Tri sopranistky v úzadí

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kvalitných interpretov operného umenia je veľké množstvo, ale média či diváci prevažne preferujú ,,trendové” operné hviezdy, v tieni ktorých neprávom zostali pre širšiu kultúrnu verejnosť u nás neznáme kvalitné umelkyne. Z nich by som chcel prostredníctvom tohto článku pozornosť venovať trom sopranistkám.

V časoch mojej mladosti (50. a 60. roky) sa celý operný svet koril umeniu jedinečnej Marie Callas a speváčke (podľa Toscaniniho) s anjelským hlasom Renate Tebaldi. Nerovnou konkurentkou im bola Španielka Victoria de los Ángeles a postupne operné javiská ovládla vo verdiovskom repertoári Leontyne Price, na wagnerovskom nebi žiarila Birgit Nilsson a autentické belcanto vzkriesili Joan Sutherland a Montserrat Caballé.

Zaujímavá Renata Scotto, ktorá do širšieho povedomia priaznivca opery prenikla až v USA v 70. rokoch ako dramatický soprán, v skutočnosti zažila svoje najlepšie roky o desaťročie skôr v rodnom Taliansku ako skvelá interpretka lyrickej koloratúry (Lucia, Elvira z Puritánov, Amina z Námesačnej, Norina z Dona Pasquala, Verdiho Gilda a Violetta) a lyricko mladodramatických úloh (Mimi, Butterfly, Fidelia z Edgara, Gounodova Margareta), ku ktorým inklinovala svojím krásne sfarbeným tmavším tónom.

Teatro alla scala, foto: Taras Vyshnya/Shutterstock

Aj speváčka s najkrajším lyrickým sopránom Mirella Freni (nezabudnuteľná Mimi, Micaela, Suzel, Julia, Nannetta, Zuzanka) sa lepšie cítila v tomto odbore než v neskorej fáze svojej bohatej kariéry ako Aida či Fedora.

Tak trocha v tieni týchto „kráľovien“ zostali pre širšiu kultúrnu verejnosť u nás neznáme ďalšie sopranistky, z ktorých chcem dnes predstaviť tri: Španielku Angeles Gulin (1939 – 2002), Talianku Ritu Orlandi-Malaspina 1937 – 2017) a Turkyňu Lejlu Gencer (1928 – 2008). V gramopredajniach boli to pre nás mená nedostupné a ani viedenský rozhlas, vysielajúci pravidelne operné koncerty na ORF1, im nevenoval osobitnú pozornosť. Počúval som ich hlasy prostredníctvom talianskeho rozhlasu vďaka priamym prenosom z talianskych operných divadiel, ktoré RAI sprostredkúval každý týždeň v stredu a sobotu.

Angeles Gulin celým pôvodným menom María de los Ángeles Gulín Domínguez sa narodila v roku 1939 v Galícii a spev študovala v uruguajskom Montevideu. Tu debutovala v úlohe Kráľovnej noci a po vydaji sa s manželom presťahovala do Európy. Prvé roky najviac spievala v Nemecku, ale aj v Taliansku a Španielsku v koloratúrnom odbore (Lucia, Gilda, Violetta, Oscar) a v roku 1968 získala ocenenie na verdiovskej súťaži v Busette. Potom sa už profilovala ako dramatická sopranistka (di agilitá) v množstve Verdiho opier tak z jeho prvého tvorivého obdobia (Nabucco, Korzár, Stifelio, Aroldo, Attila, Dvaja Foscariovci, Alzira) ako jeho zrelých diel (obe Amelie, Elena, Leonora zo Sily osudu, Aida a predovšetkým Macbeth).

Angeles Gulin (1939 – 2002), zdroj: internet

Jej hlas sa, najmä v stredoch a hĺbkach, vyznačoval veľkou nosnosťou a farebnou pútavosťou vzdialene pripomínajúc božskú Mariu, kým vo výškach bol čosi užší a svetlejší. K jej ideálnym úlohám potom patrili Gioconda, Maddalena, Wally, Santuzza, Turandot ale aj veľké heroíny predvediovského belcanta Lucrezia Borgia, Norma, Donna del Lago. Z menej známych opier účinkovala napríklad vo Fallovej veristickej opere La vida breve či v Spontiniho Fernandovi Cortezovi, a počas pôsobenia v Nemecku vytvárala aj obe hlavné ženské úlohy v Donovi Giovannim.

Už ako dramatický soprán skúsila v Catanii popasovať sa aj s raným Wagnerom (Senta v Holanďanovi). Spievala na všetkých významných európskych javiskách i v Južnej Amerike a v roku 1982 stvárnila v MET Elenu zo Sicílskych nešpor. Jej poslednou úlohou bola Margareta v Boitovom Mefistofelovi v roku 1987, po ktorej sa musela rozlúčiť so speváckou dráhou zo zdravotných dôvodov.

Je až zarážajúce, ako málo si ju všímali nahrávacie štúdiá. Jej jedinou štúdiovou nahrávkou je sopránová úloha v prvej Verdiho opere Oberto, kde jej partnermi boli Umberto Grilli, Simon Estes a Viorica Cortez. Objasniť sa to pokúsil dirigent Lopez Cobos, ktorý prehlásil, že jej hlas v štúdiu nedokážu adekvátne zachytiť. Speváčka má však viacero live nahrávok z divadiel, predovšetkým z raných Verdiho opier. V Aroldovi Alzire jej bol partnerom Gianfranco Cecchele vtedy vo vrcholnej forme naznačujúcej, že by mohol byť nástupcom Maria del Monaca. V Korzárovi jej bol partnerom Nicola Martinucci a v Giordanovom André Chénierovi Carlo Bergonzi.

video

Z rozhlasových prenosov si pamätám jej „agresívny“ zástoj v Belliniho Beatrice di Tenda po boku Carrerasa a Brusona a pod taktovkou Franca Mannina, inak skladateľa filmovej hudby pre Luchina Viscontiho. Gulin spievala aj koncertný repertoár, istou kuriozitou boli songy Kurta Weila.

Aj Rita Orlandi-Malaspina bola predovšetkým verdiovskou interpretkou. Narodila sa v roku 1937 v Bologni a zomrela v 2017 v Milane. Jej poslednou hlasovou pedagogičkou bola slávna Carmen Melis (učiteľka Renaty Tebaldiovej). V roku 1961 vyhrala spevácku súťaž v Bussete a v tom istom roku v milánskom Teatro Nuovo už spievala Pucciniho Sestru Angeliku a o dva roky neskôr Verdiho Giovannu d´Arco.

Rita Orlandi-Malaspina v zákulisí Teatra alla Scala počas predstavenie Verdiho opery Don Carlo, 1968, foto: Erio Piccagliani

V La Scale debutovala v roku 1966 ako Leonora v Sile osudu. V newyorskej Metropolitnej opere vytvorila v roku 1968 Ameliu zo Simona Boccanegru a v roku 1979 Aidu. Spievala v Londýne, Paríži, Barcelone, Mníchove, vo Viedni a na všetkých významných talianskych operných javiskách, pravidelne na festivaloch vo Verone a v rímskych kúpeľoch Caracalla.

Ani jej hlas sa nedostal do nahrávacích štúdií, zato má mimoriadne veľký počet zvukových záznamov z operných predstavení z rokov 1964 – 1975. Na nich spieva Elenu v Mefistofelovi (partneri Siepi, Labó, Olivero), Elviru v Ernanim (Benátky 1967 s Monacom), Leonoru z Trubadúra vo Philadelphii (s Luigi Ottolinim), v zázname z jej debutu v MET Ameliu Grimaldi s Tuckerom, MacNeilom a Gjaurovom. Trikrát bol jej hlas zachytený z prenosov Verdiho Dona Carlosa, dvakrát z Teatro alla Scala s Brunom Prevedim resp. Placidom Domingom, Cosotto resp. Verret a Gjaurovom a Capuccillim, kým v Teatro Colón v Buenos Aires v roku 1971 pod taktovkou Gavazzeniho bol jej Carlosom Pedro Lavirgen.

V prenose Verdiho Sily osudu z Teatro Comunale v Bologni (1970) bol jej Alvarom Flaviano Labó a Preziosillou Franca Mattiucci, ktorá potom hosťovala aj v SND ako Amneris v Aide. V Maškarnom plese v Benátkach jej bol partnerom Carlo Bergonzi, v Bitke pri Legnane Gianfranco Cecchele, v Attilovi Veriano Luchetti a v barcelónskych Dvoch Foscariovcoch Pedro Lavirgen a Vicente Sardinero. Po ukončení aktívnej činnosti speváčka vyučovala spev vo Verone, Alessandrii, Novare či Miláne.

Nepochybne najvýznamnejšou z tejto trojice sopranistiek bola Leyla Gencer v Taliansku uznávaná ako najautentickejšia pokračovateľka odkazu Marie Callas obohacujúca podľa jej vzoru klasické technické belcanto (potom skvele reprezentované speváčkami ako Joan Sutherland a Montserrat Caballé) o dramatický výrazový spev. Je ozaj paradoxom, že práve ona, na rozdiel od spomínanej Španielky a Taliansky, sa nikdy nedostala do Metropolitnej opery New York a jej umenie je takisto zachytené len na live záznamoch z predstavení.

Plným menom sa volala Ayşe Leyla Gencer a narodila sa v roku 1928 neďaleko tureckého Istanbulu matke poľsko-litovského pôvodu. Mala ozaj kvalitných učiteľov spevu, ktorými boli Giannina Arangi-Lombardi a barytonista Apollo Granforte. Po krátkom účinkovaní v zbore ankarskej opery sólovo debutovala ako Santuzza (1950). Po odchode do Talianska, ktoré sa stalo jej druhou vlasťou, spievala Santuzza v Teatro San Carlo di Napoli (1953) a v roku 1957 debutovala v Teatro alla Scala v Poulencových Dialógoch karmelitánok.

G. Donizetti: Belisario, Leyla Gencer (Antonina), La Fenice, 1969, foto: wikipedia

V tomto slávnom milánskom divadle v rokoch 1957-83 vytvorila 19 operných úloh najmä z verdiovskeho repertoáru (v Sile osudu, Don Carlosovi, Aide, Macbethovi atď.), no mimoriadne bohatý bol jej repertoár opier predverdiovského belcanta (Donizettiho Belisario, Poliuto, Caterina Cornaro, Lucrezia Borgia, Anna Bolena, Maria Stuarda a Roberto Devereux).

Medzi jej postavami (v celkovom počte 72) nechýbali ani Mozartova Dona Elvira, Paciniho Sapho, Gluckova Alcesta, spievala v svetovej premiére Pizzettiho Vraždy v katedrále, v Monteverdiho Korunovácii Poppey, v operách Brittena, Menottiho a Prokofjeva. Napriek svojmu „ťažkému“ hlasu sa nezľakla Verdiho Violetty a Gildy(!). Na javisku zotrvala do roku 1985 a ešte sedem ďalších rokov vystupovala koncertne. V rokoch 1983 – 1988 pedagogicky pôsobila v Miláne a koncom storočia ju Riccardo Muti požiadal, aby viedla školu mladých spevákov pri La Scale.

Jej uznávané kvality rešpektovali dirigenti a intendanti, a tak nasnímali obrovské množstvo predstavení s jej účasťou. Existujú dva záznamy z jej mozartovských kreácií (Dona Elvíra z Dona Giovanniho a Grófka z Figarovej svadby), v štyroch verdiovkách (Ernani, Maškarný bál, Aida a Sila osudu) jej partnerom bol Carlo Bergonzi, v Puritánoch, Lucrezii Borgii, Rigolettovi a Gioconde Gianni Raimondi. Caterinu Cornaro a Borgiu naspievala aj Giacomom Aragallom, Cherubiniho Medeu s Aldom Botionom, ktorého som o 35 rokov neskôr videl vo veronskej Turandot v úlohe Cisára.

Vo Verdiho Bitke pri Legnane bol jej javiskovým milencom Gastone Limarilli, v Sile osudu Giuseppe di Stefano (1957), v Maškarnom bále Giorgio Merighi, v Dvoch Foscariovcoch Mirto Picchi, v Zandonaiovej Francesce da Rimini Gastone Limarilli a v Massenetovom Wertherovi Ferruccio Tagliavini.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú prenosy z divadiel, ktoré kvalitou vyrážali dych. Bol to záznam Trubadúra, kde v zostave popri nej figurovali Mario del Monaco, Ettore Bastianini a Fedora Barbieri (1957) a prenos Verdiho Macbetha (1968). Vokálne impozantný bol hneď jej prvý výstup, v ktorom najprv (akoby bola činohernou herečkou) krásne deklamovala v próze text manželovho listu (Racchiusi nel cor questo segreto, addio!), a potom vo vražedne napísanej prvej árii Lady ohurovala dramatickými tónmi.

video

Najväčší zážitok mi však Leyla Gencer dopriala v máji 1967, kedy na javisku Teatro Comunale vo Florencii stvárňovala Mariu Stuardu. S ňou spievali vtedy ešte menej známa no skvelá Shirley Verrett, tenorista Franco Tagliavini a basista Agostino Ferrin. Bola to moja prvá návšteva opery priamo v Taliansku a Gencer predviedla strhujúci výkon. Na konci predstavenia nadšené publikum sa pokrikmi „sole“ dožadovalo, aby sa samé klaňali len predstaviteľky Marie a Elizabethy.

Aj u tej najlepšej speváčky možno objaviť drobné nedostatky. V prípade Leyly Gencer to bol návyk prudko nasadzovať každý vysoký tón a potom ho postupne zoslabovať. Je však škoda, že na opernom Olympe najlepších sopranistiek druhej polovice minulého storočia jej meno mnohým nič nehovorí.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku