Úbohá Rusalka bledá…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Je to, veru, pre kritika nepríjemné, ak sa v negatívnom hodnotení musí rovným hlasom pripojiť k svojim kolegom. Tak to je v prípade banskobystrickej inscenácie Dvořákovej najznámejšej opery Rusalka, ktorú som videla a počula v dvoch alternáciách (na 1. a 2. premiére v dňoch 14. a 15. marca).

Sme totiž zvyknutí, že banskobystrickú opernú scénu väčšinou chválime za progresívnu realizáciu titulov. No 258. premiéra najmenšej slovenskej opernej scény si v danom prípade zaslúži pochvalu iba za dramaturgický výber diela. Ako jediné slovenské operné divadlo si totiž ŠO všimla a uctila Rok českej hudby, v ktorom je zaznamenané i 110. výročie úmrtia Antonína Dvořáka (8. 9. 1841 – 1. 5. 1904), s Bedřichom  Smetanom zakladateľmi českej národnej hudby. Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Leoš Janáček, Bohuslav Martinů, Josef Suk, Jan Dismas Zelenka a mnohí ďalší českí skladatelia „hudobného konzervatória Európy v 18. – 19. storočí“ patria zhodou okolností do jubilejných rokov, zakončených štvorkou. Vtedy sa tradične pripomína Rok českej hudby. (V r. 1924 bolo prvýkrát oslavované smetanovské výročie, po vojne došlo k rozšíreniu koncepcie RČH na českú hudbu ako takú a v dobách pred r. 1989 sme priam povinne oslavovali Roky českej hudby na koncertoch i v operných divadlách). Dnes sa zase tendenčne zabúda na skutočné osobnosti českej hudby, i keď sa ich diela objavujú sporadicky na koncertoch, alebo v iných sezónach.

Rusalka, ŠOBB Patrícia Solotruková (Rusalka), Jitka Sapara-Fischerová (Ježibaba)

Rusalka, ŠOBB
Patrícia Solotruková (Rusalka), Jitka Sapara-Fischerová (Ježibaba)

Banskobystrická Štátna opera teda nezabudla na RČH a zaradila Rusalku ako ,,rodinný titul“ do ponuky svojho repertoáru. V ušľachtilom poslaní ju brzdí pridlhá, neskrátená koncepcia diela, ktoré – s prestávkami – trvá vyše tri hodiny. Hoci je český jazyk podobný slovenčine, ba väčšina z nás ho ani v detailoch nezabudla, spievané slovo nie je všetkými (a v každom prípade speváckych výkonov) zrozumiteľné. A tak by bolo treba pouvažovať (nielen podľa jazykového zákona) aj o paralelnom tlmočení Rusalky prostredníctvom titulkovacieho zariadenia. Bolo by to vhodné najmä pre žiakov, ktorí sa s češtinou dostávajú iba do zriedkavého kontaktu.

Opavská režisérka Jana Andělová Pletichová nie je v Banskej Bystrici neznáma. Inscenovala tu už viac operných, ba aj operetné dielo. V tomto prípade neexperimentovala a výklad Rusalky ponechala tradičnej scénografii a svetu Kvapilovho libreta. Z ilúzie rozprávky nás vyvádzajú iba kostýmy Jany Kuttnerovej, ktoré sú zmesou rozprávkovo-súčasných prvkov (najmä v pánskych kostýmoch a v červeno-bielom večernom oblečení zboru). Rozprávkové bytosti sú výtvarne štylizované do krehkých, jemných „rusalkovitých“ šiat (tri vodné žienky, resp. tanečnice v 1. dejstve). Ťažko sa vyrovnať s podivnými napodobeninami vodných živočíchov, ktorí – nevedno prečo? – prinášajú a odnášajú na svojich pleciach Ježibabu.

Rusalka, Štátna opera Banská Bystrica

Rusalka, Štátna opera Banská Bystrica

Scéna Jaroslava Milfajta vychádza v 1. dejstve zo štylizácie vodných rastlín a prvkov lesa – takže prelínanie deja, pohybu vodných žienok a tanečníc (v málo vynaliezavej choreografii Jiřího Kyseláka) je v príbehu viac odkázané na fantáziu diváka. Svietenie priestoru vo všetkých dejstvách je invenčné a vytvára mnohé symboly a ilúzie. (Nevedno však, čo znamená stabilné okrúhle svetielko uprostred scény: oporný spevácky bod, dno jazera, či akési tajomné „tretie oko“?).

Holý priestor základnej scény – bez pomocných rekvizít – nepomáha spevákom v hereckom rozohratí, a tak sem-tam polihujú na zemi, nehovoriac o nárokoch na spev v takých „nepohodlných polohách“. Väčšinou ich však režisérka ponechala stáť v popredí javiska, odkázaných na dirigenta a spievajúcich smerom do hľadiska. Druhé dejstvo je štylizáciou paláca – s centrálnym lustrom, schodmi uprostred javiska a symetrickými obojstrannými stĺpmi, pod ktorými sú – ako sa ukáže – ukrytí dozlata natretí tanečníci. Ich následné pohybové kreácie sú skôr gýčovitým, než zmysluplným či nebodaj psychologickým doplnením deja. Vodník, ktorý prichádza do paláca za Rusalkou, má jediný úkryt pre seba i Rusalku – široký plášť, „svätoplukovsky uštrikovaný“. Tretie dejstvo v lese pri jazere je obdobou 1. dejstva – iba princ zomiera na šedej plachte, ktorú úbohá Rusalka, premenená na šedú bludičku, ťahá kamsi do neznáma.

Rusalka, ŠOBB Patrícia Solotruková (Rusalka), Peter Mikuláš (Vodník)

Rusalka, ŠOBB
Patrícia Solotruková (Rusalka), Peter Mikuláš (Vodník)

Hudobne negatívne prekvapilo hudobné naštudovanie dirigenta  Mariána Vacha, doteraz kritikou vždy chváleného za pucciniovsko – verdiovsko – suchoňovsko – cikkerovské partitúry, ktoré vždy zvládol s vynikajúcou profesionalitou a inšpiráciou. Dvořák Vachovi akosi umelecky nesedí. Vniesol do nej príliš veľa veristickej tvrdosti či výraznej dynamickej ostrosti. Rusalka si vyžaduje okrem precízneho súladu (tu nie vždy prítomného) aj typickú českú spevnosť a oduševnenosť, citovosť i vláčnosť pri tvorbe fráz, ktoré orchestru v jame a spevákom na javisku chýbali.

Spevácky sme zažili rozdielne výkony: Rusalku spievala na 1. premiére Patrícia Solotruková, sopranistka s mladodramtickou farbou sopránu a veľkým hlasovým objemom, ktorý od 2. dejstva čoraz viac citovo v role dozrieval a vo finále prejavil maximum dynamickej jemnosti i speváckej dojímavosti. Hosťujúca Vendula Černá má síce tiež veľký, no oveľa ostrejší hlas, ktorý občas znel s nadmerným vibratom. Mäkko jej zneli najmä stredné polohy. Obe speváčky hrali podľa vedenia režisérky – bez nejakých svojských vkladov, viac staticky, v popredí či strede javiska. Najviac sa mi hudobne páčilo v oboch obsadeniach spevácky, dynamicky, výrazovo  vyvážené trio vodných žienok: Michaela Sojčáková, Darina Benčová, Monika Kyšková, resp. Blanka Jílková, Eva Melichaříková a Simona Mrázová. Podľa vedenia opery, boli  viaceré role obsadené na základe konkurzu, čo znamená príležitosť pre mladé talenty, prípadne odchovancov VŠMU. Z toho by si mohli vziať príklad aj iné operné scény. Malá postava (arieta) Lovca za scénou patrila poprednému barytonistovi ŠO Zoltánovi Vongreyovi, ktorý farbou svojho krásneho hlasu i známou témou opery – nie však rozsahom partu – tak veľmi zaujal recenzentov. Veľkú rolu mali, pravda, obaja Princovia: až do tretieho dejstva sa poctivo s hudobne i herecky náročnou postavou vyrovnal tenorista Michal Hýrošš, kde mu trochu zlyhali vokálne sily. Očakávaný Robert Smiščík zaujal krásou lyrického tenoru, ktorému musí dodať v nastávajúcom období ďalšie vokálne školenie, aby sa zbavil trémy, ktorá môže jeho veľký talent sklátiť. Cudziu kňažnú spievala a hrala stále atraktívna Oľga Hromadová – s ostrejším hlasom a nasadením, než rola vyžaduje a Veronika Mihalková, s mäkším, okrúhlejším, v základe dobre technicky vedeným  sopránom. Vodníka sme na 1. premiére počuli v interpretácii Petra Mikuláša, ktorého si spomíname naposledy aj z bratislavskej inscenácie v r. 2005. Odvtedy jeho prejav získal ešte hlbšiu citovú vrúcnosť, prehĺbil „otcovské“ črty tatíčka-vodníčka, ale nie vždy mu vyšli vyššie tóny. Indispozícia, únava? To si musí zodpovedať basista sám. Ivan Zvarík ako druhý Vodník bol skôr fešák, než otcovský typ. Jeho zvučný, nadmieru nosný a farebne krásny hlas znel nie vždy vyrovnane a rytmicky presne, ba vo svojej veľkej árii i zlyhal. Ježibabou na premiére bola v prvom obsadení Jitka Sapara-Fischerová. S jej typickou hereckou vypracovanosťou detailov a stále zodpovedným vokálnym prístupom i farebnosťou hlasu  bola prínosom inscenácie. Hosťujúca Katarína Kubovičová má perspektívny mezzosoprán mäkkej farby, ktorý musí vokálno-technicky získať sebaistotu v každej fráze, tóne i hereckom podtexte zložitej, rôznymi prístupmi a výkladmi obdarenej Ježibaby. Obom nesvedčal režijný výmysel, v ktorom sú Ježibaby „nesené“ na scénu podivne kostýmovanými tanečníkmi. Hájnika spievali dvaja hlasovo odlišní sólisti: barytonista Martin Popovič s objemným, temným hlasom, ale nadľahčeným hereckým podaním a tenorista Peter Schneider, ktorému charakterotvorná  postava Hájnika vyslovene svedčala. Kuchtíkmi boli dve mladé sopranistky: obe so subretným prejavom a ostrejšími výškami – Michaela  Kušteková a Michaela Kukurová.

Rusalka, ŠOBB Oľga Hromadová (Cudzia kňažná), Michal Hýrošš (Princ)

Rusalka, ŠOBB
Oľga Hromadová (Cudzia kňažná), Michal Hýrošš (Princ)

Dobre pripravený zbor Ivetou Popovičovou bol režisérkou odsúdený na statické pozadie príbehu v 2. dejstve, alebo na predpísaný spev za scénou.

Dvořákova Rusalka v Štátnej opere nie je celkovo umeleckou výhrou. Treba iba dúfať, že podobná prehra nebude  mať v budúcnosti reprízu.

Autor: Terézia Ursínyová

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár