Vianoce v Taliansku: slávne klasické uspávanky

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ktorá bosorka štartuje metlu, aby dorazila do Betlehema a kde sa pred Jezuliatkom vzal žonglér? A prečo má svätá Lucia oslíka? Nie, nie sme vo filme. Toto je „tvrdá“ vianočná realita. Porciu bizarných sviatočných zvykov a legiend z rodnej zeme opery ozvučíme uspávankami, nad ktorými čas nemá moc.

Žil raz jeden chudobný žonglér. Túlal sa ulicami Betlehema, motal sa popod nohy pastierom, ktorí už zhromažďovali dary pre Jezuliatko, a veru ani za ten šíry svet si nevedel predstaviť, čím obdaruje Božie Dieťa. Vrecká mal deravé a prázdne. Vlastne, nie tak celkom. Mal v nich drevené gule, s ktorým predvádzal svoju malú žonglérsku šou. Nie je to trochu málo? Taká guľa, to nie je bochník chleba, čo zasýti muzikantov v bruchu. Chlapec to vymyslel šalamúnsky. Využil svoj talent a Ježiškovi predviedol žonglérske vystúpenie. Na stromčekoch sa nám vďaka tomu trbliecu farebné gule.

Vianočná atmosféra v La Scale. Zdroj: bluewin.ch

Jedna z legiend mrazivo horúceho vianočného Talianska práve otvorila truhlicu plnú sviatočných kuriozít z mystickej čižmy. Nielen o nich bude reč. Náš gramofón si vzal podobu starorímskej bohyne hojnosti Abundantie, ktorej v rukách tróni cornucopia. Roh hojnosti. Náš gramofónový lievik, z ktorého potečie hudobný med v podobe známejších i neprávom zabudnutých uspávaniek. V Taliansku sa uspávankám hovorí ninna-nanna.

Evino jablko a tisíc cherubínov

Vypočujte si stratené tóny (nielen) talianskych Vianoc. Rozhodnutie, či pri nich budete podriemkávať alebo zdobiť stromček, je na vás. S vianočnými guľami je to však trošičku inak, než v rozprávke o betlehemskom jokulátorovi. Ich prítomnosť na vetvičkách albero di Natale má teologický význam. Ich tvar má pripomínať rajské jablko Adama a Evy. Jablko sa po latinsky povie malum (s dlhou slabikou ). Malum (s krátkou slabikou) znamená zlo. Aj v slovenčine cítime rozdiel medzi slovami babka a bábka, ktoré delí iba „múr“ jediného dĺžňa. Latinská slovná hračka (mālummalum) prispela k stredovekej predstave o jablku ako o „hriešnom“ ovocí. Vianočný stromček je v tomto kontexte symbolom biblického stromu poznania dobra a zla. Stromu, na ktorom víťazí len dobro.

Prečítajte si tiež:
Vianočný špeciál: Koledy, ktoré pohli dejinami

V mnohých talianskych domácnostiach zdobia stromček už 8. decembra, kedy v kalendári katolíckej cirkvi svieti sviatok Immacolata – nepoškvrnené počatie Panny Márie. V Miláne sa na zdobenie „vrhnú“ o deň skôr na sviatok miestneho patróna svätého Ambróza. Každá rodina má svoj vlastný úzus. Alius aliud amat. Každý má iné rád. Niet strechy, pod ktorou by nezneli koledy. V minulosti ich chodievali hrávať tradiční gajdoši – zampognari.

K talianskym koledníkom neodmysliteľne patria gajdy. Zdroj: passaturi.it

Vedeli ste, že jedna z najpopulárnejších vianočných melódií z Bel paese nemá v rodnom liste Taliansko? Ikonická uspávanka Mille cherubini in coro sa v roku 1935 objavila vo filme Non ti scordar di me s Beniaminom Giglim. Melodická stopa vedie do Rakúska.

Skladateľ a aranžér Alois Melichar si požičal nápev uspávanky Franza Schuberta z roku 1816. Po tom, čo chytľavú pieseň zvečnil na platni tenor Gigli, začala konkurovať Tichej noci. Z konkurentiek sa čoskoro stali dvojičky a piesni sa nevyhýbali ani takí vlajkonosiči tenorového fachu, akými boli Di Stefano, Pavarotti či Carreras.

video

Rakúšan Melichar osladil novú koledu aj melodickou prímesou so Schubertovej scénickej hudby k hre Rosamunde od Helminy von Chézy. Divadelnú hru však namiesto nadšeného potlesku zasypal piskot. Fiasko vytrhlo z uší Rakúšanov aj Schubertovu hudbu. Samozrejme, až do čias, kým z cesta niekoľkých jej taktov Melichar neuhnietol vianočnú uspávanku, ktorú v Taliansku počul asi každý…

Prečítajte si tiež:
Tichá noc má 200 rokov

Uspávanka pre bábiku a veselý Gelindo

Vedeli ste, že darčeky talianskym deťom nenosí Ježiško? Zázračný darca má meno Babbo Natale a je „bratom“ francúzskeho Père Noël či rumunského vianočného uja Moș Crăciun. Postavičky darcov sú sekulárnou variáciou svätého Mikuláša, ktorý bol reálnou historickou osobou z mäsa a kostí. V protestantských krajinách, kde kult svätých vyhasínal ako dohárajúca sviečka, osobnosť svätého biskupa z Bari postupne nahradila predstava o Jezuliatku, ktoré nosí darčeky, hoci samo je darom pre ubolený svet.

video

Bolesť, ale najmä nádej, ktorá rany nelieči štipľavou soľou, ale životodarným chlebom, sála z uspávanky pre bábiku zrodenej v hudobnej kolíske Dina Fedriho. Tento skladateľ, dirigent a klavirista mal to šťastie obrusovať tenorový mramor Beniamina Gigliho dlátom svojej taktovky, obaja umelci spolupracovali na spoločných recitáloch.

Dláta zvierajú v dlani aj neapolskí remeselníci známi výrobou betlehemov, aké nemajú obdobu. Historik a publicista Vittorio Gleijeses, hrdý Partenopejec s lávou z Vezuvu v žilách, vypátral, že predchodca neapolských jasličiek (presepe napoletano) sa v meste sirény Partenope objavil už v roku 1025, dávno pred chvályhodným živým betlehemom mystika Františka z Assisi!

Veselé a vážne, profánne aj duchovné, sväté i bizarné sa v neapolských betlehemčekoch „varí“ v jednom hrnci. Rodiny si do betlehemov vkladajú postavičky „na mieru“ ich životnej situácii. Niekde sa dokonca nájdu aj betlehemy s karikatúrami politikov… Kam sme to len zašli!

Neapolské jasličky sú zrkadlom každodenného života. Majstri do nich zakomponovali rímske ruiny aj krčmu. Zdroj: mimmomirarchi.wordpress.com

Poďme radšej do regiónu Piemonte, ktoré má vlastného vianočného „maskota“. Je ním Gelindo – roztržitý, no dobromyseľný pastier, ktorý Božím riadením uzrel sväté Novorodeniatko ako prvý z pastierov. Všeličo začne, máločo dokončí a stále sa po niečo vracia. Z rozprávania o piemontskom pastierikovi vzniklo proverbium Gelindo ritorna – Gelindo sa vracia. Vystihuje všetkých, ktorí majú radi začiatky, no konce sú im proti srsti. Začať správne dielo je dobré, dokončiť ho ešte lepšie.

Gelindovo meno je odvodené z latinského slovesa (con)gelare – (z)mraziť. Veď pod slovom gelato si všetci predstavíme zmrzlinu (v latinčine sa volá glacies edibilis, doslova jedlý ľad). Gelatio, onen pocit chladu, od ktorého nám drkocú zuby, premôže teplá deka v podobe ďalšej menej známej, ale nežnej ninna-nanny.

video  

Somárik svätej Lucie

Autorom tejto piesne je Santiago Cittadini. Muž s menom po apoštolovi Jakubovi zasvätil život komponovaniu chytľavých neapolských canzoniett. Cittadiniho autorský odkaz nebol ľahostajný anglickému tenorovi Charlesovi Craigovi, ktorý na svoju platňu talianskych salónnych romancí zaradil Santiagovu veselú pieseň Alla danza. Pri počúvaní Cittadiniho uspávanky z roku 1948 nám do tanca nebude, na viečka nám však isto sadne sen o pokoji, ktorý rastie z nepokoja ako mladá ratolesť zo starého pňa.

Dar pokoja má v severotalianskych regiónoch „v réžii“ svätá Lucia. Traduje sa, že v 13. storočí zúrila vo Verone zvláštna choroba, ktorá brala deťom zrak. Zúfalé matky sa nemohli nečinne dívať na to, ako ich deti slepnú. Rozhodli sa vybrať sa na púť bosými nohami k svätej Lucii, ochrankyni proti očným chorobám. Deťom sľúbili, že ak budú k svätici putovať aj oni, za odmenu dostanú od patrónky sladký darček.

Na Slovensku strigy, v Taliansku svätice. Oslavy svätej Lucie patria k vianočnému koloritu severného Talianska, rovnakú tradíciu majú aj Švédi. Zdroj: bergamonews.it

Detičky v Lombardii až do dnešných dní dávajú v predvečer sviatku svätej Lucie do okna tanierik s pomarančom, kalíšok vína a list so želaniami, čo si prosia od svätej Lucie. Okrem občerstvenia pre nebeskú darkyňu v okne nesmie chýbať miska s múkou pre Luciinho verného spoločníka – malého oslíka.

Na parapetách či zábradliach sa často objavujú malé stohy sena previazané modrou či ružovou stuhou – mazzolini di Santa Lucia. Vidno ich aj na miestnych jarmokoch venovaných mučeníčke zo Syrakúz. Zlatistá slama je ďalšou symbolickou pochúťkou pre unaveného somárika panny Lucie.

Nad severotalianskymi provinciami bdel meč benátskeho dóžu a práve v meste svätého Marka na lagúne odpočívajú relikvie panenskej mučenice. V lombardskom folklóre má podobu devy v bielom rúchu s korunou zo siedmych sviec. Sedmička je biblickým číslom dokonalosti. Plenitudo perfectionis. Máme sedem dní v týždni, sedem bolestí Bohorodičky, sedem divov sveta aj našich Sedem divov opery.

S číselnou symbolikou úzko súvisí deväť chodov štedrej večere na Kalábrii. Každý chod sviatočného jedla je spomienkou na jeden mesiac tehotenstva Panny Márie. Zdá sa vám to priveľa? Čo by ste povedali na menu s trinástimi chodmi podávané v niektorých kútoch Kalábrie? Trinástka nie je nešťastné číslo. Predstavuje Krista a tucet apoštolov.

Sladučký torrone je ozdobou talianskych a španielskych sviatočných stolov, pôvod má údajne v starom Ríme. Zdroj: pinterest.it

Bábätko bez hračiek

Máte radi modlitbičky Milana Rúfusa? Novodobá koleda s aurou uspávanky Caro Gesù Bambino je modlitbou bábätka, ktoré má chudobného ocka, a preto nemá doma žiadne hračky. Prosí Jezuliatko, aby zostúpilo z nebies a prišlo sa s ním zahrať.

video

Pod koledou s tak trochu rúfusovskou atmosférou sa podpísal Piero Soffici. Začínal v saleziánskej kapele a v päťdesiatych rokoch sa skamarátil so saxofónom, pre ktorý začal písať chytľavé rytmy. Saxofón Sofficiho vystrelil ako raketa do sveta ľahkej múzy.

S vianočnou baladou Caro Gesù Bambino sa uviedol v roku 1960 na festivale Zecchino d’Oro. Pieseň pred niekoľkými rokmi chytila za srdce toskánskeho leva Andreu Bocelliho, ktorý ju zaradil na svoj vianočný album. Viac nebolo treba. Soffciho miniatúra odvtedy prežíva permanentnú renesanciu…

Čím to je, že práve uspávanky v nás zapaľujú sviecu? Španielsky básnik Federico García Lorca prišiel v dvadsiatych rokoch minulého storočia so zaujímavou hypotézou: uspávanka je terapiou pre matku. Pieseň pomáha matke vyjadriť svoje obavy, starosti, smútok, radosť i lásku. Uspávanka prehlbuje puto medzi matkou a dieťaťom prostredníctvom matkinho hlasu, ktorý je remedium vivificatum, živým liekom.

Pomalý a repetitívny rytmus blízky tlkotu pokojného srdca vpísal skladateľ z Ríma Ezio Carabella do tejto uspávanky krehkej ako obláčik.

video

Talianske cara znamená drahá a bella je synonymom krásky. Pre Carabellu sa krása vtelila do klavíra a jeho tónov mäkkých ako dážď. Ozvučil viac, než osemdesiat snímok v čase, keď bol zvukový film šialenou technologickou novinkou. Predchodca kráľa westernových melódií Ennia Morriconeho „pudroval“ svojou hudbou aj operetné libretá. Filmovým fanúšikom bude povedomé meno skladateľovej dcéry Flory Carabelly, ktorá v roku 1950 povedala áno Marcellovi Mastroianimu.

Ako vznikol panettone?

Mlsné jazýčky hovoria áno „národnému vianočnému pokladu“, sladkému chlebíku panettone, ktorý k sviatkom v duchu traditione italica jednoducho patrí. Pôvod voňavej dobroty je opradený tajomstvom. Milánčania od konca 12. storočia veria, že panettone sa narodilo u nich. Jedna z legiend prezrádza, že za všetko môže láska.

Sokoliar Ughetto sa zahľadel do pekárovej dcéry Adalgisy. Aj ona na ňom išla nechať oči. Všetko vyzeralo sľubne, až kým Ughettov otec neudrel päsťou do stola. Šľachtic a pekárka? Neexistuje! Ughetto nelenil, prezliekol sa za pekára a… viac-menej náhodne vymyslel mäkučký chlieb s kandizovaným ovocím, ktorým chcel potešiť milú a obmäkčiť otca. Nová pochúťka išla na dračku a vraj bola aj svadba.

Panettone alebo pandoro v tvare hviezdičky – nech sa páči, zahryznite! Zdroj: investireoggi.it

Príbeh z iného súdka pripisuje panettone učňovi Antoniovi alias Tonimu, ktorý slúžil u milánskeho vojvodu Lodovica Sforzu, mecenáša Da Vinciho. Stojí za zmienku, že Gréci na Vianoce pečú podobný chlebík Christopsomo. Kristov chlieb nesie na chrbátiku znak kríža.

Panettone zo štedrovečerného stola má podľa Milánčanov posvätnú moc. Kto si kúsok z neho odloží a zje ho 3. februára na sviatok svätého Blažeja, patróna proti krčným chorobám, toho bude bolesť hrdla zďaleka obchádzať.

video

Nie svätoblažejské zvony, ale kráľovná zvonov v Benátkach La Marangona sprevádza túto partitúru podpísanú menom Geni Sadero. Meno patrí žene. Eugenia Scarpa to najskôr skúšala ako operný soprán. S klavírom sa však spriatelila viac, než s divadelnými doskami a po roku 1919 si to namierila do Paríža, kde propagovala taliansky folklór.

Eugenia lovila v spevavých vodách svojej vlasti. Zapisovala neznáme melódie a zachraňovala ich pred pádom do jamy času. Keď na ňu dýchla múza, nelenila a zdvihla pero. Jej sicílsku uspávanku Era la vo nahrala tiež popredná sopranistka Victoria De Los Angeles.

Pieseň Fa la nanna bambin pochádza z filmu Il carnevale di Venezia, na ktorý si Taliani kupovali lístky kvôli zvonivým výškam dobovej koloratúrky Toti Dal Monte. Filmovú uspávanku s takmer vianočnou tonálnou farbou americkí vydavatelia nôt neváhali prezentovať ako melódiu z Istrie.

Vianočné polienko a jarmok sviečok

Z Dalmácie je to len na skok do Srbska, kde na Kristovo narodenie pálila badnjak. Zvyk obradného pálenia vianočného polienka poznali aj Taliani. Drevo predstavuje Ježiškovu kolísku a zároveň kríž, na ktorom Spasiteľ prinesol supremum sacrificium za hriechy ľudstva. Oheň je nositeľom svetla a sily. Pamiatkou na túto staroeurópsku obyčaj je vianočný kmeň tronchetto alebo ceppo di Natale – vianočná roláda či torta v tvare naozajstného pníka. U Francúzov sa volá bûche de Noël a rozžiari nejedny detské (ba aj dospelácke) očká.

Tronchetto di Natale je talianska vianočná roláda v podobe pňa alebo dreveného klátu. Zdroj: iStock

O blikajúcom svetle v očiach by vedeli rozprávať obyvatelia dedinky Candelara patriacej do jurisdikcie Pesara, mesta skladateľa Rossiniho. Každoročne sem prúdia zvedavci z celej krajiny, aby si užili špeciálny jarmok venovaný výlučne sviečkam. Nepredáva sa tam nič iné, okrem sviečok. Keď sa zvečerieva, umelé svetlá majú červenú. Trh zaleje svetlo stoviek, možno tisícov živých plamienkov tancujúcich vo večernom vánku. Veruže to býva pastvou pre oči!

Tradícia sa však pomaly vytráca a mení sa na obrázky uložené na „flash disku“ ľudskej pamäte. Pamäť býva krátka. Ako život sám. Francúzskemu hudobníkovi židovského pôvodu Beniaminovi Godardovi nebol dopriaty dlhý život. Zomrel v 45 rokoch na tuberkulózu.

Znalec husľovej hry, ktorý na svetlo Božie vyťahoval kantilény ako zajace z klobúka, daroval kultúrnej obci osem opier. Hlavný hrdina z opery Jocelyn, ktorá mala premiéru v roku 1888 v bruselskom La Monnaie, má na perách sladkú uspávanku.

video

Pre skladby evokujúce meditáciu nad detskou kolískou sa v prostredí klasickej hudby vžil francúzsky termín berceuse. Pod týmto označením nájdeme na platniach aj Jocelynovu áriu. Vypočuli sme si ju v podaní elegantného rumunského tenora Vasila Moldoveanu.

Uspávanka Johannesa Brahmsa z roku 1868 by v porovnaní s Godardovou zrejme atakovala vyššie priečky hitparád, pretože prekročila hranice klasiky a dotkla sa pozlátka popu. Plný vankúš uspávaniek čaká na vaše uši na monotematickom cédečku Jolany Fogašovej výstižne nazvanom Lullaby. Hudobným pamätníkom lásky medzi matkou a jej drobcom v náručí dávajú práve Vianoce vôňu medovníkov a čerstvého ihličia.

Metla dobrej bosorky

Nad vrcholkami stromov mihol sa tieň stareny na metle. Zoznámte sa s Befanou, najlepšou strigou pod Slnkom. V Taliansku sa povráva, že keď sa traja mudrci – králi z Východu – ponáhľali pokloniť sa svätému Pacholiatku, zastavili sa u starej uhundranej čarodejnice Befany, aby sa jej spýtali na cestu do Betlehema. Befana sa s cudzincami neráčila a poslala ich kade ľahšie.

Neprešlo veľa času a Befanu začalo hrýzť svedomie. Naštartovala metlu, ale kráľov nikde. Už viac, než dvetisíc rokov blúdi hviezdnym nebom a hľadá malého Krista. Cestou do Svätej zeme vždy 6. januára rozdáva deťom drobné darčeky, aby odčinila svoju vinu.

Befana – dobrá bosorka z talianskeho folklóru. Zdroj: pinterest.com

O niečo menej poetickejšie znie fakt, že Befana je iba talianskou skomoleninou gréckeho slova Epifania – Bohozjavenie… V každom z nás je kúsok Befany, ktorá hľadá Božiu tvár…

Ratolesti z talianskej čižmy to majú pestré: najprv ich obdaruje Mikuláš, v Lombardii svätá Lucia, na Vianoce zazvoní na rolničky Babbo Natale a na Troch kráľov pri čistých komínoch zaparkuje metlu kajúcna striga Befana a otvorí čarovné vrece. Na dne našej noše s hudobnými uspávankami spinká ešte jeden darček.

Drommi su pizzinu je uspávanka (a koleda v jednom) v staroslávnom sardínskom jazyku. Sardínčinu (tak, ako vari všetky juhoitalské dialekty) na prvé počutie prezradí zvýšený výskyt slov končiacich sa na – u. Tento relikt archaickej latinčiny by sme v spisovnej toskánskej taliančine hľadali márne.

video

Prosím, vystupovať. Náš vianočný vlak na koľajniciach sviatočných uspávaniek dorazil do cieľa. Na cieľovej stanici každý z nás číta inú tabuľu. Pre niekoho má meno láska, pre ďalšieho viera, pokoj, zdravie… A predsa sme všetci na spoločnej konečnej. Stanica Nádej.

Autor: Lucia Laudoniu

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku