Vianočný špeciál: Koledy, ktoré pohli dejinami

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zneli v zákopoch, vo väzniciach i pri rodinnom krbe. Vianočné koledy, hudobný symbol radostnej zvesti. Prečo koledníci skončili za mrežami a ako sa skončí vianočná detektívka? Zoznámte sa s históriou ôsmich kolied z románskeho sveta, ktoré gumujú politické „čiary” štátov. Veď spevy Vianoc jedného dňa spojili tenora zvučného mena s Bratislavským komorným orchestrom. Otvorme hudobný adventný kalendár!

Nie je to len fráza. Rakúska pastorela Stille Nacht (Tichá noc) z roku 1818 je toho jasným, ale nie jediným dôkazom. Ó ty vianočný čas preradostný je údajný sicílsky nápev, ktorý sa v roku 1991 objavil na vianočnom vinyle Zboru bratislavského konzervatória, na ktorom hosťujú Edita Gruberová a Peter Dvorský. Minca, ktorou do hudobnej mikulášskej noše prispela slovenská prvá dáma koloratúry, má aj druhú stranu. Ako je to vlastne s pôvodom koledy, ktorú Nemci „oddávna“ spievajú so slovami O du fröhliche?

Zo Sicílie do Nového sveta

Nie celkom oddávna: za nemeckým textom stojí Johannes Daniel Falk, rodák z pruského Danzigu (dnes Gdańsk v Poľsku). Ležalo mu na srdci vzdelávanie sirôt, ale ani literárne pero nenechal ležať v prachu nudy. Falk už v roku 1815 otextoval anonymný latinský mariánsky nápev O sanctissima. Nemecký filozof Herder „sa nechal počuť“, že túto melódiu zapísal už v roku 1788 počas svojej cesty do Talianska!

video

Falk, ktorý založil školu pre opustené deti, potreboval pekný nápev na vianočnú besiedku. Siahol tak po melose občas sa spájajúcom s devocionálnou praxou sicílskych námorníkov vzývajúcich Bohorodičku, Hviezdu morskú (Stella maris). Pod týmto názvom – ako sicílsku invokáciu – skladbu vydal v roku 1785 (ešte pred Herderom!) Walesan Edward Jones. Muzikológovia postulujú opravu a sicílsku provenienciu melódie definitívne nepotvrdili, mariánska pieseň vo vianočnom háve však už „nejaký ten piatok“ brázdi svet naprieč etnickými hranicami. Anglofónni milovníci sviatočnej hudby ju poznajú pod názvom O how joyfully. Túto anglickú verziu si v decembri 1997 vybral na sviatočné galakoncerty s popovým spevákom Paľom Haberom v Bratislave a v Košiciach tenor Peter Dvorský.

Autor koledy prišiel o ruku

Francúz Placide Cappeau bol synom výrobcu sudov. Všetko nasvedčovalo tomu, že raz prevezme podnik svojho otca. Detstvo mu však skomplikovala „nevinná“ hra. Keď mal osem rokov, jeho kamaráta Brignona lákalo zakázané ovocie a jedného dňa sa rozhodol, že si potajme zastrieľa z naozajstnej pištole. Zábavka sa skončila tragédiou, Brignon strelil kamaráta do pravej ruky a mladý Cappeau musel podstúpiť amputáciu. Otec vinníka Placida finančne podporoval, aby mohol študovať. Handicapovaný, ale perspektívny mladík na seba upozornil už ako študent Kráľovského kolégia v Avignone, kde v roku 1825 získal prvú cenu v kreslení. Bez ruky!

Placide Cappeau (1808 – 1877),
autor textu koledy Cantique de Noël,
zdroj: wikimedia.org

Cappeau napokon vyštudoval práva a neobišiel ani otcovo remeslo, obchodovanie s vínom. Na literatúru však nezanevrel a v roku 1843, pri príležitosti renovácie organu v chráme v Roquemaure na juhu Francúzska, napísal na žiadosť miestneho kňaza vianočnú báseň s incipitom Minuit, chrétiens. Kňaz si prial, aby Placidove verše zhudobil niekto naozaj výnimočný – a túžil osloviť Adolpha Adama, ktorého meno rezonovalo krajinou Galov vďaka úspešnému baletu Giselle z roku 1841. Adam a Cappeau mali spoločného priateľa, ktorý zorganizoval ich stretnutie.

Vianoce v zákopoch

Po prvom uvedení Cantique de Noël, ako sa spoločnej kolede Adama a Cappeaua začalo hovoriť krátko po jej premiére v roku 1847 v mestečku Roquemaure, sa melódia šírila rýchlosťou svetla a v roku 1855 ju americký protestantský kazateľ John Sullivan Dwight preložil do angličtiny. Nový kontinent spoznal Adamovu kantilénu pod názvom O Holy Night. Nad obľúbenou koledou sa ale v krajine Johanky z Arku začali sťahovať búrkové mračná.

Adolphe Adam (1803 – 1856), francúzsky skladateľ,
autor litografie Pierre-Charles Vogt,
zdroj: wikimedia.org

Medzi Francúzmi sa traduje, že počas prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) ktorýsi vojak, po tom, čo bol svedkom nemeckej ofenzívy, vyskočil zo zákopov a začal nôtiť Cantique de Noël. Nemec mu odpovedal Lutherovým chorálom a múzy na chvíľu – na rozdiel od známeho latinského aforizmu – umlčali zbrane. Podľa Cicerónových slov silent enim leges inter arma, mlčia však zákony (nie múzy) medzi zbraňami, a aj nositelia cirkevných zákonov sa k novej kolede spočiatku postavili macošsky. Cirkev pieseň vetovala, veď autorom textu bol zarytý antiklerikál a hudbu napísal skladateľ s kvapkou židovskej krvi (je to stále un cas discutable, keďže genealógia sa k Adamovým údajným židovským koreňom stavia veľmi rezervovane). Tak či onak, udalosť z vojny prispela k pozitívnejšej recepcii Cantique de Noël v kruhoch klerikov. Na klasickej verzii Georga Thilla, ktorú tento popredný tenor z parížskej opery nahral v roku 1932, vyrástli generácie Francúzov.

video

Vianočná poľovačka

Poďme od musique savante na lov, neodmysliteľnú súčasť dvorskej zábavy. La tête bizarde je francúzska pieseň k poľovačke zo 17. storočia. Jej názov znamená hlava jeleňa s nepravidelným parožím. A čo má poľovnícka trofej spoločné s Vianocami? Melódia tejto piesne sa v roku 1862 ocitla v zbierke lotrinských vianočných kolied (Airs de Noël lorrains), ktorú pre organ a harmónium zaranžoval organista diecéznej katedrály v Saint-Dié-des-Vosges Jean-Romain Grosjean.

Ancien air de chasse, starobylý lovecký nápev, dostal slová Il est né le Divin Enfant, zrodené je Božie dieťa. Postaral sa o ne Dom G. Legeay, benediktín z opátstva v Solesmes v roku 1875, kedy uzrela svetlo sveta partitúra nesúca nadpis Noêls anciens, starodávne Vianoce. Nájdu sa i hlasy, pre ktoré je archaickosť nápevu rozprávka (editori The Shorter New Oxford Books of Carols datujú skladbu do 18. storočia, tvrdiac, že ide o novú kompozíciu v ľudovom tóne). Na Vianoce však ožívajú rozprávky, tak prečo na chvíľu neveriť (na rozdiel od večne pochybujúceho profesora Indiga), že Il est né le Divin Enfant je echom starého Francúzska?

video

Spieva povojnový francúzsky barytónový „princ“ Michel Dens. Na opernom javisku po prvý raz vystúpil v roku 1934 v role Wagnera v Gounodovom Faustovi, no našiel si cestu aj do operety. Z EP platne Chants de Noël určenej deťom (i tým odrasteným) pochádza chytľavá a z hľadiska dikcie optimálna verzia jednej z najznámejších francúzskych kolied všetkých dôb!

Koleda a kalendár

Výraz koleda sa často odvodzuje z latinského Kalendae. Tak sa nazývali prvé dni rímskych mesiacov, počas ktorých sa nezabúdalo na dlžníkov. Kalendár bol aj knihou dlhov. Časové hľadisko (oslava a s ňou spojená výnimočnosť) je obsiahnutá v lexéme koleda, ktorá mala v archaických kultúrach magický účinok (vinšovanie zdravia a zdaru).

Tradičná katalánske vianočné drevené polienko Tió de Nadal spojené so spevom piesne Caga tió,
zdroj: barcelona-metropolitan.com

Litery sú ako tisícročné petrefakty, v ktorých sú odliate nehmotné stopy citového a duchovného sveta našich predkov. Odkrývanie dávnych lexikálnych skamenelín archeologickým štetcom etymológie je dobrodružstvo: a práve to na nás čaká pri poznávaní vianočnej koledy z Katalánska Fum, fum, fum, ktorú nám zaspieva španielsky tenorový majster Alfredo Kraus. Nahrávka vznikla v roku 1991 v metropolitnej katedrále v španielskom meste Badajoz (jeho sopránovou partnerkou bola Renata Scotto). Zaujímavosťou je, že oboch umelcov podľa informácií z bookletu CD a DVD (Villancicos) sprevádzal Bratislavský komorný orchester pod vedením Rakúšana Ericha Bindera.

video

A sľúbené dobrodružstvo? Nevieme presne preložiť ani len názov koledy Fum, fum, fum. Je to citoslovce, ktoré možno napodobňuje ťah dymu z komína pri rodinnom kozube (fum je v katalánčine dym a latinsko-románske fumare znamená fajčiť). Či bol v betlehemskej jaskynke narodenia komín, nevedno. Podľa ďalších teórií je fum onomatopoické (zvukomalebné) slovo označujúce drnčanie ľudových nástrojov (najmä perkusií) alebo rytmický zvuk kolísania drevenej kolísky, v ktorej spinkalo Dieťa Ježiš. Nech sa páči, vyberte si…

Z múrmi väznice

Možnosť výberu nám dáva sloboda, tej však komunistické Rumunsko pristrihlo krídla. Za verejný spev koledy O, ce veste minunată (Ó, aká to zázračná zvesť) a jej podobných ľudových sakrálnych piesní, hrozilo väzenie. Kalendár ukazoval koniec roka 1949 a takmer 800 detských duší očakávalo príchod Krista v komunistickom väzení Târgşor. Pamätník tejto epochy, Virgil Maxim, ktorého komunisti väznili 22 rokov, pre portál Fericiticeiprigoniti.net (Blahoslavení utláčaní) spomína: „Príslušníci milície, ktorí prišli z detského dvora (časť väznice) sa divili, že všetci sme nôtili koledy.“ Spievali aj O, ce veste minunată. A za to všetko hrozil trest za porušovanie disciplíny…

Ukážka byzantskej neumatickej notácie, vianočná koleda În noaptea sfânta de Crăciun (Počas svätej vianočnej noci), Rumunsko,
zdroj: crestinortodox.ro

O ce veste minunată nemá známeho autora, jej prvé odpisy siahajú do konca 18. a do 19. storočia, kedy sa objavuje v hľadáčiku rumunských folkloristov a skladateľov, akými boli Gheorghe Dima (1847 – 1925) alebo Dumitru Kiriac (1866 – 1928). Koledu za hranicami Rumunska spopularizovali medzinárodne etablované osobnosti vokálneho umenia Angela Gheorgiu, jej manžel, francúzsko-sicílsky tenorista Roberto Alagna, či najnovšie Moldavčanka Valentina Naforniţă na tradičnom adventnom koncerte vo viedenskom Musikverein v roku 2015. Alagna nahral túto skladbu na vianočný album produkovaný multižánrovým špecialistom Jeffom Jarrattom v roku 2000.

video

Zostúpil si z hviezd

Alebo v Danteho reči, Tu scendi dalle stelle, je bezkonkurenčne najčastejšie hraný vianočný „tradicionál“ z talianskej čižmy. Presnejšie, z neapolskej Noly, odkiaľ pochádzal i slávny kozmológ Giordano Bruno. Kraj pod Vezuvom nie je iba domovinou slnkom prežiarených canzoniet, ale talianskemu národu dal aj kantabilný vianočný hit.

Rodný list mu v decembri 1754 vystavil Alfonso Maria de’ Liguori, taliansky biskup, cirkevný spisovateľ, zakladateľ rehoľnej kongregácie redemptoristov a budúci rímskokatolícky svätec. Že prvá verzia Quanno nascette Ninno je dielom neapolskej ruky, vidíme pri pohľade na jej text. Liguori totiž patril k prvým autorom, ktorý používali neapolský jazyk v sakrálnom kontexte. Inšpiroval sa pastorálnym duchom. „Partenopejská“ odnož pastorely je predchodkyňou známejšej variácie Tu scendi dalle stelle, ktorá sa vo vianočnom čase rozlieha (nielen) ulicami Ríma.

Alfonso Maria de’ Liguori (1696 – 1787), autor textu a hudby vianočnej koledy Quanno nascette Ninno,
zdroj: cssrliguori.com

Tradíciu talianskych vianočných gajdošov (gli zampognari), po boku s hráčmi na ciaramellu (druh šalmaja, stredoveký aerofón) zabíja globalizácia, ale vďaka osobnostiam, ako sopranistka Renata Tebaldi, ktorá populárnu koledu zvečnila v tradičnom aranžmá na vinyle z roku 1971, zostanú okná do minulosti otvorené aj pre ďalšie generácie.

video

Jezuliatko z Carnegie Hall

Popredné miesta imaginárneho rebríčka najväčších vianočných šlágrov by v Taliansku určite „atakovala“ pocta Jezuliatku Gesù Bambino. Do Ameriky ju (skrytú pod anglickým titulkom The infant Jesus) vyexportoval Carusov konkurent v Metropolitnej opere Giovanni Martinelli.

video

Tenor zo severotalianskej Montagnany ju zaznamenal do gramofónového lievika v „nevianočnom“ termíne, 7. apríla 1926. Pieseň mala vtedy deväť rokov. Za jej autora sa považuje bývalý vatikánsky organista a skladateľ Pietro Alessandro Yon. Ten si vypožičal niekoľko taktov z latinského hymnu Adeste fideles (k nemu nás imaginárne zimné sane ešte len zavedú). Yon v 21 rokoch odišiel do Ameriky, kde ho čakal brat Constantino, tiež virtuóz organu. Obaja si v roku 1914 otvorili v Carnegie Hall malú hudobnú školu. Melódiu v anglickej mutácii vydal Frederic Hermann Martens, ktorý pracoval ako publicista v oblasti opery.

Z operných interpretov sa tejto koledy úspešne zhostil Luciano Pavarotti. Modenský rytier vysokého C predniesol Gesù Bambino v roku 1978 počas vianočného gala v katedrále Notre Dame v kanadskom Montreali. Z novších adaptácií z tenorového sveta stojí za zmienku latinská verzia Mexičana Ramona Vargasa zachytená na živom snímku z jeho vianočného recitálu (Christmas with Ramón Vargas) z roku 1995 na značke Claves. Claves v jazyku starých Rimanov znamená kľúče (odtiaľ i slovenské kláves) a nám zostáva odomknúť posledné okienko adventného kalendára.

Portugalská perla na českej platni

Dňa 12. decembra 1923 vyšla na 78 otáčkovej platni značky Columbia „česká“ pieseň. Nič zvláštne, veď prvé fonografy a gramofóny spustili horúčku záznamov pro aeternitate, pre večnosť, rôznych, i tých najobskúrnejších etník. Platňa s českými popiskami bola pravdepodobne určená českým imigrantom za oceánom. Volá sa Vánoční zvony z vlasti a pri jej prehratí vibrujú gramofónovou trúbou reálne zvony (nevedno, či naozaj z Čiech, lebo presný geografický údaj na popiskoch chýba).

Platňa Vánoční zvony z vlasti, Columbia, 78 otáčok,
zdroj: archive.org

Prvá strana platne sa rozochveje zvonkohrou Tichej noci, na druhej sa nachádza bližšie nešpecifikovaná Vánoční píseň. Ak čakáte tradičný český nápev, povedzme, Půjdem spolu do Betléma, prekvapenie vám zdvihne sánku. Z platne sa ozve Adeste fideles. Duchovná skladba, známa v českých zemiach, sa v žiadnom prípade nenarodila v kraji kráľa Václava (toho nám pre zmenu pripomína anglická koleda Good king Wenceslas, dobrý kráľ Václav, na melódiu z 13. storočia a motívy básne Václava Aloisa Svobodu). Odkiaľ sa vzala Adeste fideles?

Vianočná detektívka

Jej príbeh nás zavedie za múry elegantného paláca vojvodov z Braganzy v portugalskom meste Vila Viçosa. Zbožná tradícia si želá, aby autorom luminózneho chorálu nebol nik iný, než portugalský monarcha 17. storočia Ján IV. prezývaný El rey musico – kráľ hudobník. Rúk píšucich známu koledu však bolo viac – a to je prípad ako pre Hercula Poirota. Nitky vedú k anglickému komponistovi a aranžérovi Johnovi Readingovi.

Ján IV., domnelý autor koledy Adeste fideles, na portréte od Rubensa,
zdroj: wikimedia.org

Aby to nebolo také jednoduché, Readingovci boli dvaja – otec a syn – a obaja skladali hudbu. Chorál z Readingových zápiskov následne zaranžoval taliansko-britský autor Vincent Novello, ktorý bol od roku 1797 zamestnaný ako organista v kaplnke portugalskej ambasády „na daždivých ostrovoch“, ergo v Británii. Portugalci si melódiu rýchlo osvojili sťaby adoptívne dieťa. Readingovia však boli usilovnými kopistami. Zhromažďovali hudbu zo starších zdrojov, takže svetielko nádeje pre portugalskú provenienciu celkom nezhaslo. Do úvahy prichádza Marcos António da Fonseca Portugal, autor zabudnutej verzie Figarovej svadby (La pazza giornata, ovvero Il matrimonio di Figaro, 1799) na talianske libreto Gaetana Rossiho. Pramene, ktoré by túto hypotézu potvrdili, však oko bádateľov ešte nevidelo… Najstaršie zápisy Adeste fideles sa našli u anglického katolíka Johna Francisa Wada.

Kto vlastne napísal Adeste fideles? Rozuzlenie vianočnej detektívky je v nedohľadne. A možno je to tak lepšie. Koleda, ktorá vo svete súperí s Tichou nocou (pozn. red.: o Tichej noci prinesieme samostatný článok) o prvenstvo na poli vianočnej hudby, odovzdáva posolstvo o narodení Božieho Syna v Betleheme všetkým národom. Nuž teda, buon ascolto (príjemné počúvanie) a buon Natale (šťastné a veselé)!

Autor: Lucia Laudoniu

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár