V popredí koncertu – výborná interpretácia anglickej symfónie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská filharmónia ponúkla na ostatnej dvojici koncertov (21. a 22. 3. 2019) romantický program: Schumannov Koncert pre violončelo a orchester a mol, op. 129 z raného obdobia romantizmu a Symfóniu č. 1 As dur, op. 55 od anglického skladateľa Edwarda Elgara z vrcholnej etapy tohto štýlu. V Schumannovi sa predstavila violončelistka Ophélie Gaillard, dirigoval James Judd.

Koncert pre violončelo a orchester a mol napísal nemecký skladateľ Robert Schumann (1810 – 1856) údajne iba za dva týždne, v manickej fáze svojej duševnej choroby (bipolárnej poruchy). Jeho koncentrovanosť podporilo aj presťahovanie sa do Düsseldorfu, kde prijal miesto hudobného riaditeľa. Tu sa jeho psychické ťažkosti na čas upokojili. Za týchto okolností napísal veľmi koncentrovane a rýchlo opus v štýle kantilény pre violončelo (na ktorom kedysi sám hrával). Nešlo mu ani tak o virtuóznu skladbu, skôr o dielo s obsahovo hlbokou a poetickou výpoveďou.

Ophélie Gaillard, James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Schumannov apolónsky vyznievajúci opus každopádne patrí medzi päť najvýznamnejších violončelových koncertov.
Robert Schumann nebol veľkým majstrom inštrumentácie, a tak partitúru jeho koncertu ,,vylepšovali” viacerí dirigenti a skladatelia. Dnes sa hrá v citlivej Šostakovičovej úprave. Koncert má tri časti (Nicht zu schnel – Langsam – Sehr Lebhaft), prepojené do jedného celku. Po úvodných taktoch orchestra prednáša violončelo hlavnú emocionálnu melódiu, pričom druhá téma je vášnivá. V celej vete, ktorá sa ma hrať ,,nie príliš rýchlo”, počuť citlivú, no ťažko postihnuteľnú Schumannovskú melodiku. V druhej vete Langsam (Pomaly) hrá sólový nástroj jemne plynúcu lyrickú melódiu, v strednom úseku náročnú výraznými dvojhmatmi. Krátkou kadenciou prechádza violončelo do poslednej vety (Veľmi živo), ktorá po troch úderoch orchestra a motíve violončela v šestnástinových notách pracuje najviac s návratom témy z prvej vety. Koncert končí kadenciou, striedmo sprevádzanou orchestrom a virtuóznou kódou.

Francúzsko-švajčiarska violončelistka Ophélie Gaillard hrala Schumannov koncert na violončele od talianskeho majstra Francesca Goffrillera z r. 1737 (zapožičanom interpretke od francúzskou bankou CIC). Jej prednesu nemožno technicky nič vyčítať – hrala Schumnanna s intonačnou precíznosťou i hráčskou dokonalosťou, najmä v záverečnej kadencii. V jej prednese na mäkko znejúcom, menej prieraznom nástroji absentovalo viac dynamickej diferencovanosti a kontrastu, hocako je v tomto diele väčšmi preferovaná poézia než „hráčska exhibícia“. Ophélie Gaillard sa prednostne pridŕžala rovnocenného dialógu s orchestrom, ktorý však hral tiež v jednej dynamickej rovine – čo časom unavovalo.

James Judd, Ophélie Gaillard, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Ak prvá časť koncertu vyznela viac poeticky než strhujúco, Slovenská filharmónia pod rukami svojho šéfdirigenta Jamesa Judda dominovala po prestávke. Bolo tak v kompozične a interpretačne premyslenej Symfónii č. 1 As dur, op. 55 od britského skladateľa Edwarda Elgara (1857 – 1934). Toto inštrumentálne bohaté dielo presvedčilo nielen jednoliatym zvukom bohato obsadeného orchestra a jeho dôrazným účinkom na poslucháča, ale aj čisto hudobným obsahom. Edward Elgar bol prvým významným anglickým skladateľom od čias Henryho Purcella. Charakter jeho hudby zodpovedá neskorému romantizmu a postromantizmu, je plne prepojený s viktoriánskym Anglickom a spôsobom života v ňom. Elgarova hudba je zvukovo bohatá, akoby plná potešenia z dynamiky života a lásky k prírode.

V jeho symfónii č. 1 nejde o žiaden konkrétny program, „iba“ o absolútnu čistú hudbu, ktorá je však od prvého do posledného tónu pútavá, menlivá, tematicky bohatá a majstrovsky spracovaná do kompaktného hudobného diela. V ňom neunavuje ani jedna zo štyroch častí (1. Andante. Nobilmente e semplice – Allegro; 2. Allegro molto; 3. Adagio; 4. Lento – Allegro) skôr každá vyvoláva zvedavosť na prúd nasledujúcej hudby. Majestátnosť úvodu a vznešenosť Andante je vystriedaná v závere 1. časti dostatkom hudobnej lyriky. Vo veľkom (49 minútovom) diele bolo všetko detailne vypracované plne zaangažovaným energickým dirigentom Jamesom Juddom s takým záujmom a umeleckým vkladom, že sme priam cítili jeho hudobnú a rodovú spätosť s odkazom anglického autora.

James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš

Prevaha dynamických obrazov vo všetkých orchestrálnych skupinách (jednotné, v každej časti plne využité sláčiky!) prevažovala aj v 2. časti symfónie, kde mali svoje farebne bohaté miesto o. i. dychy, pričom zvlášť upútala jednotne hrajúca skupina plechov. Na začiatku 3. časti (Adagio) zaznela v hudbe dojímavá lyrika a jemne zahraté, citovo prežité, piesňovo znejúce časti symfónie. Svižnejšie Lento – Allegro (4. časť) dalo plne vyznieť širokému, šťavnatému zvuku orchestra Slovenskej filharmónie, na záver symfónie stíšenému do sugestívneho pianissima, ktoré uzatváralo symfonický celok v pomyselnom formovom oblúku.

Edward Elgar patrí k najvýznamnejším skladateľom anglickej hudby 20. storočia a je dobre, že zaznel aj pre súčasného návštevníka Slovenskej filharmónie v takom skvelom, autentickom naštudovaní a v doslova atakujúcom účinku.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 20. 3. 2019

Schumann Elgar
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
20. a 21. marca 2019

Slovenská filharmónia
James Judd, dirigent
Ophélie Gaillard, violončelo
Robert Schumann: Koncert pre violončelo a orchester a mol, op. 129
Edward Elgar: Symfónia č. 1 As dur, op. 55

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár