Dnes je: pondelok, 20. 8. 2018, meniny má: Anabela, zajtra: Jana

Tri podoby „maďarského“ tancovania

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koniec divadelnej sezóny v Slovenskom národnom divadle patrí už piaty rok medzinárodnému festivalu európskeho divadla Eurokontext.sk, ktorý strieda ročník činoherný s hudobnodramatickým a tanečným v jednom. Divákom sa naskytá šanca vidieť na scéne SND domáce aj zahraničné produkcie v tej ktorej oblasti. Piaty ročník festivalu predstavuje v júni 2018 pozoruhodné inscenácie opery a baletu.

Hosťujúcimi predstaveniami tanečnej časti festivalu, sú súčasný tanečný projekt Denník Anny Frankovej z dielne Baletu Štátneho divadla Košice (recenziu premiéry si prečítate TU…), tri jedinečné tanečné skladby Bélu Bartóka Bartókov tanečný triptych v podaní Maďarského národného baletu a vyvrcholením festivalu je nepochybne vychýrený petrohradský súbor Eifman Ballet s baletným eposom Čajkovskij – Pro et Contra. Balet SND ponúka divákom svoje najnovšie dielo Esmeralda (recenziu premiéry si prečítate TU…), inscenáciu predstaviteľky najmladšej choreografickej generácie Reony Sato Dafnis  a Chloe (recenziu premiéry si prečítate TU…) a psychologický balet Za hranicami hriechu /Bratia Karamazovovci, ktorý je tanečným ekvivalentom k Dostojevského majstrovskému románu (recenziu premiéry si prečítate TU…). Keďže okrem Bartókovho tanečného triptychu a Eifmanovho Čajkovského Pro et Contra boli ostatné tanečné projekty tohtoročného festivalu Eurokontext.sk na stránkach Opera Slovakia pri ich premiérovom uvedení už recenzované, sústredím sa teda v priebehu festivalu na dve hosťujúce zahraničné diela.

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Drevený princ,
foto: Attila Nagy

Bartókov tanečný triptych

Tri jedinečné tanečné skladby Bélu Bartóka pretavené do pohybu tromi renomovanými maďarskými choreografmi, prostredníctvom troch originálnych pohybových rukopisov boli na programe 7. júna a zahájili baletnú časť festivalu.

Balet Drevený princ, ktorý sa pokúšali zinscenovať už mnohí choreografi, v súčasnej podobe prináša svetovo uznávaný choreograf Pál Frenák. Zdôrazňuje pritom rozpor medzi detským príbehom a sofistikovanou hudbou. Tanečná suita, v ktorej sa Bartók inšpiroval tanečnými témami, spája silu, krásu baletu a ľudového tanca. Dielo v choreografii Zsolta Juhásza je výsledkom koprodukcie Maďarského národného baletu a Duna Art Ensemble. Súčasťou večera je aj nová verzia najznámejšieho Bartókovho baletu Zázračný mandarín v choreografii legendárneho maďarského choreografa Lászlóa Seregiho. Jeho zámerom bolo vytvoriť súčasné ponímanie diela v rámci tanečného i vizuálneho konceptu, rešpektujúc pôvodnú nadčasovú verziu. Predstavenie z hudobnej stránky predviedol Orchester Maďarskej štátnej opery, ako nás informuje web.

Choreograf a tanečník Pál Frenák založil svoj súbor v roku 1989 v Paríži a v roku 1999 maďarsko-francúzsku verziu v Budapešti paralelne fungujúcu s parížskou skupinou. Jeho originálne choreografie s výrazným výtvarným znením a ojedinelým tanečným súborom  mal slovenský divák možnosť vidieť v našej krajine už po piatykrát. V roku 2011 tohto excentrického kreatívneho choreografa pozval vtedajší generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth na hosťovanie s dvojvečerom Twins a In time. O dva roky neskôr (2013) Frenáka pozval súčasný riaditeľ baletu Štátneho divadla v Košiciach Andrej Suchanov, aby choreograf vytvoril a postavil dielo pre košický baletný súbor a z tejto tvorivej spolupráce vzniklo dielo Chaotica, ktoré ma Štátne divadlo Košice na svojom repertoári. Do tretice sme mali možnosť vďaka Festivalu Nová dráma vidieť tanečný projekt X&Y na doskách bratislavského Mestského divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Eurokontext 2016 zaradil do svojho programu Frenákove dielo Birdie (písali sme o tom TU…) a rovnomenný festival tentoraz hostil choreografovho Dreveného princa. Dychtivý slovenský divák má najbližšie k Frenákovým dielam do Budapešti – odporúčam vycestovať občas za tanečným zážitkom, prudérnejšie typy však nech ostanú so svojim konzervativizmom radšej bezpečne doma.

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Drevený princ,
foto: Attila Nagy

Kedysi v bájnej minulosti žili švárny Princ a pôvabná Princezná každý na svojom zámku a nepoznali sa. Až tu raz Princ uvidel Princeznú, ako tancuje na lesnej čistinke, a hneď k nej zahorel láskou. Princ sa náhli na hrad k Princeznej, ale lesná Víla sa ho snaží svojimi kúzlami zadržať. Princ zvádza boj so začarovaným lesom a s vlnami rozvodneného potoka. Napokon v snahe upútať pozornosť Princeznej vyrobí Princ drevenú bábku, ktorú oblečie do svojho kabátca a ozdobí svojimi kaderami. Keď Princezná z diaľky zazrie bábku, zaľúbi sa do nej. Aj keď príde bližšie, ostáva očarená drevenou bábkou a živého Princa ohrdne. Očarovanie bábkou však čoskoro vyprchá, a vtedy si Princezná uvedomí, aký je Princ krásny. Premkne ju zahanbenie, ale to už sa blíži Princ, aby milovanú konečne vzal do svojho náručia.

Takto bol uvedený balet Drevený princ na scéne SND, ktorý si pamätáme z roku 2003 a ktorý bol uvádzaný spolu s operou Hrad Kniežaťa Modrofúza. Hosťujúci choreograf a režisér inscenácie Tamás Juronics vytvoril na scéne a v kostýmoch Zsuzsy Molnár veľmi hutnú, štýlovo náročnú a dynamickú pohybovú partitúru. V role Dreveného princa sa vtedy predstavil Jozef Dolinský ml., alternovaný Romanom Novitzkym, ktorý si za rok 2003 prevzal aj cenu Kvet baletu.

Pál Frenák vo svojom Drevenom princovi však nejde ortodoxne po príbehu. Ako sme už u neho zvyknutí témy aktualizuje a vyberá si z nich nosné myšlienky, ktoré provokujú a „dokumentujú“ súčasnosť – v tomto prípade jej nezmyselné zrýchlenie, povrchnosť, ignorovanie spoločenských, sociologických a emocionálnych tém, alebo exponovanú koncentráciu na význam jednotlivca. V tanci uplatňuje klasické techniky v kombinácii s akousi abstraktnou formou, ktorá často vyústi do animálnych pohybov, ako večného odkazu prírody, alebo návratu k nej. Choreograf nastoľuje aj otázku identity a bytia s obavou o budúcnosť sveta pre ďalších potomkov, rieši zápas dobra a zla. Vo svojom diele postavy zmnožuje, čím zámerne mätie diváka a spochybňuje príbehovú i charakterovú identifikáciu postáv, nevieme kto je tu princ a princezná (krátkovlasá blondska v čiernej bielizni s tetovaním, alebo dlhovlasá brunetka v bielej kombiné) a je tu vôbec nejaká? Kto tu reprezentuje princa? – tanečník v čiernom, či bielom, alebo ten, čo visí ako pavúk vo vzduchu? Ktorý je ten drevený a je tu vôbec nejaký princ?

Drevený princ

Choreograf využíva monštruóznu naklonenú rovinu, ktorá poskytuje rôzne úrovne – svet dole, aj hore, umožňuje kĺzanie, behanie, váľanie, kotúľanie, klesanie tanečníkov, ich škrabanie sa do výšin, i padanie do hlbín. Tento prvok evokuje už opakované riešenie scény v diele Chaotica (ŠDKE). Frenák ostáva verný svojej tradičnej výtvarnosti – tanečníkov vyzlieka do „spodnej bielizne“, využíva monochróm, kontrast čiernej a bielej, tanečnice disponujú občas topánkami na vysokých podpätkoch a vejú rozpustenými dlhými vlasmi. Všetko smeruje k čistej vizuálnej jednoduchosti a mierne pikantnej erotike zároveň. Dominuje estetika tela, krásne kreslených svalov a dokonalých figúr tanečníkov a ľahká frivolnosť dráždivých saténových košieľok a vysokých podpätkov. Táto zdanlivá inklinácia k telu a povrchnosti však vždy profiluje vnútornú filozofiu jeho odkazu zašifrovanú do tanca. Tanečníci sa pohybujú jednotlivo, alebo v skupinách, často využíva dynamické polohy behov a kĺzania po naklonenej ploche, temperamentné skoky tanečníkov do náručia ďalších, profiluje svetlom intímne prostredia pre osobné výpovede, všetci sú tu zdanlivo spolu, ale v konečnom dôsledku každý separátne a sám za seba. Na začiatku a v záverečnej časti situuje Frenák do vzduchu akrobatického tanečníka na popruhoch, ktorý sa vznáša, rotuje, levituje, vyťahuje tanečníkov zo zeme do vzduchu, aby ich opäť pustil, na chvíľu ho uväznia v osídlach lán, aby sa z nich sám oslobodil. Táto nebezpečná hra hraničiaca so spektakulárnou prezentáciou a optickým efektom nebýva u Frenáka samoúčelná a nesie so sebou významový aj estetický náboj. Tradične na scénu vstupuje na moment aj choreograf, ticho, nenápadne, až mysticky v čiernom obleku s bielou tvárou a dlaňami aby predviedol v minimalistickom pantomimickom geste ako mím odkaz v posunkovej reči. Tento motív je pre choreografa charakteristický a odvíja sa od skutočnosti, že obaja jeho rodičia boli nepočujúci.

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Drevený princ,
foto: Attila Nagy

Choreografie Pála Frenáka sú vždy nesmierne kvalitne zatancované vďaka profesionálnym interpretom a nebolo tomu inak ani tento raz. Provokujú jemne živočíšnou animálnosťou, šteklia erotickou fantáziou, ulahodia až expresívnou dokonalosťou spotených tiel, svalov, šliach, stehien a paží, ale predovšetkým uspokoja dokonalým suverénnym tancovaním v intenciách provokatívnych myšlienkových odkazov. Tak to bolo doposiaľ vždy a tak to bolo aj teraz. Avšak, charakter pôvodne možno pre niektorých šokantného divadla, sa postupne stal očakávanou štýlovou prezentáciou a treba objektívne priznať, že Drevený princ Pála Frenáka (navyše vo svojej zdĺhavosti) tento raz ničím výrazným nešokoval, neprekvapil a ostal v rovine už poznaného a svojim spôsobom (pre neho) už tradičného.

Druhá časť večera patrila dielu Zázračný mandarín (choreografia a kostýmy László Seregi, scéna Gábor Forray). V SND sme mali možnosť vidieť Zázračného mandarína v roku 1989 v choreografii Jozefa Dolinského (interpreti: Libor Vaculík, Viera Zlochová, Peter Dúbravík, Michal Mikeš, Dušan Nebyla), ktorý bol uvádzaný spolu so Cyranom de Bergerac v choreografii Miroslava Štaudera. Zázračný mandarín z Maďarska sľuboval „súčasné ponímanie diela v rámci tanečného i vizuálneho konceptu, rešpektujúc pôvodnú nadčasovú verziu“. Scéna s diagonálnymi schodiskami s javiskom na javisku, na ktorom bola inštalovaná posteľ s obrovskou lampou na pozadí s priehľadom vysvieteného mesta evokovala dokonca aj naše niekdajšie uvádzané predstavenie, vychádzajúc teda zrejme z predlohy avizujúcej „pôvodnej verzie“. Kostým sa približoval k móde 80-tych rokov minulého storočia (respektíve k tak stvárňovanej javiskovej „móde“).

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Zázračný mandarín,
foto: Attila Nagy

Vizuál predstavenia nás teda akosi vrátil do nedávnej minulosti, nazdávam sa však, že to nebol zámer tvorcov. V tomto znení sa nieslo aj tancovanie, ktoré sa v prípade hlavnej protagonistky dalo prijať bez výhrad (s výnimkou trochu teatrálneho hrania), pasáci a Mandarín však príbeh lupičov a klientom nastrčenej kurtizány nezatancovali (ani nezahrali) dostatočne presvedčivo. Narafičené bitky študenta, elegantného pána a napokon aj dominantný zápas s Mandarínom vyznieval pomerne neautenticky. Zázračný Mandarín nás v tejto verzii skôr kamsi časovo vrátil, než by nás posunul k deklamovanému súčasnému ponímaniu. Čo však na tomto „kuse“ rozhodne uchvátilo (a to platí aj pre ostatné prezentované diela) bola Bartókova hudba v prevedení Orchestra Maďarskej štátnej opery. V tomto zmysle bol celý večer skvostným hudobným zážitkom.

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Zázračný mandarín,
foto: Attila Nagy

Zatiaľ čo prvá časť (Drevený princ) nastolila veľké myšlienky vylúpnuté z príbehu, druhá (Zázračný Mandarín) sa príbehu striktne držala a tretia (Tanečná suita) nás posunula k abstrakcii tanca na vyjadrenie hudby v intenciách tradície a štylizovaného folklóru. Tanečná suita (choreografia Zsolt Juhász, scéna Túri Erszébet, kostýmy Rita Furik) je charakterový balet s čitateľným maďarským rukopisom. Cieľom choreografa bolo „autentické uchovanie tradícií maďarského ľudového tanca a ich javisková adaptácia na vysokej umeleckej úrovni v úlohe tanečníka i choreografa“. Scénu tvorili dva vertikálne sa posúvajúce panely s jednoduchými portálmi, za ktorými sa črtalo stĺporadie nad hlavicou zakončené figurínami odetými do krojov. Tento optický efekt zmnožoval tanečníkov (dav) na scéne, hoci výtvarným prevedením pôsobil pomerne amatérsky. Dominantou tu bola opäť hudba, ktorá sa briskne, hravo, dramaticky aj poeticky niesla prirodzene v tanci s prvkami ľudových motívov v pohybe aj v kostýmovom prevedení v zemitých tónoch, s jemnou štylizáciou strihov a aplikácií. V rozšafnej skupine tancujúcich sa objavoval sólový pár, ktorý pohybovo vychádzal z klasického tanca, ktorý však modifikoval do ľudových verzií a prvkov. Tanečná suita v kontexte celého večera pôsobila najmenej atraktívne a nemala veľmi šancu uspokojiť baletného diváka.

Bartókov tanečný triptych, Maďarský národný balet, Tanečná suita,
foto: Attila Nagy

Prvý festivalový večer v baletnom znení sľuboval kvalitu maďarských tvorcov, na ktorú sme zväčša zvyknutí a ja osobne sa vždy na ňu aj neskrývane teším. Trochu sklamane (hoc úprimne nerada) musím konštatovať, že nepriniesol nič nové, prekvapivé, ohromujúce ani súčasné a nevidené. Evidentne z kontextu celej dramaturgie večera a v komparácii jednotlivých diel kvalitatívne „trčal“ Frenákov Drevený princ. Ak však bol kompilát tohto projektu zameraný na prezentáciu Bartókovej hudby, tak v tomto zmysle rozhodne splnil účel a môžeme ho vnímať ako hudobnú lahôdku na vysokej úrovni, ktorú sme si mohli do dôsledkov vychutnať. Lenže, nešli sme na koncert. Na balet sa predovšetkým pozerá a tento raz veru (s výnimkou Frenákových tanečníkov) nebolo, žiaľ, až tak na čo.

Autor: Barbara Brathová

písané z predstavenia 7. 6. 2018

Bartókov tanečný triptych
Hosťovanie Maďarského národného baletu
predstavenie v rámci festivalu Eurokontext.sk 2018 (opera a balet)
nová budova SND 7. júna 2018

Drevený princ
Choreografia, výprava: Pál Frenák

Zázračný mandarín
Choreografia: László Seregi
Scéna: Gábor Forray
Kostýmy: László Seregi

Tanečná suita
Choreografia: Zsolt Juhász
Scéna: Túri Erszébet
Kostýmy: Rita Furik

www.opera.hu

www.eurokontext.sk

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár