Verdiho Trubadúr opäť zostarol

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Giuseppe Verdi si vyberal námety pre svoje opery zo širokého spektra literárnych diel od autorov známych i neznámych z čias renesančných, klasicistických, romantických až po súčasný osud Alphonsine Duplessis, zvečnený jedným z jej milencov Alexandrom Dumasom ml. s názvom Dáma s kaméliami. Najmä v prvej fáze tvorby bol Verdimu blízky romantizmus. Komponoval podľa Scriba, Byrona, Huga i španielskych romantikov. Pre poslednú z trojice jeho najpopulárnejších opier, Trubadúra (Il trovatore), si vybral romantickú drámu Antonia Garcíu Gutiérreza premiérovanú v Madride v roku 1836.

Verdi dielo preniesol na operné javisko o 17 rokov neskôr. Libreto, ktoré si neskôr vyslúžilo viac pohán než pochvál, mu pripravil známy Salvatore Cammarano a po jeho smrti ho dokončil Leone Emanuele Bardare. Práve on napríklad dopísal text pre áriu Leonory D’amor sull’ali rosee. Existujú aj názory, že za čudesnú podobu libreta nesú vinu aj nepresné nemecké preklady diela, z ktorých sa u nás potom dielo prekladalo do češtiny resp. slovenčiny.

Giuseppe Verdi (1813 – 1901), zdroj: internet

Štvordejstvová opera má osem obrazov a jednotlivé dejstvá v súlade s dobovými zvyklosťami nesú osobitné názvy. Tie však málokedy vystihujú obsah oboch obrazov, ktoré tvoria jednotlivé dejstvo. Napríklad druhé dejstvo s názvom Cigánka sa síce najprv odohráva v cigánskom tábore, no neskôr pred kláštorom, kde cigánka Azucena vôbec nevystupuje.

Prečítajte si tiež:
Známy-neznámy Giuseppe Verdi

Spletitosť libreta súvisí aj s tým, že sa v ňom prelínajú tri pásma. V prvom, ktoré sa dá identifikovať najťažšie, ide o boj centrálnej a lokálnej moci v stredovekom Španielsku, druhú líniu predstavuje boj dvoch bratov (Manrica a Lunu), ktorí o svojom príbuzenstve netušia, o ruku či telo krásnej Leonory. Silne exponované je tretie pásmo, v ktorom sa cigánka Azucena snaží pomstiť za upálenie vlastnej matky. Manrico je raz vojvodcom, raz cigánom, inokedy synom či dokonca nesynom Azuceny, čím vzniká zmätok, ktorý kompenzuje obrovský počet efektných vokálnych čísel, ktoré však zároveň akoby vracali dielo bližšie k prvej fáze Verdiho tvorby (na rozdiel od La traviatyRigoletta).

Ilustrácia k opere Trubadúr (Il trovatore), autor obrazu: Luigi Morgari

Svetová premiéra Trubadúra sa odohrala 19. januára 1853 v Teatro Apollo na brehu Tiberu, ktoré v dvadsiatom storočí zbúrali. O šesť rokov neskôr tu Verdi premiéroval aj svoj Maškarný bál. Ani dirigent Angelini, ani speváci nepatrili k tým, na ktorých by sa dodnes spomínalo. Zato v období jeden a pol storočia po prvom uvedení náročné vokálne party spievali mnohí slávni interpreti, ako to dokumentujú aj gramofónové či video nahrávky Trubadúra. V roku 1930 part Manrica spievali na dvoch po sebe idúcich nahrávkach Francesco Merli a Aureliano Pertile, ktorého si mimoriadne cenil vokálny pedagóg a zarytý belkantista Rodolfo Celletti aj dirigent Arturo Toscanini.

V detstve som z gramofónu počúval obe Manricove árie zo šiesteho obrazu v podaní Aureliana Pertileho, no slávnu strettu si nechal transponovať o pol tónu nižšie… Vo dvoch tuctoch gramokompletov sa štyri razy objavila čierna Leontyne Price, ktorá pri prenose predstavenia zo salzburských slávností (1962) zaspievala v pôsobivom Miserere zo siedmeho obrazu pod Karajanovým vedením štyri razy c3 namiesto as2. Účinkovala tu s partnermi Corellim, Bastianinim a Simionato. Karajan Trubadúra nahral ešte dvakrát, a to v roku 1956 s Mariou Callas a Giuliettou Simionato a v roku 1978 opäť s L. Price a Jelenou Obrazcovou.

Celletti mimoriadne chváli Azucenu Marilyn Horne z roku 1977. Úlohou Manrica prešli aj Lauri-Volpi, di Stefano, del Monaco, Tucker, Bergonzi, Pavarotti, Domingo, Carreras a exportný „výškar“ Bonisolli, v roku 2004 ju dokonca nahral aj Andrea Bocelli pričom Lunom bol Carlo Guelfi, pre nás známy zo Zvolena. Z viacerých DVD záznamov je mi najbližší ten, ktorý som pôvodne koncom päťdesiatych rokov počúval z talianskeho rozhlasu, v ktorom Leonoru kreovala najautentickejšia v Taliansku žijúca napodobňovateľka Callasovej Leyla Gencer. Na DVD z roku 2012 môžeme zaregistrovať aj nášho Štefana Kocána v úlohe Ferranda.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, Jaroslava Sedlářová (Azucena), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Zo živých predstavení bola pozoruhodná Gyermekova a Málekova inscenácia v Opere Slovenského národného divadla v roku 1963, začínajúca u nás tradíciu svetelného divadla, a skvelá vo výkonoch sólistov od Juraja Hrubanta ako Ferranda, cez Azucenu Jaroslavy Sedlárovej, Leonoru Margity Česányiovej, Lunu Bohuša Hanáka po Manrica Jiřího Zahradnička, ktorý si trochu zľahčil c3 v strette tým, že zmenil text na záverečnom tóne z Jakubekovho poctivého, no menej efektného „do boja“ na perfektné „hurá“.

Zatiaľ poslednou inscenáciou tejto opery na Slovensku bola košická z roku 2015, v ktorej si režisérka Zuzana Gilhuus-Lacková (ako svojho času konštatoval Pavol Unger) pomýlila operu o umení spevu s dielom o bojovom umení.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár