Verdiho múza Teresa Stolz

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medzinárodné úspechy Emy Destinnovej či Jarmily Novotnej sú operným labužníkom dobre známe. Málokto si uvedomuje, že ešte pred spomínanými dámami vstúpila do svetovej sopránovej arény ďalšia Češka, ktorá podľa názoru klebetníkov vlastnila kľúč od Verdiho srdca (takéto a podobné špekulácie však patria do sféry lacného bulváru). Čím si Teresa Stolz, ktorá zomrela pred stodvadsiatimi rokmi (23. augusta 1902 v Miláne), vybojovala miesto v operných slovníkoch?

Právna zásada probatio vincit praesumptionem (dôkaz víťazí nad domnienkou) by sa v operných kruhoch mohla skloňovať častejšie. Dnes za dôkaz dokonalej interpretačnej ability považujeme spokojného diváka (nezriedka novodobého Minotaura v labyrinte domnienok), ale onus probandi číslo jeden má byť spokojnosť skladateľa. Interpret je mostom medzi kompozičnou invenciou autora a našimi ušami, po mostoch však každý šliape.

Teresa Stolz (1834 – 1902). Doma ju nechceli, v Taliansku sa stala legendou. Zdroj foto: wikipedia.org / Archivio Storico Ricordi

Nechcená

Teresa Stolz sa narodila do mäsiarskej rodiny v Kostelci nad Labem 2. júna 1834. Pre opernú verejnosť (Riman by povedal pro foro externo) symbolizovala hneď niekoľko mostov. Pons medzi matematickou precíznosťou germánskeho ducha, eskalujúcim staccatom talianskeho temperamentu a českou nežnosťou.

Múza tragického spevu Melpomené pobozkala hlasivky trom dcéram z desiatich detí Jána Stolza a Anny Kohoutovej. Dvojičky Františka a Ludmila zakotvili v ďalekom Terste, kde dokonale splynuli s miestnym ansámblom a rodení Taliani omdlievali pri ich legate.

Teresa mala všetky predpoklady, aby sestry nasledovala. Rudimenta artis musicae sa jej dostalo od domáceho majstra Josefa Nerudu a s touto vedomostnou výbavou nastúpila na pražské konzervatórium do triedy Taliana Gordigianiho. Nádejná sopranistka ešte nemala vyhraté, profesor jej schopnostiam neveril.

Dôvodov na skepsu nebolo málo. Stolzová prežívala podobnú vokálnu krízu, aká neskôr postretla Carusovu divu assolutu Emu Destinnovú. Mladá umelkyňa nevedela nájsť svoje hlavové tóny a ponárala svoj hlas do studne kontraaltu, na druhej strane si ale vybudovala pre soprán neobvyklé kovové jadro s caravaggiovskou „svetlohrou“.

Väčším problémom boli časté respiračné infekcie a zahlienenie (spôsobené možno refluxom), ktoré zaťažovali fonačný aparát speváckej elévky natoľko, že štúdium musela zanechať. Keďže taliansky pedagóg ju považoval za stratený prípad, brány konzervatória sa v roku 1851 pred Stolzovou zatvorili.

Nevzdala to

Cháron z podsvetia si pre Teresinu dušu neprišiel, hoci ona sama si to v kritickom období vokálnej disfunkcie možno priala. Azyl našla u matky. Po troch rokoch stagnácie to so spevom skúsila opäť, tentoraz v pražskej súkromnej triede Vojtěcha Čabouna. K základom klavírnej hry, ktorú si osvojila ešte na konzervatóriu, si budúca prvá Aida pridala ešte hereckú prípravu. Dôrazom na hereckú proficienciu anticipovala veľké tragédky Rosu Ponselle a najmä Mariu Callas, s ktorou ju spájala analogická vokálna kultúra: hlboké pochopenie pre suprasegmentály v deklamácii, vrúcny vzťah k Belliniho Norme, rozvinutý hrudný register a predovšetkým skvelý rozsah.

Zberatelia operných kuriozít sa o kabinetné fotografie Teresy Stolzovej radi bijú na aukciách. zdroj foto: galileumautografi.com

Túto hypotézu (quod erat demonstrandum!) nám žiaľ nepotvrdí nijaká nahrávka. Zlaté roky Teresy Stolz spadajú do druhej polovice 19. storočia, kedy sa o gramofónovom priemysle v modernom zmysle ešte nedá hovoriť (prvé zvukové „konzervy“ boli vyvinuté na archiváciu hovoreného slova, čo malo zjednodušiť prácu pisárkam a ďalším „kancelárskym myškám“, hudobné možnosti fonografickej technológie mali zapĺňať stránky kultúrnych rubrík až neskôr). Nemožnosť konfrontácie verbálnych syntagiem recenzentov s audio-odkazom speváčky je veľké mínus. Vokálnu diagnostiku nám do istej miery živo sprítomňujú Stolzovej súčasníci, medzi ktorými kraľuje il generoso Verdi.

Ako sa z (ne)talentovanej Kostelčanky s údajne patologickým laryngálnym problémom stala jedna z najväčších talianskych dív nastupujúceho operného realizmu? Prvým krokom bol odchod do Terstu, kde sa jej sestry tešili úspešnej kariére a brat Václav práve prevzal „mitru“ impresária v Teatro Grande. Na divadelné dosky však zatiaľ nebola zrelá. Myslela si to aj česká kritika, ktorá pre Teresinu prezentáciu wagnerovského purizmu na Žofíne v novembri 1855 nenašla pochopenie (ťažko povedať, či v dôsledku vysoko položenej technickej latky alebo slabšieho zmyslu pre Wagnerovo geniálne vertikálne hudobné myslenie). Páni kritici Stolzovej dispozície opäť neodhadli a šliapli vedľa.

Na štarte

Prvé, čo bolo treba uzdraviť po príchode tejto českej amazonky do rodnej zeme melodrámy, boli jej unavené hlasivky. Talianske podnebie a možnosť priamej konfrontácie s románskou žičlivosťou a energiou robili divy. Predstavila sa dirigentovi Angelovi Marianimu, ktorý zostal nadšený zo severskej temnoty jej timbru a z razantnosti intonačne čistých výšok di petto. Teresa Stolz spievala, akoby mala v hrdle violončelo. Mariani sa rozhodol, že ho doladí. Lekcie spevu jej dával grátis. Vokálny kôň, na ktorého stavil, sa čoskoro mal stať šampiónom.

Giuseppina Pasqua, Teresa Stolz, Giuseppe Verdi, Leopoldo Mugnone, 1899, foto: Archivio Storico Ricordi

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)

Teresa bola in nuce dramatický soprán modelovaný donizettiovsko-verdiovskou estetikou (Rossiniho koloratúrne behy jej nesedeli), o to viac prekvapí, že jej prvé koncertné vystúpenie na talianskej pôde okrem Verdiho Trubadúra rámcovali árie z Händelovho oratória Judáš Makabejský. Voľba barokového larga sa ukázala ako šťastná.

Ďalšou zastávkou na „tovaryšskej vandrovke“ Stolzovej malo byť Miláno, mesto La Scaly a iskrivých literárnych salónov. Po ročnom študijnom pobyte u Francesca Lampertiho sa cítila pripravená.

Árie s ozvenou Kaukazu

Analytici operných dejín sa sporia o tom, prečo Stolzová dostala prvé profesionálne angažmán v ďalekom gruzínskom Tbilisi. Môže za to geopolitická tektonika krymskej vojny alebo rastúci záujem o taliansky školené hlasy v zemiach bez výraznejších belcantových tradícií? Je možné, že Stolzovú napriek Marianiho vynikajúcim referenciám v Taliansku nechceli? Hypotézy z tohto súdka bývajú diskurzívnou jazdou na kolotoči tautológie. Je mylné predpokladať, že taliansky vedený zjav bude spievať výlučne v Petrarcovej vlasti. V 19. storočí platilo: čím „italianizovanejší“ vokálny obraz, tým väčší predpoklad jeho exportu na Východ.

Elvira vo Verdiho opernej transkripcii Hugovho (H)ernaniho odštartovala Stolzovej tri plodné sezóny v krajine svätej Nino, v Gruzínsku. V lete si spravila zastávku na Odesse, kde ju na klavíri sprevádzal brat Antonín. Ich „turné“ pokračovalo v Moskve a v Petrohrade, kde sa to hemžilo prozápadnými milovníkmi mediteránneho melosu. „Veľký okruh Východom“ korunoval pobyt sopranistky v Konštantínopole, kde zanechala výborný dojem.

Česká sopranistka Teresa Stolz (1834 – 1902) excelovala v titulnej úlohe Aidy. Zdroj foto: wikipedia

Nastal čas obhájiť si reputáciu v Európe. Meno Teresy Stolz sa skvie na plagátoch väčších či menších talianskych divadiel od severnej Bologne po horúce Palermo. Teatro alla Scala jej otvorilo náruč v roku 1865 opäť s verdiovskou hrdinkou. S Giovannou d’Arco zhoreli na hranici všetky pochybosti o českej primadone.

Paridov súd alebo keď divy (ne)súperia

O Verdim je známe, že spevákov nešetril. Knieža kantilény z Le Roncole bolo – biblicky povedané – povestným uchom ihly, cez ktoré prechádzali iba najpokornejší. Zvesť o exotickej opernej herečke odkiaľsi zo severu Verdiho nenechala chladným najmä po tom, čo mu dirigent Mariani odporučil svoj objav do talianskojazyčnej produkcie Dona Carla. Stolzovej prístup k postave Elisabetty (zmietanej vynútenou poslušnosťou kráľovi a láskou k persone non grata) Verdiho uspokojil natoľko, že jej zveril ďalšie hudobné plátno zo svojej sopránovej galérie, Leonoru zo Sily osudu. Ten pravý fatalizmus však na Stolzovú čakal v Aide.

Egyptské dobrodružstvo premenilo Teresu na opernú Sfingu, strážkyňu belcantových pyramíd. V káhirskom domove lyrických múz ju čakalo tridsať večerov, nehovoriac o európskej premiére Aidy v roku 1872 v Scale, ktorá ju zapísala do dejín.

Prečítajte si tiež:
Nad slávou slnko (ne)zapadá. Odtajnené tajomstvá Verdiho Aidy

Stolzová fascinovala dramatičnom pretaveným do každej cavatiny a napätím takmer hitchcockovským. Istý sklon k emočnej tenzii a hektickosť divadelného života sa Terese zapísali do buniek. Česká diva nakazila svojím temperamentom aj relatívne vážneho Verdiho. Bulvárnym rečiam o ich údajnom pomere urobilo koniec Stolzovej priateľstvo s Verdiho manželkou Giuseppinou Strepponi. Dá sa predpokladať, že Giuseppina – sama výborná sopranistka – sa s kolegyňou delila o spomienky na vypredané sály a nenásilne jej radila, ako ďalej.

Predstavenie Aidy s tvorkyňou tejto postavy Teresou Stolz bolo odsúdené na úspech. Zdroj: wikipedia.org

Suplikačná gradácia a dignitas Verdiho zádušnej omše boli pre rodáčku z Kostelca poslednou veľkou príležitosťou demonštrovať svoje kvality, ktorým jej rodné Česko nikdy neverilo. Requiem z pera operného velikána ju nevedomky pripravovalo na pohreb vlastného hlasu. Séria zimných predstavení v cárskom Rusku mala za následok návrat respiračných ťažkostí, zahlienenia a kašľa. Po roku 1879 jej krivka vokálnej výkonnosti klesala, zostáva však aktívna v umeleckých salónoch.

V lete 1886 sa objavuje v stovežatej matičke na miestnej premiére Otella, z Prahy sa však vracia do Talianska, kde naďalej udržiava kontakty s rodinou Verdiovcov. 23. augusta 1902 (niekde sa ako dátum jej úmrtia uvádza 22. august), teda približne rok a pol po smrti milovaného skladateľa, zomiera aj ona.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Teresa Stolzová ešte nenahrávala albumy, umenie slávnej Češky si preto pripomenieme exkurziou do sveta jej najväčších úloh.

S Verdiho Johankou elektrizovala publikum La Scaly. Renata Tebaldi v roku 1951 dokonale vyleštila hudobnú helmu Verdiho opernej bojovníčky a nadviazala na Stolzovej dedičstvo po boku začínajúceho Carla Bergonziho, ktorý len pár mesiacov pred vznikom tejto živej nahrávky „konvertoval“ na tenora z barytonálnej tessitury.

V modlitbe Leonory z Verdiho Sily osudu počuli kritici ozvenu Gounodovej Ave Marie. Talianska sopranistka Celestina Boninsegna nahrala svoju verziu slávnej árie iba deväť rokov po Stolzovej smrti.

Ema Destinnová sa chytila lana kosteleckej rodáčky a v talianskom hudobnodramatickom teréne si počínala rovnako suverénne. Aida patrila k šperkom v repertoári oboch dív.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár