Ochrnutá hlasivka. Môže byť pre speváka niečo horšie? Učiteľa mu zatkli nacisti, jeho ústa zamkla choroba. Toto život pripravil americkému basbarytonistovi Georgeovi Londonovi, prvému Ne-Rusovi, ktorému v kostýme Borisa Godunova tlieskala Moskva. „Záhradník spevu“ a vášnivý kuchár, ktorého sté výročie narodenia sme si 30. mája t. r. pripomenuli, zomrel pred 35 rokmi.
Boli ste niekedy na slávnom britskom zámku Howard? Ešte nie? Vyberte sa tam aspoň virtuálne. Veľkolepý anglický park, ktorý sa vinie ako stuha vôkol starého sídla, sa zrodil na pracovnom stole muža s pravým anglickým menom George London. Ars topiaria alebo umenie okrasného záhradníctva bolo zmyslom života barokového umelca, ktorý zomrel v roku 1714. Žiadna z jeho záhrad neprežila v pôvodnom stave.
„Abrakadabra“ – a sme v 20. storočí. Máme rok 1960 a pred talianskymi obchodíkmi s gramopatňami sa vlní rad ako na teplé rožky. Medzi nahrávkami, ktoré idú na dračku, je aj nový gramokomplet Pucciniho Toscy. Motorom obsadenia je sopranistka Renata Tebaldi, ale v trojlístku hlavných hrdinov nechýbajú Mario Del Monaco a George London. Požičal si meno anglického záhradného architekta, aby spojil v jedno (akustický) priestor a (hudobný) čas.
Na hore a pod horou
Jeho javiskové meno však vedie k falošnej stope. George London nebol z Londýna. Nad jeho hlavou sa 30. mája 1920 (narodil sa pred 100 rokmi) otváralo americké nebo (papier znesie tento epiteton, pravda je však taká, že z každej krajiny je vidieť jedno a to isté Slnko).
Kráľovský basbarytón (či skôr dramatický barytón s basovým „dnom“) vyrastal v meste, ktoré má v názve čosi kráľovské. Kanadská metropola Montreal založená ako francúzska pevnosť Ville-Marie dostala meno podľa blízkeho kopca, v latinských prameňoch známeho pod poetickým „štítkom“ Mons Regius. Kráľovská hora. Pod touto „horou“ (viac-menej vŕškom) George prežil detstvo.
Keď mal 15 rokov, jeho rodičia si našli nový domov v Los Angeles. Rodičia. Tí už mali v nohách veľa kilometrov. Boli to ruskí Židia s nemeckými koreňmi naturalizovaní v Amerike, spevákovo občianske priezvisko preto znelo Burnstein (nie Bernstein, od obľúbeného dirigenta a skladateľa ho delilo jedno písmenko).
Železo s hrdzou bolesti
Kostoly, synagógy… zafajčené kaviarne a nočné kluby. Všade tam sa ozýval hlas dospievajúceho Georgea, ktorý bol podľa jeho vlastných slov „tmavý, vlnitý a nezvládnuteľný.“ Núka sa tu latinské ater – „temnočierny“.
Etymologicky blízke je atrox, z ktorého taliančina podedila adjektívum atroce, ukrutný. Hrôzostrašný a čierny. Tieto, slovami ťažko deskribovateľné vokálne vlastnosti predurčili Londona na úlohy zloduchov, démonov a korunovaných hláv.
Bol prvým Severoameričanom, ktorý sa na vrchole studenej vojny v roku 1960 postavil na dosky Veľkého divadla v Moskve a pastóznymi ťahmi svojho tmavého, čierny zamat evokujúceho materiálu vyspieval portrét Borisa Godunova, železného vládcu nahlodaného hrdzou bolesti. Aj k tejto úlohe ho doviedlo prísne štúdium u Huga Strelitzera.
Na chodbách školy Los Angeles City College našiel Strelitzer aký-taký pokoj. Učiteľ spevu „amerického Šaľapina“ bol Žid z Berlína. Keď sa nad Nemeckom vztýčili krvavé svastiky, politicky neutrálny Strelitzer prišiel o katedru. Po nútenom vyhadzove sa dal na dirigovanie zborov. To, že ich členmi boli aj Neárijci a kritici režimu, ho nevzrušovalo. Hugo mal uši len pre hudbu.
Útek pred hákovým krížom
Nacisti ho zatkli počas dirigovania a potupne ho odviedli na výsluch. Scenár bol jasný – samotka a smrť. Tu sa stopa po vokálnom pedagógovi stráca. Objavuje sa až v Amerike. Muž so spomienkami na mučenie isto formoval morálny kredit žiaka, ktorému odporučil (tak, ako mnohým jemu podobným) spievanie v zbore.
Čo je to skúsenosť? Zážitky? Vedomosti? Spomienky? Sila skúsenosti sa meria hĺbkou vnútorného prežívania. Človek sa túži prekopať k pokladu, ktorý nikdy nespí na povrchu. Skúsenosť je, ani nie tak teoretická mapa, ako skôr motyka, ktorá nám pomôže onen poklad vykopať.
London sa učil takpovediac „za pochodu“. V rokoch 1947 a 1948 absolvoval koncertné turné so sopranistkou Frances Yeend a tenoristom Mariom Lanzom. Hovorili si Bel Canto Trio (existencia koncertnej formácie operných spevákov orientovanej na populárny repertoár pred fenoménom troch tenorov či pred nástupom „pop-operných“ Il Divo je potvrdená).
Vtedy ešte neznámy tenorový „samorast“ Mario Lanza sníval o hlavných postavách v opernom divadle. Nesplnilo sa mu to, stal sa spievajúcim filmovým idolom. Aj London začínal ako recitálový spevák.
Hlboký otec – otec hlbočín
Pater profundus. Part s týmto názvom je súčasťou Mahlerovej Symfónie č. 8. Es dur, ktorej pokojné burácanie pohltilo Američana s ruským srdcom (!) na prahu medzinárodnej kariéry. S Mahlerovou hudbou London splynul na koncertnom pódiu v roku 1950. Skladateľ v tomto diele kombinuje stredovekú latinčinu (hymnus k Duchu svätému od svätého Hrabana Maura) s Goetheho Faustom. Mlynček mystiky.
Kameň zaujímavej teórie hodil do internetových vôd Američan David Dickett. Téma Veni, creator Spiritus (Príď, Duchu tvorca) je podľa Dicketta adaptáciou židovského kantiku Ma’oz cur, ktorý sa spieva na sviatok chrámových svetiel – Chanuku. Hebrejskú melódiu z 13. storočia poznal aj Luther, ktorý ju „pristrihol“ do šablóny kresťanského hymnu. K Mahlerovi sa dostala najskôr protestantskými cestami, ale vďaka židovskej krvi vsiakla do jeho žíl aj hebrejčina.
Hudobná cesta Georgea Londona odráža americké špecifikum – povinnosť ísť do Európy. Americký umelec vo väčšine prípadov nemôže zaklopať na dvere Met so slovami „vezmite ma, som Američan, ja chcem spievať doma.“ Treba sa vybrať na vandrovku po Európe, potvrdiť tam svoje kvality a s vysvedčením zo starého kontinentu obliehať hradby americkej Tróje.
V Londonovom prípade šiel tento proces rýchlo. Prvá významnejšia ponuka prišla v roku 1949. Vietor fúkal z Viedenskej štátnej opery. Mal spievať Amonasra vo Verdiho Aide.
Aida s bábätkom
K tejto opere sa viaže sympatické rozprávanie primadony z Metropolitan Zinky Milanov. Juhoslovanská sopranistka, v opere dcéra etiópskeho kráľa, je odvrhnutá otcom, ktorý v nej vidí zradkyňu svojho ľudu.
V polovici nílskej scény sa zúfalá Aida vrhá k otcovým nohám. Orchester nasadí forte. Aida využila príležitosť a pošepkala Amonasrovi, vlastne Georgeovi Londonovi: „Ako sa má tvoje dieťaťko? Počula som, že je k svetu.“ Novopečený otec ledva zadržal slzy. Len oni dvaja v tej chvíli vedeli, že hrdlo im nezovrela Verdiho hudba.
London ohuroval svojou výškou a mohutným skeletom. Toto fyzično bolo autentickým rezonátorom pre jeho nízky, dobre posadený hlas. Hodil sa na postavy polobohov z mytologického dávnoveku. Wagner ho sprevádzal celou kariérou.
V roku 1951 účinkoval vo wagnerovskej „Valhale“ v Bayreuthe, bol Amfortasom v Parsifalovi. Túto úlohu si zapísal (popri cynickom Scarpiovi, Donovi Giovannim, Wolframovi či Mefistovi) do svojich acta sanctorum, medzi svoje najmilšie.
Rok 1951 priniesol Londonovi žatvu debutov: v Metke sa predstavil s korunou etiópskeho autokrata Amonasra (rola preverená Viedňou!) a na druhom konci sveta, v milánskej La Scale, úspešne odspieval Pizzarra v Beethovenovej apoteóze slobody Fidelio. Tlieskal mu tiež Salzburg – ako prvému Američanovi z basbarytónového fachu, ktorý si trúfol na Mozarta v mozartovskej mekke.
Injekcie do hlasivky
Miloval jazz. Nahrával černošské spirituály aj melódie z Broadway. Všehochuť. V diskografii Georgea Londona nechýbajú ani Mussorgského Piesne a tance smrti. So smrťou – samozrejme, tou divadelnou a opernou – si pravidelne podával ruky, netušiac, že tá skutočná už kope jeho kariére hrob.
V roku 1962 skúšal kompletný Prsteň Nibelungov v kolínskej opere s Wielandom Wagnerom. Vo vzduchu visel kolosálny úspech a London mohol v profesionálnom diári obrátiť ďalší list. Ale v sezóne 1963/64 to začalo škrípať. Únava? Nevhodné roly? Ani jedno z toho.
Londonovo vokálne zdravie začalo pokrivkávať kvôli atrofii hlasivky. Napokon mu bola diagnostikovaná paralýza fonačného aparátu. Preložené do jazyka ulice, ochrnula mu hlasivka! Lekári mu predpísali najmodernejšiu liečbu: dostával injekcie priamo do postihnutej hlasivky.
Lúčenie
Spevákovi sa uľavilo a v roku 1965 ešte odspieval Wotana vo Valkýre Richarda Wagnera. Príliš vysoká latka. Ďalšie predstavenia musel odrieknuť. V roku 1966 mu naposledy patrilo javisko Metky. Opäť Wagner – tentoraz Parsifal.
Jeho prípad naoko podporuje (nikdy neaprobovanú) teóriu, podľa ktorej je Wagnerova hudba speváckou samovraždou. Pravda je taká, že iný sólista by s Londonovou diagnózou možno neodspieval ani arie antiche, ktoré študujú poslucháči konzervatória.
Súvislosť medzi umelcovým ochorením a jeho záujmom o wagnerovskú interpretáciu sa nepreukázala. Môžeme uvažovať nad tým, ako vypätie síl vo víre divadelného života (len v Metropolitan Opera vystupoval viac, než 250 krát) postupne prebúdzalo skryté symptómy pravdepodobne vrodeného handicapu, hlásiaceho sa čoraz nástojčivejšie o slovo…
Dar administrácie
George London mal 46 rokov, keď pochoval poslednú áriu. Nepochoval však klavírne výťahy. Začal ich čítať očami režiséra. V opernom dome v Seattli sa v roku 1975 predstavil s koncepciou Wagnerovho Prsteňa, zakladajúc svoj Pacific Northwest Wagner Festival. Jedinej zdravej „drogy“ bez vedľajších účinkov (nie hudby, ale pravdy!) sa držal ako topiaci sa slamky, keď v roku 1971 založil George London Foundation na pomoc mladým spevákom.
Čo je to pravdivá interpretácia? Nedá sa uchopiť do rúk a pomocou slovnej „pečiatky“ odtlačiť na papier. V sekunde sa rodí a v tej iste sekunde aj zaniká.
London prostredníctvom daru administrácie mohol fenoménu interpretácie vytvárať priaznivé podmienky napríklad na čele opery vo Washingtone, kde pôsobil do roku 1977. Cesty talentovaného impresária skrížil infarkt. Zdravotné problémy bývalého speváka vyústili do ochrnutia polovice tela.
Náklady na náročnú fyzioterapiu pomohol bývalému top-spevákovi uhradiť benefičný koncert, ktorý mu v septembri 1981 (a po druhý raz v roku 1984) usporiadali operní priatelia. Hostiteľkou večera bola sopranistka Beverly Sills a medzi účinkujúcimi sa blysli Joan Sutherland, Nikolaj Gedda alebo Mstislav Rostropovič.
Záverečné tóny patrili Londonovi. Z obrazovky sa niesol záznam jeho Borisa Godunova, ktorého modeloval v anglofónnej produkcii v tieni masívnych lustrov v Met.
Illustrare čiže osvetliť
Muža, ktorý bol menovaný umeleckým správcom nového Kennedyho centra, zrádzalo zdravie i svetlo rozumu. 24. marca 1985 navždy opustil manželku, dve deti i matku Berthu Burnstein. Keď prišiel o hlas, mal 46 – a zomrel v 64 rokoch. Zvláštna prešmyčka – nielen pre lovcov záhad.
Záhadou zostáva, ako človek s vážnym foniatrickým defektom dokázal vrcholovo spievať v opere a stihnúť zopár vôbec nie bezvýznamných prvenstiev (Godunov v Moskve, Mozartov Salzburg a pamätné wagnerovské noci).
Veľa sa hovorí o potrebe správnej techniky a disciplíny ako o determinantoch fruktifernej kariéry. Ingrediencií do polievky menom úspech býva veľa. Mnohé z nich sa strácajú v skúmavke exaktnej, takmer chemickej analýzy kritikov.
Vášnivý kuchár
Basbarytonista miloval varenie a podobne ako skladateľ Rossini experimentoval s rôznymi (prí)chuťami. Vymýšľal si recepty a jeho kulinárske výstrelky boli v operných kruhoch povestné. Recept na úspech nám nezanechal.
Miesto basbarytonistu Georga Londona v dejinách opernej interpretácie nezabezpečila dlhá kariéra (zo zdravotných dôvodov predčasne opustil javisko) širokospektrálny repertoár (nebol belcantovým ani verdiovským hlasom) ani križovanie planéty s cestovnými kuframi (geografické gro jeho vystúpení spadá do Ameriky). Toto všetko (cesty, paleta repertoáru, kaleidoskop režisérov a dirigentov) zdá sa byť rybníkom bez zlatej rybky.
Tou povestnou rybkou je najmä schopnosť generovania filozoficko-emocionálneho zážitku. Katarzie, ktorá v „americkom Šaľapinovi“ a jeho poslucháčoch doznievala ešte dlho potom, ako jeho zdravie vyrieklo amen.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Kuplet o zlatom teľati z Gounodovho „infaustného“, čiže zlým osudom poznačeného Fausta. Infaustus – prekliaty Šťastenou.
Vzácna živá nahrávka z Pucciniho Toscy. Te Deum zo záveru prvého dejstva a Londonov „kamennoduchý“ Scarpia.
Jeho hviezda nezhasla. Monológ o hviezde večernici z pera autora, ktorý patril k srdcovým záležitostiam umelca. Tannhäuser Richarda Wagnera.
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.