Umelecky úspešná cesta Spevohry DJZ Prešov nezmyselne a bolestivo ukončená. Prečo?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Posledná časť seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove, ktorý sme priniesli pri príležitosti 70. výročia jej vzniku, upriamuje pozornosť nielen na dvoch scénografov, ktorí zasvätili svoj umelecký život prešovskému divadlu, ale aj na záverečnú fázu prešovskej Spevohry až po jej zánik v roku 2005. Spevohra DJZ umeleckým a kultúrnym významom prerástla lokálne hranice mesta Prešov. Začínali tu svoju umeleckú činnosť mnohí naši významní umelci a tvorili tu renomovaní slovenskí i českí režiséri a choreografi.

V tomto článku poukazujem na úspešnú rolu dramaturgie, keďže po celý čas, až do posledných chvíľ umeleckého života prešovského spevoherného súboru tvorivo hľadala tituly, v ktorých by sa využil čo najlepšie umelecký potenciál Spevohry. Okrem toho neustále rozširovala i pestrosť ponúkaných žánrov. Uvádzam zopár, len tak na ukážku, z tých najzaujímavejších, ale zároveň málo známych diel, uvedených v poslednom desaťročí, ešte v čase rozkvetu spevohry.

Reklama

V československej premiére odznela hudobná komédia Hostinec v Spessarte (16. 11. 1979), v ktorej sa ešte raz zaskvela nezabudnuteľná dvojica komikov E. Prieložný (Chlapák) a J. Piussi (Ťuťmák), P+P. Ďalší z báječnej rodiny prešovských komikov Štefan Senko sa blysol v dvoch hudobných komédiách: ako úžasný imitátor Chaplina v komédii Chaplin na súde (2. 10. 1981) a v báječne a plnej humoru vygradovanej hlavnej postave v Starej komédii, ako to dokázal len on, miláčik prešovského obecenstva. Komédia bola naštudovaná v celoštátnej premiére (26. 2. 1982) .

Stará komédia, DJZ 1982, Štefan Senko v hlavnej postave,
foto: Archív DJZ

Júlia Korpášová, hlavná protagonistka veľkých operetných a muzikálových postáv, tá, čo už od 50-tych rokov sa zaslúžila svojimi výkonmi o úspechy prešovskej Spevohry, si v hudobnej komédii Grófka z Naschmarktu s chuťou zahrala hlavnú charakterovú postavu. Na javisku starého divadla sa ešte úspešne realizoval aj muzikálový projekt J. Jandu a M. Uzelaca Cigáni idú do neba v réžii Jána Šilana (1. 6. 1990), napriek tomu, že inscenačne už tento projekt počítal s veľkým priestorom javiska nového divadla. Keďže odovzdanie novej divadelnej budovy stále meškalo, inscenátori sa rozhodli ukončiť sezónu v starej, historickej budove DJZ Prešov.

Scénografia

Je takmer nemožné obísť prácu dvoch domovských scénografov: scénického výtvarníka, architekta a grafika Martina Brezinu (1909 Východná – 1997 Prešov) a scénického a kostýmového výtvarníka Štefana Buntu (1933 Bytča – 2004 Prešov). Ak si chceme uvedomiť ich scénografickú prácu vcelku, je nutné pripomenúť a upriamiť pozornosť na fakt, že obaja pracovali pre zájazdové divadlo, akým Spevohra DJZ bola, čo určovalo, že vo svojich návrhoch museli myslieť a zohľadňovať i variabilitu a odlišnosť rôznych javísk, na ktorých sa hralo a riešiť to už v pôvodných návrhoch.

B. Smetana: Predaná nevesta, DJZ Prešov, 1957, réžia: K. Hájek, scéna: M. Brezina,
foto: Archív DJZ

Martin Brezina bol nielen celoživotným scénografom, ale aj prvým mužom prešovského divadla, veď on patril k veľkým a nezlomným bojovníkom za jeho vznik, udržanie, sprofesionalizovanie, už od čias divadelného krúžku „Záborský“ (1940) a potom od r. 1944. S divadlom sa rozlúčil r. 1991. Jeho scénická tvorba sa rozrástla do mohutných rozmerov, len pre Prešov navrhol vyše 300, ale možno ďaleko viac scénografií. Na jeho scéne k operete Poľská krv (13. 10. 1948) sa odohralo zrodenie a prezentovanie nového súboru, ktorý pribudol k činohre –a tým súborom bola Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove (O prvom predstavení Spevohry sme písali v článku Slovenské divadlo v Prešove od roku 1944 a vznik súboru Spevohry).

Na prelome 50-tych a 60-tych rokov Brezina navrhoval scénickú výpravu aj pre vtedy uvádzané opery. (Spolupráca s košickým režisérom K. Hájkom). Jeho návrhy poznačilo myslenie architekta, kombinované, najmä v neskoršom období s citlivou abstrakciou. Martin Brezina patrí k najstarším slovenským výtvarníkom a scénografom, priekopníkom tohto náročného divadelného umenia na Slovensku.

Štefan Bunta sa v Prešove ocitol ešte ako študent r. 1957, (bol aj Brezinovým žiakom). Do prešovského divadla nastúpil r. 1961. Navrhoval scény pre oba súbory, podobne ako Brezina, aj pre opery v čase ich uvádzania: v inscenácii Madama Butterfly spolupracoval s košickým režisérom Branislavom Kriškom. Z jeho scénografických prác vyplynulo, že je to cítiaci výtvarník, ktorý toto cítenie uplatňoval najmä v spevoherných predstaveniach. Zadnú kulisu riešil obyčajne dekoratívne a so zámerom – zdôrazniť ľahkosť hudobno-zábavného žánru.

G. Puccini: Madama Butterfly, DJZ Prešov (1962), réžia: B. Kriška, scéna: Š. Bunta,
foto: Archív DJZ

V operetnej scénografii pribudla i honosnosť a dekoratívnosť inscenácie operety. Využíval k tomu mnohé výtvarné techniky ako koláže, maľbu i svetelné projekcie. Spomínali sme už, že vytvoril aj text ku scénickej kompozícii zbormajstra Ivana Pacanovského Povodeň. K jeho profilu možno ešte dodať, že v koncepciách svojich scénografií si mimoriadne ctil umelecké názory režisérov. Obaja scénografi zasvätili svoj umelecký život prešovskému divadlu. Aj oni sa zaslúžili a participovali na umeleckých úspechoch Spevohry, ktoré ju krášlili najmä od konca 60-tych rokov.

Spevohra DJZ

Bez spevohercov, orchestra a baletného súboru by sa prešovská Spevohra DJZ samozrejme nebola dostala na piedestál kvalitného hudobno-zábavného divadla v bývalom Československu, za aké ju divadlá podobného zamerania považovali. Svojím umeleckým a kultúrnym významom nielen že prerástla lokálne hranice mesta Prešov a okolia, v ktorom sa divadlo pohybovalo na svojich umeleckých zájazdoch, ale akceptovali ju ako zodpovednú umeleckú scénu divadlá podobného zamerania v celej republike.

J. Moravčík – P. Niňaj: Pa.Di.Pa.Ré, 2005,
DJZ Prešov,
foto: Archív DJZ

Do Prešova veľmi radi a opakovane chodili hosťovať renomovaní českí i slovenskí režiséri a choreografi, ktorí si Prešov pochvaľovali nielen pre priateľskú atmosféru, ktorá ich tu čakala, ale aj kvôli prístupnosti členov Spevohry prijímať nové, „moderné“ umelecké trendy. Sama prítomnosť a práca hosťujúcich umelcov, rozhľadených vo svete európskeho hudobno-zábavného divadla, obohacovala, čo si členovia spevohry aj uvedomovali, umeleckými názormi a myšlienkami inscenačný výsledok jednotlivých inscenácií. Táto inscenačná tvorivosť sa stala hlavnou devízou umeleckých úspechov prešovskej Spevohry.

V 80-tych rokoch vykryštalizovala myšlienka, ktorej jedným z otcov bol Ján Šilan (písali sme o ňom v článku Ján Šilan, osobnosť úzko prepojená s prešovskou Spevohrou Divadla Jonáša Záborského) a realizovala sa, s celoštátnou pôsobnosťou, pod názvom Prehliadka hudobno-zábavného divadla, známa aj ako Dni hudobno-zábavného divadla, konané v dvojročných intervaloch. Miesto realizácie bolo striedavé, spravidla na javisku niektorého z československých divadiel: Prešov, Olomouc, Karlín (Praha) a ďalšie.

Prehliadka plnila funkciu stimulácie pre všetky československé spevoherné súbory, z ktorých sa zišlo na určené miesto vždy 5-6. Zaujali jednak dramaturgickými novinkami jednotlivých divadiel, modernou inscenačnou praxou, hereckými kreáciami, zaujímavými, i modernými výrazovými prostriedkami spevohercov. Inšpiratívne boli i tvorivé debaty po predstaveniach, denne sa vydával spravodaj (v Prešove takto, ako „novinový redaktor a spravodajca“ pohotovo reagoval na denné divadelné udalosti sólista spevohry Slavomír Benko, ktorý tieto „prehliadkové dni“ obohacoval aj ako nadaný výtvarník svojimi vynikajúcimi výtvarnými prácami a aj poéziou).

Ján Šilan a Slavomír Benko,
foto: Archív DJZ Prešov

Nedeliteľnú súčasť Prehliadok tvorili tvorivé semináre, na ktorých znalci foriem hudobno-zábavného divadla ako bol i veľký znalec týchto žánrov Ivan Osolsobě (autor knihy Muzikál je, když…), spevák, herec, spisovateľ, Jiří Suchý, stojaci na výslní malých foriem, Dalibor Heger, dlhoročný riaditeľ Novej scény a potom pracovník Divadelného ústavu, Oleg Dlouhý, v tom čase hlavný dramaturg DJZ v Prešove, Jiří Fukač, vtedy vedecký pracovník Filosofickej fakulty Univerzity T. G. Masaryka v Brne, Lubomír Šterc, vtedy dramaturg hudobného divadla v Karlíne (Praha), Vladimír Rozov, vtedy riaditeľ Štátneho Moskovského divadla operety, Ján Šilan, vtedy riaditeľ DJZ v Prešove, Dita Marenčinová, muzikologička, Gizela Veclová, vtedy sólistka Novej scény a ešte ďalší.

Témy boli inšpiratívne: Formy hudobno-zábavného divadla, Humor vo formách hudobno-zábavného divadla, Hudobno-zábavné divadlo a gýč, Súčasný stav a perspektívy hudobno-zábavného divadla a iné. Prehliadky po r. 1989 definitívne zanikli, napriek ich evidentnému umeleckému prínosu.

V Spevohre sa vystriedalo množstvo sólistov, mnohí z nich dvíhali zástavu kvalitných spevácko-hereckých kreácií vysoko. Nemožno vtesnať všetkých sólistov do nejakého nič nehovoriaceho zoznamu mien. Predsa však, aspoň niekoľkých, účinkujúcich v poslednom desaťročí pripomeniem krátkou prehliadkou mien, bez ich stotožňovania umeleckých výkonov s poradím.

Tento menoslov si nerobí nároky na úplnosť, bol zostavovaný podľa mne dostupných materiálov. Ak je neúplný, nešlo z mojej strany o zámer: H. Horváthová J. Korpášová, S. Benko, R. Šudík, Š. Senko, Š. Rančík, A. Benková, E. Kušnierová, M. Gerjak, D. Gerjaková, Š. Jeník, Š. Márton,, J. Piussi, E. Prieložný, J. Staník, E. Pappová, M. Adamenko, J. Novotný, L. Suchoža, V. Timočko, I. Barla, C. Kapec, V. Lešková, S. Sarvašová, E. Jurčíková, A. Lörinčíková, M. Polohová. Niektorí sólisti boli spomenutí v predchádzajúcich textoch…

Nová divadelná budova

K historickej budove DJZ dostalo mesto Prešov do vienka aj nové divadlo, v čase odovzdania (14. september 1990), čo do vybavenia, najmodernejšie v bývalom Československu. Jeho stavba trvala dlho, základný kameň bol poklepaný ešte r. 1969. Do interiéru novostavby sa dostali vtedy najnovšie javiskové technologické výdobytky, divadlo bolo vybavené moderným scénickým svetelným parkom, herci sa tešili komfortným šatňovým priestorom. Väčšia kapacita 650 sedadiel v hľadisku umožnila počítať s väčšou návštevnosťou.

Divadlo Jonáša Záborského v Prešove,
foto: internet

Okrem veľkej scény, disponujúcej s priestorovo veľkým javiskom, umožňujúcim uviesť aj náročné divadelné projekty, bola tu ešte aj Malá (experimentálna) scéna počítajúca s komornými predstaveniami. Nová divadelná budova vniesla do divadelného života Divadla Jonáša Záborského a jeho hercov i umeleckého personálu ale i divákom na predstaveniach mnohé príjemnosti, ale Spevohra sa už v nej ohriala len krátko…

Spevohra svoj existenčný boj prehrala

Do umelecky zdarného života Spevohry necitlivo zasiahol r. 1996 pán Byrokrat. DJZ v Prešove bolo 1. januára zlúčené so Štátnym divadlom v Košiciach (vtedy Divadlo Janka Borodáča) a divadlá začali fungovať pod jedným názvom Východoslovenské štátne divadlo v Košiciach. Pre Spevohru a jej ďalší „spevavý“ život to prinieslo osudový zlom. Nastalo cestovanie oboch divadiel z mesta do mesta, vytvorilo sa zopár spoločných inscenácií, medzi nimi napr. muzikál Sweet Charity so sólistami zo spevohry DJZ a opery ŠD v réžii Jozefa Bednárika.

Cy Coleman: Sweet Charity, DJZ Prešov, 1996,
v popredí Elena Kušnierová, Vanda Konečná,
foto: Archív DJZ

Zlúčenie divadiel malo najhorší dopad práve na prešovskú Spevohru. Tento „prístup“ „kompetentných“ k doposiaľ dobre fungujúcemu životu dvoch, odlišne orientovaných a samostatných východoslovenských divadiel ochromil a postupne paralyzoval najmä prešovskú Spevohru s negatívnym dopadom na zborové, orchestrálne i baletné telesá. Po tomto hromobití bolo 1. 7. 1999 DJZ síce opäť znovuzriadené ako samostatné divadlo…

J. Moravčík – P. Niňaj: Pa.Di.Pa.Ré, DJZ Prešov, 2005,
foto: Archív DJZ

Spevoherný súbor sa máličko pozviechal a r. 2005 pripravil ešte raz jednu skvelú inscenáciu: Pa. Di. Pa. Ré. (Ten, Ktorého Dal Boh). Pod nezvyčajným názvom sa ukrývala nezvyčajná inscenácia. Túto hudobno-tanečnú feériu, tento ojedinelý divadelný projekt pripravil Jaroslav Moravčík a dirigent Peter Niňaj na Veľkej scéne Nového DJZ. Jozef Moravčík bol autorom námetu, scenára a zároveň aj choreografom a režisérom. Inšpiračný zdroj tvorili rôzne mýty, a legendy (kamerunské, aztécke, japonské, dnešné…) o stvorení neba a zeme, zvierat, rastlín, oceánov, človeka a o jeho smerovaní.

Túto pohybovo, ale aj ináč náročnú inscenáciu ešte naštudovali sólisti a zbor Spevohry, s hercami činohry a členmi baletu, v ktorom už väčšina tanečníkov boli hostia. V inscenácii sa predstavili sólisti: Helena Horváthová, Slavomír Benko, Anna Maruškaničová, Peter Soós, Milan Gerjak, Jana Maľová, Darina Gerjaková, Elena Kušnierová, Ivan Barla, Vladimír Timočko či Dana Leščenková.

J. Strauss: Cigánsky barón, DJZ Prešov, 2001, balet DJZ
foto: Archív DJZ

V roku 2005 boli oba súbory DJZ – teda spevoherný a činoherný zrušené, aby na ich základe vznikol len jeden- útvar umelecký. Posledným predstavením bola 17. júna 2005 77 repríza Straussovej operety Cigánsky barón v hudobnom naštudovaní Petra Niňaja a v réžii Jaroslava Moravčíka. Tak sa ukončila jedna krásna a zložito vydobytá umelecká epocha jedného životaschopného a umelecky dobre fungujúceho súboru – východoslovenskej Spevohry v prešovskom Divadle Jonáša Záborského, ktorá by si bola mohla v tejto divadelnej sezóne 2018/19 – slávnostne pripomínať svoje 70-ročné jubileum, keby mohla…

Autor: Dita Marenčinová

Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Zdroje
Sabol, M.: Divadelníctvo (v Prešove). In: Dejiny Prešova. Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1965,
I.,II., s.252-255, s.109-110
Divadlo Jonáša Záborského Prešov. 1944-1974.Východoslovenské vydavateľstvo Košice, r.1974
Štyridsaťpäť rokov Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Časť 1984-1988. Vydalo DJZ v Prešove
Polstoročie Divadla Jonáša Záborského v Prešove. Vydalo DJZ v Prešove. 1994
Osobný archív autorky

video
J. Strauss: Cigánsky barón, Spevohra DJZ Prešov, premiéra 2005

Cigánsky barón (2001)

Cigánsky barón, 2001, posledné predstavenie spevohry Divadla Jonáša Záborského.

Uverejnil používateľ Katka Želinská Pondelok 29. augusta 2011
Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár