V košickej Štátnej filharmónii sa nevzdávajú

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ďalší z radu koncertov v rámci cyklu „Hráme komorne“ sa uskutočnil v Dome umenia 17. septembra 2020, tentoraz pod vedením šéfdirigenta košickej filharmónie Zbyňka Müllera, ktorému sa podarilo po dlhšom čase v období pandémie prekonať vzdialenosť medzi pôsobiskami v Prahe a Košiciach. Na koncerte zazneli diela Straussa, Elgara a Haydna.

Prípravy na tento pravidelný štvrtkový večer boli výnimočné zvýšenou starostlivosťou o zdravé a čisté prostredie pre poslucháčov aj interpretov. Vedeniu košickej filharmónie sa propagovaním zakúpeného certifikovaného difuzéra na zabezpečenie čerstvého vzduchu v koncertnej sále podarilo získať o niečo viac návštevníkov. Súčasne sme mohli s uspokojením konštatovať, že sa im podarilo vybrať „prístroj“, ktorý našťastie nehučal, nerušil, nič nepokazil a mohli sme sa oddať hudobným krásam.

Na programe boli celkom tri diela na koncertných pódiách zriedka hrávané v rozsahu jednej hodiny, bez prestávky. Na úvod sme počuli komorné zoskupenie Suita pre 13 dychových nástrojov op. 4 z tvorby Richarda Straussa (1864 – 1949). Skladba na ploche štyroch častí quasi barokovej suity priblížila radostnú náladu zo živého hrania, z rôznych typov drevených či plechových nástrojov a ich súzvukov.

Zbyněk Müller, Štátna filharmónia Košice, 2020, foto: Jaroslav Ľaš

Prvá, ako prelúdium počas necelej minúty, predstavila melódie ako znejú v tom-ktorom nástroji, ale už druhá – romanca využila schopnosti lesných rohov navodiť atmosféru pohody, ozvenu prírody, vzájomne si odovzdávajúc láskavé tóny prikryté všadeprítomnou drsnou tubou. Fagoty tvorili zreteľný podstavec hravým tónom v nasledujúcej gavotte. Úsmevné tóny fláut, hobojov a klarinetov v súlade s hornami tvorili svieže muzicírovanie.

Tu treba zdôrazniť, že Richard Strauss, hoci bol pri tvorbe tohto opusu mladým adeptom umenia, nepodľahol pokušeniu využiť dychové nástroje do šablóny pochodovej alebo inej úžitkovej hudby, celé dielo aj s trúchlivými tónmi záverečnej časti zostali v polyfonickom súlade, gradácii a štýlovom efektnom závere.

Sláčikový orchester Štátnej filharmónie Košice a jeho koncertný majster Mátyás Mézes pod vedením Zbyňka Müllera pokračovali v programe málo známou skladbou anglického skladateľa Edwarda Elgara (1857 – 1934) Serenáda pre sláčiky e mol, op. 20. Už samotný názov 1. časti Allegro piacevole nebýva častým zjavom v hudobnej literatúre.

Zbyněk Müller, Štátna filharmónia Košice, 2020, foto: Jaroslav Ľaš

Piacevole“ v preklade znamená milý, rozkošný, pôvabný. A taká bola aj Elgarova hudba a jej interpretácia. Počuli sme krásne, sladké melódie, roztúžené tóny prvých huslí a celého súboru. V priebehu ďalších častí zaujal neustály dynamický rast, opakovanie tém a citová krása radostne sa nesúcej hudby. Výkon celého orchestra, ale hlavne huslistu Mézesa prispeli k nádhere umeleckého zážitku a úspechu u publika.

Vyvrcholením komorného večera v rozsahu ďalších 25 minút bola symfónia! Josef Haydn a jeho „Rozlúčková“, fis molová päť časťová skladba bola jedinečnou dramaturgickou inšpiráciou v súlade s príbehom jej vzniku. Haydn dokázal svojou genialitou, vtipom a inteligenciou reagovať na situácie v jeho dobe, ale aj v jeho pracovnom vzťahu u kniežaťa Esterházyho r. 1772.

Dnes sme v jeho úlohe obdivovali výkon dirigenta Müllera, jeho sústredenie na každý tón ako aj prístupnosť k danej téme, až virtuóznemu výkonu orchestra. Energické témy prvých častí kontrastovali s melancholickými a v Adagiu pomalými, v súlade a súhre medzi nástrojovými skupinami.

Zbyněk Müller, Štátna filharmónia Košice, 2020, foto: Jaroslav Ľaš
Zbyněk Müller, Štátna filharmónia Košice, 2020, foto: Jaroslav Ľaš

Postupne bol celý hudobný prúd evidentne unavenejší, ale s krásnymi pianami v Menuete tretej časti, fanfárami a nepokojom v záverečnom Preste. Až melodika piatej časti bola prosebná, matná, ale vyrovnaná, ktorou muzikanti Haydnovho orchestra žiadali o dovolenky. Po 30. takte aj oni postupne opúšťali svoje hráčske pulty, odišiel aj dirigent a nakoniec zostali dvaja huslisti, aby dokončili záverečné tóny symfónie. Knieža Esterházy vtedy pochopil, vyhovel ich oprávneným požiadavkám.

A niekde tam, v predstavách interpretov i poslucháčov vznikali asociácie s dneškom a potrebou žiadať o lepšie pochopenie života a profesie hudobníkov. Publikum to zreteľne dalo najavo skandovaným potleskom.

Autor: Lýdia Urbančíková

písané z koncertu 17. 9. 2020

Strauss – Elgar – Haydn
Hráme komorne V.
Dom umenia, 17. septembra 2020

Štátna filharmónia Košice
Zbyněk Müller, dirigent

R. Strauss: Suita pre 13 dychových nástrojov op. 4 
E. Elgar: Serenáda pre sláčiky op. 20
J. Haydn: Symfónia fis mol Hob. I:45 „Rozlúčková“

www.sfk.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lýdia Urbančíková

muzikologička, dramaturgička, hudobná kritička, hudobná historička a publicistika

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku