Veronskí milenci tak ako ich nepoznáme. Pred 100 rokmi uviedli Romea a Júliu od Riccarda Zandonaia

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 14. februára t.r. uplynie presne sto rokov od svetovej premiéry zabudnutej opernej verzie Romea a Júlie (originálny názov je Giulietta e Romeo) od talianskeho skladateľa a dirigenta Riccarda Zandonaia. Dielo po prvýkrát zaznelo v rímskom Teatro Costanzi (dnes Teatro dell’Opera di Roma) pod taktovkou autora.

Keby nebolo všeobecne známeho príbehu o veronských milencoch a tiež veronskej Areny, kde sa stretávajú už vyše sto rokov priaznivci opery, severotalianske mesto by v počte turistických návštevníkov neprevyšovalo rovnako atraktívne mestá, akými sú Padova či Ferrara. Popri Shakespearovej tragédii príbeh Romea a Júlie žije aj v hudobnodivadelných dielach, z ktorých (popri skvelom balete Sergeja Prokofieva) dodnes žijú na operných javiskách Belliniho I Capuleti e i Montecchi (1830) a Gounodova opera Romeo a Júlia (1867). Zato s istou výnimkou Talianska do zabudnutia upadla opera Riccarda Zandonaia s rovnakým námetom. Rovnako zabudnutá je aj operná verzia Romea a Júlie od Taliana Filippa Marchettiho z roku 1865.

Riccardo Zandonai (1883 – 1944), zdroj foto: internet

Riccarda Zandonaia (1883 – 1944) zvyknú zaraďovať do druhej generácie veristov spolu s Alfanom, Montemezzim, Pizzettim a časťou tvorby Wolfa-Ferrariho. Pritom všetci títo skladatelia sa síce v melodickej línii od prvej generácie veristov „odrazili“ (aj keď melodické úseky stále viac skracovali, ako to najlepšie dokazujú popevky Biancofiory a Potulného speváka z prvého dejstva Zandonaiovej opery Francesca da Rimini), ale sú oveľa viac ovplyvnení Wagnerom a francúzskou operou zo začiatku 20. storočia.

Prečítajte si tiež:
S Vladimírom Blahom o verizme a predstaviteľoch ,,Mladej talianskej školy“
Piesok plný krvi a hudby. Arena di Verona v zrkadle dejín

Z tvorby Zandonaia je jedinou vo svete „živou“ operou Francesca da Rimini, uvedená v roku 1914. V prípade opery o veronských milencoch je zaujímavé, že libretista Arturo Rossato (známy libretista Giuseppe Adami, autor libriet k trom Pucciniho operám, od spolupráce na diele po štyroch mesiacoch napokon odstúpil) sa neinšpiroval Shakespearovou tragédiou, ale dvoma novelami zo 16. storočia od Luigiho da Porta resp. Mattea Bandella. Takže v Zandonaiovej opere nejde ani tak o spor dvoch rodov – Montekovcov a Kapuletovcov, ale o individuálnu pomstu ohrdnutého nápadníka Júlie Tebalda (u Shakespeara sa volá Tybald a je bratancom Júlie).

R. Zandonai: Giulietta e Romeo, scénický návrh 1. dejstva svetovej premiéry diela, (scénograf Pietro Stroppa), zdroj: wikipedia

Prvé dejstvo opery sa odohráva pred domom Kapuletovcov, druhé u nich v paláci a dva obrazy tretieho dejstva sú situované najprv do Mantovy, v ktorej sa skrýva Romeo a potom do hrobky Kapuletovcov, v ktorej obaja milenci nachádzajú dobrovoľnú smrť. Do libreta sa nezmestil „autor“ tragickej fiktívnej smrti Júlie páter Lorenzo. Jediným občas spievaným hudobným číslom diela je Romeova ária z posledného obrazu (Giulietta, son io).

Premiéra v Teatro Costanzi v Ríme (s nadšeným publikom a s nie príliš pochvalnými ohlasmi kritikov) mala skvele obsadené obe hlavné úlohy. Júliu spievala významná veristická sopranistka Gilda dalla Rizza, ktorá stvárnila premiéru troch Puccciniho sopránových úloh (Magdu z Lastovičky, Sestru Angeliku z rovnomennej opery a Minnie z Dievčaťa zo západu), kým Romeom bol španielsky tenorista Miguel Fleta, ktorý pred koncom svojej dlhoročnej kariéry (bol tiež Kalafom v svetovej premiére Pucciniho Turandot) vystúpil aj v Slovenskom národnom divadle.

Teatro Costanzi, Rím, dobová ilustrácia

Svetovú premiéru Romea a Júlie dirigoval Riccardo Zandonai osobne, podobne ako uvedenia v Teatro alla Scala (1932) a vo veronskej Arene (1939). Dielo zinscenoval režisér Romeo Francioli a scénografom bol Pietro Stroppa.

Opera sa však v tých časoch hrala aj v Buenos Aires, Rio de Janeire, v Parme, Pesare, Neapole (s dirigentom Tulliom Serafinom), v päťdesiatych rokoch v Bologni (1955) a Lisabone (1956) a v nasledujúcom desaťročí v Trevise a Terste.

Zo zahraničných veľmi zriedkavých uvedení spomeňme americké San Diego (1982) a v roku 2017 nemecký Erfurt. Z troch nahrávok opery (z rokov1955, 1961 a 1972) je najvýznamnejšia tá posledná s dirigentom Olivierom de Fabritis a s Júliou Marie Chiary. Najmä v dnešnej situácii opera nemá šancu dostať sa na repertoár slovenských operných domov, zato Francescu di Rimini by som vrelo odporúčal.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár