Mimoriadny koncert 90. sezóny nášho najstaršieho profesionálneho hudobného telesa – Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (SOSR) v Bratislave – mal na programe (22. 2. 2019) vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu Verdiho smútočnú omšu: Messa da Requiem. Toto poldruhahodinové dielo vypĺňa celovečerný koncert. V priamom prenose ho vysielalo aj Rádio Devín.
Dirigentom Verdiho Rekviem bol od tejto sezóny nový šéfdirigent SOSR Peter Valentovič, ktorý v koncernom bulletine zverejnil o Rekviem krátke vyznanie, z ktorého vyberáme:
„Verdiho Rekviem je jedným z najznámejších a najhrávanejších vokálno-inštrumentálnych diel v dejinách hudby. Je to zádušná omša, v ktorej je však prítomný aj Verdi, génius opery. Skladba vznikala v blízkosti Aidy, v niektorých pasážach preto cítiť túto inšpiráciu a podobnosť nálad… Kombinácia nádherných melódií, zborov, dramatickosti i nehy robia z Verdiho Rekviem fascinujúci zážitok“.
Koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, 2019
Anna Maria Chiuri, Maida Hundeling, Peter Valentovič, Paolo Lardizzone, Peter Mikuláš,
foto: Ľubomír Pidaný/SOSR
Mali ho aj návštevníci koncertu v doslova preplnenom Veľkom koncertnom štúdiu, ktorí po dramaticky stíšených, unisono prednesených záverečných slovách modlitby v poslednej časti Rekviem (Libera me, Domine… – Vysloboď ma, Pane… Láskavý Pán Ježiš, daj všetkým večný pokoj, raj. Amen.) náležite dlho zotrvali v tichu a hlbokom rozjímaní, ktoré dramaticky vypointoval (a utišujúcim gestom predĺžil) samotný dirigent. No potom poslucháči zaburácali nekonečným potleskom, zakrátko premeneným na standing ovation.
Bol to výraz jednoznačného nadšenia a akceptovania interpretácie, silného umeleckého dojmu, na ktorom sa okrem vedúcej osobnosti – dirigenta Petra Valentoviča, podieľal jubilujúci Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský filharmonický zbor pod vedením Jozefa Chabroňa a sólisti: nemecká sopranistka Maida Hundeling (hosťujúca v Opere SND ako Leonora vo Fideliovi, Pucciniho Tosca či Turandot resp. v Slovenskej filharmónii ako Straussova Elektra), ďalej talianska mezzosopranistka Anna Maria Chiuri, taliansky tenorista Paolo Lardizzone (hosťoval aj v ŠD Košice ako Rodolfo v Bohéme a v banskobystrickej Štátnej opere ako Cavaradossi a Enzo Grimaldi v La Gioconde) a nám dobre známy popredný sólista Opery SND, slovenský basista Peter Mikuláš.
Zádušná omša Rekviem Giuseppe Verdiho (1813 – 1901) bola nečakane zaradená do programu SOSR ešte v období tzv. fašiangu, teda mimo pôstneho obdobia, ktoré tohto roku začína 6. marca Popolcovou stredou. Dramaturgicky to možno vysvetliť iba ak tým, že mimoriadne dielo môže dostať priestor aj mimo ustálených období kresťanského roka. Rekviem celým svojím obsahom, hudobným vyznením, vstupmi sólistov, zboru i gradáciou orchestra v jednotlivých častiach patrí k skladateľovým najtragickejším dramatickým dielam – tu určeným koncertnému pódiu, zato s neodškriepiteľným operným efektom. Obsahom je to tiež dráma – pravda o evanjeliovom príbehu utrpenia Krista, ale aj o strachu človeka pred Posledným súdom, so zúfalou prosbou človeka o Božie zmierenie a vyslobodenie od večnej smrti, „v ten hrozný deň hnevu, biedy a úzkosti“.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Slovenský filharmonický zbor, Peter Valentovič,
foto: Ľubomír Pidaný/SOSR
Mohutné, ale aj v rôznych dynamických hladinách vypracované (od prvého zborového nástupu v piano – pianissime vypracované) zborové tóny, boli v podaní jedinečne pripraveného Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Jozef Chabroň) akoby ďalším sólistickým príspevkom do sugestívneho diela a jeho rovnako silnej interpretácie. Je síce pravda, že SFZ spoluúčinkoval vo Verdiho Rekviem veľakrát a pod taktovkou mnohých dirigentov, no podiel Jozefa Chabroňa je v detailnom zborovom naštudovaní diela, vybrúsení aj tých najjemnejších zborových nástupov, výrazových odtieňov a dynamických obrazov. Zbory zneli vyrovnane jednak v strednej dynamickej hladine, ale aj v burácajúcich častiach, vždy s talianskou impulzívnosťou a vášňou, farebne a plasticky, ale aj kontemplatívne (Lacrymosa dies illa) či v pianissimovo rozpracovanom „Amen“ (jednak v Lacrymosa, ale aj v závere Rekviem). V dvoch veľkých fúgach (zvlášť v záverečnom Libera me, Domine, de morte aeterna…) sa zborové hlasy a skupiny prepletali jasne, čitateľne, s čoraz hrozivejšou, až mrazivou náplňou.
Dirigent Peter Valentovič stíšeným nástupom zboru v prvých tónoch Rekviem pripravoval nasledujúce vokálno-inštrumentálne scény kontrastne (v Dies irae však údery na veľký bubon boli akusticky nadmerné). V Tuba mirum pútali pozornosť vyladené a v nástupoch jednotné trúbky, pozauny, lesné rohy a ďalšie nástupy plechových nástrojov. Vyrovnane a sladko mu zneli sláčiky v Offertoriu zvlášť osem violončiel s nástupom mezzosopránu a tenoru, následne i basu (Domine, Jesu Christe…libera animas). Dalo by sa tak pokračovať v detailnom hodnotení každej časti interpretácie Verdiho omše, v pochvale disciplinovane hrajúcich drevených nástrojov i sólovo zjednotených troch flaut atď. Orchester bol v tomto veľkom diele celkovo maximálne vyladený, sústredený a inšpirovaný pod rukami svojho šéfdirigenta. Peter Valentovič zdôraznil tragiku Rekviem i jeho nepopierateľný operno-dramatický podtext – aj quasi „pomlčkami“ medzi jednotlivými časťami.
Koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, Peter Valentovič,
foto: Ľubomír Pidaný/SOSR
Náladovo – emocionálnemu vlneniu hudby výdatne napomáhali aj sólisti. Zvlášť účinné boli hlbšie hlasy – na prvom mieste bas Petra Mikuláša, ktorý síce veľakrát spieval v Rekviem sólo, no jeho vstupy sú čoraz hlbšie prespievanou modlitbou veľkého umelca. Svoj tmavý bas vedie v sólach bezpečne do výšok i hĺbok a s kolegiálnym súzvukom ho zapája do komorných čísel, kde sa nesnaží dominovať, ale kolegiálne vytvára farebný súzvuk, ktorý slúži obsahu. Pri sólistickom či ensemblovom prednese Petra Mikuláša cítiť jeho hlbokú ľudskú podstatu a navyše stále vysokú profesionalitu (nezabudnuteľne zaspievané Mors stupebit et natura z Dies irae, alebo v oblúku: z piana do forte – a späť do jemného pianissima – zaspievanú áriu Confutatis).
Koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, 2019
Anna Maria Chiuri, Maida Hundeling, Peter Valentovič,
foto: Ľubomír Pidaný/SOSR
Pozornosť upútala aj inteligentná Anna Maria Chiuri so svetlejšou farbou svojho mezzosopránu, ktorý – pri celkovej farebnosti a zamatovosti – dokázala zopárkrát doviesť až do sopránových výšok (napríklad v časti Quid sum miser tun dicturus). Jej zmysel pre komorný štýl a disciplínu dominoval viackrát – ale nezabudnuteľne v časti Recordare, Jesu pie…, spolu so sopránom Maidy Hundeling. Táto nemecká sopranistka s wagnerovsky priebojným, ohromujúco veľkým hlasom – na čo si pamätáme z jej bratislavskej opernej Tosky (no uplatnila ho aj v úvodnej časti Rekviem, spolu s talianskym tenoristom Paolom Lardizzone) dokázala v priebehu Rekviem, že vie aj mimoriadne citlivo, stíšene, vrúcne a disciplinovane spievať koncertnú hudbu, s patričným diminuendom a pokojom v hlase (v Lacrimosa). Spomedzi sólistov najviac prenikal „operne“ znejúci a naladený hlas tenoristu Paola Lardizzona. Jeho spinto tenor je požehnaný talianskou farbou i zvučnosťou, škoda, že v sólach a ensembloch bol o niečo prenikavejší, než by sa čakalo.
Koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, 2019
Peter Valentovič, Paolo Lardizzone, Peter Mikuláš,
foto: Ľubomír Pidaný/SOSR
Verdiho Rekviem pod taktovkou šéfdirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Petra Valentoviča zapôsobilo na nás hlboko dramatickým dojmom a prebudilo myšlienky, city i dušu na zamyslenie sa o posledných veciach človeka.
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 22. 2. 2019
Giuseppe Verdi: Rekviem
Koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu
Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu
22. februára 2019
Peter Valentovič, dirigent
Maida Hundeling, soprán
Anna Maria Chiuri, mezzosoprán
Paolo Lardizzone, tenor
Peter Mikuláš, bas
Slovenský filharmonický zbor
Jozef Chabroň, zbormajster
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
