Verdiho Aida v histórii Opery Slovenského národného divadla

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred blížiacou sa premiérou Verdiho Aidy v Slovenskom národnom divadle, ktorá bola kvôli pandémii koronavírusu preložená z marca t.r. na 26. septembra 2020, sa poohliadneme za históriou tohto diela na javisku našej prvej scény.

Operná tvorby Giuseppe Verdiho obsahuje takmer dva tucty diel, z ktorých v Slovenskom národnom divadle dosiaľ uviedli štrnásť. V ére Nedbalovcov (1923 – 1938) síce talianska opera vrátane Verdiho opier (azda s výnimkou Falstaffa) bola podceňovaná, takže Oskar aj Karel Nedbal prenechali naštudovanie Aidy iným dirigentom (prvý z nich Pavlovi Václavovi Dědečkovi, druhý Jozefovi Vincourkovi).

Zato ich predchodca Milan Zuna sa nerozpakoval postaviť sa pri prvej Aide v SND (1923) za dirigentský pult a jeho hudobné naštudovanie spolu s chválenou réžiou Josefa Munclingera sa v priebehu štyroch mesiacov uviedlo desaťkrát.

Scénický návrh Verdiho Aidy v Opere SND v roku 1923, autor Josef Hurt, foto: Archív SND

Nasledujúca inscenácia Aidy režiséra Pavla Dedečka sa v priebehu deviatich rokov hrala takmer päťdesiatkrát, no do historických análov Slovenského národného divadla sa zapísala skôr hosťovaním Pietra Mascagniho za dirigentským pultom dňa 30. marca 1925 a v nasledujúcom roku prítomnosťou slávnej viedenskej divy Marie Nehmeth v titulnej úlohe.

Jozef Vincourek naštudoval Aidu tak v ére Karla Nedbala (1936 – 1939) ako za vojnovej Slovenskej republiky (1941 – 1945) a Milan Zuna sa pri svojom druhom pôsobení v SND v rokoch 1949 – 1950 vrátil k tomuto dielu v pätnástich reprízach spolu s hosťujúcim režisérom Václavom Černým.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1944, Štefan Hoza (Radames), Arnold Flögl (Ramfis), foto: STK/Archív SND
G. Verdi: Aida, Opera SND, 1959, foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Ak je dodnes Aida v dejinách Opery SND štvrtou najhrávanejšou Verdiho operou (po Traviate, Nabuccovi a Rigolettovi), je to dané najmä vysokou reprízovosťou troch inscenácií diela v druhej polovici minulého storočia. Monumentálna inscenácia režiséra Miloša Wasserbauera, scénografa Pavla Maria Gábora a dirigenta Tibora Freša bola na programe v rokoch 1959 – 1968 a za ten čas mala 73 predstavení.

Prečítajte si tiež:
Nad slávou slnko (ne)zapadá. Odtajnené tajomstvá Verdiho Aidy
Známy-neznámy Giuseppe Verdi
Vernisáž výstavy Tajomný Egypt spojila v SND egyptológiu s Verdiho operou Aida
S egyptologičkou Veronikou Verešovou o Verdiho Aide a Egypte

Hoci javisková podoba opery bola adekvátna (napríklad Ladislav Čavojský sa pochvalne vyjadroval o scéne P. M. Gábora), za najväčšie pozitívum inscenácie treba považovať sólistické obsadenie. Priam jedinečnou Aidou bola Margita Česányiová, ktorá nemala domácu alternantku, no občas ju v hlavnej úlohe zastúpila brnenská Kveta Belanová.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1959, Margita Česányiová (Aida), Dr. Gustáv Papp (Radames), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Hoci v tom čase už bol Česányiovej najvlastnejší dramatický sopránový odbor, mimoriadne pôsobivo vedela kreovať aj lyrický záver árie z prvého dejstva, kde namiesto talianskeho slová pietá v slovenskom preklade posledný tón na text „mi dá“ plynul z jej úst v mäkkej a vláčnej korunke. K vrcholom jej kreácie patril najmä duet s Amonasrom v „nilskom“ obraze, kde hýrila tmavou farbou a patetickým spevom.

Nie celkom rovnocenného partnera mala v Radamesovi dr. Gustáva Pappa, ktorý túto úlohu (ako ostatne vždy) zvládol vokálne korektne, hoci nebol ideálnym spevákom pre taliansku operu. Zato herecky stvárňoval egyptského vojvodcu ako pravého hrdinu. Nevhodne bol obsadený Pappov alternant lyrický František Šubert.

V 60. rokoch do úlohy Radamesa vstúpil Imrich Jakubek. V úvodnej árii Celeste Aida mával síce problémy so záverečnou výškou, ale mimoriadne úderne spieval v druhom obraze duet s Ramfisom a v piatom obraze tercet s Amonasrom a Aidou Io son disonorato ( keďže úlohu si naštudoval ešte v Brne, spev znel Běda, já jsem znecten).

Účinkujúci a inscenátori Verdiho Aidy v Opere SND v roku 1959, Margita Česányiová (Aida), Tibor Frešo (dirigent), Oľga Hanáková (Amneris), Miloš Wasserbauer (režisér), Fratišek Šubert (Radames), Ján Hadraba (Ramfis), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Inscenácia mala dve výborné predstaviteľky Amneris – Ninu Hazuchovú (úloha bola spolu s Eboli z Dona Carlosa jej najvydarenejšou verdiovskou kreáciou) a trocha dramatickejšiu i ťažkopádnejšiu Oľgu Hanákovú, ktorá v 60. rokoch istý čas koketovala s prechodom k dramatickému sopránu. Úloha Amonasra je napísaná brutálnejšie a menej kantilenovo než iné verdiovské party pre barytón a našla vhodných predstaviteľov v herecky zdatnom Jurajovi Martvoňovi a v herecky konvenčnom Emilovi Schützovi, ktorý (azda pod vplyvom nemeckej vokálnej školy) v každej fráze ostro odsadzoval poslednú spoluhlásku (napr. …v prehratom boji som márne túžil mrieť).

Keď v roku 1963 Opera SND uskutočnila v hradnom amfiteátri verdiovský festival, na program sa dostala aj inscenácia Aidy, v ktorej úlohu Amonasra spieval Bohuš Hanák v nemčine, keďže v tom čase pôsobil v rakúskom Linzi. Smiech v nás vyvolávali jeho prvé slová kde namiesto slov nezraď ma sme začuli spricht kein Wort. Dobre sme sa v divadle zvykli pobaviť aj na krátkom sóle posla, ktorého stvárňoval Štefan Gabriš vyrábajúc dramatické tóny.

V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť si na jednu Aidu na festivale Zámocké hry zvolenské s košickou operou, kde posla vytváral mladý Štefan Margita až s prehnane zrozumiteľnou výslovnosťou vyvolávajúcou dojem skôr parlanda než spevu. (Už znova na posvätnú pôdu vpadli etiópske hordy). Vo Wasserbauerovej inscenácii jednu zo svojich prvých úloh v Slovenskom národnom divadle vytvoril Stanislav Beňačka (ako Faraón) s príjemným lyrickým hlasom. Na zlepšenej pohybovej kultúre sólistov sa údajne podieľala externá choreografka Marie Mrázová.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1978, František Livora (Radames), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Po desaťročnej pauze sa v rokoch 1978 – 1989 uvádzala nová Aida v naštudovaní režiséra Júliusa Gyermeka, scénografa Vladimíra Suchánka a opäť s hudobným naštudovaním Tibora Freša, v tých časoch najčastejšieho dirigenta talianskeho repertoáru v súbore. Režisér kládol väčší dôraz na vzťahy medzi Radamesom, Aidou a Amneris, pričom v týchto prípadoch redukoval javiskový priestor. Nebolo to teda veľkooperné šou ale dramatický stred citov a vášní.

Netradične boli poňaté baletné vsuvky pripravené choreografom Borisom Slovákom, pričom sa „pomýlil“ len v prípade tanca černoška v treťom obraze, ktorý aranžoval ako erotický tanec spútaného svalnatého černocha dráždeného ženami. To však nijako nekorešpondovalo s hudobnou hravosťou tohto tanečného čísla. Scénickou zvláštnosťou bolo aj vytvorenie visutej plochy nad javiskom pre trubkárov a kňažku s harfistkami. Kritikom sa páčili farebné kostýmy Heleny Bezákovej. Dirigent v hudbe akcentoval dramatickosť a rýchly spád udalostí. Inscenácia sa hrávala pomerne často a dosiahla počet osemdesiatich predstavení.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1978, Magdaléna Blahušiaková (Aida), foto: Kamil Vyskočil/Archív SND

Spevácke obsadenie bolo prijaté o čosi chladnejšie než to predchádzajúce. Inscenácii dominovala Aida Eleny Kittnarovej (alternovala Anna Kajabová, neskôr aj Magda Blahušiaková), Amneris stvárnili Jaroslava Sedlářová, Ľuba Baricová, neskôr aj Ida Kirilová a v malej úlohe kňažky sa objavila Anna Starostová, ktorá potom v nasledujúcom desaťročí vytvárala Aidu na festivale zvolenského zámku.

Radamesa spievali čoraz dramatickejší František Livora a menej vhodne obsadený Milan Kopačka, Amonasra si zopakoval Juraj Martvoň spolu s Jurajom Hrubantom a Robertom Szücsom. Milým prísľubom bol Ramfis debutujúceho Petra Mikuláša. Raritou inscenácie bolo, že pre zbor etiópskych zajatcov (zobrazených kostýmovo ako barbarov) si autori inscenácie angažovali spevákov z neprofesionálneho zboru Tempus.

Od roku 1998 až do polovice druhej dekády nášho storočia sa udržala na repertoári SND Aida v pôvodnom naštudovaní Ondreja Lenárda (po jeho odchode dirigovanie prevzali postupne štyria ďalší umelci), režiséra Miroslava Fischera a scénografa Milana Ferenčíka. Táto Aida s množstvom schodov a veľkých, často sa pohybujúcich kubusov kulís, bola azda najvýpravnejšia.

G. Verdi: Aida, Opera SND, inscenácia z roku 1998, Ľubica Rybárska (Aida), foto: Alena Klenková/Archív SND

V treťom obraze potlačila egyptský kolorit, takže sála Amneris pripomínala skôr halu luxusného hotela a umiestnením hviezdičiek na nebo sledovala muzikálový vkus Jozefa Bednárika. Aj „nílsky“ obraz bol nepochopiteľne situovaný do hôr. Zato šikovne (hoci v protiklade s textom) bol vyriešený scénický prechod medzi poslednými dvoma obrazmi a zapadnutie obrovského kameňa, ktorý uzavrel pri posledných tónoch opery do hrobu milencov lúčiacich sa so svetom ako údolím plaču.

Kostýmy hosťujúceho Josefa Jelínka boli až príliš „nablýskané.“ Kritik Milan Blahynka vytýkal inscenácii prílišnú sošnosť sólistov a ich konvenčnú gestiku a réžii nedocenenie intímnych výjavov. Lenárdovo hudobné naštudovanie bolo v orchestri kvalitné, hoci nepatrilo k jeho najdokonalejším v SND (Simon Boccanegra, Bohéma, Turandot), kuriozitou bolo zadováženie špeciálnych trúb pre slávnostný pochodový obraz.

Vzhľadom na takmer dvadsať ročný život tejto inscenácie vystriedalo sa v nej množstvo sólistov. Na premiére očarila, hosťujúca Oľga Romanko v titulnej úlohe, u štýlového tenoristu Gurgena Ovsepjana sa objavovali problémy s vysokou polohou partu, výkon Petra Mikuláša v úlohe Ramfisa bol ešte dokonalejší než v predchádzajúcej inscenácii a k najlepší úlohám Martina Babjaka v SND patril práve Amonasro v tejto inscenácii.

G. Verdi: Aida, Opera SND, inscenácia z roku 1998, Ľubica Rybárska (Aida), Plamen Prokopiev (Radames), Ida Kirilová (Amneris), Martin Malachovský (Egyptský kráľ), Vladimír Kubovčík (Ramfis), foto: Alena Klenková/Archív SND

Pekné výkony sa vyskytli aj v niektorých alternáciách jednotlivých postáv. V úlohe Aidy sa predstavili Magda Blahušiaková, Ľubica Rybárska, Iveta Matyášová. Niekedy v prvej dekáde nášho storočia ako Aida hosťovala v SND ruská sopranistka Natalia Ushakova (v SND spievala Pucciniho Mimi v Bohéme, Tatjanu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi a naposledy v Šperkoch Madony Wolfa-Ferrariho), ktorá v závere pochodového obrazu podľa vzoru Callasovej ukončila svoj spev vysokým es3.

Ako Amneris sa postupne vystriedali Ida Kirilová, Jitka Sapara Fischerová, neskôr Monika Fabianová či Denisa Hamarová. Výborným hosťom v priebehu života tejto inscenácie bol aj kolumbijský tenorista Ernesto Grisales, hoci úloha Radama mu sedela o poznanie menej než úlohy veristického repertoáru, úlohu si doštudoval aj Michal Lehotský. Petrovi Mikulášovi konkurovali v úlohe Ramfisa Ján Galla, Vladimír Kubovčík a Jozef Benci, dramatickým Amonastrom bol aj Sergej Tolstov a hosťujúci Richard Haan, v úlohe kráľa sa striedali Gustáv Beláček a Martin Malachovský.

Verdiho opera Aida je dielom s politickou, výtvarne monumentálnou rovinou príbehu, s ktorou sa kríži rovina citových vzťahov troch protagonistov Aidy, Amneris a Radamesa. Hoci všetky tri spevácke party týchto postáv sú mimoriadne náročné, z hľadiska príbehu a vnútornej dramatickosti postavy je mimoriadne exponovanou rozsahom nôt najmenšia Amneris márne bojujúce o lásku Radama, žena pomstivá i milujúca a na záver rezignovane trpiaca a volajúca po mieri.

G. Verdi: Aida, Opera SND, inscenácia z roku 1998, Denisa Hamarová (Amneris), Natalia Ushakova (Aida), foto: Alena Klenková/Archív SND

Pre svoju výpravnosť je Aida obľúbeným titulom letných festivalov, veď napríklad v Arene di Verona sa len do roku 2002 uvádzala v štyridsiatich sezónach. Zároveň pre svoje vokálne nároky je príťažlivá aj pre gramopriemysel a nahrávacie štúdiá či obrazovo-zvukové záznamy z predstavení na významných operných javiskách.

Z ich veľkého množstva spomenieme len dve nahrávky, v ktorých účinkovali aj speváci hosťujúci na Slovensku. Ide o nahrávku z roku 2004 v ktorej popri Lucianovi Pavarottim a Margarete Price spievala Amneris Poľka Stefania Toczyska, ktorá o tri desaťročia skôr počas Bratislavských hudobných slávností spievala v Opere SND Carmen po boku Andreja Kucharského.

Druhou nahrávkou je inscenácia z milánskeho Teatro alla Scala s dirigentom Riccardom Chaillym, v ktorej s Aidou Violety Urmana a Radamesom Roberta Alagnu spieval Amonasra Carlo Guelfi. Tohto barytonistu sme zasa na rozhraní 20. a 21. storočia počuli na zvolenskom zámockom nádvorí spievať Rigoletta.

Aká bude ďalšia bratislavská Aida, budeme vidieť a počuť v najbližších dňoch, v premiére 26. a 29. septembra 2020.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku