Trikrát Berlín – erotikou nabitá Poppea, absurdný Holanďan a akrobatický Quichotte

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Berlín je jednoducho neporovnateľné operné veľkomesto. Počas troch po sebe idúcich večerov ponúka návštevy troch špičkových a pritom autonómnych operných domov. So vzácnou možnosťou vidieť v Staatsoper Unter den Linden Korunováciu Poppey od Claudia Monteverdiho, v Komiche Oper Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana a v Deutsche Oper Dona Quichotta z pera Julesa Masseneta.

KORUNOVÁCIA POPPEY SO SLÁVKOU ZÁMEČNÍKOVOU – DOSLOVA „SEX-AND-CRIME-STORY“

Slovami v úvodzovkách avizovala Štátna opera Unter den Linden obnovené naštudovanie opery Claudia Monteverdiho L´incoronazione di Poppea. Pôvodná premiéra sa odohrala pred piatimi rokmi, o jej aktuálny návrat sa však hudobne a spevácky postaral celkom odlišný tím. Po vlaňajšom viedenskom uvedení diela, pochádzajúceho z Benátok roku 1642, išlo o ďalšiu lahôdku pre (nielen) fanúšikov barokovej opery. Bolo to úplne iné poňatie, no o nič menej pútavé a napínavé. Ba až odvážne odkrývajúce sexuálne témy, ktoré dobovo sotva rozdeľovali ideologicko-hodnotové nastavenia politikov i bežných ľudí. A pritom, dnešným naratívom, nemuseli označiť Monteverdiho za liberála, či nedajbože progresívca.

C. Monteverdi: L’incoronazione di Poppea, Staatsoper Unter den Linden, Berlín, 2017, foto: Bernd Uhlig

Claudio Monteverdi, súčasník Shakespeara, doviedol operu ako hudobnodramatický druh do svojho prvého vrcholu. Na prahu baroka priniesol expresívnosť a farebnosť inštrumentácie s psychologickým prienikom do charakterov postáv. Pravdou je aj to, že z dvoch nájdených rukopisov, benátskeho a neapolského, ani jeden nezodpovedal pôvodnej verzii. Preto sa dnes, na základe vedeckých bádaní, nestretávame s totožnými hudobnými podobami diela. Berlínske predstavenie Korunovácie Poppey trvá tri a trištvrte hodiny a má jednu pauzu. Pre porovnanie, vo Viedenskej štátnej opere (inscenácia z mája 2021) bolo o cca tridsať minút kratšie.

Napriek dĺžke nemá inscenácia jediné hluché miesto. Naopak, režisérka Eva-Maria Höckmayr na scéne Jensa Kiliana a v kostýmoch Julie Röslerovej nepotrebuje žiadne kulisy. Vystačí si so zlatistou šikminou, siahajúcou vpredu ponad neobsadenú časť orchestrálnej jamy a vzadu, oblúkom prechádzajúcou do horizontu. Plus funkčné využitie točne. Nič viac, nič menej, okrem mimoriadne účinnej hry so svetlami a farbami v dizajne Olafa FresehoIreny Selky. Celé dianie, charaktery a značne komplikované vzťahy, sú už len na takmer stále prítomných účinkujúcich, oblečených do kostýmov od barokovej štylizácie až po civilný dnešok. V jednoduchosti je krása, tak možno označiť vizuálny dojem.

C. Monteverdi: L’incoronazione di Poppea, Staatsoper Unter den Linden, Berlín, 2017, foto: Bernd Uhlig

Dej v stručnosti kreslí príbeh po korune bažiacej titulnej hrdinky, ktorá odvrhne milenca a prinúti Nera vzdať sa manželky, aby sa sama stala cisárovnou. Táto rovina je prepletená intrigami, ľudskými obeťami (okrem Senecu, ktorý sa podreže a dablérom je mŕtvola stále prítomná, zomiera tiež do vyhnanstva poslaná Ottavia), alegorickými postavami (Deus ex machina v podobe Amora nechýba) a predovšetkým silnou náložou erotickej moci.

Tá je hlavnou zbraňou vypočítavej, zvodnej Poppey, ale aj zvrhlého vraha svojej matky a zároveň ľudskými emóciami zmietaného Nera. To je podklad pre atmosféru dekadentného sveta jeho vlády v 1. storočí nášho letopočtu. Monteverdiho opera si vyberá iný úsek, sprevádzaný rovnako mŕtvolami, ale aj vášňou, láskou a sexom. Berlínska réžia je dôsledná v kresbe zvrhlého prostredia, ale vkusná. Aj tam, kde sa k milostnému aktu Poppey a Nera pridáva do trojice Lucano (ba na chvíľu si k nim priľahne aj Ottone), nakoniec zrejme nový Nerov milenec. Záverečné dueto „Pur ti miro“ teda necháva otvorený koniec.

C. Monteverdi: L’incoronazione di Poppea, Staatsoper Unter den Linden, Berlín, 2017, foto: Bernd Uhlig

S veľkou dávkou fantázie pristupuje réžia vlastne ku všetkým postavám. Prológ spievajú a hrajú členovia a členky Detského zboru Štátnej opery, rozkošne je vykreslený Valetto, v modernej tanečnej scénke pred spustenou oponou uzatvárajúci prvú polovicu večera. Ale úžasné sú aj transvestitné postavy (Nutrice v sukni so širokou výstužou, či Arnalta), v úplnom súlade s predlohou. Nedá sa ani opísať každý moment tejto úchvatnej inscenácie.

Dirigent Jean-Christophe Spinosi je jedným z najrešpektovanejších znalcov starej hudby. S orchestrom Akademie für alte Musik Berlin vyčaril dych berúci barokový zvuk, bohatý na kontrasty v tempách a dynamike, s nuansami vychádzajúcimi zo situácií, z rozpoloženia postáv. Jedným slovom, dokonalosť, ktorú treba počuť. Už po pauze ho vítali veľké ovácie.

Podobne aj spevácke obsadenie. Hosťujúca slovenská sopranistka (v súčasnosti členka Viedenskej štátnej opery) Slávka Zámečníková s postavou modelky mohla hrať s činohernou bravúrou Poppeu len poskromne odetá. Vokálne jej dala opojnosť timbru, slohovú čistotu, výrazovú a dynamickú plastickosť. Objavom bol pre mňa excelentný kontratenorista Carlo Vistoli (Nero), úžasný typ, technicky bravúrny a s dramatickým materiálom, porovnateľným vari i s wagnerovským mezzosopránom.

C. Monteverdi: L’incoronazione di Poppea, Staatsoper Unter den Linden, Berlín, 2022, klaňačka po predstavení, zdroj foto: FB Slávka Zámečníková

Ďalší kontratenorista svetového mena Bejun Mehta bol bezchybným Ottonem, Natalia Skrycka do najjemnejších nuáns vypracovanou Ottaviou, Grigory Shkarupa sonórnym Senecom, Evelin Novak výbornou Drusillou. Postava Arnalty bola pre chorobu avizovaného tenoristu rozdelená medzi perfektného Marka Milhofera, spievajúceho z orchestriska a hrajúcu asistentku réžie. No a nečakaný bonus navyše: dojemná javisková rozlúčka so 68-ročným Jochenom Kowalskim (stále ideálna Nutrice), ktorého začiatky v Berlíne som sám zažil. Pochopiteľne, ovácie postojačky nemali konca.

V KOMISCHE OPER ZNÁSILNILI BLÚDIACEHO HOLANĎANA DO PODOBY DETSKEJ BUFFY

Richard Wagner sa asi musí často „obracať v hrobe“. Je to bez pochýb kultový skladateľ (nerátam Slovensko) a preto láka režisérov k módnemu pohrávaniu sa s jeho operným odkazom. Niekedy dokonca aj zmysluplným. Veď Prsteň Nibelungov z posvätného Bayreuthu v roku 1976 sa v réžii Patricea Chéreaua, po počiatočnom odmietnutí, napokon stal „Ringom storočia“.

R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Komische Oper Berlin, 2022, foto: Monika Rittershaus / Komische Oper Berlin

Medzitým prešlo veľa času a všetky opery Richarda Wagnera menili svoje tváre podľa predstáv režisérov. Posledný exces postihol Blúdiaceho Holanďana (Der fliegende Holländer) v berlínskej Komische Oper. V novej inscenácii si režisér a scénograf (pôvodne herec) Herbert Fritsch silou mocou zaumienil, že príbeh patrí do „detskej izby“. A je to vlastne komická opera s operetnou manierou. Hm.

Čo jeho a kostymérku Bettinu Helmi k tomu viedlo? Vychádzali z Wagnerovej morskej cesty plachetnicou z Rigy do Londýna a prežitými búrkami. Podľa nich neprežíval strach zo smrti, ale radosť a humor. Stará severská sága a jej spracovanie Heinrichom Heinem, baladický príbeh pútnika, túžiaceho po nekonečnej vernosti milovanej ženy, či motív vykúpenia v závere, to sú rozprávky vhodné k detským postieľkam. Sčasti má pravdu, Blúdiaci Holanďan nie je žiadnou realistickou drámou, ale ani rozprávkou na dobrú noc. To špecifické a v praxi rozmanito vykladané, posunul Herbert Fritsch do roviny svojich spomienok na detstvo a skladanie drevených lodí. Takže nič netreba brať vážne a s Wagnerom zažime 135 minút vtipnej komédie! Nabáda režisér. Dodávam, skôr nezdôvodnenej paródie a persifláže.

R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Komische Oper Berlin, 2022, foto: Monika Rittershaus / Komische Oper Berlin

Dokonca režisér i dirigent Dirk Kaftan (v súčasnosti generálny hudobný riaditeľ v Bonne) vidia v melodickosti a talianskej „ľahkosti“ viacerých pasáží inšpiráciu Gioachinom Rossinim, ktorého skladateľ v ranej fáze obdivoval. A ešte jedno prekvapujúce podobenstvo našli tvorcovia. Čuduj sa svete, s Bizetovou Carmen. Podľa režiséra je Carmen ženským Holanďanom a naopak. Nuž, tak aj inscenácia dopadla.

Pestrá farebnosť nemennej scény (tri dejstvá sa podľa priania skladateľa hrajú v kuse), atrapa lode s ktorou námorníci kývajú, imitujúc búrku. Tancujúci Kormidelník, Zombieho pripomínajúci, tiež v tanečnom kroku sa pohybujúci Holanďan s bizarnou ryšavou parochňou, ženský zbor v podobe detských princezničkových tanečníc (žiadne priadky sa nekonajú), pripitá Mary, paródia na Sentu. V závere stúpajú do výšav javiska kostýmy protagonistov.

R. Wagner: Blúdiaci Holanďan, Komische Oper Berlin, 2022, foto: Monika Rittershaus / Komische Oper Berlin

V Komische Oper som za éry Barryho Koskieho videl samé zaujímavé inscenácie. Asi som mal šťastie. Tento raz ma sklamal aj orchester, pod taktovkou Dirka Kaftana dopúšťajúci sa mnohých až nepochopiteľných chýb a jednostranne preforsírovaného zvuku. V druhej repríze sa v dvoch postavách (Holanďan a Daland) zmenilo obsadenie. V titulnej úlohe ukázal Simon Neal objemný, skutočne wagnerovský barytón značnej sily. Musel sa však štylizovať do bizarnej koncepcie. Daniela Köhler (Senta) má už namierené ako Brünnhilde do Bayreuthu, no jej priebojný soprán má skôr chladnú, ostrejšiu farbu. Tijl Faveyts je zvučným, hoc trocha tvrdším Dalandom. Z tenoristov bol Brenden Gunnell typovo nevýrazným, hlasovo solídnym Erikom a naopak, Caspar Singh sviežim Kormidelníkom.

MASSENETOV DON QUICHOTTE S PREVAHOU AKROBACIE A TRIKOV

Z vyše štyroch desiatok operných diel Julesa Masseneta vo frekvencii uvádzania vedú s výrazným náskokom dve – WertherManon. Ak opomenieme kategóriu zabudnutých, stále nám ostáva vyše pätica nepravidelne sa objavujúcich. Na jej čele nachádzame „hrdinskú komédiu“ Don Quichotte, opus svojský už tematickými koreňmi v tvorbe Miguela de Cervantesa. Samotný námet sa premietol do Massenetovej hudobnej poetiky, na ktorej francúzsku os sa navinuli španielske motívy v inštrumentácii (použitie kastanet či gitary) a občas i vo vokálnych líniách.

V berlínskej Deutsche Oper sa navštívená inscenácia zrodila v máji 2019 (hudobne ju pripravil bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume) a v týchto dňoch sa vrácia ako obnovené naštudovanie s iným obsadením. Ostáva režijná koncepcia Jakopa Ahlboma, scéna (Katrin Bombe) a kostýmy (Katrin Wolfermann), ktoré vytvárajú dôležitý vizuálny vnem.

Inscenátori vychádzajú z faktu, že operný Don Quichotte nie je totožný s literárnym. Kreslia ho teda ako čudáckeho rojka s dobrým a otvoreným srdcom. „Rytier smutnej postavy“ so svojím najúprimnejším priateľom Sanchom Pansom, zdoláva prekážky, bojuje s veternými mlynmi, no ide si za svojím hoc aj neuskutočniteľným cieľom. Jakop Ahlbom dáva inscenácii náboj magického realizmu (sám ho tak označil), pretože súcití s hrdinom, veriacim aspoň vo svojej fantázii v dobro.

J Massenet: Don Quichotte, Deutsche Oper Berlin, 2022, Marie Therese Carmack (Dulcinée), zbor, foto: Bettina Stöß / Deutsche Oper Berlin

Prostriedkami inscenačného tímu sú farebne pestré a diferencované obrazy, do ktorých sa včleňuje veľká dávka pohybu, akrobacie a účinných trikov. Hrozbu samoúčelnosti vyvracajú rýchlo sa meniace situácie (napriek piatim dejstvám je minutáž opery kratšia než dve hodiny) a ich ozvláštnenia spomenutými prostriedkami ešte väčšmi dynamizujú dianie. Vzhľadom na mladé obsadenie hlavných mužských postáv (také mala aj pôvodná premiéra), nekreslil režisér profil starého človeka, ale vysokého fešáka.

Možno aj preto je jeho vzťah k Dulcinée nie až taký uveriteľný a záverečná smrť prekvapujúca. Zato s veľkou dávkou fantázie vymodeloval masové scény, pridal postavy bezhlavého, dlhorukého a guľatého, vytvoril v pozadí tvár s otvárajúcimi sa ústami a dlhým, vysúvacím jazykom. A použité triky (napríklad, keď sa – podľa Quichottovej fantázie – z čašníčky Dulcinée stáva do červených šiat odetá hviezda) sú efektné. Na druhej strane smutný pochod Quichotta so Sanchom na pomyslenom koni, majú hlbokú dávku emócie.

Výborné bolo hudobné naštudovanie Daniela Cartera, ktorý vyniesol podstatné vlnenia tejto zaujímavej partitúry. V dynamike odkryl mnoho jemnosti v impresionisticky tklivých hladinách a na druhej strane, ako príkry kontrast, plnokrvný a farebný zvuk kvalitne hrajúceho orchestra a výborne disponovaného zboru.

J Massenet: Don Quichotte, Deutsche Oper Berlin, 2022, Patrick Guetti (Don Quichotte), Misha Kiria (Sancho Pansa), foto: Bettina Stöß / DOB

V titulnej postave preukázal Patrick Guetti mohutný bas, ktorý občas znel síce menej koncentrovane, no dokázal s ním upútať nielen plnými výškami, ale aj emóciou pián. Ak ako charakter postavy sa nie celkom kryl so zámerom skladateľa, to už išlo na vrub réžie. Misha Kiria (Sancho Pansa) má pôsobivo sfarbený barytón, rovnako technicky istý a zvučný vo všetkých polohách. Dulcinée stvárnila bohatým, tmavým mezzosopránom (trocha menej profilom roly a herectvom) štipendistka newyorskej opernej nadácie Marie Therese Carmack. Z menších úloh vynikol jadrný barytón Deana Murphyho ako Juana.

Tri večery v troch berlínskych operných domoch boli opäť veľkým poučením. Ale aj potvrdením, že operné divadlo 21. storočia, v ktorom majú čoraz silnejšie slovo režiséri, má v prípadoch názorovému súladu s hudobnou zložkou a nestavania predlôh na hlavu, budúcnosť. Berlín má skoro 3 milióny 700 tisíc obyvateľov, plus množstvo turistov, takže prevádzka troch operných divadiel (aj napriek slabšej návštevnosti Dona Quichotta) sa zdá byť saturovaná. K žiadnemu dress-codu publikum nie je vyzývané, respirátory sú na rozdiel od mestskej hromadnej dopravy dobrovoľné, takže niet zábran ani pre spontánnych návštevníkov. Tých milujúcich operu je veľa a dlhotrvajúcimi potleskami dokážu povzbudiť umelcov a divadlá.

Autor: Pavel Unger

Staatsoper Unter den Linden
Claudio Monteverdi: L´incoronazione di Poppea (Korunovácia Poppey)
Dirigent: Jean-Christophe Spinosi
Réžia: Eva-Maria Höckmayr
Scéna: Jens Kilian
Kostýmy: Julia Rösler
Svetlá: Olaf Frese, Irene Selka
Hrá Akademie für alte Musik Berlin

Recenzované predstavenie 5. december 2022
www.staatsoper-berlin.de

Komische Oper Berlin
Richard Wagner: Der fliegende Holländer (Blúdiaci Holanďan)
Dirigent: Dirk Kaftan
Réžia a scéna: Herbert Fritsch
Scénická spolupráca: Andrej Rutar
Kostýmy: Bettina Helmi
Svetlá: Carsten Sander
Zbormajster: David Cavelius

Recenzované predstavenie 6. december 2022
www.komische-oper-berlin.de

Deutsche Oper Berlin
Jules Massenet: Don Quichotte
Dirigent: Daniel Carter
Réžia: Jakop Ahlbom
Scéna: Katrin Bombe
Kostýmy: Katrin Wolfermann
Svetlá: Ulrich Niepel
Zbormajster: Jeremy Bines

Recenzované predstavenie 7. december 2022
www.deutscheoperberlin.de

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár