Anjeli bez krídel zmrzačení pečaťou hudby. Slávni kastráti. Len máloktorá epocha v dejinách hudby vzbudzuje toľko kontroverzií. Pred 315 rokmi zostúpil na zem archanjel operných kastrátov Carlo Broschi alias Farinelli. Čo o ňom (ne)vieme?
Sterilný stôl, uprostred neho lebka, dobre zachovaná čeľusť a niekoľko zubov. Kŕdeľ antropológov a expertov z forenznej medicíny. Takto to vyzeralo v rokoch 2006 a 2015 v Bologni, kde sa tím zasvätencov podujal preskúmať pozostatky exhumovaného tela legendárneho talianskeho operného kastráta Farinelliho.
Vo výslednej správe stojí, že gloriolou ovenčený spevák mal extrémne vyvinuté rezonátory – lícne kosti. Mohutné spevákovo podnebie pripomínalo klenby gotickej katedrály.
Ozvali sa aj reči pochybovačov. Sú tieto ossa autentické? Veď miesto Farinelliho posledného odpočinku kedysi spustošili napoleonské vojská! Slávny kastrát sa po smrti v roku 1782 nechal pochovať v plášti rytierov z Calatravy (to meno znie opernému fanúšikovi povedome, markíz z Calatravy je predsa jednou z postáv Verdiho Sily osudu). Španielskym rádom bol spevák dekorovaný v roku 1750. Po otvorení hrobu sa však nenašli žiadne stopy po rytierskom plášti!
O mužoch s anjelskými hlasmi vzniklo v dobách romantizmu toľko legiend, koľko je lístia na jeseň. Na príklade života Carla Broschiho, známejšieho pod scénickým menom Farinelli, si ukážeme, koľko z nich v konfrontácii s historickými faktami vyprchá ako para.
Vzácny rodokmeň
Predstava, podľa ktorej kastráti pochádzali z chudobných rodín, je bežná aj dnes. Operácie vraj vykonával kadejaký lanius (mäsiar) a vidine peniažkov v kapse obetoval prvorodeného syna aj ten najprísnejší pater familiae. Takáto interpretácia hraničí s rozprávkou.
Farinelliho rodičia patrili k nižšej šľachte a biedou rozhodne netrpeli. Obaja mali hudobné vzdelanie. Otec Salvatore bol kapelníkom (neskôr neodolal vábeniu Sirén v podobe komunálnej politiky a spolu s ňou aj konštantnej mzdy). Aj spevákova matka dobre rozumela múzickým umeniam. V žilách jej bublala krv neapolskej nobility a rodinka v roku 1711 presídlila do mesta Sirény Partenope.
Spevákov budúci konkurent sopranista Gioacchino Conti mal rovnaké zázemie – nemalá časť hudobných historikov v ňom vidí potomka neapolského skladateľa Nicolu Contiho, ktorý sa na nedostatok zákaziek nemohol sťažovať. Mnohí slávni kastráti, medzi nimi Farinelli a Conti, pochádzali z dobre situovaných hudobníckych rodín a slovo paupertas, chudoba, poznali iba ak zo slovníka.
Na lekársky predpis
Znie to prekvapivo, ale kastrácia v 18. storočí už nebola (aspoň teoreticky) hazardom so zdravím. Musela byť podložená lekárskou obsignáciou. Ako to bolo v prípade Farinelliho? Zákroku bol podrobený približne v dvanástom roku života (údaj zo slovenskej mutácie internetovej encyklopédie o kastrácii sedemočného Carla je diskutabilný).
Zbavenie mužnosti sa u budúceho divissima svetovej opery oficiálne ospravedlňovalo zranením pri páde z koňa. Dôvody boli teda zdravotné, a nie umelecké.
Bádatelia z bolonského Centro Studi Farinelli založeného v roku 1998 majú odlišný názor a predsa len sa prikláňajú k hudobnému pozadiu kontroverzného zákroku. Carlov otec si nemohol nevšimnúť chlapcove geniálne sólové exhibície na bohoslužbách. Kastrácia mohla byť vykonaná aj na priamu žiadosť najvplyvnejšieho neapolského vokálneho pedagóga Nicolu Porporu, ktorý mladíkovi prorokoval veľkú budúcnosť.
Na futurum bolo treba myslieť, pretože Sebastiano Broschi v 36 rokoch náhle odišiel na onen svet. Rodinnou kasou to poriadne zatriaslo (asi tu sa zrodila legenda o ekonomických kastrátoch, v prípade Farinelliho však išlo o mimoriadnu situáciu spojenú so stratou otca).
Múzy pobozkali aj Carlovho staršieho brata. Riccardo usilovne objímal lavice neapolského konzervatória, kde študoval kompozíciu. Hudobnej kultúre svojej doby dal viacero scénických diel.
Syn chleba
Stále nie je jasné, z akého osudia vylosoval svoj divadelný pseudonym. Má sa za to, že nádejná operná hviezda sa prijatím nového mena odvďačila svojim chlebodarcom, bratom Fariniovcom. Dvojica neapolských právnikov hradila polosirote náklady na štúdium.
Farina v latinčine (aj v románskych jazykoch) znamená múka (zo slova far, pšeničné krúpy). Bohyňa Ceres bola v rímskej mytológii symbolom kultu chleba. Svadobné rituály rímskych patriciov spečaťoval úkon pojedania obradného pseničného koláča – panis farreus. Semeno, pšenica, klas, plod – a panis quotidianus, každodenný chlieb, sú kľúčové slová, ktoré sa s týmto obradom mohli spájať. Všimnite si vonkajšiu similaritu latinských slov penis a panis – chlieb. Plodenie detí značilo v starorímskej kultúre investíciu do obživy. Chlieb do domu.
Farinelli bol mužskej fertility kruto zbavený, ale dostal iný dar. Plodný hlas, ktorý mu v prepočte na súčasnú menu zarobil milióny. Farina – Ceres – chlieb – plodnosť. Tajomstvo jeho priezviska ukrýva zaujímavú etymologickú náhodu, ktorej si možno nebol vedomý ani sám umelec.
Debut na druhú
Rok 1720 sa v hudobnej lexikografickej literatúre spája so zrodom Porporovej serenaty Angelica e Medoro podľa predlohy básnika Ariosta. Tu sa pristavíme. Serenáta nie je len srdce na dlani mexických mariachi alebo večerné vyznanie Rómea pod balkónom lásky. Akokoľvek príťažlivo to znie, pôvod slova serenata nie je v talianskom sera.
Nech mi čitateľ odpustí vyšívanie slov niťami latinčiny (áno, som latinista), bez nej však závoj hudobných dejín neutkáme. Serenus (jasný) a serenissimus (najjasnejší) patrili v západnej kultúre k titulatúre ľudí s modrou krvou. Skladba určená k pocte významnej osobnosti (serenissimus) dostala názov serenata. A presne takouto serenatou bola Angelica e Medoro, v ktorej debutoval Farinelli.
Verše pod notovou osnovou náležali akémusi Pietrovi Trapassimu. Keď sa povie Metastasio, hneď vieme, odkiaľ vietor fúka. Legendárneho kastráta a prestížneho libretistu spájalo dlhoročné pracovné priateľstvo umocnené debutom v rovnakej vokálnej skladbe. Jeden spieval verše toho druhého.
Rozdiel medzi kastrátom a kontratenorom
Očistiť gaštan od pichliačov. Touto metaforou chcem upozorniť na ďalšiu nepravdu: kladenie znamienka rovnosti medzi historickými kastrátmi a modernými kontratenormi. Kontratenor nie je kastrát. Je to naturálny barytón, ktorý si pomocou špeciálnej techniky „obrátil“ hlas, aby mohol spievať v rozsahu ženského altu, zriedkavejšie sopránu (samozrejme, bez chirurgickej intervencie). Je to náhrada za kastrátov, záplata na dieru modernistami oživovanej barokovej opery.
Farinelliovská expertíza z roku 2015 ukázala, že kastráti neboli žiadne „tintítka“: mali korpulentnú postavu (rezultát hormonálnych zmien). Farinelli svojou telesnou výškou presahoval súčasníkov.
Nezabúdajme ani na špecifický tvar ústnej dutiny. Ten bol daný fyziologicky, o artificiálnych zásahoch v tejto oblasti sa nič nevie.
Hlas kastrátov sa od súčasných kontratenoristov líšil. Dnešní dediči repertoára barokistov sa usilujú akusticky verne priblížiť ženskému timbru. Účelom kastrácie však bolo fixovať chlapčenský (nie ženský!) hlas tesne pred mutáciou v tele dospelého muža. Lucidita puerilného hlasu sa v zrelom tele znásobila ako pod lupou. Vznikol úplne nový vokálny typ, ktorý celkom nepatril ani mužskému, ani ženskému egu. Bol univerzálnym spojením maskulínneho a feminínneho princípu v hudbe, zrkadlom bezpohlavnosti anjelov.
Sám Farinelli mal rozsah viac, než tri oktávy. Barokový flautista Johann Joachim Quantz ho nazýva sopránom. Neskorolatinské slovíčko superanus, ktoré taliančine dalo substantíva soprano a sovrano (suverén), však pomenúvalo najvyšší hlas v zborovej štvorhlasnej sadzbe, bez ohľadu na to, či ho spieval muž alebo žena.
Farinelliho volumen prebil aj ženské hrdlá. O tom, že dokázal vyspievať všetko od vysokého tenora po koloratúru, sa môžete presvedčiť v krátkej analýze Farinelliho vokálnej agility z pera Vladimíra Blahu v článku Najväčší spevák opernej histórie.
Kde sa vzali kastráti?
Etický problém existencie „večných chlapcov“ si cirkev uvedomovala už v čase ich najväčšej slávy. Pápež Benedikt XIV. inicioval v roku 1748 zákaz kastrátov v cirkevných kruhoch. Jeho „ban“ však zmietli zo stola bohatí klerici, ktorí si z nákupu bielych voces angelorum spravili biznis. Koncom 19. storočia (1878) sa ďalšiemu majiteľovi tiary na svätopeterskom stolci Levovi XIII. podarilo najímanie kastrátov cirkvou úradne zakázať.
Zjednotené Taliansko postavilo kastráciu mimo zákon a zásobovať liturgické zbory „pravými“ eunuchmi nebolo také jednoduché. Väčšina dospelých „anjelských hrdiel“ 19. storočia boli hormonálni kastráti – muži so všetkým, čo k tomu patrí, ktorí však v dôsledku hormonálnych disfunkcií neprešli procesom mutácie.
Pravlasťou eunuchov je Orient. V októbri 2002 sa na stránkach amerického odborného časopisu Plainsong and Medieval Music objavila štúdia, ktorú Neil Moran výstižne nazval Byzantine castrati.
Autor nás pozýva do Konštantínopola 4. storočia. Cirkevný otec Ján Zlatoústy poveruje zlaté hrdlo eunucha Briana, aby zdobilo spev v patriarchálnom chráme. Cisársky dvor východnej ríše bol plný kastrovaných úradníkov. Nôž bol bezpečnostným opatrením, aby dvorania nemohli priviesť na svet ľavobočka a ohroziť tak dynastiu vládnuceho cisára.
Svätá geometria a dar disciplíny
Moran sa domnieva, že prví kastráti prenikali na územie Talianska z italo-gréckych monastických komunít na juhu „čižmy“. Farinelli, ktorého do krstnej matriky zapísali pod menami Carlo Maria Michelangelo Nicola Broschi, sa narodil 24. januára 1705 v Andrii neďaleko mesta svätého Mikuláša Bari. V tomto kúte Itálie mal východný byzantský obrad silné pozície.
Spevákovo rodisko Andria je známe oktagonálnou fortifikačnou stavbou Castel Del Monte. Geometrická symetria slávnej citadely pripomína ranokresťanské krstiteľnice a dráždi fantáziu konšpirátorov. Presná organizácia tvarov je disciplínou v kameni. Disciplínou, ktorú nemecký benediktín Anselm Grün odvodzuje z hypotetického latinského slovesa discipere – pochopiť rád vlastného života.
Prísna výchova kastrátov mala znaky rehoľnej disciplíny. Hodiny spevu boli len jedným jabĺčkom z jablone. Carlo Broschi si poradil so základmi kompozície (zostali po ňom desiatky vokálnych diel), ovládal hru na čembalo a v neskoršom veku „skrotil“ aj violu d’amore.
Na vlnách Temže
Do exhaustívneho životného kolotoča slávika z Andrie nasadol Händelov kastrát Antonio Bernacchi. Od Farinelliho bol o generáciu starší. Mladší kolega sa od neho naučil zopár speváckych trikov.
Händelov ďalší miláčik, syn holiča zo Sieny prezývaný Senesino, začal žiarliť. Mal menší hlasový fond a nulové herecké schopnosti. Francesco Zampeccari sa v roku 1715 sťažuje, že Sienčan stojí na scéne ako socha! Nevravte mi, že herectvo nebolo v baroku dôležité. Ak by herecká plasticita stála na okraji záujmu, Zampeccarimu by Senesinova „sošnosť“ nevadila.
Keď sa dosluhujúci Senesino rozhádal s Händelom, založil v Londýne konkurenčnú opernú spoločnosť. Do mesta na Temži si pozval Porporu – a ten si so sebou priviedol Farinelliho, ktorého hlasivky boli dokonalou skulptúrou jeho pedagogických rúk. Vďaka londýnskemu pobytu si našiel na konte prvé tučné čísla.
Viva España!
Pretočme ručičku imaginárnych hodín do 19. storočia. V roku 1835 vznikla divadelná hra Farinelli ou Le Bouffe du Roi. Anonymný autor urobil z hlavného hrdinu muzikoterapeuta. Umelcov spev údajne vyliečil španielskeho kráľa Filipa V. z depresií. Na motívy tejto hry napísal John Barnett operu Farinelli. Rolu historického kastráta v nej „priklepol“ tenoru.
A teraz späť do Farinelliho doby. Nositeľ hispánskej koruny si s kastrátom skvele rozumel. Po nástupe Filipovho syna Ferdinanda VI. na trón sa pre Taliana začali zlaté časy. Kráľ a jeho žena Barbora Portugalská notovej osnove rozumeli lepšie, než účtovným súvahám. Farinelli dával jeden súkromný koncert za druhým. Pomyselný odtlačok kastrátovho nosa v dvorských pletkách však žiaden seriózny výskum nenašiel.
Hovorí sa, že v spoločnosti dneška sú vedomosti a schopnosti na chvoste záujmu. Kontakty a známosti sa cenia nad zlato… Podobnou bolestnou skúsenosťou si v 18. storočí prešiel aj náš umelec. Keď sa v Španielsku dostal k moci Carlos III., Farinelli sa musel zbaliť – a odísť.
Nový kráľ mal na rozdiel od svojich predchodcov rád všetko možné, len nie hudbu. Dal na slová matky, manželky Filipa V., ktorý Farinelliho pozval do Hispánie. Tá excentrickému Talianovi nevedela zabudnúť, že zostal na dvore aj po tom, čo Filip V. prišiel o korunu.
Strieborné plátno klame
Príbeh Carla Broschiho spopularizoval Gérard Corbiau vo filme z roku 1994. Soundtrack – mix hlasu sopranistky a kontratenora – nie je jedinou milosrdnou lžou strieborného plátna. Z Farinelliho protektora Porporu režisér spravil druhotriedneho tieňového ministra a spevákove španielske roky zredukoval na minimum. O sexuálnych škandáloch kastráta (o ktorých, mimochodom, nemáme dobové správy!) je lepšie mlčať.
Nálepka „kastrát“ bola v 18. storočí (takmer) nadávkou. Tento termín sa v hudobnej praxi nepoužíval. Namiesto neho kultúrnymi kruhmi cirkulovali výrazy ako cantore evirato alebo musico, hudobník. Taliansky slovník Treccani hľadá za slovíčkom evirato významy „odmužnený“, zbavený virility.
Fyzikálny zákon zachovania energie platí aj pre ľudský organizmus. Kastrát prišiel o mužskú pýchu, no jeho sila sa prejavila inde.
Kresťanskej cirkvi sa občas vyčíta, že slovami apoštola Pavla o mlčaní žien v chrámoch (mulieres in ecclesiis taceant) ospravedlňovala nehumánnu prax kastrovania detí, ktorým sa tak upieralo právo slobodne rozhodovať o svojom osude. Pravdou zostáva, že svätý Pavol nebojoval proti ženskému spevu, ale proti ženským klebetám. Klebety o spievajúcich pozemských anjeloch so zlomenými krídlami mužnosti je potrebné citlivo konfrontovať s historickou realitou.
Lucia Laudoniu
video
Posledný z chlapcov uväznených v tele dospelého muža (prirovnanie je na mieste, pretože samotného Farinelliho súčasníci prezývali il ragazzo, chlapča) Alessandro Moreschi spieval v Sixtínskej kaplnke ešte začiatkom 20. storočia. Moreschi bol jediným kastrátom, ktorého hlas môžeme spoznávať z dobových, prevažne sakrálnych nahrávok. Toto je pokus o súčasnú (rok 2018) rekonštrukciu Moreschiho fonomatríc z roku 1903.
Diskografickú poctu Farinellimu vzdávajú stálice operného neba oboch pohlaví – Vivica Genaux, Cecilia Bartoli, Philippe Jaroussky, Aris Christofellis a mnohí ďalší.
Vybrala som pre vás ukážku umenia rumunského sopranistu Radu Mariana. Prednesie jeden z tradičných liturgických nápevov rumunskej ortodoxnej cirkvi zapísaný kňazom a hudobníkom z prelomu 19. a 20. storočia Evgheniom Humulescom.
Zvuková stopa k filmu Farinelli je víziou moderného človeka, ako asi mohol znieť hlas kastráta. Čarodejníci za mixážnym pultom spojili hlasy kontratenoristu Dereka Lee Ragina a sopranistky Ewy Malas-Godlewskej.
