Verdiho Macbeth v Štátnej opere

Druhou premiérou opery Macbeth od Giuseppe Verdiho otvorila banskobystrická Štátna opera svoju 55. divadelnú sezónu. Prvú premiéru tohto operného diela (na námet rovnomennej Shakespearovej drámy) uviedli Bystričania 23. júna t. r. v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské. Pre zlé počasie to však bolo nie na nádvorí Zvolenského zámku, ale v sídle Štátnej opery – banskobystrickom Národnom dome.

S domácim obsadením

Po troch bratislavských naštudovaniach Macbetha v Opere SND (r. 1968, 1989 a 2003) je nová inscenácia Štátnej opery vydareným príspevkom k aktuálnemu Roku Verdiho, v ktorom si operný svet pripomína 200. výročie skladateľovho narodenia. (Okrem naštudovania a uvedenia Verdiho Macbetha sa Štátna opera rozhodla vzdať majstrovi hold aj ďalšou inscenáciou a 18. októbra uvedie syntetické dielo inšpirované jeho životom pod názvom „Verdi“ – v choreografii a  réžii šéfky baletného súboru ŠO Dany Dinkovej).

Recenzentsky pochvalné hodnotenie Macbetha po prvom premiérovom naštudovaní, doplnilo v úvode novej sezóny druhé, domáce sólistické obsadenie. Zatiaľ čo v rámci Zvolenských hier zámockých hlavné úlohy spievali excelentní hostia (sopranistka Louise Hudson, známa z bratislavského obsadenie titulnej postavy Lady, baryton Evez Abdulla ako jej manžel Macbeth, Miroslav Dvorský ako Macduff a basista Štefan Kocán v postave Banca), druhá premiéra predstavila (až na hosťujúcu Katarínu Vovkovú z Opavy ako Lady Macbeth) domácich sólistov. Zo sólistov dominoval v predstavení barytonista Zoltán Vongrey, ktorý svojím bezchybne vedeným hlasom, nádherným legátom a frázovaním, ktoré svedčí o znalosti verdiovskej hudby, strhol obecenstvo k mimoriadnemu aplauzu. Jeho spevácky výkon podčiarklo najmä hudobné naštudovanie Verdiho opery dirigentom Mariánom Vachom. Ten bol vlastne vedúcou umeleckou osobnosťou večera. Jeho znalosť Verdiho hudby, dôkladná analýza partitúr – v danom prípade Macbetha – sú príznačné. V prípade nového, na Slovensku štvrtého naštudovania Macbetha siahol po čiastočne pôvodnej florentskej verzii diela, jemne namixovanej druhou – parížskou – podobou opery. V čom je jedinečnosť Vachovho naštudovania? V detailnom prepracovaní dynamických nuáns, v dramatickom prúde a stavbe celku, v rešpektovaní hlasov sólistov, pričom ani v jednom prípade nezľavoval v požiadavkách na rytmus, alebo predstavu skladateľa o sile a dráme hudby. Pritom Marián Vach pracuje s pomerne malým orchestrálnym telesom, čo si však poslucháč ani veľmi neuvedomuje pri silnej hudobnej výpovedi, ktorú sa mu darí vytvoriť v počas štyroch dejstiev tejto hudobnej drámy. Okrem Macbetha je ďalšou – ak nie hlavnou – postavou Lady Macbeth. O jej hlase mal Verdi nezvyčajnú predstavu: mal byť vedome „škaredý“, výrazovo silný, blízky deklamácii textu, „bez elegancie vokálnej linky“. Tieto požiadavky vyhovujú skôr skúseným dramatickým sopranistkám, ktorých momentálne na Slovensku (okrem spomínanej L. Hudson, bývalej sólistky Opery SND) nemáme. Hosťujúca Katarína Vovková z opavskej opery je zatiaľ priezračným, krištáľovo jasným sopránom, a to aj v momentoch, kedy by z jej hlasu mala sálať krvavá dráma. Jedna z najťažších sopránových rolí opernej literatúry má v sebe ukryté nielen náročné vysoké tóny a ozdobný spev, ktoré Vovková predviedla v plnej kráse, ale najmä dramatickú líniu. Tá sa dosahuje nielen tmavšou farbou hlasu, ale najmä výrazom, ktorý dokresľuje patologické črty (anti)hrdinky. Ivan Zvarík bol po Štefanovi Kocánovi (dnes už v opernom svete dobre známemu sólistovi) v pozícii veľkého očakávania. Má mimoriadne veľký, spomedzi sólistov priam vyčnievajúci bas, ktorý je však niekedy nadmieru rozvibrovaný. Ak ustráži jeho veľkosť, silu a vyrovnanosť tónov, pri svojej výrazovej sile bude jedinečným Bancom. Michal Hýrošš ako Macduff je zatiaľ viac lyrickým tenoristom, než hlasovo dramatickým predstaviteľom role. Spolu s Petrom Schneiderom – ďalším tenoristom domácej scény (Malcolm) sa vyrovnali so svojimi rolami však úctyhodne.

Macbeth má veľa zborových scén, ktoré naštudovala Iveta Popovičová. Počtom je tunajší zbor relatívne malý, no vypracovaním, dramatizmom (podporeným réžiou jednotlivých obrazov) a farbou silným prínosom inscenácie.

Scéna (Jaroslav Valek) bola primeraná komornejšiemu prostrediu javiska Štátnej opery. Krvavočervené pozadie tvorilo základ tragédie rodiaceho a sebazničujúceho zla manželskej dvojice, ale aj o proroctvách, ktoré sa napĺňajú v osudovej sile. Zrkadliace plochy v podobe vertikálnych obdĺžnikov a početné úlomky zrkadiel rukách čarodejníc, premyslené svietenie, ale aj „zadymovanie“ scény v čarodejníckych obrazoch či výjavoch zjavení, dotvárali magickosť obrazov. Režisér Peter Gábor sa vo svojej štvrtej opernej inscenácii prejavil ako invenčný tvorca, ktorý viac než po vonkajšom efekte smeruje k podstate diela. Spolu so scénografom J. Valkom a kostýmovou výtvarníčkou Katarínou Holkovou pripravili moderné operné divadlo, ktoré je v celku i detailoch čitateľné, no pritom plné významov a odkazov. Kostýmy vypovedajú o škótskom pozadí príbehu, no nekopírujú ho. Je to pohľad umelcov nášho storočia na večnú tému sebazničujúcej túžby po moci. Variácie odevu čarodejníc a dvorných dám svedčia nielen o invencii, ale aj o materiálnej (a materiálovej) úspornosti premýšľania umelcov z „mimonárodného“ divadla.

Macbeth – v druhom obsadení rolí v tejto inscenácie Štátnej opery – presvedčil výnimočnou silou hudobného naštudovania, prostou, jednoduchou, no mimoriadne účinnou režijno-scénickou podobou, pritom stále aktuálnou silou posolstva, že zdanlivo nekonečné zlo má vždy svoje hranice. Nielen v odvete spoločenstva, ale aj v deštrukcii samotnej osobnosti, ktorá podlieha mocenským ambíciám. Téma a jej spracovanie, ktoré nastolil geniálny Shakespeare, ale aj libretista Verdiho opery Francesco Maria Piave, no geniálnou hudbou zvlášť samotný Verdi, sú v tejto inscenácii podané tak výnimočne, že poslucháč a divák by ich rád prežil s umelcami našej najmladšej (ale už 55 ročnej!), najmenšej Štátnej opery opäť…

Autor: Terézia Ursínyová