Dnes je: streda, 19. 9. 2018, meniny má: Konštantín, zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

V Slovenskej filharmónii Hudba jedného storočia…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dva abonentné koncerty v cykle Hudba troch storočí mali na programe de facto diela jedného storočia, čo však poslucháčom zjavne nevadilo. Na úvod programu (hodnotím koncert 5. 2.) odznela v podaní Slovenskej filharmónie s dirigentom Petrom Altrichterom symfonická báseň Útes, op. 7 od Sergeja Rachmaninova (1873-1943), ktorú ruský „svetobežník“, klavírny virtuóz, dirigent a skladateľ  skomponoval r. 1893. Ako druhé číslo koncertu zazneli – v spolupráci so Slovenskou filharmóniou – Piesne a tance smrti od Modesta Petroviča Musorgského (1839-1881). Sólový part predniesol basbarytonista Sergej Tolstov – sólista Opery SND.

Toto sugestívne dielo napísal Musorgskij v rokoch 1875–1877. Cyklus spieval Sergej Tolstov aj na komornom cykle Opery SND Voci da camera 15. júna m. r. Odvtedy uplynulo takmer osem mesiacov hĺbavej práce speváka na náročnom cykle piesní, čo sa prejavilo aj na vynikajúcom vyznení a emocionálnom dopade tohto strhujúceho a azda vrcholného piesňového cyklu M. P. Musorgského. Na záver večera predniesla Slovenská filharmónia a energický, priam vášnivo dirigujúci Petr Altrichter Brahmsovu Symfóniu č. 4 e mol, op. 98. Toto vrcholné symfonické dielo viedenského majstra je krédom generácie európskych skladateľov na rozhraní klasicizmu a romantizmu, vyznávajúcej princípy autonómnej inštrumentálnej hudby, formovo nadväzujúcej na princípy klasicizmu, bez podnetov a inšpirácií iných druhov umenia (literatúry, maliarstva a i.), ktoré ponúkal novoromantizmus. Brahmsova štvorčasťová symfónia vznikla počas Brahmsovho letného pobytu v rakúskom mestečku Mürzzschlag v rokoch 1884-1885.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Petr Altrichter, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Petr Altrichter,
foto: Ján Lukáš

Záver vstupného zamyslenia speje teda k tomu, že išlo o prezentáciu rôznorodosti kompozičného prístupu majstrov romantizmu v jednom – 19. storočí, navyše v časovo minimálne vzdialených úsekoch, ale nie o hudbu troch storočí. Tak či onak to bol krásny koncert, v každom diele ináč náročný, skladateľsky diferencovaný, najmä však obsahovo a interpretačne mimoriadne zasahujúci myseľ i srdce vnímavého poslucháča.

Dramaturgickým prínosom bola Rachmaninovova symfonická báseň Útes, ktorá ešte v Slovenskej filharmónii nezaznela. V objavovaní a ponuke podobných klenotov vidno ambíciu dramaturgie SF, ponúknuť interpretom i poslucháčom skladby, ktoré sú zatiaľ pre nás iba „nemými“ svedkami hudobnej histórie. Spolu s inými objavenými dielami rôznych štýlov odrazu spoznávame, že podobné dramaturgické novinky lákajú do Reduty nielen starších, ale aj celkom nových priaznivcov vážnej hudby.

Rachmaninovova symfonická báseň Útes je údajne inšpirovaná jednak citátom z poémy M. Lermontova („Zlatý oblak spal celú noc na prsiach obrieho útesu“), druhý raz priznal skladateľ inšpiráciu v Čechovovom románe Pozdĺž cesty, opisujúcom stretnutie dvoch pocestných: muža a ženy. Každý z nich – počas snehovej víchrice – odokryje počas jednej noci svoje myšlienky a pocity. Muž je akoby „bielou skalou“, ktorá sa žene – odchádzajúcej na saniach – javí v  tichom doznievaní dojmov ako niečo nehybné, vzďaľujúce sa. Večná téma vzťahov lásky, tajomstiev medzi mužom a ženou je tu pretavená do hudobných obrazov, v ktorých prebleskuje nielen svetlo „zlatého oblaku“ – ženského princípu, ale aj mohutnosť mužskej nepreniknuteľnosti a osamelosti. Nádherná je Rachmaninovova bohatá inštrumentácia diela, v ktorej sa strieda ponurosť, vášnivosť, jemnosť a krehkosť sláčikov s mäkkosťou drevených dychov. Orchestrácia tejto symfonickej básne zanecháva v duševnom obraze poslucháča prírodné i dojímavé vzťahové obrazy.

Už v tomto 15-minútovom symfonickom diele predstavil dirigent Petr Altrichter svoj impulzívny hudobný charakter, s ktorým navonok i vnútorne iniciuje všetky sily orchestra Slovenskej filharmónie k maximálnemu dojmu na poslucháča.

To, že Petr Altrichter je majstrom veľkých gest a energie, ktorou mobilizuje hráčov k maximu pozornosti na vyjadrenie pestrosti rôznych dynamických nuáns nástrojových skupín, dokázala najmä Brahmsova rozľahlá, takmer 40 minútová 4. symfónia. Podať Brahmsa tak, aby neunavoval, ale odhalil dokonalosť formovej výstavby svojich symfónií – nadväzujúcich na Beethovenov symfonický „formulár“ – pritom ponechal i vyznenie Brahmsovych nádherných romantických melódií, ako aj  šírku ich kompozičného rozvedenia v symfonickom pléne, je vskutku majstrovský čin. Podaril sa v maximálnom účinku na prítomných!

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Petr Altrichter, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Petr Altrichter,
foto: Ján Lukáš

Altrichter a Slovenská filharmónia nádherne sformovali tri myšlienky vstupnej 1. časti symfónie (Allegro non troppo), s ktorými Brahms pracuje v sonátovej forme, ukončiac bohatý symfonický prúd rozsiahlou kódou. V druhej časti (Andante moderato) spočiatku udivovali dojmovou jemnosťou dve témy s jemným pizzicatom sláčikov, s podtónom vedúcej línie drevených nástrojov. Orchester napokon vyústil do pestrých symfonických „impresií“ v piesňovej forme. Allegro giocoso – 3. časť – bolo rytmicky pregnantné, svieže, ale aj dynamicky a nástrojovo pestré: quasi hra farieb, ale aj orchestrálnej intenzity. (V závere časti temperamentný Altrichter pohybom akoby stvárnil hru na violončelo či kontrabas – čo bol prejav jeho do hudby plne ponorenej dirigentskej osobnosti...). Emotívnosť a hlboké prežívanie Altrichtera, ktoré vie jedinečne prenášať aj na SF, sú ozaj pozoruhodné. Záver veľkolepej Brahmsovej 4. symfónie tvorilo Allegro energico. To začalo priam velebne, s podtónom bicích. Základná chorálova téma sa vystriedala v 32 nástrojových variáciách tak, že poslucháč bol v prvom rade ponorený do neustáleho hudobného vlnenia, pádov a vzletov inštrumentálnych skupín a vnútornej hĺbky hudby: nič neanalyzujúc, iba počúvajúc, čo dokáže jednota skladateľa, orchestra a dirigenta. Za podobne hlbokého a farebného Brahmsa treba len poďakovať – Slovenskej filharmónii i hosťujúcemu, pritom celou dušou a telom dirigujúcemu, prežívajúcemu a v Redute vždy vítanému Petrovi Altrichterovi!

Významom interpretácie ďaleka nie posledný opus na koncerte spomeniem geniálny cyklus na tému hrozivej Smrti – pani a veliteľky života: Pesni i pľjaski smerti (Piesne a tance smrti) od M. P. Musorgského. Štyri dramatické piesne, ich obsah, vznik diela a podnety úžasných básní Arsenija Goleniščeva – Kutuzovova na skladateľa som podrobne opísala v recenzii po koncerte Voci da camera (15. júna 2015), na ktorom cyklus (v pôvodnej komornej verzii) spieval Sergej Tolstov za sprievodu klaviristu Branka Ladiča. Obsah filharmonického bulletinu ponúkol poslucháčom nielen pôvodnú – ruskú verziu básní, ale aj krásny (nie doslovný, zato poetický) preklad Jána Štrassera. Tak mohol návštevník slovo za slovom sledovať ruský aj slovenský obsah diela, jeho dramatické hudobné tlmočenie a interpretačné stvárnenie. Bolo ozaj jedinečné – a Tolstov v ňom dokázal, že je nielen barytonistom s nádhernou farbou hlasu, ale aj spevákom s vokálno-technickou suverenitou (hoci v nepríjemnejších vyšších polohách štvrtej piesne – Polkovodec). Jeho spev – to bola hudobná dráma v štyroch dejstvách – pričom každá sloha, verš dýchali obsahom a zmyslom, dramatickosťou, pauzami, ktoré gradovali účinok a zadržiavali dych poslucháčov Hlasovo – orchestrálne diminuenda, plastické tónové farby, vtiahnutie do nálady dialógu Matky a Smrti v 1. piesni (Kolybeľnaja), s vtieravo-hrozivým refrénom (Bajušky, baju), alebo upokojujúca, vtieravá, napokon gradujúca serenáda Smrti umierajúcej dievčine, až do vlastníckeho výkriku: „Ty moja!“ – to všetko v Tolstovovom speve mrazilo. Jeho ruská duša sa tu otvorila – vrátane nádherne znejúceho autentického jazyka – mäkkej, ohybnej ruštiny. Tretia pieseň: Trepak znel – od pokojného rozprávania o mrazivej noci, v lone ktorej zaspáva opitý sedliačik – po šialený rytmus ľudového tanca – trepaka, do ktorého sa spočiatku Smrť štylizuje. Napokon však rytmus stíši, aby do upokojujúceho náručia vzala ďalšiu obeť: opusteného, zamrznutého mužíka. A Polkovodec – Generál Smrť? To je vokálno-symfonická minidráma, v ktorej nad bojovým poľom vládne iba jeden víťaz: Smrť, zadupávajúca kosti mŕtvych do mokrej hliny, „aby navždy spali a viac sa z hrobov nedostali.“

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Sergej Tolstov, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Sergej Tolstov,
foto: Ján Lukáš

A hoci sme počuli na ostatných BHS´2015 (25.9.) spievať tento cyklus nezabudnuteľne aj ruskú mezzosopranistku Oľgu Borodinu (so SF a jej šéfdirigentom E. Villaumeom) jej „takmer“ spolužiak z petrohradského konzervatória – Sergej Tolstov svojím interpretačným absolutóriom dokázal, že Musorgského cyklus o Smrti patrí svojím krutým posolstvom najmä basbarytonistovi (alebo basistovi).

Slovenská filharmónia Musorgského piesne nielen umocnila, ale v mnohých momentoch akoby v nich aj samostatne prehovorila interpretačnou výstižnosťou (dopovedaním fráz) a celkovou inštrumentáciou, o ktorej však ani jeden bulletin (na BHS či tentokrát) nenaznačil, či bola v spracovaní N. Rimského – Korsakova, A. Glazunova, alebo D. Šostakoviča…

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016, Sergej Tolstov, foto: Ján Lukáš

Koncert Slovenskej filharmónie, 2016,
Sergej Tolstov,
foto: Ján Lukáš

Každopádne sa ostatný koncert stal silným hudobným zážitkom – pod rukami sugestívneho Petra Altrichtera, v podaní našich filharmonikov a prvotriedneho basbarytonistu Sergeja Tolstova.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia písaná z koncertu 5.2.2016

Záznam z koncertu z online archívu SF

www.filharmonia.sk

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár