Umiernený novátor? Marián Chudovský jubiluje

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V utorok 5. februára t.r. oslávi svoje významné okrúhle životné jubileum slovenský operný režisér Marián Chudovský, rodák z Banskej Bystrice. Pri tejto príležitosti si pripomenieme jeho javiskovú tvorbu na slovenskej opernej scéne.

Pri rozhovore s Mariánom Chudovským ho pred desaťročím redaktor označil ako umierneného modernistu. Je to naozaj tak? Tento dojem možno súvisí s tým, že režisér (podobne ako jeho mnohí kolegovia) svoje „obrazoborecké“ inscenácie realizoval najmä v prvej fáze svojej režisérskej anabázy. V tejto súvislosti sa však žiada polemizovať s legendou, že moderný názor na inscenovanie opier priniesol na naše operné javiská Jozef Bednárik so svojou poetikou priblíženia operného tvaru k multižánrovému šou (Gounod Faust a Margaréta, 1989). V skutočnosti podľa mňa rozhodujúci krok smerom k modernejšiemu inscenačnému kľúču urobil práve Chudovský dvoma inscenáciami z roku 1987.

G. Verdi: Dvaja Foscariovci, ŠD Košice,
foto: Ondrej Béreš/ŠDKE

G. Verdi: Dvaja Foscariovci, Opera SND, (2010),
Rafael Alvarez (Jacopo Foscari), Jolana Fogašová (Lucrezia Contarini), zbor Opery SND,
foto: Joseph Marčinský

Prvou boli Verdiho Dvaja Foscariovci na jeho vtedajšej domovskej scéne Štátneho divadla v Košiciach, druhou bratislavské Verdiho Rigoletto, ktoré mu pravdepodobne otvorilo cestu k postu umeleckého šéfa a režiséra národnej reprezentatívnej opernej scény (1988 – 1991). Aj keď v nasledujúcom štvrťstoročí viaceré z jeho réžií sa skôr blížili ku klasickej interpretácii, základné znaky jeho režijného rukopisu nájdeme aj v nich.

Chudovský ako režisér bol dobrým žiakom svojho učiteľa Branislava Krišku, po ktorom zdedil sklon k ideovému pohľadu na operné dielo. Ak by sme hľadali prímer medzi filmovými režisérmi, tak mu bol rozhodne bližší racionálny Antonioni než fantazijný Fellini. Jeho réžie však v nijakom prípade nie sú nejako prešpekulované a ich aktuálnosť skôr spočíva v podčiarknutí univerzálnosti pohľadu na inscenovaný príbeh. Aj v chápaní scénografie ako významnej inscenačnej zložky je vlastne protipólom po efekte idúceho Bednárika a pripomína skôr askétu. Iluzívnosť javiskového diania popiera častým obnažením svetelného parku a postupným vyprázdňovaním scény (napr. v bratislavskej Traviate, Adriane Lecouvreur, Panne Orleánskej), zato permanentne pracuje so symbolikou.

P. I. Čajkovskij: Panna Orleánska, Opera SND, 2001,
Jolana Fogašová (Jana z Arcu),
foto: Alena Klenková/SND

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský/ŠDKE

Gildino oblečenie ako novicky (čistota), pramienok vody v banskobystrickej Jej pastorkyni (symbol očisty), trosky katedrály v Panne Orleánskej (symbol spoločenského rozkladu), kopa piesku v Bizetovej Carmen (symbol byčích zápasov), obrovský zvon ako symbol cárskej moci (Boris Godunov), presklená kabínka ako symbol osamotenia Hermanna v Pikovej dáme atď. Aj vďaka ním režisér dokáže budovať atmosféru výjavov (napr. v košických Dvoch Foscariovcov použitím reflektorov pripodobňujúc tak stredoveké Benátky ku koncentračnému táboru). K častým Chudovského postupom patrí používanie točne. V jeho najprogresívnejšej inscenácii Rigoletta v Opere SND (1987), o ktorej Ladislav Čavojský svojho času napísal, že „inscenátori tancovali na troskách operných šablón a konvencií“ neustále otáčanie točne pripomína kolobeh života či bludný kruh, z ktorého sa hlavnému hrdinovi nepodarí uniknúť.

G. Verdi: Rigoletto, Opera SND,
foto: Alena Klenková/SND

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 2002,
Martin Babjak (Escamilo), Jolana Fogašová (Carmen),
foto: Alena Klenková/SND

V anabáze režisérových inscenácií je zaujímavé porovnanie univerzálne ladených Dvoch Foscariovcov v Košiciach a o 23 rokov neskôr historicky koncipovanej inscenácie tohto diela v Opere Slovenského národného divadla. Výborne sa mu pracovalo s výtvarníkmi Petrom Čaneckým (krikľavé kostýmy dvoranov v Rigolettovi) i s Jozefom Cillerom. Prirodzene, Chudovského réžie majú aj svoje menej vydarené stránky. Keďže bol žiakom Kriškovým a nie Fischerovým, nevenoval náležitú pozornosť dotváraniu hereckých kreácií účinkujúcimi. V aranžmánoch akoby sa mu občas zacnelo po návrate k inej poetike patriacim prvkom (sviečkový sprievod nad umierajúcou Violettou), alebo jeho snaha udržať tempo s režisérskym divadlom pôsobila skôr formálne (situovanie príbehu Simona Boccanegru do priestorov múzea). V závere Bizetovej Carmen zasa permanentným otáčaním javiska ochudobnil diváka o spevácko-herecký koncert dvoch hlavných predstaviteľov opery. Nenadchli ma ani jeho dve posledné bratislavské operetné inscenácie Veselá vdova či Poľská krv.

F. Lehár: Veselá vdova, Opera SND, 2006,
foto: Alena Klenková/SND

Na druhej strane mám dojem, že v istej fáze vývoja aj kritika bola na neho priveľmi prísna, keď väčšinou neakceptovala jeho vraj príliš realistické videnie veristických dvojičiek. V skutočnosti pohľad na verizmus nemôže byť iný ako realistický a jeho Cavalleria rusticana a Pagliacci boli vydarenejší než predchádzajúca inscenácia Věžníkova (ktorý v SND ustúpil od svojej modernejšej podoby brnenskej inscenácie diela). Podobne jeho bratislavských Foscariovcov ako konzervatívnych odmietla časť recenzentov, no z kritikov zvyčajne najprísnejší Čavojský ju pokladal za celkom vydarenú historickú fresku a v mojej recenzii som polo ironicky a polo vážne použil na označenie režisérovho iného postupu názov českej divadelnej hry Zmoudření Dona Quijota.

Záber zo skúšky opery Piková dáma, 2014,
foto: Alena Klenková

V posledných rokoch sme na Slovensku nezažili priveľa podnetných inscenácií od domácich režisérov. Marián Chudovský ako režisér si pri príležitosti jeho šesťdesiatin našu pozornosť určite zaslúži.

Autor: Vladimír Blaho

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár