Verdiho Otellom zdolali Košičania ďalší skúšobný kameň

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na dramaturgii oboch mimobratislavských operných súborov si cením, že majú ambície nejsť cestou ľahšieho odporu, dvíhať vlastné kritériá a hľadieť za horizont bežného „kasového“ repertoáru. V priebehu troch týždňov sa rodí – neviem, či koordinovane, alebo spontánne – dokonca rarita. Dvaja operní Otellovia od dvoch autorov. Dátumom vzniku mladší, z pera Giuseppe Verdiho, bol uvedený v premiére 22. februára 2019 na javisku košického Štátneho divadla. Ďalší, skomponovaný Gioachinom Rossinim o sedem desaťročí skôr, čaká na prvé slovenské uvedenie 16. marca v Štátnej opere Banská Bystrica.

Natíska sa možnosť vskutku zaujímavej komparácie dvoch tematicky blízkych, no v konečnom výsledku zjave odlišných opusov. Vidieť ich tak deň po dni, hoci aj na neutrálnej pôde Opery SND, to je výzva hodná na zamyslenie. Aj keď, poznajúc slovenské pomery, pripúšťam jej utopické jadro.

Košický operný ansámbel siahol po Verdiho Otellovi po takmer polstoročí. Nečudo. Pokiaľ divadlo nedisponuje vhodným predstaviteľom titulnej úlohy, je boj dopredu prehraný. V Košiciach to bol roku 1971 nezabudnuteľný Jozef Konder (pod taktovkou Borisa Velata a v réžii Drahomíry Bargárovej), dnes je takým Titusz Tóbisz. Ale ešte jednu poznámku na margo dramaturgických vízií tohto divadla. Ako vyplynulo z tlačovej besedy pred košickou premiérou (je k dispozícii na webe divadla), vedenie už uvažuje v horizonte nasledovných sezón o pohybe na osi Verdi – Shakespeare – Boito. V hľadáčiku má Gounodovho Romea a Júliu a Boitovho Mefistofela. Naša prvá scéna náznaky koncepčného rozmýšľania prejavila naposledy pred tridsiatimi rokmi v súvislosti s Bednárikových voľným francúzskym triptychom.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
zbor ŠDKE,
foto: Joseph Marčinský

Verdiho Otella zverilo vedenie košického divadla do rúk nového šéfdirigenta Viniciusa Kattaha a inscenačný tím zo susedného Maďarska pracoval v zložení Viktor Nagy (réžia), Balázs Horesnyi (scéna) a Erzsébet Rátkai (kostýmy). Výsledok ich spolupráce, pokiaľ ide o vizuálne stvárnenie, ale v ničom tomu neprotirečí ani hudobná zložka, zrkadlí vieru v platnosť tradičného operného divadla. Počuť z úst režiséra, že opera je v prvom rade o spevákoch a dirigentovi (viď spomenutá tlačovka), je v časoch spupného pocitu nadradenosti mnohých režisérov, vzácnosťou. Vyjsť verejne s touto premisou, neznamená automaticky predostrieť múzeum, gýč, alebo koncert v kostýmoch. Je to skôr legitímny predpoklad inscenačného kľúča, rešpektujúceho časopriestor príbehu a zreálnenie všetkého podstatného, čo vložili skladateľ a libretista do partitúry. V tomto duchu sa odvíjal aj košický Otello.

Rád rešpektujem prioritu režiséra a začnem hudobným naštudovaním. Vinicius Kattah po minuloročnej premiére Dona Giovanniho dokázal, že nielen svojho „srdcového“ Mozarta vie interpretovať s nesmiernym zanietením a koncepčnou originalitou, ale s rovnakou vervou sa vie pustiť do Verdiho z obdobia najvyššej zrelosti. Dramatické a orchestrálne hutné poňatie si mohol dovoliť. Jednak mal k dispozícii protagonistov, ktorí nemali problém presadiť sa cez sýte inštrumentálne teleso, jednak mal scénu horizontálne uzavretú, z ktorej hlasy neunikali a napokon režisér aranžoval tak, aby nik zo sólistov nebol znevýhodnený. Vinicius Kattah bol však v modelovaní drámy mnohotvárny. Veľmi účinne staval kontrasty, plasticky rozanalyzoval lyrickejšie plochy, budoval strhujúce gradácie v dynamike a tempách. Bol v úzkej súčinnosti s umelcami, s tvorbou charakterov, ich vybičovanými emóciami (či už v smere psychického rozkladu Otella, alebo rafinovaného vnášania zla Jagom) a ich reflexie v nástrojovom vyjadrení. V rámci možností košického orchestra, ktorého potenciál pod vedením nového šéfdirigenta sa zjavne rozvíja, znel vo farebnom spektre, čistote súhry aj v chúlostivých pasážach veľmi kvalitne.

Jedným dychom sa žiada vysloviť obdiv zboru, pod vedením Lukáša Kozubíka pripraveného čeliť partom, náročným nielen z kvantitatívneho hľadiska, ale aj požiadavkami na tónový rozsah a kompaktnosť zvuku. Otvorenie u nás zvyčajne škrtanej scény s detským zborom v 2. dejstve (nežné, čisté hlásky tiež vychovávané zbormajstrom Lukášom Kozubíkom) je prínosom a legitímnym dramaturgickým krokom. Celkovo malo Kattahovo hudobné naštudovanie silný dramatický náboj a účinný ťah.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Lucie Kašpárková (Desdemona), Alena Kropáčková (Emília), Titusz Tóbisz (Otello),
zbor a detský zbor ŠDKE,
foto: Joseph Marčinský

Režisér Viktor Nagy vo svojich 65 rokoch má za sebou desiatky prác operných, činoherných i operetných v rôznych divadlách svojej domoviny. Neviem, akými fázami jeho vývoj prechádzal (dnes v budapeštianskej Štátnej opere už žije len jeho Tosca), no momentálne sa javí ako umelec s pietou voči inscenovanému dielu a zároveň s dostatkom vkusu a fantázie, aby neskĺzol do roviny gýčovitej či muzeálnej. S touto estetickou výbavou modeloval aj košického Otella, ponechávajúc ho v pôvodnej dobe a do istej miery aj priestore. Napomáhala tomu scéna Balázsa Horesnyiho (z jeho poznaných budapeštianskych inscenácií upozorňujem najmä na Werthera), tvorená mohutnou konštrukciou, pomocou točne schopnou variovať dejiská. V jednotnom béžovo-pieskovom farebnom ladení sa múry a stĺpy, postranné schodisko, centrálne uložené koleso, do istej miery zrkadliace plochu javiska (či išlo o hlbšiu symboliku, alebo výtvarný ornament súvisiaci s moslimským faktorom v deji, resp. predhistórii, som nedešifroval) a rôzne plošiny vo vertikálnom členení javiska stali akýmsi labyrintom pre dynamický tok akcií.

Istým kompromisom, vyvolaným uzavretosťou scénickej konštrukcie, bola nutnosť obrátiť úvodnú búrku z cyperského pobrežia smerom na publikum a triumfálne Otellovo Esultate! situovať do hľadiska. Silnou stránkou Nagyovej práce bola popri nie jednoduchom, horizontálne aj vertikálne veľmi precíznom priestorovom aranžovaní scén, práca s hereckým výrazom sólistov. Explozívny vstup Otella, jeho živelnosť verzus citovosť, chorobná žiarlivosť a psychický rozklad osobnosti, sa veľmi zreteľne prejavili na portrétovaní hrdinu. Podobne v prípade Jaga stavil na rafinované a bez teatrálnych gest účinné rozosievanie intríg a zla. Zreteľným manifestom filozofie postavy bolo Credo, vyzdvihujúce jeho hlavný cieľ pomstiť sa Otellovi, stať sa démonom v jeho duši.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Marián Lukáč (Jago), Michal Onufer (Lodovico), Lucie Kašpárková (Desdemona), Alena Kropáčková (Emília), zbor ŠDKE
foto: Joseph Marčinský

Problematickejších miest v réžii bolo len minimum. Jedným z takých je občasné vytváranie dymovej clony, ktorá na jednej strane nemá žiaden zmysel a neprináša javiskový efekt, na druhej zastarené, hlučné a primitívne zariadenie, tvoriace hmlu, vyslovene zvukovo ruší. Veľmi prosím zodpovedné osoby v divadle, aby ho konečne vyradili z inventáru. Rovnako apelujem na dirigentov, aby jeho použitie vetovali, ak nechcú dovoliť rozbíjať si hudobnú výstavbu. Posledná poznámka na margo vizuálnej stránky inscenácie je scénické riešenie posledného dejstva. Autentickú posteľ s baldachýnom obklopuje otvorená scéna, čím sa trocha oslabuje intimita tohto obrazu.

Ako som už vyššie napísal, Otella môže zaradiť do repertoáru len divadlo, ktoré má vierohodného predstaviteľa titulnej postavy. Titusz Tóbisz dnes takým jednoznačne je. Je to v slovenskom (resp. československom) priestore unikátny a naslovovzatý dramatický tenor s mimoriadnou kapacitou hlasu rovnako v zmysle objemovom, tak aj rozsahovom, farebnom a výrazovom. Nerobí mu problém vyspievať s bronzovou žiarou vysokú polohu siahajúcu po H2, naplniť priestor masívnym stredom a imponovať barytónovou farbou hĺbok. Nevšímať si tieto základné predpoklady pre danú rolu (disponovali nimi práve Tóbiszove vzory ako Vinay, Vickers a Del Monaco) a hľadať zástupné blšky v premiérovom výkone, by bolo nekorektné.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Titusz Tóbisz (Otello),
foto: Joseph Marčinský

Titusz Tóbisz má ešte rezervy, ktoré musí obrusovať (určite si ich je vedomý), tie sa však týkajú skôr zdisciplinovania intonácie a rytmu. Je to po Ostrave jeho druhý Otello a mám pocit, že s ďalším by už mohol preraziť aj na významnejšie zahraničné pódiá. Jeho monológy z tretieho (Dio! Mi potevi scagliar) a štvrtého dejstva (Niun mi tema) už dnes by obstáli kdekoľvek vo svete. Navyše, Tobisz počas celého večera netaktizoval, spieval od prvého po posledný takt naplno. Nezatvárajme si oči, dramatickí (hrdinní) tenoristi Tóbiszových dispozícií sú objektom hľadania intendantov divadiel všade po svete.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Titusz Tóbisz (Otello), Marián Lukáč (Jago), zbor ŠDKE,
foto: Joseph Marčinský

Ďalším rovnako (hoci inými prostriedkami) strhujúcim výkonom prvej premiéry bol Marián Lukáč ako Jago. Postavu vyprofiloval s neprebernou paletou výrazových odtieňov v hlase i herectve, bez pátosu no o to sofistikovanejšie šíril Jagovo zlo. Lukáčov jadrný, skôr rovno vedený barytón nadobudol dostatočne dramatickú farbu a prieraznosť, aby priam zamrazil dominujúcimi tónmi v závere Creda (popri minucióznych nuansách v jemnej dynamike), držal krok s mamutím fondom Titusza Tóbisza v prísahe z finále 2. dejstva (Sì, pel ciel marmoreo giuro!), v intenzite tónu a výrazu mu bol rovnocenným partnerom. Marián Lukáč je technicky výborne pripraveným umelcom, je mnohostranne použiteľným a hoci nie je vyslovene verdiovským barytónom, v prípade špecificky vypointovaného Jaga vytvoril – trúfam si povedať – svoju životnú kreáciu.

Za oboma protagonistami najmä v prvej polovici večera silno zaostávala Lucie Kašpárková ako Desdemona. Nedarilo sa jej farbiť tón do vrúcneho tepla, pôsobila tvrdo, ostro, neosobne a s veľkým deficitom vo frázovaní. Potešiteľný zlom nastal po prestávke, keď mnohé z vyššie sformulovaných výčitiek sa objavovali v podstatne menšej miere. Niektoré pasáže dokonca predniesla koncentrovaným tónom s tmavším timbrom na pomedzí lyrického a mladodramatického sopránu, no fakt, že jej vokálna estetika je vzdialená talianskej, že si s legatovou kultúrou netyká, platil do konca večera. Zo šiestich ďalších postáv recenzovaného predstavenia (22. 2.) najproblematickejšie vyznela najdôležitejšia z nich. Cassio, v technicky nezvládnutom (nevyspievané výšky, plechový tón) výkone Maksyma Kutsenka. Na opačnom póle stačil kratučký výstup Lodovica a zrazu zaznel plný, farebný, obsažný bas Michala Onufera.

G. Verdi: Otello, ŠD Košice, 2019,
Titusz Tóbisz (Otello), Lucie Kašpárková (Desdemona),
foto: Joseph Marčinský

Nechýbal, ako zvyčajne, informačne bohatý bulletin z pera Petra Hochela, tento raz vo vynovenom a rozšírenom formáte. Celkovo prijímam košického Otella ako vydarenú inscenáciu, z viacerých hľadísk prekračujúcu lokálny rámec. Čarom nechceného sa stalo, že hoci režisér Viktor Nagy odmietol aktualizáciu či politizáciu témy, celkom spontánne sa vyplavilo jej nadčasové posolstvo. Že démona zla a nenávisti, túžbu po pomste a moci, intrigy a klamstvá máme na stole aj v dnešnej slovenskej realite.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 22. 2. 2019

Giuseppe Verdi: Otello
Štátne divadlo Košice
Premiéry 22. a 23. februára 2019

Inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Dirigenti: Vinicius Kattah, Jan Novobilský
Réžia: Viktor Nagy
Scéna: Balázs Horesnyi
Kostýmy: Erzsébet Rátkai
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Peter Hochel
Koncertný majster: Peter Michálik

Osoby a obsadenie

Otello: Michal Lehotský, Titusz Tóbisz
Desdemona: Lucie Kašpárková, Janette Zsigová
Jago: Marek Gurbaľ, Marián Lukáč
Cassio: Jaroslav Dvorský, Maksym Kutsenko
Roderigo: Anton Baculík, Zdenko Vislocký
Lodovico: Michal Onufer, Apostol Milenkov
Montano: Dmytro Dubrovskyy, Mihály Podkopájev
Emilia: Viera Kállayová, Alena Kropáčková
Un araldo (posol): Štefan Hundža, Martin Kovács

Spoluúčinkuje orchester, zbor a Detské operné štúdio Opery ŠDKE.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár