Varšavská Sila osudu očami Mariusza Trelińského a Borisa Kudličku

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Teatr Wielki – Opera Narodowa, tak znie v súčasnosti viackrát menený názov prvej poľskej opernej scény. Nie je to však v 1,9-miliónovej poľskej metropole jediné divadlo, venujúce sa tomuto hudobno-divadelnému druhu. Popri ňom fungujú vo Varšave aj dve ďalšie, Kráľovská a Komorná opera.

Národná opera, ktorú vedie už vo svojom druhom funkčnom období generálny riaditeľ Waldemar Dąbrowski (absolvent Varšavskej technickej univerzity, dlhoročný kultúrny manažér medzinárodných rozmerov a v rokoch 2002 – 2005 poľský minister kultúry), hudobným riaditeľom je 68-ročný francúzsky dirigent Patrick Fournillier a umeleckým riaditeľom Mariusz Treliński, funguje v blokovom systéme prevádzky.

V aktuálnej sezóne ponúka (vrátane baletu) šesť premiér a pätnásť repertoárových titulov. Plus koncerty, recitály a iné aktivity. Z premiérových uvedení, okrem navštívenej novej inscenácie Verdiho Sily osudu, spomeniem napríklad Piazzolovu Mariu de Buenos Aires či Brittenovho Petra Grimesa. Teda dramaturgia vonkoncom nie nadbiehavá, ale rozširujúca obzor publika.

Poľská národná opera, Teatr Wielki, Varšava, zdroj foto: e-teatr.pl
Poľská národná opera, Teatr Wielki, Varšava, foto: Teatr Wielki

Len pár slovami sa zmienim o reprezentatívnej budove divadla, pričom predhistória opery v Poľsku siaha už do 17. storočia. Varšavský operný palác stavali v rokoch 1825 – 1833, no počas bombardovania Varšavy v roku 1939 bol takmer úplne zničený. Po dvoch desaťročiach provizória bol Teatr Wielki otvorený v roku 1965.

Dnes má hlavná Moniuszkova sála divácku kapacitu okolo 1900 miest. V krásnych priestoroch divadla nájdeme busty domácich hudobných osobností, špeciálnu vitrínu venovanú v decembri zosnulej slávnej poľskej sopranistke Marii Fołtyn, ale napríklad aj plagáty s laureátmi mnohých ročníkov Medzinárodnej speváckej súťaže Stanisława Moniuszka. V roku 2019 v nej získala 2. cenu naša Slávka Zámečníková.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (1)
Giuseppe Verdi zomrel pred 120 rokmi. Ako reflektuje jeho operný odkaz Slovensko? (2)

Poďme však k aktuálnej novinke. Giuseppe Verdi skomponoval Silu osudu (La forza del destino, po poľsky Moc przeznaczenia) na libreto Francesca Mariu Piaveho podľa hry Don Álvaro od Ángela de Saavedru. Jej premiéra sa uskutočnila v roku 1862 v Petrohrade. Druhá verzia, upravená pre Miláno, mala premiéru v roku 1869 a táto sa dodnes vžila. Hoci nepatrí k najčastejšie uvádzaným verdiovkám, je to silná dráma, síce časovo a miestne trocha rozptýlená, no po speváckej stránke nesmierne náročná. Patrí tiež k Verdiho operám s najdlhšou minutážou.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Krzysztof BieliSski

Práve s predstavením Sily osudu je spojená tragická udalosť v newyorskej Metropolitan Opere, kde počas predstavenia, nota bene po odspievaní árie „Morir, tremenda cosa“ (Zomrieť, hrozná vec), náhle v roku 1960 skonal na javisku jeden z najväčších barytonistov histórie Leonard Warren. Práve v koprodukcii s Metropolitnou operou vznikla nová varšavská inscenácia Sily osudu. Známy poľský režisér Mariusz Treliński, ktorého si pamätáme z vysoko oceňovanej réžie Gluckovho Orfea v Opere SND (2008) už v MET inscenoval Čajkovského Jolantu s Bartókovým Modrofúzovým zámkom a Wagnerovho Tristana a Izoldu. To bol dôvod, prečo ho riaditeľ Peter Gelb opäť pozval. V New Yorku sa nová Sila osudu objaví až v budúcom kalendárnom roku. Svoj krst ohňom prekonala v polovici januára vo Varšave.

Nuž, poznajúc estetické nastavenie Mariusza Trelińského, asi nik neočakával „klasiku“. Režisér, ktorý pravidelne spolupracuje so slovenským scénografom Borisom Kudličkom, tak to bolo aj tento raz, prečítal Verdiho predlohu svojskými, autentickými očami. Primárnym vodidlom sa tvorivému tímu (patrí sem aj kostýmový výtvarník Moritz Junge) nestala trocha zamotaná, ale v podstate zrozumiteľná romantická predloha s tragickým koncom. Odrazili sa od kľúčového momentu, obsiahnutého už v názve. Vystihuje to titulok článku v bulletine „Sila problémov zo sily osudu“.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Krzysztof BieliSski

Osudovým („predznačujúcim“, čo je v poľskom jazyku ešte výstižnejší preklad originálu) vidí Treliński dominantnosť patriarchátu, personifikovaného v diele v podstate epizódnou rolou markíza Calatravu. Ten zomiera už v prvom zo štyroch dejstiev náhodným zásahom náboja z revolveru Dona Alvara, milenca jeho dcéry. V tento inscenácii, ktorá už počas predohry ukazuje na točni z viacerých uhlov prepychový dom  autoritatívneho diktátora, cítiť nový pohľad na dielo.

Calatrava síce skonal, no zdvojením jeho postavy s rolou Padreho Guardiana, ostáva prízrak „otca strážcu“ prítomný naďalej, objavuje sa vo viacerých chvíľach a dokonca záverečné terceto Leonory, Alvara a Guardiana spieva basista v kostýme Calatravu. Isteže, je to výklad z filozofického hľadiska vcelku legitímny, možno originálny, aj keď vstupujúci do štruktúry partitúry. V Donovi Carlovi (markízov syn a Leonorin brat) vidí síce slabošského (nechá sa strhnúť vírom zábavy), no presvedčeného pomstiteľa rodu Calatrava. Akéhosi druhého Hamleta.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Krzysztof BieliSski

Inscenácia má však aj svoje logické (čo by mi asi tvorcovia vyvrátili) trhliny a s pôvodnou predlohou sa dostáva viackrát do kolízie. Ak by som si aj odmyslel filmové sekvencie, otvárajúce jednotlivé dejstvá, navádzajúce na odklon od pôvodiny, či erotické tance dievčat – zajačkov v 2. dejstve (nočný bar?) a tiež vo vojnovom obraze, tak ťažko mi je prijať vysvetlenie, prečo zrazu Leonora stojí na javisku vedľa prevráteného vraku auta. Žeby havária v búrke, v projekcii otvárajúcej dejstvo? Cestou do kláštora? Trocha divoká a ťažko vysvetliteľná konštrukcia.

Vojenské scény (ako paradoxne znie dnes Preziosillino a zborové spievanie „Viva la guerra!“ v dnešných časoch vojny u našich spoločných susedov) a tábor pri bojisku s lazaretom sú vykreslené hodnovernejšie, aj keď okorenené Trelińského poetikou. Štvrté dejstvo (kláštor a posledný obraz pustovňa) podľa inscenátorov už odkazujú na svet po apokalypse. Všetko je v troskách, Leonora spieva áriu „Pace, pace“ v tuneli metra (?). Aj záver je svojský. Leonora odchádza zo scény akýmisi schodmi hore a Alvaro v tichosti konštatuje dovŕšenie tragédie, nad ktorou bdie Guardiano v kostýme Calatravu. Takže tiež útočná a emotívna dráma – no Sila osudu skôr podľa Trelińského a Kudličku.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Krzysztof BieliSski

Pod hudobné naštudovanie sa podpísal Patrick Fournillier, dirigent svetového renomé, ktorý je od sezóny 2020/21 hudobným riaditeľom varšavského Veľkého divadla. Nič neškrtal, partitúra znela kompletne a v svižnom tempe. Už v predohre, hoci rušenej neustálym pohybom scény na nie práve najtichšej točni, poukázal na zaujímavé akcenty, ako aj na schopnosť účinných gradácií. To sa ukázalo počas celého večera, keď Fournillierova temperamentná taktovka zabezpečila dramatický tok deja.

Nepovedal by som, že je dirigentom drobných detailov, žeby vyžadoval od sólistov jednotný štýlový prístup, no vďaka jeho razantným tempám a sýtej dynamike malo predstavenie, trvajúce viac než tri a polhodiny, skutočný hudobný spád. Orchester varšavskej Národnej opery je technicky výborne vyzbrojený a podobné platí aj o farebnom zbore, pripravenom Mirosławom Janowským.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Magda Hueckel

Sólistické obsadenie tvorili výlučne poľskí speváci, z ktorých mnohí pôsobia na zahraničných scénach. Izabela Matuła (Leonora di Vargas) vládne krásne sfarbeným sopránom, ktorý púta rovnako v emotívnych piánach, ako aj voľne tvorenom, prieraznom forte. Má taliansky timbre, tmavý hrudný register, prirodzene prepojený so stredom a vskutku parádnymi výškami. Našli by sa azda miesta, kde sa dalo očakávať ešte delikátnejšie frázovanie, no výsledný dojem bol aj tak výborný.

Prekvapujúci bol Tadeusz Szlenkier ako Don Alvaro. V Norimbergu angažovaný poľský tenorista disponuje dnes už skutočným dramatickým tenorom slnečnej farby, ktorý napĺňal priestor objemom tónu, jeho kovovým leskom a žiarivosťou výšok. Síce spievanie v nižších dynamických hladinách mu nie je práve najbližšie a v jednom z najvypätejších miest (záver duetu s Carlom „Al chiostro all´eremo“) bolo nádychov trocha viac, vysoké H znelo parádne.

Krzystof Szumański ako Don Carlo napriek tomu, že asi najväčšmi ctil legato, narážal na technické problémy s vysokou polohou. V stredoch kvalitný dramatický barytón sa vo výške dosť trápil, forsíroval a strácal šťavu.

G. Verdi: Sila osudu, Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava, 2023, foto: Magda Hueckel

Tomasz Konieczny (Calatrava + Guardiano) bol zjavne najsilnejším menom sólistickej zostavy. Pravda, musel by sa hrať jeden z Richardov – Wagner či Strauss. Tam patrí na svetový piedestál. S Verdim to má ťažšie. Jeho basbarytón znie mohutne, dokonca mu vyšli i basové hĺbky, no k talianskej vokálnej estetike má pomerne ďaleko. Jednoducho, je to pre neho cudzie teritórium.

Monika Ledzion-Porczyńska (Preziosilla) celkom zapadla do režijnej koncepcie, bola herecky aktívna a spevácky spoľahlivá. Dariusz Machej nie je meno neznáme, jeho Melitone síce vo vyššej polohe ostal skromnejší, no barytónovú farbu má stále príjemnú. Trabuca bez bufóznych prvkov spieval Mateusz Zajdel a perspektívny bas preukázal Michał Romanowski ako Alcade.

Nepoznám reakcie poľského publika na premiére, keď sa chodia klaňať aj inscenátori. Nová varšavská Sila osudu je typom inscenácie, aké vo svete vyvolávajú polemiku. Prináša zaujímavé koncepčné myšlienky, nad akými zrejme ani skladateľ a libretista nepremýšľali, na druhej strane sa Trelińského koncepcia občas až príliš vzdialila predlohe. Navštívená tretia repríza do posledného miesta zaplnené auditórium po hudobnej a speváckej stránke nanajvýš uspokojila a záverečné potlesky trvali dlhé minúty.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 20. 1. 2023

Giuseppe Verdi: Sila osudu
Teatr Wielki – Opera Narodowa, Varšava
Koprodukcia s Metropolitan Opera New York
Premiéra 13. 1. 2023

Hudobné naštudovanie a dirigent: Patrick Fournillier
Réžia: Mariusz Treliński
Scéna: Boris Kudlička
Kostýmy: Moritz Junge
Zbormajster: Mirosław Janowski
Dramaturg: Marcin Cecko
Svetelná réžia: Marc Heinz
Videoprojekcie: Bartek Macias

Osoby a obsadenie reprízy 20. 1. 2023

Markíz Calatrava, Padre Guardiano: Tomasz Konieczny
Donna Leonora: Izabela Matuła
Don Carlo: Krzysztof Szumański
Don Alvaro: Tadeusz Szlenkier
Preziosilla: Monika Ledzion-Porczyńska
Fra Melitone: Dariusz Machej
Curra: Magdalena Pluta
Alcade: Michał Romanowski
Trabuco: Mateusz Zajdel
Chirurg: Paweł Czekala

www.teatrwielki.pl

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár