Unterreise, blízko k Schubertovi

Prirodzeným životným priestorom romantickej piesne je koncertné pódium. Na ňom stojí speváčka alebo spevák v ohybe koncertného krídla. Je v podstate jedno, či je sála veľká alebo malá, cieľ je vždy ten istý: navodiť komornú atmosféru sústredenú na spievanú poéziu, na malé príbehy jednotlivých piesní.

Franz Schubert je autorom gigantického množstva piesní, ale iba siedmych opier. Ak sa však stotožníme s tézou, že vlastne každá pieseň je svojim spôsobom malou operou, množstvo jeho dramatických diel sa dramaticky zvýši. Predpokladám, že sa s ňou stotožňujú všetci tvorcovia, ktorí sa pokúsili pridať piesňam aj vizuálny rozmer. Nemyslím si, že by ich k tomu motivoval pocit, že im tam chýba – skôr snaha otvoriť nový priestor a obohatiť interpretačnú tradíciu o iný pohľad. Netýka sa to pravdaže len Schuberta.

Ak zbežne načriem do svojej internej pamäťovej karty, ako prvý sa mi vynára pôsobivý pokus Václava Kašlíka v televíznom spracovaní Zápisníku zmizelého Leoša Janáčka (1969); neskôr vizuálne čarovné filmové spracovanie Schubertovej Zimnej cesty (Winterreise) režiséra Petra Weigla s Brigitte Fassbaender (1994). V tom istom roku a na ten istý piesňový cyklus vznikol aj film Davida Aldena s Ianom Bostridgeom, ktorý sa stretol s celosvetovým úspechom.

A opäť Winterreise, tentoraz v scénickej podobe režiséra Jiřího Heřmana sa odohrala v Barrandovských ateliéroch v Prahe (2013). Dominovalo sústredenie sa na epiku a spektakulárnu divadelnosť projektu. Zaujímavý scénický projekt prezentoval koncom minulého roku vo Viedni a v Brne tanečník a režisér Martin Dvořák. Na scéne spieval a hral barytonista Tobias Greenhalgh (opäť)  Winterreise a Dvořák ho dopĺňal tancom ako jeho alter ego.

Unterreise, scénické naštudovanie piesní Franza Schuberta, 2016,
Peter Mazalán (barytón, koncept), Martina Šimkovičová (réžia, vizuály), Maroš Klátik (klavír),
foto: Daša Barteková

Najnovší pokus o scénické stvárnenie Schubertových piesní sa odohral v Bratislave v priestore bývalej kotolne Fakulty architektúry STU pod názvom Unterreise. Za konceptom stojí združenie Denkzeug, ktoré sa vo svojich kreatívnych projektoch snaží o medzižánrové prepájanie hudby, vizuálneho umenia a divadla. Tvoria ho barytonista Peter Mazalán a vizuálna umelkyňa Martina Zuzana Šimkovičová.

Bratislavskí tvorcovia sa vydali inou cestou, ako predtým spomínané inscenácie piesní. Tie mali jedného spoločného menovateľa, snahu o zvýraznenie epickej zložky, viac či menej ilustrujúc drámu. Denkzeug má bližšie k performance art ako k divadlu. Všetko je súčasťou inscenácie: priestor, diváci, účinkujúci i projekcie. Tmavá kotolňa, klavirista a nepravidelne rozmiestnení sediaci a stojaci diváci tvoria statickú zložku, v podstate scénu. Dynamická zložka je v podobe speváka, projekcií a led svetla. Čiernobiele, zväčša abstraktné projekcie Martiny Zuzany Šimkovičovej zároveň slúžia ako prakticky jediný zdroj svetla počas predstavenia. Barytonista Peter Mazalán sa v nich počas piesní vynára a stráca, objavuje sa v inej časti kotolne, stáva sa ich súčasťou i oponentom.

Dynamický a statický svet spája v pomyslenom pevnom bode text interpretovaných piesní premietajúci sa v nemeckom origináli i slovenskom preklade. Výsledok je veľmi pôsobivý. Napriek pridanej vizuálnej hodnote sa asi najviac približuje komornej atmosfére piesňového koncertu. Projekcie a pohyb speváka neilustrujú, „iba“ budujú atmosféru. V subjektívnom výbere piesní (Der Leiermann, Der Doppelgänger, Der Tod und das Mädchen, Der Zwerg, Die Krähe, Erlkönig, Einsamkeit, An die Musik) dominuje téma smútku, či melanchólie a nálada tmavého priestoru tomu dokonale zodpovedá. Jediné, čo mi v projekte trochu chýba, je ruka režiséra, ktorý by svojim racionálnym pohľadom „upratal“ jednotlivé zložky do kompaktnejšieho celku.

Unterreise, scénické naštudovanie piesní Franza Schuberta, 2016,
zo skúšky Der Tod und das Mädchen,
foto: Martina Šimkovičová

Unterreise, scénické naštudovanie piesní Franza Schuberta, 2016,
súčasťou predstavenia sú aj samotné texty piesní, prezentované v origináli
a v informatívnom preklade Petra Mazalána a Martiny Šimkovičovej,
foto: Daša Barteková

Peter Mazalán piesňovému repertoáru rozumie. V jeho prístupe cítiť znalosť nemeckej tradície (Dietrich Fischer-Dieskau, Hermann Prey, Matthias Goerne), no zároveň sa od nej akoby zámerne dištancuje. Je preňho dôležitejšia do dôsledkov premyslená dramatická výstavba každej jednotlivej piesne ako interpretačná expresia a dikcia nemeckých spevákov. Viac sa sústreďuje na výrazovú plasticitu, náladu a melodiku. Napriek nutnosti pohybu speváka v zvolenom koncepte, oceňujem hlboké sústredenie a neafektovaný prejav. Klavirista Maroš Klátik (napriek nutnosti použiť elektronický nástroj) vynikajúco vystaval gradačné oblúky jednotlivých piesní, sústredil sa na rytmus narácie drobných príbehom a citlivo reagoval na speváckeho partnera.

Autor: Jozef Červenka

recenzia písaná z 1. augusta 2016

Reprízy sú naplánované na jeseň 2016. Presne termíny a miesto upresníme.

Unterreise, scénické naštudovanie piesní Franza Schuberta,
v priestore bývalej kotolne Fakulty architektúry STU
31. 7. a 1. 8. 2016
Peter Mazalán: barytón, koncept,
Martina Šimkovičová: réžia, vizuály
Maroš Klátik: klavír

fotogaléria

video

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.