Na dvoch abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie (16. a 17. mája 2018), zaradených do cyklu: „Hudba troch storočí“, bol tentokrát zvláštny program. Skladal sa z autorov 20. storočia, pričom ukážky z ich diel sa vymykali tradičnej dramaturgii.
Na úvod zazneli Tri tance z baletu Estancia od argentínskeho skladateľa Alberta Ginasteru (1916 – 1983). Iba 10-minútová trojčasťová ukážka zo suity spomínaného baletu Estancia (čo v preklade znamená „majer, statok, farma“), zaplnila hneď v úvode Koncertnú sieň Slovenskej filharmónie nadpriemerným zvukom, energiou a rytmom latinsko-amerického pôvodu. (A. Ginastera bol učiteľom ešte slávnejšieho argentínskeho hudobného skladateľa a hráča na bandoneóne Astora Piazzollu (1921 – 1992), tvorcu nového štýlu nazvaného nuevo tango, ktorý v sebe zahŕňa prvky džezu a klasickej hudby).
Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš
Estancia sa obsahovo odohráva na argentínskej farme – ranči, kde sa mladý gaučo pastier dobytka a jazdec na koni zaľúbi do dievčaťa. Balet bol údajne napísaný pre newyorskú baletnú skupinu Caravan, choreografiu mal mať slávny, pôvodom ruský choreograf George Balanchine. V dôsledku rozpadu skupiny bola premiéra až r. 1952 (balet vznikol r. 1941). Hudba má v sebe neopakovateľnú ohnivosť latinsko-americkej ľudovej hudby, štylizovanej do tanečných rytmov. Samotný Ginastera mal predkov v Taliansku i Španielsku a tento mix krvi v jeho rodnom liste udal charakter celému baletu (a azda aj jeho ostatnej tvorbe). Dve okrajové časti suity (ktorá má pôvodne štyri časti, no na koncerte Slovenskej filharmónie odzneli iba tri) sú mimoriadne ohnivé, extatické, stredná Danza del trigo je kontrastne pomalým interlúdiom s krásnou melodickou témou, ktorú sprevádzajú pizzicata huslí a violončiel.
Dirigent koncertu Leoš Svárovský dal so Slovenskou filharmóniou do predvedenia suity veľa zo svojho vlastného temperamentu – zvlášť do úvodného Los trabajadores agrícolas a do záverečného Danza final (Malambo). V súlade s ohromujúcim rytmom sám doslova skákal na dirigentskom pódiu, strhnutý nadmernou vášnivosťou tancov, čím strhol aj Slovenskú filharmóniu. Dielu okrem sláčikových skupín dominoval dobre vyladené dychové nástroje a orgiasticky pôsobiace bicie, čo iba podčiarklo špecifický kolorit a temperament argentínskeho diela a jeho tvorcu. Ukážka z diela A. Ginasteru je je pre nás iba maličkým výsekom z jeho bohatej, nám neznámej hudobnej tvorby. Veď okrem Estancie skomponoval aj balet Panambí, opery Don Rodrigo, Bomarzo a Beatrix Cenci, dva violončelové, dva klavírne koncerty, harfový koncert a množstvo filmovej hudby (podľa názvov väčšinou na latinskoamerické témy). Dramaturgicky je teda pre filharmonické publikum ukážka Ginasterovej tvorby istým objavom.
Takým bol aj Koncert pre violončelo a dychový orchester od Friedricha Guldu (1930 – 2000). Tento rakúsky klavirista je fenomén sám osebe. Bol totiž nielen svetovo uznávaným interpretom Bacha, Mozarta, Beethovena (naštudoval a nahral jeho všetky klavírne sonáty a päť klavírnych koncertov), Schuberta, Debussyho… , ale svoje koncerty s orchestrom i sám dirigoval od klavíra. U nás je menej známy ako jazzový hráč a komponista. Z jeho povesti „klaviristu-teroristu“ by dnes asi nemal radosť, ale faktom je, že vo svojej dobe bol okrem geniality aj zaujímavým provokatérom. Keď kedysi dávno účinkoval v Redute, prekvapil obecenstvo svojím nekonvenčným oblečením – čiernym rolákom, čo bolo pre obecenstvo priam „zjavenie“ z nonkonformného sveta „na Západe“. Z jeho životopisu sa dozvedáme, že neznášal akademické autority – napríklad Viedenskú hudobnú akadémiu. Dokonca odmietol prevziať vyznamenanie Beethoven Ring. Povesť enfant terrible medzi klaviristami potvrdila v deväťdesiatych rokoch m. st. jeho fingovaná smrť – aby mohol nasledujúci koncert v Salzburgu uviesť ako „Friedrich Guldas Resurrection Party“. Hrával v typickej židovskej čiapočke a v rôznych voľných polokošeliach a tričkách, čím tiež vyjadroval svoju slobodomyseľnosť.
Sebastien Hurtaud, Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš
Napriek všetkým spoločenským výtržnostiam, historkám a hrou v jazzových kluboch (na klavíri i saxofóne) s najväčšími americkými „džezmenmi“, bol Friedrich Gulda geniálnym interpretom klasickej hudby (ale aj klavírnym pedagógom: jeho najslávnejšou žiačkou bola známa argentínska klaviristka 20. storočia Martha Argerich). Guldove nahrávky Beethovenových klavírnych sonát, ktoré kedysi vyšli aj v našom OPUSe, uchovávam ako zlaté poklady LP platni.
Jazz Gulda dokonca často vložil aj vo svojich početných skladieb. Také je napríklad Prelúdium a fúga pre klavír, kde základná téma pripomína swingovu skladbu. Ale aj mnohé ďalšie skladby kombinoval s jazzom, dokonca s dychovou hudbou, ktorá je typická nielen pred českú, ale aj rakúsku hudobnú tradíciu. Pre slávneho violončelistu Heinricha Schiffa napísal v tomto štýle Koncert pre violončelo a dychový orchester. S veľkou chuťou ho predviedli členovia dychovej skupiny Slovenskej filharmónie, interpretka na klasickej gitare a dvaja kontrabasisti SF – so sólistom: novozélandským violončelovým virtuózom Sébastienom Hurtaudom.
Sebastien Hurtaud, Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, 2018,
foto: Ján Lukáš
Neobyčajné dielo má päť častí. Otvára ho rytmicky pregnantná jazzrocková Ouvertura, vystriedaná kontrastnou Idyllou s vtieravou melódiou, variovanou od violončela cez dychové nástroje (na pódiu boli väčšinou zdvojené dychové nástroje – flauta, trúbky, pozauny, lesný roh, tuba, fagot, klarinet, hoboj, kontrafagot). Cadenza je čiastočne napísaná, ale najmä ponechaná improvizácii sólistu. Počas nej ostatní hráči len počúvali – rovnako dirigent Leoš Svárovský, ktorý aj túto skladbu predviedol s chuťou a sebevlastnou energiou. Menuet v 4. časti bol elegantnou hudbou, s kolísavým pohupovaním rytmu, pripomínajúcim dvojice, ktoré na plesoch predvádzali tento typický dvorský tanec. Flautové sólo a gitara podporili ušľachtilú hudbu „viedenského“ Menuetu. Finale alla marcia (v pochodovom tempe) gradovalo Guldovu skladbu v preexponovanej nálade a dynamike „pravého“ vidieckeho dychového orchestra, hrajúceho „do tanca“ – ovšem s neodmysliteľnou jazzovou kadenciou, sprevádzanou bicími (malý bubon – „rytmičák“, „džezák“) a perkusiami.
Sébastien Hurtaud na svojom violončele predviedol mnohé hracie prvky, ktoré ponúka a umožňuje koncertné violončelo: vrátane legatovej kultúry, flažoletov, pizzicata, akcentov a ráznych rytmických zlomov, náhlych dynamických premien, glissand, melodických variácií, ale aj jemných pianissim (v Idylle). Jeho hra bola strhujúca, virtuózna, s rytmickým jazzovým drajvom, pričom nezanedbal ani základný princíp melodického frázovania na svojom ušľachtilom hudobnom nástroji, v koncertnej sieni azda zbytočne amplifikovanom (kvôli sile dychovej sekcie to azda nemuselo byť).
Leoš Svárovský, Sebastien Hurtaud, 2018, foto: Ján Lukáš
Členovia Slovenskej filharmónie a dirigent tento eklekticko-novátorský žart predviedli v bielych košeliach s motýlikom pod krkom, čo podčiarklo náladu hudobného vtipu a „prepínania“ žánrov.
Záverečná suita z baletu francúzskeho skladateľa Francisa Poulenca (1899 – 1963) Les Biches – v preklade Lane (Srnky) bola po dvoch úvodných orchestrálnych častiach interpretovaná s účasťou Slovenského filharmonického zboru, ktorý spieval vo francúzštine. Text, preložený básnikom Petrom Štilichom a uverejnený (aj s francúzskym originálom) v bulletine, pomohol poslucháčom pochopiť obsah i náladu suity z tohto baletu. Poulenc sa údajne v Les Biches nechal inšpirovať obrazmi slávneho barokového francúzskeho maliara Jeana-Antoina Watteaua. V nich hrá hlavnú rolu láska. Je to svet na prvý pohľad hravý a rozmarný, ale zároveň vyjadruje určitú melanchóliu. Diela maliara sú duchaplné, živé a ľahké, umiestnené uprostred pôvabnej krajiny. Poulenc vyjadril obsah svojho diela slovami: „Lane (Les Biches) sú baletom rozkoše, v ktorom nemajú miesto city. Tieto lane už stratili svoju nevinnosť.“ Namiesto prírody si možno poslucháč skôr predstavil zákutia „hriešneho“ Paríža a jeho koketné krásky.
Leoš Svárovský, Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor, 2018,
foto: Ján Lukáš
Poulencova neoklasická hudba je tonálne a formovo priehľadná (má sedem častí), ironicky vypointovaná, ale aj akási studená, vskutku „bezcitná“. Text, napísaný samotným Poulencom, je bez konkretizovania. Scénické obrazy sú kontrastné skôr na základe tempa, než precítenej, čo len naznačenej dynamiky a hlbšieho citového prežívania. (Dielo napísal Francis Poulenc pre Ďagilevov Ruský balet, pričom choreografiu mala Bronislava Nižinská a premiéra baletu bola r. 1924 v Monte Carlo). Slovenský filharmonický zbor pod vedením svojho zbormajstra Jozefa Chabroňa naštudoval dielo intonačne a vokálne bez akýchkoľvek interpretačných výhrad, dokonca v rámci neoklasických kompozičných požiadaviek. Suita z baletu však má v sebe výrazné tanečné rytmy, ktoré opäť strhli Leoša Svárovského k veľkým gestám a pohybu jeho dynamického tela, dokonca k vlastným tanečným variáciam pred dirigentským pultom. Je pravda, že táto dynamická osobnosť stáleho hosťujúceho dirigenta SF vie orchester strhnúť, zjednotiť, hoci vizuálne pôsobí teatrálne. Publikum nevidí do duše orchestrálnych hráčov, ktorí vedia citlivo reagovať raz na takmer nehybných dirigentov s jemnými gestami, sústredenými do prstov oboch rúk, inokedy na narcistické „baletiace“ ruky dirigentov, alebo na také energiou sršiace osobnosti, ako je L. Svárovský.
Pravdou je, že Slovenská filharmónia hrala tentokrát s chuťou a zanietením. Určite k tomu prispel aj nekonvenčný program, ktorý bol trochu populárny, trochu virtuózny, trochu objavný, možno pre ohlas konzervatívneho publika i trochu rizikový. V závere však strhol k zvyčajnému standing ovation…
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 16. 5. 2018
Záznam koncertu je k dispozícii v online archíve Slovenskej filharmónie TU…
Ginastera, Gulda, Poulenc
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
16. a 17. mája 2018
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Leoš Svárovský, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Sebastien Hurtaud, violončelo
Alberto Ginastera: Tri tance z baletu Estancia
Friedrich Gulda: Koncert pre violončelo a dychový orchester
Francis Poulenc: Lane, hudba k baletu
