V tieni Destinovej

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 25. Septembra uplynie 90 rokov od smrti veľkého českého operného tenoristu Karla Buriana. Na rozdiel od Emy Destinovej, ktorej kult sa v posledných rokoch v ČR cieľavedome pestuje, najväčší wagnerovský tenorista éry prvých dvoch desaťročí minulého storočia sa pripomína neporovnateľne menej, nepatrí k „vysačkám“ českej hudobnej kultúry minulosti a v povedomí širšej kultúrnej verejnosti nedosahuje ani popularity Jarmily Novotnej či príslušníkov generácie Blachuta a Hakena.

Pritom ich umelecké počiatky ale aj epilógy boli v mnohom podobné. Spočiatku ich považovali za prislabých, aby mohli spievať v Zlatej kapličke, Burianovi ponúkli iba miesto v zbore, a tak svoju medzinárodnú kariéru odštartovali na nemeckých javiskách V prípade Buriana to boli predovšetkým významné operné domy v Hamburgu a Drážďanoch. Sopranistka oficiálne členkou ND nikdy nebola a „smetanovci“ jej vyčítali, že v ňom hosťuje viac v Toske a Butterfly než v Libuši či Milade z Dalibora. Burian bol len krátkodobo prvým dramatickým tenorom ND ( zo zmluvných šiestich rokov zostal tam jediný rok), n o rozišiel sa s jeho šéfom Kovařovicom, pričom kvôli spravodlivosti treba uznať, že jeho finančné požiadavky boli privysoké a jeho odriekanie predstavení pričasté. Speváka poburoval aj nepriaznivý ohlas väčšiny českej kritiky na jeho pražské vystúpenia. Svoju genialitu obaja českí speváci dokazovali hlavne na nemeckých operných javiskách (Burian v Kolíne, Hannoveri, Hamburgu,Drážďanoch, Berlíne), ale aj londýnskej Covent Garden a nedostižnej MET. Tam tenorista pravidelne hosťoval v rokoch 1906-13, (mimo iného v Mahlerom dirigovanej predanej neveste) kým vo wagnerovskej Mekke Bayreuthe spieval napríklad Parsifala v roku 1908. V jednom jedinom roku údajne spieval takmer 120-krát vo wagnerovských postavách. Zatiaľčo Destinovej slávnou svetovou premiérou bola Pucciniho Fanciulla del west (1910), Burian v prvom uvedení Straussovej Salome (1905) stvárnil Herodesa. Hoci bol v svojej dobe cenený ako wagnerovský tenor (jedinečný Tristan Tanhauser, Lohengrin, Siegfried), dokázal spievať aj podstatne širší repertoár (z českých opier napr. Dalibora, Kozinu, z talianskych Cania, Radama, z francúzskych Dona Josého, Fra Diavola) a najvýznamnejší dirigenti jeho čias si ho mimoriadne cenili (Mahler, Toscanini). Destinovej neskoršie prebudenie sa ako vyslankyne českej kultúry (ku konci vojny a bezprostredne po nej) jej celkom nepomohli k rehabilitácii medzi úzkoprsými českými vlastencami, ktorý jej nedopriali učiť na pražskom konzervatóriu. S Burianom, u ktorého im chýbali vlastenecké gestá, to dopadlo ešte horšie a zomrel v úplnom zabudnutí. Národné divadlo dokonca odmietlo vystaviť jeho rakvu vo svojich priestoroch. V tomto smere sme v minulosti aj my, Slováci akoby išli v šľapajách Čechov a naše najlepšie sopranistky sme nevedeli patrične oceniť v domácich operných pomeroch. Aspoň že to robíme dodatočne, hoci Gruberová, Poppová a Beňačková v širšej kultúrnej verejnosti stále zostávajú v tieni hviezd populárnej hudby.

Autor: Vladimír Blaho

www.karelburian.cz

 

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár