V nasledujúcom pohľade odkrývam ranú históriu hudobného divadla v košických pomeroch, keď sa mesto koncom 18. storočia rozhodlo vybudovať stálu kamennú divadelnú budovu, odovzdanú do užívania v poslednom desaťročí.
Prvá kamenná budova Mestského divadla v Košiciach z roku 1789 (úplne dokončená na jar 1790), zmenila od základov spoločenský a divadelný život v Košiciach. Výrazne ovplyvnila nazeranie na funkciu divadla a primäla šľachticov a postupne aj meštianstvo propagovať divadelné umenie v meste predovšetkým svojou prítomnosťou na predstaveniach. Mestská rada podporovala čulejší divadelný život, považovala ho za jeden z významných článkov rozvíjajúceho sa spoločenského vedomia práve v symbióze s umeleckými aktivitami.
Reklama
Túto aktivitu mesta je možné chápať aj v súvislosti s rozvíjajúcim sa nemeckým divadlom. Určitý kontext a inšpiráciu nachádzame v spoločenských, ale aj technicko-hospodárskych, či politických premenách. Nemecké jarmočné divadlo sa vyzlieklo z rôznych svojich ľudových, až plebejských foriem a začalo si obliekať šaty reformujúceho sa divadla, vrátane hudobnodramatického. To sa ale mohlo podariť len v ustálených podmienkach kamenných divadiel, ponúkaných v čase prvej divadelnej budovy v Košiciach už hromadne v celej strednej Európe.
O divadelných spoločnostiach, ktoré si v Košiciach začali prenajímať novú budovu od posledného desaťročia 18. storočia, možno hovoriť, v tamojšom ponímaní, už ako o profesionáloch. Prvou takou prenajímateľkou bola spoločnosť Heinricha Bullu, rodáka z Prahy. Hrala činohru, ale aj operu, v Košiciach viac-menej novinku v rámci dovtedy vnímaných a poznaných dramatických a možno tiež hudobnodramatických predstavení. Bulla je v českom prostredí považovaný za reformátora divadla. Prvé výhonky divadelnej reformy boli badateľné i v repertoári, ktorý priniesol a predstavil Košiciam.
Heinrich Bulla nepatril v Čechách k obľúbencom, keďže neskrýval svoje výrazné snahy hrávať divadelné hry v češtine, a to v časoch, keď bola preferovaná nemčina. To bol aj jeden z pádnych dôvodov, pre ktoré opustil Čechy. Domnievam sa, že možno sa Bulla cítil poctený, keď mesto práve jeho spoločnosti zverilo byť pri tom a otvoriť brány novej budovy košického Mestského divadla. Prvé predstavenie Bullovej spoločnosti, ktorá dorazila do Košíc z Budína, sa konalo v decembri 1789 s vedomím, že ešte na, ale aj v budove, prebiehajú dokončovacie práce.
V rámci sledovanej histórie prvých operných predstavení hraných v Košiciach, považujem za skvostný fakt, že tou naozajstne prvou operou, rozliehajúcej sa z javiska nového divadla, bola Mozartova opera Únos zo serailu. Veď si uvážme skutočnosť, že predstavenie sa konalo v čase, keď Mozart ešte žil a že túto svoju operu uviedol do Európy r. 1782! (A len tak na okraj: v roku práve prebiehajúcej francúzskej revolúcie (1789) si Košice dovolili operný komfort s Mozartovou hudbou. Ktovie, ako a či to vôbec takto vnímali?).
Ťažkosti, najmä ekonomického charakteru začali už žiaľ, v týchto detských časoch profesionálneho divadelného umenia v Košiciach. Nedostatok peňazí, neustály zápas s veriteľmi, veľké poplatky za prenájom divadla (tri zlaté denne a 6% z príjmu každého predstavenia), ktoré musel riaditeľ spoločnosti platiť mestu, neboli vôbec povzbudivé v divadelnom podnikaní. Bulla bol nútený z finančných dôvodov hrávať opery so zmenšeným ansámblom. Kým však z Košíc odišiel, zoznámil tunajšie obecenstvo okrem činoherných predstavení aj s ďalšími operami: A. E. M. Grétry: Zémire et Azor (napísaná r. 1771), hral aj niektoré komické opery CarlDittersa von Dittersdorfa (tento rakúsky skladateľ leží na cintoríne v obci Deštná v južných Čechách), či komické opery G. Paisella a iné.
Bulla, i keď s jeho divadelnými predstaveniami bolo mesto spokojné a chválilo si ho, sa napokon márne domáhal, aby mu mesto umožnilo hrávať aj na plesoch, usporadúvanými v Redute, čo iné mestá umožňovali a čím by si bol aj on finančne pomohol, sa pochopenia nedovolal. Stalo sa, čo sa následne opakovalo aj s inými spoločnosťami, že Bulla so svojou spoločnosťou, poddimenzovaný ekonomicky, opustil Košice a nasmeroval si to do Ľvova.
Sľubné začiatky Mestského divadla sa dostávali postupne aj do zádrheľov, spočívajúcich v návštevnosti predstavení. Pre vtedajší počet košického obyvateľstva bolo hľadisko impozantnej stavby divadla nadrozmerné. Predštatistický údaj spred roka 1800 udáva počet 6.000 obyvateľov. Celkový počet miest, situovaných v interiéri budovy na prízemí, na prvom poschodí a do 19. lóží, činil 500 sedadiel.
Mestu v tom čase ešte chýbala vzdelaná stredná priemyselná vrstva obyvateľov, ktorá ho zaľudnila až postupne, s príchodom priemyselných podnikateľov. Mesto pociťovalo finančnú stratovosť na novej budove, preto vyslovilo požiadavku, aby nájomcom budovy, súčasťou ktorej bola aj tanečná sála a kaviareň, bol len jeden podnikateľ, čo ale divadelní riaditelia nemohli akceptovať, ako to vyplýva aj z listu riaditeľa nemeckej divadelnej spoločnosti Karla Steinharda.
Adresoval ho mestu. Kriticky sa v ňom vyjadril na stranu obyvateľov Košíc, že divadelné predstavenia navštevuje len tretina obyvateľov. Na rozdiel od iných miest, do divadla chodí len veľmi málo mešťanov, ba ani šľachta, o čom svedčí poloprázdnych 19 lóží. Príjmy riaditeľa zo vstupného sú biedne, stačia len na pokrytie výplat hudobníkov, mestského a technického personálu, na kúrenie a osvetlenie. Už na spoločnosť a na riaditeľa peniaze nezvyšujú. Steinhard sa kriticky zmieňoval aj o veľkých a nereálnych ambíciách mesta, ktoré dalo vystavať takúto veľkú, síce pre riaditeľov príťažlivú budovu, no v ktorej aj stredne veľké spoločnosti sa dostávajú do existenčných problémov, a veľké spoločnosti nemajú šancu prežiť.
Aké reálie mohli mať svoj podiel na malej návštevnosti divadla?
Do čias výstavby kamenného (Kráľovského) divadla v Košiciach, (výstavbu iniciovali administrátor košickej komory gróf Michal Sztáray a aj jeho nástupca barón Mikuláš Vécsey) sa v Košiciach divadlo hrávalo, ale len nárazovito a samozrejme, v rôznych provizóriách. Nová budova (bola to vlastne dvojbudova a ako divadlo šieste v Uhorsku), mala na svoju dobu už moderné vybavenie. Interiér sa vykuroval dovtedy nevídanými vykurovacími prístrojmi, nadšenie vyvolávala ladiareň, správcovské a dozorcovské miestnosti, osobitný sklad kulís. Navyše budova kamenného divadla stala sa veľkolepou súčasťou architektonického vývoja stredu mesta (Hlavnej ulice).
Samozrejme, že prevádzkovo to znamenalo pre mesto finančnú záťaž, ktorú chcelo zatiahnuť na riaditeľoch. Tí ale nariekali, že vstupné nepokrýva dostatočne výdavky na náklady spojené s predstaveniami. Návštevnosť divadla malo samozrejme svoje prepojenie a súvis so sociálnou skladbou obyvateľov a jeho ekonomickú situáciu. Chýbala ozajstná stredná meštianska vrstva. Zmena v sociálnej štruktúre nastala až v priebehu 19. storočia, keď so spriemyselňovaním narastal počet obyvateľov a silnela meštianska elita. Spolu s ňou sa menilo nazeranie na kultúru, a s ním zvýšený záujem o divadlo.
Nakoniec ani opera ešte koncom 18. storočia nepatrila do štandardnej výbavy všetkých divadelných spoločností, a ako doposiaľ nepoznaný žáner si možno ťažšie nachádzala svojich divákov. Pri listovaní v divadelnej histórii objavíme aj sezóny, kedy absentovala úplne. Je možné sa domnievať, že aj takáto operná repertoárová labilita mala svoj dopad na vnímanie tohto hudobnodramatického žánru, ktorý ešte nemal a ani nemohol mať koncom 18. a začiatkom 19. storočia svojich fanúšikov. Veď v produkciách viac nekvalitných ako kvalitných kočovných spoločností a v podmienkach, v akých hrávali (v rôznych prístreškoch, „búdach“, na uliciach pod šiatrom a pod.) sa opera ako intelektuálne náročný žáner nevyskytovala.
Možno aj to bol jeden z dôvodov, že opera, ktorú dovtedy obecenstvo nevnímalo a nepoznalo, ho neoslovila. Vyvstáva aj otázka na kvalitu operných predstavení. Vieme, že v záujme šetrenia hrávali opery niektoré spoločnosti s minimálnym počtom účinkujúcich. Veď ako asi vyzeralo operné predstavenie v obsadení 9 mužov, 3 ženy a jedno dieťa, ako sa o tom dozvedáme zo správy o predstavení z r. 1803. Košické divadlo malo vtedy v prenájme bývalá speváčka Louisa Fournier. Obecenstvo sa samozrejme ohradzovalo proti takýmto praktikám a z toho vyplývajúcim ledabolo naštudovaným výkonom. Dôsledkom bolo, že divadlo zívalo prázdnotou. Herci tejto speváčkinej spoločnosti pracovali bez režiséra, spievali a hovorili vlastné výmysly. Aj takéto predstavenia sa v divadle, žiaľ, vyskytovali.
Umelecky hodnotný a pre rozvíjajúce sa hudobné divadlo v Košiciach sa ukázal ako prínosný trojročný pobyt (1804 – 1807) divadelnej spoločnosti riaditeľa, ktorým bol Václav (Wenzel) Mihule. Rodák z Prahy, (krstený 15. 9. 1758), používal aj pseudonym Czike, spôsobil v Košiciach, nadnesene povedané „malú divadelnú revolúciu.“ Tento umelec (syn pražského remenára) mal vlastnú predstavu o svojom živote. Keď nedokončil akademické gymnázium v Prahe, napriek protestom svojho otca odišiel k divadlu, aby sa stal hercom. Preferoval české divadlo, čím si v spleti nemeckých divadiel v Čechách a samozrejme aj politických skupín vyslúžil povesť rebela. To ale nemení nič na jeho schopnostiach cítiť divadlo srdcom, aj rozumom.
Zo svojho odhodlania v nazeraní na úlohu divadla v kultúrnych reáliách života ľudí nepoľavil ani v Košiciach, súdiac podľa zachovaného repertoáru. Okrem dôrazu na výkony si dal záležať i na scénických dekoráciách a kostýmoch, do ktorých investoval viac peňazí, čo samozrejme malo dopad na zvýšenie vstupného. Václav Mihule na svoju žiadosť – máličko upraviť interiér divadla – dostal od mesta povolenie. Galériu chcel upraviť v štýle amfiteátra, so zdôvodnením, že z posledných radov nevidieť dobre. Operný repertoár, ktorý hral v Košiciach so svojou, síce malou, ale kvalitnou spoločnosťou, zostavil dramaturgicky nielen pestro, ale aj s ambíciami umeleckej kvality, približne s tretinovým podielom na celkovom repertoári (vrátane činohier, či ľudových spevohier).
Skúsme len uvážiť a nadchnúť sa pre fakt, že Mihule dokázal v Košiciach uviesť viacero Mozartových opier: boli to Don Giovanni, Únos zo serailu, Čarovná flauta, Figarova svadba. V. Mihule bol prvý, kto uviedol v Prahe r. 1792 Čarovnú flautu a dokonca r. 1794 ju uviedol v divadle U Hybernů v češtine (Ferko, T.: Divadelné letopisy…s.70.). Spoločnosť hrala i opery L. Cherubiniho, F. G. Bianchiho (predstaviteľa neapolskej opernej tradície konca 18.storočia), scénické diela alebo viedenské singspiely z pera Mozartovho žiaka F. X. Süssmayra. Spoločnosť uviedla operu Raoul der Blaubart od belgického skladateľa A. E. M. Grétryho (pravdepodobne v nemeckom jazyku), francúzsky originál opery, uvedenej v Paríži r. 1789, nesie názov Raoul Barbe – Bleu a ďalšie.
Mihule ani v Košiciachne zabúdal na svoju slabosť pre skladateľov českého pôvodu. Od Pavla Vranického, žijúceho vo Viedni, spriateleného s Beethovenom i Mozartom, uviedol operu Oberon – kráľ víl z r. 1789. So svojou spoločnosťou si získal košické obecenstvo, možno aj tým, že okrem opier uvádzal aj akési „romanticko-komické“ hry na spôsob ľudových rozprávkových spevohier (romantisch-komischen Volksmärchen) obľúbené u Viedeňákov, s hudbou často spomínaného viedenského skladateľa Müllera, ktoré našli priaznivú odozvu aj u Košičanov.
S úradmi mal výborný divadelník Mihule primerané vzťahy. Bol prvým riaditeľom, ktorý odovzdal mestskej rade zoznam diel, ktoré mienil uviesť. Počas dvoch sezón (1804 – 1805) to bolo 143 hier, z toho 25% opier a v sezóne 1806 to malo byť 92 hier. Mestská rada s navrhovanými titulmi súhlasila. Predsa však jeho pobyt v Košiciach končil s tragickým podtónom. Jeho, pravdepodobne mimoriadne vznetlivá a cholerická povaha, kráčala ruka v ruke so škriepkami s členmi spoločnosti či ľuďmi okolo neho, ale i urážkami, adresovanými na stranu cirkvi, či nepeknými vyjadreniami o omši, Kristovi a pod.
Tento spôsob chovania mu spôsoboval nemálo nepríjemností, čo Mihulovi priťažilo. Navyše, keď sa dostal do sporu s roznášačom divadelných letákov, ktoré Verberger nerozniesol, v slovníku oboch aktérov sa pri vzájomnom okrikovaní objavili, pre cenzúru neprijateľné a „urážlivé“ slová Jesus Kristus, omša, cirkev. Z tejto nepríjemnej situácie vyťažila herečka Holzmannová, s ktorou Mihule nemal dobré vzťahy. Udala ho a napriek tomu, že sa ho mnohí herci zastávali, prípad „Mihule“ začal riešiť súd. Ten vyniesol krutý rozsudok: odsúdil ho na vytrhnutie jazyka a sťatie hlavy.
Podľa knihy Š. Hozu Opera na Slovensku I., s. 114 odvolávka na Archív mesta Košice. Acta Theatr. 1807/1673), tiež Ferko, T. :Divadelné letopisy mesta…s.73.. Mihule požiadal o milosť samotného kráľa, s prosbou, aby mu trest smrti zmenili na trest cirkevný, že nemienil urážať Boha a jeho nadávky smerovali na adresu lenivého roznášača letákov. Prosil, aby mu trest smrti bol pozmenený na trest cirkevný. Do času, kým by sa nový rozsudok vyniesol, prosil o prepustenie na slobodu.
Táto, priam hrôzu vyvolávajúca nezvyčajná príhoda, má aj detektívne sfarbenie. Podľa písomných zdrojov – posledná zmienka o Mihulovi z Archívu mesta Košice je z 28. októbra 1807 v zápisnici zo zasadnutia Mestskej rady. (Ferko, T.) Najpravdepodobnejšia je verzia, že V. Mihule z mesta napokon ušiel. Za pomoci mestského advokáta I. Szent. Péteryho, pri podmienke od súdu, že by ho mohli stíhať na slobode, zložil vysokú kauciu 5.000 zl. (a ušiel.?). Údaje z českých zdrojov o Mihulovi sú strohé, jeden internetových zdrojov (www.encyklopedie.idu.cz) uvádza, že Mihule zomrel po roku 1807, niektoré iné zdroje sú zdieľnejšie (napr. naprwww.www.biblio.hiu.cas.cz) a uvádzajú rok úmrtia 1808, s udaním miesta úmrtia, že sú to Košice.(?), čo je ale málo pravdepodobné.
Ako sa darilo ďalším riaditeľom a divadelným spoločnostiam?
Nasledujúce roky, až do r. 1816 potvrdzujú trojročnú frekvenciu čisto nemeckých divadelných spoločností v Košiciach. Až v tom roku totiž prišla do Košíc prvá maďarská divadelná spoločnosť a hegemónia nemeckých spoločností sa začala narúšať. Nemecké spoločnosti pravidelne uvádzali, popri činohrách aj operné diela, ktorých počet bol až neuveriteľne vysoký (samozrejme nikdy nie tak vysoký ako u činohier). Počas jednej sezóny sa uviedlo 12, 15, 17 opier.
Operné tituly sa však v ďalšom pokračovaní žitia divadelných spoločností, najmä od polovice 19. storočia začali z repertoáru vytrácať, v prospech operiet a spevohier. Mozart, ktorý úspešne odštartoval svojou operou Únos zo serailu činnosť kamenného divadla v Košiciach, už v druhej polovici 19. storočia bol zabudnutý. Zatiaľ sme ešte stále len v prvej jeho tretine: v časovom rozmedzí troch rokov (1813 – 1816), sa v Košiciach etabloval úspešný divadelný riaditeľ veľmi známej nemeckej divadelnej spoločnosti v Uhorsku, známej aj z jej pobytov v Prešporku (Bratislave) Philip (Fülöp) Zöllner.
Jeho otec, Friedrich (Frigyes) Zöllner si ešte koncom 18. storočia prenajímal v Prešporku divadlo. Syn začínal ako maďarský herec v Pešti a neskôr, už ako nemecký herec putoval po uhorských mestách, a tak sa dostal aj do Košíc. Počas svojich dvoch pobytov už ako riaditeľ divadelnej spoločnosti tu uviedol až 43 opier! O jeho poriadkumilovnosti svedčí 10 pravidiel, ktoré vypracoval pre hercov a pripojil ich k zmluve.
K obľúbeným spoločnostiam patrila v Košiciach aj spoločnosť Josepha (Józsefa) Holzmanna (sezóna 1807 – 1810 a potom 1811 – 1812). Spoločnosť pozostávala z 19. umelcov, ktorým spolu týždenne vyplácal Holzmann 494 zlatých. Na operných predstaveniach hralo 13 hudobníkov, ktorí dostávali za spevoherné predstavenia po 10 grajciarov. Za operné predstavenie a skúšku sa im výplata zvýšila na 20 grajciarov. Premiéru však hrali zadarmo. Platil aj hasiča, ktorý za predstavenie zinkasoval 15 grajciarov.
Operné predstavenia reprízoval Holzmann viackrát. Obecenstvo chodilo rado na Holzmannove predstavenia. Spoločnosť hrávala päť razy do týždňa a v divadle bolo priemerne denne 100 ľudí. Stávalo sa aj to, že predstavenie bolo vypredané, ba nenašlo sa miesto ani pre cenzora. Ten stál potom pri dverách, kde zle videl a nepočul dobre. Preto riaditeľ dostal od mestskej rady nariadenie, aby zabezpečil pre cenzora stále miesto na sedenie. Pobyt Holzmannovej spoločnosti v Košiciach nesprevádzali žiadne škandály, naopak, toto obdobie vykazovalo v rámci vystupujúcich spoločností v Košiciach najkľudnejší priebeh.
Stojí za zmienku, že medzi menami operných skladateľov, ktorých opery hrali nemecké spoločnosti, narazíme prekvapivo aj na mená skladateľov českého pôvodu, ktorí zväčša pôsobili vo Viedni: tak v sezónach 1810 – 1811 ohlasoval riaditeľ Möller operu s názvom Agnes Sorel skladateľa Vojtěcha Jírovca (Adalbert Gyrowetz), ktorý pochádzal z Českých Budějovíc), aj operu Samson Richter in Israel skladateľa Františka Vincenca Tučka (Tuczek), ktorý pochádzal z Prahy, zomrel v Pešti).
Möller nemal dobré vzťahy s mestom, a nezaujal ani obecenstvo, ktorému sa nepáčil repertoár jeho spoločnosti. Už spomínaný nemecký riaditeľ Holzmann, ktorý prišiel po Möllerovi, mal tiež v repertoári Jírovca: operu Zugemauerte Fenster a F. Zöllner zas Tučkove opery Lanassa a Kunz von Kaufingen. Možno uviesť, že po povahovo umiernenom Holzmannovi neriešilo mesto vážnejšie potýčky ani so Zöllnerom, až na pripomienky cenzorov (profesor Akadémie Jozef Šafar), prípadne na nemeckých divadelných ochotníkov, ktorých viedol košický tlačiar Lenderer a ktorí sa cítili byť ukrátení či diskriminovaní vystupovaním divadelníkmi od Zöllnera. Tento skvelý riaditeľ uviedol v Košiciach prvý raz Rossiniho operu Tancredi, ktorá mala svoju premiéru r. 1813. Patrí k tajomstvám niekoľkých schopných riaditeľov, vrátane Zöllnera, ako vedeli tak promptne reagovať na operné novinky a hlavne zadovážiť notový materiál, nacvičiť ho a uviesť opery svojimi spoločnosťami.
Aj napriek niekoľkým spomínaným nepríjemnostiam, Mestská rada, podporená aj hlasmi mimoriadne spokojných návštevníkov s predstaveniami tejto spoločnosti, udelila Zöllnerovi, keď opúšťal mesto (1816) čestné občianstvo Košíc. Odišiel do Pešti ako herec. Bratislava ho vnímala ešte aj v rokoch 1832 – 1836 ako operného speváka, komika a režiséra.
Medzi zaujímavosti divadelného života v Košiciach určite patria divadelné programy, ktoré boli určené do rúk šľachticom. Boli často vytlačené na hodvábe a dostávali ich šľachtici do svojich lóží. Patrili totiž už aj v týchto raných časoch vzmáhajúceho sa divadelného života k mecenášom divadla a prispievali finančne na jeho prevádzku.
Autor: Dita Marenčinová
Zdroje:
- Ferko, T.: Divadelné letopisy mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice v súvislostiach dejín / 1557-1945-2015. I. a II. diel. Vydavateľ EQUILIBRIA, s.r.o. Košice 2017. ISBN 978-80-81-43-194-4
- Hoza, Š.: Opera na Slovensku I. Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin 1953
- Potemrová, M.: Premeny hudobného divadla v Košiciach. In:. Zborník referátov z konferencie Hudobné divadlo v Košiciach / 1789-1989. Slovenská hudobná únia v Košiciach, 1991. ISBN 80-900402-4-1
