Gran Teatre del Liceu v Barcelone uviedlo od 7. do 22. júna 2018 sériu predstavení koprodukčnej inscenácie Pucciniho opery Manon Lescaut v hudobnom naštudovaní Emmanuela Villaumea a v réžii Davida Livermora. Titulnú postavu opery v jednej z navštívených repríz (14. júna) stvárnila Maria Pia Piscitelli a jej javiskovým partnerom bol Jorge de León.
Operní historici nie sú zajedno v tom, či prvým, ozaj zrelým dielom majstra Pucciniho je až Bohéma (1896) alebo už Manon Lescaut (1893). Prikláňam sa skôr k druhému názoru. Jedinou spornou zložkou opery o zúfalej láske mladého rytiera ku krásnej a roztopašnej Manon je libreto. Na rozdiel od Massenetovej opernej verzie (1884) nedodržiava logickú postupnosť dejovej línie príbehu Prévostovho románu, a tak po úteku mladého páru do Paríža (záver 1. dejstva) sa vzápätí Manon prezentuje už ako milenka bohatého Geronda. Práve kvôli komplikáciám s libretom, na ktorom sa popri pôvodných autorov podieľali aj Puccini, Leoncavallo a skladateľov vydavateľ Riccordi, sa pri turínskej premiére ani neuvádzal autor libreta.
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018
Gregory Kunde (Renato Des Grieux)
foto: Antoni Bofill
Hudobne má však opera už zjavné znaky majstrovstva svojho autora. Z verizmu si „vypožičal“ expresívny tenorový part, vydarenú charakteristiku prostredí jednotlivých obrazov, pozvoľna sa prejavujúci príklon ku konverzačnému štýlu (ideálne uplatnený v partoch Lescauta a Geronda), vytváranie koloritu pomocou drobných postavičiek (lampár), povýšenie úlohy orchestra vrcholiace v skvelom intermezze. K Pucciniho štýlu patria aj prudké hudobné zlomy, vrúcna melodika, postupné upúšťanie od uzavretých čísel (s výnimkou dvoch árií Manon), odvaha k samocitáciam (výstup madrigalistov prevzatý z jeho Omše As dur), či ponáškam na starú hudbu (niektoré momenty v prvých dvoch dejstvách) a používanie návratných motívov. Špecifickou charakteristikou je unisono spev dvoch hlasov a orchestra, od čoho sa neskôr skladateľ len mierne odklonil.
Ďalšou príznačnou črtou tejto opery je fakt, že hlavné hudobné motívy vykazujú medzi sebou značnú príbuznosť. Platí to napríklad o tenorovom ariose z druhého dejstva Ah, Manon) a jeho speve v štvrtom dejstve (Vedi, ch´io piango). Aj motív árie Donna non vidi mai sa objavuje viackrát, no vždy v inej harmónii a vzbudzujúc odlišné emócie (mladistvé očarenie v samotnej árii a uvedomenie si bolestnej skutočnosti v úvode tretieho dejstva). Podobne motív z veľkého duetu Nell´occhio tuo profondo vyjadrujúci odhodlanie evokuje v závere intermezza upokojujúcu, priam idylickú náladu zmierenia sa s osudom.
Pucciniho Manon Lescaut zvádza dodnes vyrovnaný „súboj“ s Massenetovou Manon na mnohých svetových operných javiskách. Pre nás Slovákov je zaujímavá aj tým, že tenorový part v nej patril k mimoriadne častým a vydareným kreáciám Petra Dvorského. V bulletine aktuálne barcelonskej inscenácie (v priebehu júna sa uvádzala dvanásťkrát) sa o jeho niekdajšom vystúpení v Teatro Liceo v úlohe Des Grieuxa píše: „Slovák pôvodom, no s neopakovateľnou italianitou vo fráze a štýle.“ Pre najstaršiu generáciu bratislavských priaznivcov opery bola zasa zaujímavá inscenácia v SND z roku 1958 vďaka účasti neskôr svetovo uznávanej wagnerovskej speváčky Ludmily Dvořákovej.
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018
Maria Pia Piscitelli (Manon Lescaut), Jorge de León (Renato Des Grieux)
foto: Antoni Bofill
Z obavy aby ich neoznačili za tradicionalistov, dnešní operní režiséri vsúvajú do inscenovaných príbehov nové postavy. Tak v barcelonskom Trubadúrovi sa na javisku pohyboval maliar Francisco Goya, ktorého plátna z cyklu Hrôzy vojny použila scénografia. V košickom Eugenovi Oneginovi bol príbeh Tatianinho listu videný očami samotného Onegina (pozri článok J. Rácza v Literárnom týždenníku 21/22 zo 6. 6.), v pražskej Madama Butterfly sledoval z javiska ľúbostnú epizódu svojho otca s matkou Japonkou Pinkertonov syn. Zdá sa, že uvedený princíp sa mimoriadne často používa práve pri inscenovaní opier majstra z Luccy. Vo viacerých naštudovaniach Bohémy sa raduje a žiali so svojimi mladými hrdinami ich tvorca Puccini a v troch mnou v zahraničí navštívených inscenáciach Manon Lescaut bolo podobné riešenie použité vo dvoch. Kým v Grazi to režisér Herheim s exponovaním pantomimickej postavy Pucciniho (odsúvajúceho Des Grieuxa na druhú koľaj) prehnal, v najnovšej barcelonskej inscenácii bol takmer stále na javisku starý Des Grieux, ktorý sa pred prvým taktom opery v akomsi prológu rozhodol prerozprávať príbeh svojej mladosti zamestnancovi prístavu Ellis Island slúžiacemu v rokoch 1882 – 1954 na selekciu európskych vysťahovalcov. Po prvých taktoch hudby sme sa tak preniesli z New Yorku do Francúzska v časoch, v ktorých Puccini koncipoval svoje dielo, zbor sa zo sošného postoja rozhýbal a začal sa vlastný príbeh. Starý Des Grieux v ňom zavše zrkadlovo opakoval niektoré pohyby a gestá svojho „druhého ja“ z mladosti a zbožne hľadel na mladú dievčinu, ktorej čaru podľahol pred vyše päťdesiatimi rokmi.
Ak odhliadneme od tohto rámcovania príbehu, tak inscenácia pomerne známeho režiséra Davida Livermora nemala ďaleko od klasickej realistickej interpretácie. Pravda, vzhľadom na časový posun z 18. do konca 19. storočia mladí milenci neutekali do Paríža na kočiari ale na lokomotíve a na zadný horizont premietaná loď odvážajúca do Nového sveta odsúdené pobehlice pripomínala skôr zaoceánsky parník z Felliniho Amarcordu. Scénografické riešenie (navrhnuté režisérom a skupinou scénografov Gió Forma) malo jednotný základ tvorený mohutnými stĺpmi po boku javiska a masívnou valivou klenbou. V prvom dejstve tak vznikla ilúzia železničnej stanice (ako v Serbanovej inscenácii Massenetovej opery vo Viedni). Na ľavej strane javiska niekoľko stoličiek a stolov vytváralo dojem staničného hotela. Zadýmená atmosféra stanice však trocha protirečila impresionistickej hudbe (nie v zmysle hudobného štýlu, ale v zmysle náladotvornosti).
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018,
foto: Antoni Bofill
V druhom dejstve sme sa preniesli do interiéru Gerondovho paláca, ktorý však réžia (aj vďaka kostýmovaniu a necudnému správaniu Manoniných družiek) pochopila ako pomerne luxusný bordel. Skladateľom až rokokovo poňatý tanečný výjav interpretoval režisér ako losovanie boháčov o jednotlivé dámičky, ktoré si potom odvádzali do izieb. Erotickú atmosféru stupňovala aj scéna madrigalistiek s náznakmi lesbického vzťahu. Jednotlivé mizanscény prvých dvoch dejstiev boli vybudované realisticky – vzťah Edmonda k milej, rázovité postavičky kvetinárky, kartárov, čašníčky, homosexuálneho frizéra a tanečného majstra (tak trocha na spôsob Zeffirelliho réžií). Len záverečné zatknutie Manon (podobne ako v rímskej inscenácii Chiari a Riccarda Mutiovcov) pôsobilo polopatisticky až komicky. V treťom dejstve predná časť javiska predstavovala väzenie odsúdených žien oddelené od námorného móla mrežou, ktorá sa pri ich defilé zodvihla. Ponurá atmosféru tohto dejstva sa znásobila v poslednom dejstve. Neodohrávalo sa na púšti v Louisiane, ale opäť tak ako prológ na Ellis Islande, kde polihovali migranti a kde medzi nimi našla svoju smrť aj márnotratná no ľúbiaca Manon.
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018,
foto: Antoni Bofill
Réžia na dotvorenie atmosféry používala aj projekcie. Po výhľade na Sochu slobody v prológu nasledovali čierne mračná začmudenej stanice, v scéne z bordelu veľká maľba nahej ženskej postavy, potom bezútešnosť morských vĺn s projekciou odchádzajúcej lode v závere a napokon už len pusté more. Počas intermezza, ktoré inscenátori posunuli až pred posledné dejstvo (zvyčajne sa hráva pred tretím dejstvom) sa na stiahnutú oponu premietal najprv obraz ženskej tváre (Manon?) a potom množstvo historických záberov chudobných migrantov hľadajúcim v USA nový domov (prácu či smrť?). Zrejme šlo o pokus vystihnutia doby príbehu (koncom 19. storočia sa do amerických baní a tovární bedári z Európy len tak hrnuli), ale azda aj o aktualizačnú tendenciu. Exponovanie týchto, zaiste dojemných záberov však nebezpečne odpútavalo pozornosť od Pucciniho hudby. Väčšiu pozornosť mal režisér venovať detailnejšiemu prepracovaniu hereckých etúd hlavných postáv.
Z hľadiska ideového od tradičnej inscenácie tohto diela barcelonsku inscenáciu odlišoval teda naznačený akcent na sociálne pozadie príbehu, ktoré (podobne ako v skladateľovej Bohéme) je skôr pridaným než integrálnym prvkom diela. Mierny posun nastal tiež v chápaní hlavnej postavy diela. Jej isté priblíženie sa skôr k chápaniu Manon v Prévostovom románe katarzný účinok z jej smutného konca trocha oslabuje.
Roky som túžil vidieť dirigovať Emanuela Villaumea operné predstavenie. V Bratislave sa mi to nepošťastilo, teraz v Barcelone áno. Pri hodnotení jeho naštudovania Manon Lescaut som ho nevdojak porovnával (hoci to možno nie je korektné) s geniálnou hudobnou koncepciou Riccarda Mutiho rímskej inscenácie. Aj koncepcia bývalého šéfdirigenta Slovenskej filharmónie bola výsostne lyrická, menej veristicky hektická a oproti Mutiho poňatiu azda menej dynamicky kontrastná a v tempách pomerne umiernená. Dirigent však príkladne cítil so spevákmi a ponechal im dosť priestoru na kreovanie klenutých fráz a aj v dramatických pasážach viedol orchester voči nim ohľaduplne. Z niekoľkých prekvapujúcich detailov v jeho koncepcii uvediem napríklad fortissimo v akordoch, ktoré predchádzajú árii Sola, perduta, abbandonata, čím zvýraznil tragickosť situácie hlavnej hrdinky. Celkovo však hudobné naštudovanie neprekročilo dobrú úroveň.
Hoci opera nesie názov mena ženskej postavy príbehu ospevovanej básnikmi pre svoje neopakovateľné ženské fluidum, v Pucciniho diele stojí v popredí tenorova postava rytiera Des Grieuxa s množstvom nôt na prechode registrov, ale najmä vo vysokej polohe, pričom interpret musí dokázať hlasom vyjadriť najprv roztúženosť a potom zúfalstvo interpretovaného hrdinu. Tenorový part patrí k tým najťažším z celého skladateľovho diela a čo do náročnosti sa mu vyrovnajú resp. ho prekonávajú len niektoré party najmä z neskoršej veristickej tvorby (napr. Giordanov Giannetto z opery La cena delle beffe).
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018,
Jorge de León (Renato Des Grieux), Maria Pia Piscitelli (Manon Lescaut),
foto: Antoni Bofill
V druhom obsadení barcelonskej inscenácie (v prvom úlohu spieval Gregory Kunde) prekvapil pekným výkon medzinárodne predsa menej známy Jorge de León. Svoju umeleckú dráhu začal v roku 2004 a spieval už na najprestížnejších operných javiskách. Jeho hlas by sa dal označiť ako lirico-spinto avšak s dôrazom na lirico. Prezrádzali to pôsobivé mäkko tvorené tóny v nižšej polohe a bezpečné, no trocha užšie výšky. V celom rozsahu sa jeho skôr svetlejšie sfarbený hlas vyznačoval vzácnym leskom, čo mu umožňovalo presadiť sa proti hutnejšiemu pucciniovskému orchestru. Azda len herecky pôsobil priveľmi konvenčne. Postavu Manon kreovala aj v SND známa Maria Pia Piscitelli (v SND hosťovala vo Verdiho Macbethovi). Jej chápanie Manon bolo až priveľmi lyrické bez náležitých dramatickejších vzruchov, čo chýbalo najmä v druhej polovici predstavenia. Osobitne som to ako manko pociťoval v sopránovom parte poslednom duetu Sei tu che piangi a v árii Sola perduta…, v ktorej si hrdinka jednak sype popol na hlavu pre svoje morálne zlyhania, jednak ešte zúfalo túži po živote. Niektoré najvyššie položené tóny netvorila sopranistka bez námahy a nepôsobili príliš esteticky. Pri spoločnom spievaní vo vysokej polohe jasný zvuk tenoristovho hlasu prekrýval jej obalenejší, no menej tmavý tón. (V prvom obsadení Manon kreovala Ludmyla Monastyrska). V úlohe Lescauta sa prezentoval Američan Jared Bybee spoľahlivo ovládajúci svoj skôr tenorálny barytón, kým herecky sa príliš exponoval v pohybe. Postava Geronda bola obsadená ďalším, tentoraz tmavším barytonistom Carlosom Chaussonom pôsobiacim najmä v USA. Spevák dodal postave rysy boháča akoby vystrihnutého z Hoggartových obrazov vyššej spoločnosti. Tenor Mikeldi Atxalandabaso sa ukázal ako spoľahlivý comprimario v úlohe Edmonda a nemého starého Des Grieuxa zahral muzikálový herec Albert Muntanyola, na ktorého postavu sústredil v závere každého dejstva pozornosť svetelný režisér Nicolas Bovey. Zbormajsterka Conxita Garcia dobre pripravila zbor vo výstupe vzbury davu v prístave, no v rytmicky náročnom konci prvého dejstva sa zbor celkom nepohodol s orchestrom.
G. Puccini: Manon Lescaut, Gran Teatre del Liceu Barcelona, 2018,
zdroj: voltarivoltar.com
Barcelonska Manon Lescaut bola koprodukciou s pôvodnou inscenáciou s talianskym divadlom San Carlo di Napoli, kde sa uvádzala už v sezóne 2006/07. a s divadlom Palau de les Arts Reina Sofía (Valencia).
Autor: Vladimír Blaho
písané zo 14. 6. 2018
Giacomo Puccini: Manon Lescaut
Gran Teatre del Liceu Barcelona
Dirigent: Emmanuel Villaume
Réžia: Davide Livermore
Scéna: Davide Livermore a Giò Forma
Kostýmy: Giusi Giustino
Svetlo: Nicolas Bovey
Video: D-WOK
Zbormajster: Conxita Garcia
osoby a obsadenie reprízy 14. júna 2018
Manon Lescaut: Maria Pia Piscitelli
Lescaut: Jared Bybee
Renato Des Grieux: Jorge de León
Geronte di Ravoir: Carlos Chausson
Edmondo: Mikeldi Atxalandabaso
Hostinský: Marc Pujol
Spevák: Carol García
Tanenečný majster: José Manuel Zapata
Seržant: Michael Borth
Námorný kapitán: David Sánchez
Lampár: Jordi Casanova
Renato des Grieux (herec): Albert Muntanyola
Orchester a zbor Gran Teatre del Liceu Barcelona
video
