Umenie a talent nepoznajú hranice. Dirigent Seiji Ozawa jubiluje

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Napriek obrovským kultúrno-historickým rozdielom medzi Japonskom a Európou, umelci z Ďalekého východu a osobitne z Japonska dokazujú, že okrem príslovečnej usilovnosti majú aj obrovský talent a schopnosti vcítiť sa do pokladov európskej hudby a kultúry vôbec. Jedným z takýchto umelcov je dirigent Seiji Ozawa, ktorý 1. septembra t.r oslavuje polokrúhle životné jubileum – 85 rokov.

Narodil sa v mandžuskom Mukene, ktorý vtedy okupovali Japonci a v roku 1944 sa s rodičmi vrátil do Japonska. Pôvodne študoval hru na klavíri, avšak po zranení prsta klavír vymenil za dirigentskú paličku a štúdium ukončil v roku 1957. O dva roky neskôr presídlil do Európy a získal prvú cenu v medzinárodnej dirigentskej súťaži vo francúzskom Besancone.

Seiji Ozawa diriguje Tanglewood Music Center orchestra v skúšobni, 1960, foto: Archív BSO

Je jedným z mála dirigentov, ktorí študovali resp. robili asistentov tak Karajanovi ako Bernsteinovi (v newyorskej filharmónii v rokoch 1961 – 1962 a 1964 – 1965). V rokoch 1965 – 1969 bol hudobným riaditeľom Torontského symfonického orchestra, 1970 – 1977 Symfonického orchestra v San Francisku, no najvýznamnejšie bolo jeho 29-ročné pôsobenie na poste hudobného riaditeľa Bostonského symfonického orchestra, s ktorým realizoval množstvo nahrávok symfonickej hudby najrôznejšej proveniencie.

Ako každá veľká dirigentská osobnosť venoval sa aj interpretácii opernej tvorby. V roku 1974 naštudoval v londýnskej Covent Garden Čajkovského Eugena Onegina, ktorého potom neskôr prezentoval aj v milánskej La Scale (1985), Viedenskej štátnej opere (1988) a Metropolitan opere (1992). Vo všetkých troch naštudovaniach sa pritom opieral o výkony Mirelly Freni (ktorá v roku 1984 spievala Tatjanu s Petrom Dvorským aj v SND) a jej manžela Nikolu Gjaurova.

Seiji Ozawa a Herbert von Karajan, 1982, foto: Fujifotos/Aflo

Na Salzburskom festivale okrem koncertných vystúpení uviedol svoje obľúbené Berliozovo Faustovo prekliatie (1979) a Honeggerovo oratórium Sv. Jana na hranici (1988), na festivale v Edinburgu Weberovho Oberona. V Miláne pohostinsky naštudoval aj Toscu (s Kabajvanskou a Pavarottim v roku 1980), Pikovú dámu (1990) a Verdiho Falstaffa (1993). Vo Viedenskej štátnej opere najprv ako dirigent hosťoval a v rokoch 2002 – 2010 bol umeleckým riaditeľom tejto významnej ustanovizne, v ktorej oddirigoval celkovo 174 predstavení (medzi nimi aj Janáčkovu Pastorkyňu).

V Parížskej národnej opere popri Tosce (1995 s Domingom) naštudoval Poulencove Dialógy karmelitánok (1999), v jeden večer Ravelovu Španielsku hodinku s Pucciniho operou Gianni Schicchi (2004) či Wagnerovho Tannhäusera. Činný bol aj na Maggio musicale fiorentino, kde uviedol v roku 2009 Janáčkovu Lišku Bystroušku (inscenáciu prenášala aj talianska televízia) a Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza (2012). V tých časoch však už zápasil so závažnými zdravotnými problémami.

Seiji Ozawa, foto: Decca Classics /Michiharu Okubu

Seiji Ozawa je tiež zakladateľom hudobného festivalu v japonskom Macumote, autorom knihy Absolútne o hudbe a držiteľom obrovského množstva ocenení (čestných doktorátov), cien Adward, Grammy a rôznych národných cien (Cena Hansa Bülowa, Hudobník roka 1997, držiteľ francúzskeho Radu čestnej légie atď.). Návštevníkom jeho koncertov a predstavení zostane v pamäti (okrem svojho umenia) aj netradičným dirigovaním v bielom roláku.

Autor: Vladimír Blaho

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku