, kde ruský barytonista Igor Golovatenko nemal priestor pre hereckú akciu, po vokálnej stránke bol jeho výkon ozaj pozoruhodný. Svoj lyrický barytón vedie v štýlových frázach, má technicky zdatne prepojené registre a vo vysokej polohe sa cíti úplne bezpečne. Z menších postáv sa žiadna nezapísala výraznejšie, hoci sa v obsadení objavilo niekoľko nováčikov.

G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2021, Pretty Yende (Violetta Valéry), Igor Golovatenko (Giorgio Germont), foto: Michael Pöhn

V bežnej prevádzke Viedenskej štátnej opery nová La traviata, aj keď prichádza po minimálnej pauze od predchádzajúcej, si svojich návštevníkov určite nájde. Dá sa tiež predpokladať, že na premiére by sa miešalo bravó s bučaním. Je to však trend, aký sa objavuje veľmi často a považujem ho za úplne legitímny.

Skúsme si teraz predstaviť, aký ohlas by Simon Stone so svojím poňatím vyvolal v Bratislave. Konzervatívny divák by ju a priori odmietol (podobne ako „nemorálnu“ Kramerovu scénu zo Sadka), opačné spektrum, ktoré nemáme vôbec zmapované, by sa asi diferencovalo podľa náklonnosti k IT svetu. Či by dokázala prilákať masy mladých divákov, s tým tiež nie som si istý. Ale to bola len taká virtuálna úvaha. Možno aj vyprovokovaná internetovým posolstvom viedenskej inscenácie.

Autor: Pavel Unger

písané z písané z online prenosu premiéry 7. 3. 2021 na play.wiener-staatsoper.at
(záznam premiéry je dispozícii online TU…)

Aktuálny program bezplatného online vysielania záznamov predstavení Viedenskej štátnej opery je k dispozícii TU…

G. Verdi: La traviata
Viedenská štátna opera
koproducia s Opéra national de Paris
premiéra 7. marca 2021, odvysielaná online

Hudobné naštudovanie: Giacomo Sagripanti
Réžia: Simon Stone
Scéna: Robert Cousins
Kostýmy: Alice Babidge
Svetlo: James Farncombe
Video: Zakk Hein

Violetta Valéry: Pretty Yende
Flora Bervoix: Margaret Plummer
Annina: Donna Ellen
Alfredo Germont: Juan Diego Flórez
Giorgio Germont: Igor Golovatenko
Gaston: Robert Bartneck
Baron Douphol: Attila Mokus
Marquis von Obigny: Erik Van Heyningen
Doktor Grenvil: Ilja Kazakov

www.wiener-staatsoper.at

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

predpremiérové matiné k La traviate

Režisér Simon Stone o La traviate

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár