Veselo o Veselej vdove na Novej scéne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po osemnástich rokoch po zrušení Spevohry Novej scény – ako samostatného súboru Divadla Nová scéna (r. 1999) – sa zásluhou nového vedenia divadla pod vedením generálnej riaditeľky Ingrid Fašiangovej, dostala na javisko opäť klasická opereta: Lehárova trojdejstvová Veselá vdova na libreto Victora Léona a Lea Steina.

V rokoch ignorovania pôvodnej klasickej operety v Bratislave (bez existencie plnohodnotného súboru, vhodného na realizáciu operety) sa na operetu pomaly zabudlo, keby nebolo osamelých jedincov (napríklad dirigenta a skladateľa Ruda Geriho), ktorí ju pripomínali v komornom prostredí a predvedení. Pritom opereta prináša úsmev, radosť i estetické uspokojenie – podobne ako iné hudobno-javiskové formy.

Na Novej scéne máme teda radosť z oživenia jednej divadelnej formy – a azda jej trvalejšieho návratu na scénu Živnodomu. Tu bola opereta rovnocenným členom repertoáru prinajmenej od päťdesiatych rokov m. st. – vedľa činohier, hudobných komédií, spevohier, pôvodných hudobno-zábavných hier svetových i našich autorov, neskôr aj výpravných muzikálov.

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
foto: Ctibor Bachratý

Je úctyhodné, že naštudovanie Veselej vdovy bolo dedikované pamiatke tunajšieho dlhoročného šéfdirigenta, ba i umeleckého šéfa Zdeňka Macháčka, s ktorým sme sa iba nedávno rozlúčili nekrológmi a poslednou poctou na javisku Novej scény (1928-2017). Premiéry Veselej vdovy – s dvomi alternáciami – boli 3. a 4. februára. Standing ovation nebol tentokrát afektom vďačného publika, ale zaslúženým poďakovaním všetkým účinkujúcim i realizátorom vydareného titulu Novej scény.

Vo svojej 70-tej sezóne Nová scéna investovala do operetného klasického projektu Veselej vdovy od Franza Lehára (z mnohopočetnej ponuky operiet), nielen odvahu, ale najmä angažovanie viacerých externých sólistov, ensemblov a jednotlivých umeleckých pracovníkov (viď záver článku). Okrem inscenačnej odvahy je podobný titul hudobno-zábavného divadla so živým orchestrom (vyše 30 členný Symfonický orchester Slovenského rozhlasu), v dvojitom sólistickom obsadení, s externým zborom a baletom nepochybne drahý špás. (Opera a opereta boli – a budú – aj v internom naštudovaní najdrahšími druhmi divadelného umenia). Ale bez „živého“ orchestra, zboru, baletu a zaujímavých sólistov sa klasický titul nedá úspešne uvádzať! V muzikáloch síce ide o syntetické divadlo, ale s mikroportami na tvári. (Vo Veselej vdove ho má len nespievajúci, zato všadeprítomný Neguš – pretvorený na akrobatického Erosa či Amora).

Hlavných predstaviteľov našla Nová scéna nielen z vlastných „zdrojov“, ale aj z Opery SND, kde uvádzali Veselú vdovu v r. 2005-2009. Dalo sa – zaiste – porozmýšľať nad iným titulom z množstva klasických operiet, ale na začiatok obnovenej éry treba prijať vysvetlenie, že práve dvaja hlavní hosťujúci poprední operní sólisti, účinkovali aj v operete, uvádzanej posledné roky i v SND. To bolo zárukou úspechu a lákadlom na najnovšiu inscenáciu Divadla Nová scéna. Domácim i hosťom zaiste vypomáhalo ozvučenie rozostavenými mikrofónmi na proscéniu, zvlášť však podporné zvukové riešenie nad javiskom. (To bývalo aj v minulosti v „neakustickom“ prostredí divadla. Možno však, že kde-tu sa mohlo aj ubrať zo sily zvuku…) Takouto oporou zneli hlasy všetkých účinkujúcich ako sólistov MET…

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
P. Plevčík (Neguš), M. Dvorský (Danilo), A. Kohútková (Hana Glawari), A. Khan (Camille Rosillon),
foto: Ctibor Bachratý

Výsledok novej operetnej inscenácie je pozitívny nielen zásluhou hosťujúcich operných sólistov Adriany Kohútkovej a Miroslava Dvorského. Všetci účinkujúci sa maximálne snažili, takže obe premiéry zanechali dobrý, ba nadpriemerný dojem. Speváci zo SND sa akoby herecky uvoľnili, takže sme v nich objavili nie výrazový (ten určite majú aj v opere), ale činoherný – hovorový – potenciál. To všetko robí režisér a prostredie, ale aj umelecké výzvy!

Hudobnú zložku podporil externý 16 – členný zbor Konzervatória pod vedením zbormajsterky Ivety Weis Viskupovej. Tá tak detailne vypracovala zborové nástupy a čísla, že „jej“ speváci sa bez problémov zapojili do diania na scéne. Vďaka individualizovaným kostýmom a zapojením do akcií sa stali plnohodnotnými členmi novoscénického súboru.

Dirigentovi Rudolfovi GerimuSymfonickému orchestru Slovenského rozhlasu patrí prvoradé uznanie za detailné hudobné naštudovanie 17. čísel Lehárovej operety. Zneli precízne, dynamicky a citlivo v lyrike, temperamentne v rovnocenných číslach a vnímavo vo vzťahu k jednotlivým sólistom (z ktorých niektorí spievali s orchestrom po prvý raz). Ale orchester citlivo (a vysoko profesionálne) reagoval na pokyny dirigenta nielen v sprievodoch, ale aj samostatných číslach (ouvertúre, v medzihrách i predohre k 2. dejstvu), resp. vo finále jednotlivých dejstiev. Rudolf Geri rozšíril ouvertúru o „pasticcio“ (zmes) najkrajších melódií Veselej vdovy. Tá má krásne melódie zvlášť vo valčíkovom rytme, v ktorom bol Lehár (so starším Straussom) ozajstným kráľom. Nazývali ho tiež majstrom „v mol“ – pre melanchóliu a sentimentalitu krásnych melódií. (Lehár napísal celkovo 32 operiet + dva operné pokusy!). V jeho hudbe iskria aj ozveny maďarských rytmov – najmä v ensembloch. Franz Lehár bol nielen rakúsko-uhorský (zomrel v Bad Ischli, kde je aj pochovaný), ale svetový skladateľ, narodený v kedysi maďarskom, dnes slovenskom Komárne (30. 4. 1870 – 24. 10. 1948). Vo Veselej vdove má nádherne ľúbostné árie (vstupná ária Hany a Danila, známa pieseň Hany: Vilja – tu prebásnená na Víla…), ľúbostné i koketné duetá a prekáračky hlavných predstaviteľov (Hana, Danilo, Valencienne, Camille), vtipný šansón mačičiek, nezabudnuteľné strhujúce septeto Ach, tie ženy atď.

Preklad Jána Štrassera (použitý už v inscenácii Opery SND r. 2005) je krásne poetický a rešpektujúci hudbu. Rudolf Geri údajne verše básnika niekedy prispôsobil vokálnym frázam.

Ján Štrasser bol dramaturgom inscenácie a spoluautorom nového libretistického spracovania diela. To sa nemenilo v základnom obsahu a vzťahoch postáv, skôr v  detailnejšej charakteristike a zmodernizovaní  dejotvorných miest. Spolu s režisérom Petrom Oravcom „domysleli“ postavu Neguša, pôvodne domotaného asistenta veľvyslanectva Pontevedro – teraz Balkánie, v oboch prípadoch však vymyslenej malej krajiny, zastúpenej svojím úradom v Paríži. V súčasnosti sa vznáša – namiesto úslužného asistenta pána veľvyslanca – nad javiskom (aj na javisku) poletujúci, pobehujúci, z úzadia dej dotvárajúci akrobatický Neguš, akoby Amor s krídlami. Laserovými šípmi zasahuje ústrednú dvojicu – Hanu Glawariovú a Danila (občas aj divákov či zbor).

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Dávid Hart (Neguš),
foto: Ctibor Bachratý

Objavná je réžia mladého Petra Oravca, ktorý má nápady na niekoľko operiet a muzikálov. Vo Veselej vdove „premiešal“ oba žánre (na Novej scéne vytvoril tri inscenácie) tak, že vzniklo dynamické, moderné operetné dielo, plné tancov a slova v humornom a tanečnom „ošiali“. Učiteľ Petra Oravca – Jozef Bednárik – by sa za svojho niekdajšieho asistenta nehanbil! Pritom je Peter Oravec – aj vďaka svojej osobnosti a tiež scénografovi – osobitý a azda i decentnejší vo výtvarných požiadavkách, než rozšafný, bez zábran tvoriaci Jozef Bednárik. Oravec nepoprel klasické motívy a vzťahy Lehárovej operety, iba ich posunul viac do súčasnosti (napr. v plesovej scéne 1. dejstva s dámami, predvádzajúcimi svoje „róby“ na móle, napäté manželské vzťahy, výborne zahraté tromi dámami), scénicky „nový“ je výťah na terase bohatého apartmánu Hany Glawariovej, kde zažiari dokonca farebný ohňostroj. Zostáva ilúzia kabaretu Maxim, odkiaľ Hana pozvala k sebe tanečnice, aby zaranžovali Danilovi jeho obľúbené únikové miesto v Paríži, a tak ho konečne vrátila do svojho náručia.

Už v predohre naznačil režisér scénicky lásku mladej Hany a Danila, no v 1. dejstve preskočil roky a predstavil zrelú vdovu, usilujúcu sa o dávneho milého (všetci okolo nej zasa o jej milióny). Nástup Hany Glawariovej na scénu šokuje tým, že ju režisér predstavil s obrovskou urnou manžela v náručí, s čiernymi okuliarmi (á la „diva“ súčasného sveta).

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Adriána Kohútková (Hana Glawari), Pavol Plevčík (Neguš),
foto: Ctibor Bachratý

Peter Oravec podčiarkol vo Veselej vdove aktuálne tri základné myšlienkové témy: Lásku – Peniaze – Spoločnosť. Všetko je interpretačne zveličené, s kritickým a ironickým nádychom. Je sa na čom smiať – i zamyslieť. Lacných narážok na politiku (až na jednu) je menej, zato v spoločenských zovšeobecneniach a situačnom humore ich nájdeme veľa. Režisérovi výborne pomáhal dotvoriť predstavy o aktuálnom podaní operety bez pozlátky scénograf Pavol Andraška. Vytvoril mobilnú, ľahkú scénu, v 1. dejstve realizovanú z dýh či preglejok, z ktorých vytvoril na pohyblivých paneloch pravidelné obrazce. Tanečníci tieto „kulisy“ bez problémov na javisku presúvali, čím sa menilo prostredie a variovala scéna. V 2. dejstve scénograf zase vytvoril ilúziu strechy moderného apartmánu Hany Glawariovej. Namiesto romantických besiedok zaľúbencov je v pozadí hrkotajúci výťah. Zábradlie a veľký priestor na hranie medzitým, pripomína jednoduchosťou funkcionalistickú prostotu, s čím korešpondujú biele kostýmy, tvarovo štylizované do prvej tretiny 20. storočia. Výtvarne aj kostýmovo je na scéne premiešaná modernosť s dekadenciou – skôr v jemných doplnkoch či náznakoch (pánske žabó a i. – a v každom dejstve ináč. Akoby výtvarníci naschvál trochu preskakovali čas a priestor.

Tanečný ensembel LUK a jeho – vždy šiesti – alternanti oživujú dej v choreografii Ladislava Cmoreja. Tvoria skupinu „anjelov strážnych i diablikov“, sekundujúcich Negušovi, „ochrancovi“ lásky, erotiky – i voľných mravov. P. Oravec Neguša (javiskovo a poslaním) prirovnáva k Pukovi zo Shakespearovho Sna noci svätojánskej. Tanečníci – Negušovci – spájajú precíznosť choreografie s roztopašnosťou, ale aj akrobatickými schopnosťami a premenlivosťou svojho poslania. Raz sú čašníkmi, inokedy – doslova – lampami, masérskymi kreslami, stoličkami, ba na hlave majú i podoby vodovodných kohútikov, alebo imitácie šachových figúr, s ktorými vedú protagonisti hru lásky.

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Miriam Garajová (Valencienne),
foto: Ctibor Bachratý

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Karin Olasová (Sylviana), Miroslava Marčeková (Praskovia), Lucia Vráblicová (Oľga),
foto: Ctibor Bachratý

Veľké i malé figúry Oravcovho sveta meštiakov ukazujú večnú túžbu po peniazoch a manželské variácie klamstiev, podvodov a pretvárok. Kostýmy do tejto hry spoločnosti majstrovsky navrhla Ľudmila Várossová. Jej obleky sú diferencované na jednotlivé typy, jemne ich karikujú a štýlovo miešajú. Zvlášť apartné sú klobúčiky a ozdoby sólistiek, ale aj fantastické maškarády na hlavách zboristiek. Muži majú svoje „pokrývky“ hlavy od balkánskych čapíc, po moderné klobúky. Každý kúsok oblečenia divákovi niečo hovorí o postave: až po módne  kabelky, ktorými sa pýšia snobky na báloch, kritizujúc falošné „vuittonky“ (a všetky „fejky“) menej bohatých. Ľudmila Várossová demonštrovala operetné nároky aj výberom kvalitných látok. „Spoločnosť“ v sólistickej i zborovej výprave skratka demonštruje ambície členov miništátu Balkánia o postavenie v rámci sveta (či Európy).

Peter Oravec to všetko zdokonalil detailným hereckým vedením hercov, ktorých navyše aj rozumieť – v dialógoch, i speváckych číslach (čo je zase zásluha dirigenta).

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Adriána Kohútková (Hana Glawari), Miroslav Dvorský (Danilo),
foto: Ctibor Bachratý

Dvojité obsadenie protagonistov prinieslo absolutórium Adriane Kohútkovej ako Hane Glawariovej. Je vskutku pozoruhodné, čo táto prvá dáma Opery SND v poslednom období dokáže – od koloratúrnych partov Márie Stuartovej v rovnomennej Donizettiho opere (v banskobystrickej Štátnej opere), až po operetnú Hanu Glawariovú (spievala ju aj v inscenácii SND r. 2005-2009). S Miroslavom Dvorským (Danilo) vytvorili zrelý partnerský pár, ktorý zrejme všeličo v živote prežil, no stále je vzájomne príťažlivý a krásny, emocionálne prahnúci po láske. Hlas Kohútkovej mal vrelosť a emotívnosť, výšku zaspievala vo svojej árii o Víle absolútne isto a ľahko. Miroslav Dvorský ako Danilo môže byť – Lehárovým určením – spievaný tenoristom i barytonistom. Dvorského hlas sa postupne stáva barytonálnym tenorom. Ale podarilo sa mu nástrahy vysokých tónov vyspievať – pričom vrúcnosť prejavu je typickým znakom bratov Dvorských. Obdivovala som aj hereckú tvorbu oboch spevákov, ktorí ju na opernom javisku skrývajú do náročných vokálnych partov. Blanka Jílková je z Čiech (aj hovorila väčšinou po česky, čo však nevadilo). Má strieborný, prierazný, technicky bezchybne vedený soprán, farebne jasnejší, než Kohútková. Obe dámy určite neboli javiskovými anorektičkami, skôr zaujali svojich partnerov príťažlivými krivkami. Danila spieval na 2. premiére tenorista Róbert Halák, sólista Divadla Nová scéna. Jeho ambíciou bolo: v žiadnom prípade nesklamať, preukázať, že všetky požiadavky herecky i spevácky zvládne aj sólista NS. Stalo sa. Príjemný hlas, atraktívny zjav, herecká profesionalita, mužný šarm…

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Augustín Gráf (Pričič), Róbert Halák (Danilo), Blanka Jílková (Hana Glawari),
foto: Ctibor Bachratý

Neguša na 1. premiére hral a akrobatické kúsky nad hľadiskom i javiskom predvádzal nenapodobiteľne Pavol Plevčík. Je to komický talent, navyše bez bázne z nadpriemerných požiadaviek na „výškové“ akrobacie, zavesený na lanách – so zjavnou radosťou z podobnej „pukovskej“ hry. Jeho alternant Dávid Hartl je iba o niečo (fyzicky i herecky) menší – ale rozdiel takmer nevidieť, ani v hre, ani v gymnastickej pružnosti a hranej prefíkanosti Neguša. Juraj Ďurdiak s väčšou hereckou istotou zahral i zaspieval veľvyslanca Balkánie – Zeta. V druhom obsadení sa po dlhých rokoch objavil v tejto role Jozef Benedik, ktorý je možno zneistený dlhou prestávkou, no  každopádne odviedol profesionálny spevácky aj herecký výkon. Mladokomickú rolu Valencienne spievala isto a herecky hravo Juliana Jamrišková a mäkším sopránom Miriam Garajová – obe s patričným šarmom koketujúcej, „iba trošku nevernej“ manželky, ktorá túži zažiť ešte niečo láskyplné. Sopránový part oboch nesklamal. Camille Rosillona – ich „milovníka“ a rolu „mladokomika“ spieval pomerne neznámy Amir Khan – vraj, lekár, po G. Pappovi teda ďalší tenorista, hoci na operetnej pôde. Má plnú, šťavnatú farbu veľkého hlasu, no musí vyrovnať kvalitu tónov v stredoch s výškami. Róbert Remeselník má ostrejší tenorový hlas, v podstate technicky bezchybný – ale zatiaľ bez väčších výrazových vypracovaní. Z trojice dám, zaujala na oboch premiérach Miroslava Marčeková v starokomickej role Praskovie, manželky vicekonzula Pričiča (Karol Čálik). Vedľa nej boli obaja „manželia (aj Augustín Gráf) iba zakríknutí chudáci. Bola figúrou, na ktorú sa nezabúda – ba na ktorú sa možno aj chodí pozerať. Jej komický talent je evidentný – v komike slova, pohybu, vo vymýšľaní si pohybových dodatkov, v hlase korpulentnej starnúcej ohováračky… Skratka, postava na pohľadanie! Marčeková v nej slávi ozajstný úspech. Veď smiech je najväčším darom javiska! Chladnú Oľgu, ženu radcu Kromova hrali štíhla Lucia Vrablicová a ešte štíhlejšia Jarka Hittnerová – obe prejavom a jazykom ostré ako britva, aby sa ich manžel bál.

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
foto: Ctibor Bachratý

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
scéna v bare Maxim,
foto: Ctibor Bachratý

Ďalšiu manželku do trojice ohováračiek na bále – Sylvianu – si zahrali Karin Olasová Miroslava Drínová. Obe sa trafili do postavy manželky tajomníka veľvyslanectva Bogdanova (Dárius Kočí). Ich mondénne kostýmy sa len tak vznášali na krásnych postavách týchto dám. Vedeli ich všetky nosiť – podľa hraného charakteru. Roman Krško s priveľkým barytónom – adekvátnym postave, spieval presne vymodelovaného Monsieura St. Briocha. Jeho protipólom bol skarikovaný a prejemnelo pôsobiaci Igor Šimek v tej istej role, obaja so „šibnutou parochňou“. Postavu Monsieura Cascadu stvárnili Mojmír CabanMarek Pobuda, Kromova – Marcel MondočkoPavol Topoľský a – pardón: WC babu (režisér ju vymodeloval ako „pridanú hodnotu“), stopercentne trefne vytvorila Katarína ČillíkováDagmar Gucmanová.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiér 3. a 4. februára 2017

Pre tých, ktorí poznajú Lehárovu Veselú vdovu v originálnom nemeckom texte, pridávame názvy hlavných čísel. Určite v čitateľoch vyvolajú aj melódie:

Verehrteste Damen und Herren – vstup
So kommen Sie – dueto (Valencienne, Cascada)
Bitte, meine Herren – vstup Hany
O Vaterland – vstup Danila
Ja was – ein trautes Zimmerlein – duet (Valencienne, Camill)
Vilja o Vilja – (Hana)
Heia, Mädel, aufgeschaut – Dummer, dummer Reitersmann – Dueto (Hana, Danilo)
Ja, das Studium der Weiber ist schwer – septeto (Danilo, Zeta, St. Brioche, Cascada, Kromov, Bogdanovič, Neguš)
Wie eine Rosenknospe – Sieh, dort das kleinen Pavillon – dueto (Valencienne, Camill)
Ja, wir sind es, die Grisetten – šanson
Lippen schweigen – duet (Hanna, Danilo)

Franz Lehár: Veselá vdova
klasická opereta v troch dejstvách v slovenskom jazyku
Divadlo Nová scéna
Premiéry 3. a 4. februára 2017

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Rudolf Geri
Dirigenti: Rudolf Geri a Ľubomír Dolný
Réžia: Peter Oravec
Zbormajster: Iveta Weis Viskupová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Choreografia: Ladislav Cmorej
Dramaturgická spolupráca: Ján Štrasser
Preklad: Vladimír Zvara
Úprava dialógov a prebásnenie spevných partov: Ján Štrasser
Úprava pre Divadlo Nová scéna: Rudolf Geri a Peter Oravec
Korepetície: Ľubomír Dolný, Matúš Ferko, Iveta Weis Viskupová

Osoby a obsadenie

Hana Glawari: Adriana Kohútková/Blanka Jílková
Danilo D.: Miroslav Dvorský/Róbert Halák
Neguš, asistent veľvyslanca: Dávid Hartl/Pavol Plevčík
Zeta, veľvyslanec Balkánie : Jozef Benedik/Juraj Ďurdiak
Valencienne, jeho žena: Miriam Garajová/Juliana Jamrišková
Camille Rosillon: Amir Khan/Róbert Remeselník
Monsieur Cascada: Mojmír Caban/Marek Pobuda
Monsieur St. Brioche: Roman Krško/Igor Šimeg
Bogdanov, tajomník: Dárius Koči
Sylviana, jeho žena: Miroslava Drínová/Karin Olasová
Kromov, radca: Marcel Mondočko/Pavol Topoľský
Oľga, jeho žena: Jarmila Hittnerová/Lucia Vráblicová
Pričič, vicekonzul: Karol Čálik/Augustín Gráf
Praskovia, jeho žena: Miroslava Marčeková
Mladá Hana: Miroslava Drínová/Karin Olasová
Mladý Danilo: Lukáš Pavlásek
WC baba: Katarína Čilíkova/Dagmar Gucmanová
Negušovci: Jozef Antálek/Matej Oškera,
Ivan Martiš/Jozef Kondek,
Filip Cipár/Miroslav Martinovič,
Natália Némethová/Martina Chválová,
Petra Makranská/Zuzana Náprstková,
Mária Majeríková/Soňa Tatič

Spoluúčinkovali:

zbor Ivety Weis Viskupovej doplnený o externých umelcov (spolu 16 spevákov)
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu (35 členná zostava)
LUK.dance company

www.nova-scena.sk

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár