Nie, nejde o uvažovanie amerického lekára a psychológa Raymonda A. Moodyho, známeho autora kníh o posmrtnom živote – autora kedysi populárneho bestselleru Život po živote. Nadpisom som chcela upozorniť na trochu iný myšlienkový a umelecký odkaz jedného z vrcholných autorov hudobného romantizmu: Johannesa Brahmsa a jeho Nemecké rekviem, op. 5. Slovenská filharmónia toto dielo predviedla pod taktovkou Jamesa Judda, v spolupráci so Slovenským filharmonickým zborom (28. a 29. 3. 2019) v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie.
Šéfdirigent SF naštudoval a dirigoval rozsiahlu partitúru v spolupráci so zbormajstrom Viedenskej štátnej opery Thomasom Langom. Dielo, trvajúce cca 75-minút, bolo na koncerte jediné. Priradiť k nemu niečo ďalšie, by bolo pre poslucháčov neprimerané – vzhľadom k závažnému obsahu tohto Brahmsovho vokálno-orchestrálneho veľdiela.
Stefan Hadžić, Jay Yang, James Judd, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, 2019,
foto: Ján Lukáš
Nedávno zaznelo v Koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu Rekviem od Giuseppe Verdiho v naštudovaní Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (za spoluúčasti Slovenského filharmonického zboru a sólistov, o ktorom sme písali TU…), a tak si mnohí poslucháči mohli uvedomiť rozdielne prístupy vskutku vrcholných romantických skladateľov k forme rekviem. Giuseppe Verdi vystaval dielo v súvislosti s ordináriom smútočnej omše a s akcentom na dramatické sólové a zborové vstupy tak, že celok pripomína viac operu než omšu za mŕtvych. Dramatický moment je zvýraznený rovnako výrazovo vyhrotenými a operne vystavanými áriami sopránu, mezzosopránu, tenoru a basu, resp. komorného kvarteta. Tak to i predviedli rozhlasoví symfonici, sólisti a zbor pod taktovkou Petra Valentoviča.
Šéfdirigent James Judd mal závažný obsah Nemeckého rekviem od začiatku správne prečítaný ako filozoficko-náboženské dielo kantátového typu, zverené v prvom bohato rade plne obsadenému, sýtemu orchestru, v ktorom sa hudba neriadi sledom nemenných častí ordinária. V zbore i sólach (soprán a barytón) sa využívajú texty Nového zákona, ktoré sú plné upokojujúcej, ba utešujúcej viery v život, ktorý príde po pozemskej námahe a ťažkých trápeniach človeka.
Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Použitie nemeckého, nie latinského textu, tiež zdôraznilo rozdiel medzi klasickou smútočnou omšou. Brahmsovi išlo totiž o väčšiu komunikatívnosť a tesnejšie spojenie hudby so slovom. Hrozba posledného súdu vo Verdiho finálne, je v Brahmsovom vokálno-inštrumentálnom diele nahradená symfonickou kontempláciou a v zbore zhudobnenými citátmi – napríklad zo Zjavenia apoštola Jána, Kapitola 14,13: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi… Nech s odpočinú od svojich námah; veď ich skutky idú s nimi“. V 6. časti rekviem je textovo rozvinutý odkaz z Listu Korinťanom, Kapitola 15: „Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“. Tu je myšlienkový vrchol skladby – pričom znie mimoriadne jednotne a dynamicky, pokračujúc majstrovskou fúgou na oslavu Boha, „…z vôle ktorého bol stvorené všetky veci pozemského sveta“.
Obe rekviem – Verdiho i Brahmsovo – vynikajú duchovnou hĺbkou, iba v opačnom posolstve: u Verdiho hrozivo – Posledným súdom, u Brahmsa upokojujúco, slovami: „Nech si odpočinú (ľudia), od svojich námah. Veď ich skutky idú s nimi“. Obe diela zasiahnu človeka v kardinálnych otázkach existencie na tomto svete i v nepoznanom bytí, ale Brahmsovo Nemecké rekviem je skôr upokojujúcou vokálno-symfonickou skladbou so zmierlivosťou Boha k človeku. Vyjadruje Brahmsovo presvedčenie, že smrť je prirodzeným javom života a dobré skutky človeka mu zabezpečujú nesmrteľnosť. Hudobne i slovom je toto dielo aj zdrojom potešenia pre tých, ktorí tu zostali po smrti svojich milovaných blízkych a smútia nad ich odchodom.
Jay Yang, Stefan Hadžić, Slovenský filharmonický zbor, 2019,
foto: Ján Lukáš
Dva sólové hlasy – soprán a barytón, účinkujúce na pomerne malom hudobnom výseku Brahmsovho grandiózneho diela, zveril James Judd dvom cudzokrajným sólistom: juhokórejskej sopranistke Jay Yang(ovej) a srbskému barytonistovi Stefanovi Hadžićovi. Dirigent ich umiestnil pred stojaci zbor, odkiaľ sa ich hlasy niesli slabšie a menej výrazne. Napriek tomu hlas mladej sopranistky nás zasiahol jasavo a čisto. Barytonista Stefan Hadžić má mäkký, menej nosný barytón,ktorý zrejme krásne vyniká v piesňach alebo pri menšom orchestri. A tak mu uškodilo postavenie za naším veľkým orchestrom Slovenskej filharmónie. Otázkou tiež zostáva, či sólové party nemohli naštudovať niektorí slovenskí sólisti… Podobné hlasy máme, bolo by ich treba zapojiť do koncertného repertoáru častejšie.
James Judd vypracoval sedemčasťové dielo s empatiou a vnútorným sústredením na orchester i vokálne časti. Hudba nemeckého vrcholného romantika, ktorý nadväzuje na Beethovenov odkaz, mu vyslovene sedela – od hlbokej, krásnej témy (Blahoslavení plačúci), ktorá zaznela najprv v pianissime – bez huslí, len s violami a violončelami v hlbokej, meditatívnej nálade, od polovice časti narastajúcej do dynamického vrcholu. V 2. časti zaznieva vážny chorál, ktorý spieva zbor na pozadí smútočného pochodu s mohutnou kulmináciou. Pozauny a energické nástupy kontrabasov i figurácie huslí zneli v závere v nádhernej vyrovnanosti. V 3. časti je fúgového riešenie hudby v zbore s barytónovým sólom, pričom v závere časti znie barytónové sólo, vygradované do ráznej záverečnej fúgy… Sladká a bôľna hudba 4. časti je víziou večného šťastia, ústiaca do výraznejšieho zborového vstupu. Od 5. časti znie krásne sopránové sólo (speváčka ho mala naštudované spamäti!) – v súlade so Slovenským filharmonickým zborom. V 6. časti všetky zborové i nástrojové hlasy zneli v rytmizovanom tempe, akoby „hudobný dav“ pateticky odprevádzal mŕtveho na miesto večného odpočinku, zbaveného útrap pozemského života. Veľká vokálno-orchestrálna fúga ukončila toto obsahovo hlboké dielo, dramaturgicky výstižne zaradené do veľkonočného očakávania Vzkriesenia. Záverečná 7. časť je pokojným zadumaním, ktoré prechádza jemnej hudby v pianissime.
James Judd, Slovenská filharmónia, 2019,
foto: Ján Lukáš
Stefan Hadžić, Jay Yang, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, 2019,
foto: Ján Lukáš
V celom predvedení niet čo vyčítať sústredene hrajúcej Slovenskej filharmónii s dirigentom Jamesom Juddom, tobôž do detailov vypracovanému Slovenskému filharmonickému zboru, ktorý tentokrát pripravil hosťujúci zbormajster z blízkej Viedne Thomas Lang. Nezabudnuteľný je napríklad pianissimový úvod SFZ do 1. časti, ale aj stvárnenie náročných zborových fúg a celá paleta dynamických odtieňov v orchestri, jasná rytmicko-výrazová členitosť, priehľadnosť veľkého diela a strhujúca jednota orchestra i zboru.
Koncert zanechal hlboký dojem – zvlášť u tých citlivých poslucháčov, ktorí stoja jednou časťou svojho bytia (čo len myšlienkami) aj na druhom brehu života, ku ktorému všetci spejeme iba pozemským putovaním. James Judd, jeho orchester a SFZ skratka plne precítili Brahmsov filozoficko-hudobný odkaz.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 28. 3. 2019
Johannes Brahms: Nemecké rekviem (Ein deutsches Requiem, Op. 45)
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
28. a 29. marca 2019
James Judd, dirigent
Thomas Lang, zbormajster
Jay Yang, soprán
Stefan Hadžić, barytón
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Johannes Brahms: Nemecké rekviem, op. 45
