Wolfgang Amadeus Mozart a jeho opery majú vo Viedenskej štátnej opere domovské právo. Aby sa ich podoby striedali a odlišovali, prichádzajú pravidelne inscenačné i hudobné občerstvenia. V súčasnosti ide o proces návratu trilógie na libretá Lorenza Da Ponteho. Po Donovi Giovannim bola na rade Figarova svadba a nasledovať bude Così fan tutte.
Spoločným menovateľom cyklu sú dve kľúčové osobnosti, hudobný riaditeľ divadla Philippe Jordan a svetoznámy režisér, donedávna hlava berlínskej Komische Oper, Barrie Kosky. Figarova svadba od Wolfganga Amadea Mozarta je ich ostatným spoločným projektom, ktorý mal premiéru 11. marca 2023. Recenzia sa viaže ku štvrtému predstaveniu o šesť dní neskôr.
Žiaľ, ani v ňom, hoci ho snímala a v časovom posune ešte v ten večer odvysielala rakúska televízia ORF, sa nepodarilo odstrániť neželaný defekt prvého večera. Predstaviteľka Zuzanky Ying Fang pre náhle krvácanie hlasiviek mohla postavu stvárniť len herecky s naprázdno otváranými ústami. Part odspievala z nôt domáca sólistka Maria Nazarova, umiestnená na vyvýšenom mieste orchestrálnej jamy.
Nie je celkom pochopiteľné, prečo premiérový titul nemal zabezpečených „coverov“, veď nejde o žiadnu raritu. Na druhej strane, vstúpiť do inscenácie z hodiny na hodinu, vzhľadom na síce prehľadnú, no speváka plne vyťažujúcu réžiu, by bolo komplikované. Došlo teda ku kompromisu, ktorý však trval pridlho. Avízo ďalšej reprízy by už tento duálny spôsob malo odstrániť.
Režisér Barrie Kosky sa po viedenskom Donovi Giovannim, teraz však s odlišnými výtvarníkmi scény a kostýmov, vybral rozdielnou cestou. Zväčša, s výnimkou posledného dejstva, s oveľa konkrétnejším dejovým zasadením a do detailov premysleným mixom tradície a zreteľnej dávky radikálneho časového posunu. Dianie, napriek tomu, že explicitné „právo prvej noci“ bolo dobovo viazané, posunul do cca sedemdesiatych rokov minulého storočia. To sa dalo čítať hlavne z kostýmov Victorie Behrovej. Neznamená to však, že by scéna Rufusa Didwiszusa, v dvoch stredných dejstvách s maľovanou historizujúcou tapetou, netvorila s tvarovo a farebne pôsobivým, často obmieňaným oblečením spevákov, kompaktný celok.
Výsledný tvar Figarovej svadby nepobúri ani odporcov tzv. režisérskeho divadla (a v jeho presadzovaní svojskou metódou nie je Barrie Kosky výnimkou), ani zástancov tradičných riešení. Vlk bol sýty, ovca celá. Je totiž bez jediného hluchého miesta naplnený zmysluplnými akciami odmietajúcimi klišé, prináša viacero skutočne vtipných momentov a to nielen v herectve protagonistov, ale kolektívne všetkých postáv. Pre Austrálčana Barrieho Koskyho je to už tretie stretnutie s dielom a sám sa priznal, že Figarova svadba patrí k jeho obľúbeným predlohám.
Prvé dejstvo umiestnili inscenátori do popredia javiska, pred dlhú stenu izby, kde si Zuzanka s Figarom plánujú svoju budúcnosť. Zjavne sú do seba neskutočne zaľúbení, rozdávajú si božteky, vtipkujú, hrajú sa s rekvizitami (viackrát využívajú portviš, aj ako zbraň voči čistiacemu spreju v milej scénke Zuzanky s Marcellinou), od začiatku eroticky je motivovaný portrét Cherubina. Viditeľná je jeho slasť, keď cíti vôňu ženskej bielizne v koši. Schovávačka pážaťa a Grófa za visiace plachty je vymyslená originálne, čo vlastne je jeden z hlavných princípov Koskyho rukopisu. Vie upútať, odmieta otrepané gagy, vytvára jasné charaktery.
Len cez lietacie dvere komunikuje priestor 1. dejstva s neviditeľným pozadím. To sa plynulo odhalí v nasledujúcej scéne, pozvoľným vysunutím panelu so štylizovaným rokokovým Grófkiným budoárom. A v ňom režisérove nápady gradujú. Pikantné je detailné prezliekanie Cherubina za dievča, žiarlivé scény záletného Grófa, jeho návrat s veľkou sekerou, no ešte väčšmi prekvapuje erotická epizóda s Grófkou, pred odhalením domnelej manželskej nevery. Skrátka jeden nápad strieda druhý.
Provokáciami nešetrí ani šibalská Zuzanka, keď sexuálne nenásytného Grófa „pošteklí“ kvetinou na dlhej stopke na chúlostivých miestach. Krátke, no organicky začlenené herecké intermezzo si Kosky dovolil pridať pri príchode hlučnej skupinky intrigánov. Dejstvo s pripravovanou dvojitou svadbou sa končí neviazaným tancom, ktorého sa zúčastňuje aj Gróf, nenápadne si z rúk Zuzanky preberajúci list, s pozvánkou na stretnutie pod rúškom tmy.
Scénograficky sa z predchádzajúcich dejstiev vymyká posledné. Počas premeny je pridaná promenáda mužských postáv pred oponou, dychtivo vyslovujúcich meno Barbariny. Toto bol jeden z mála sporných momentov. Štvrté dejstvo nie je lokalizované medzi záhradné krovy, zeleň je len nakreslená na šikmine, z ktorej sa cez malé otvory s príklopmi vynárajú dejotvorné postavy. Kosky sa tým vyhol potenciálnym trápnostiam, ktoré táto skrývačka zavše prináša. Je to originálne riešenie a niet dôvodov ho neakceptovať. Celá komédia vrcholí v spoznaní a priznaní pravdy s náležitým pokáním.
Philippe Jordan je znalcom Mozartovej tvorby, vníma jej viedenskú tradíciu, pričom (z čerstvej skúsenosti na rozdiel od Vinicia Kattaha v košických inscenáciách) s ornamentmi a improvizáciami vo vokálnych výpovediach sólistov narába len zdržanlivo. Diriguje od kladivkového klavíra, takže v secco recitatívoch si sám určuje ich rytmus a pointy. Robí to akurátne. Orchester vo Viedenskej štátnej opery hrá síce v komornejšej zostave, no jeho zvuk, modelovaný v širokej palete dynamiky (tklivé pianissimá) a temp (hoci žiadne šokujúce momenty neprináša), dokáže mať značný objem, priebojnosť a ušľachtilosť.
Kompaktnému dojmu v súlade vokálnej a orchestrálnej zložky z objektívnych dôvodov trocha bránilo umiestnenie spievajúcej Zuzanky v orchestrálnej jame, takže v mnohých scénach, nielen veľkých ansámbloch, si bolo treba zvyknúť, že hlas prichádzal z iného a stále rovnakého miesta. Maria Nazarova (tiež to nemala jednoduché), spievala Zuzanku príjemným lyrickým tónom, so zmyslom pre štýl a muzikálne sa napájala na javiskové dianie.
Hlavným rozohrávačom diania, pod čo sa zrejme rozhodujúcou mierou podpísal vokálne i herecky ideálny barytonista Andrè Schuen, bol v Koskyho réžii Gróf. Odkryl rozmanité fazety tejto postavy, bol suverénom, donjuanovským zvodcom, ale aj pykajúcim a kľačiacim kajúcnikom. Schuenov hlas je okrúhly, tmavšie sfarbený, mozartovsky mäkký, dynamicky plastický a dostatočne objemný. Svoje zohráva i jeho fyzický zjav a režijnej koncepcii plne oddané herectvo.
Nemenej skvelá je aj Grófka. Hanna-Elisabeth Mϋller vládne opojným timbrom, jej soprán púta rovnako v obsažných, v plnom objeme tónu spievaných pianissimách, ako aj v priebojných, ale vždy zaoblených a nevyčnievajúcich forte. Nečudo, že inscenátori ju po Donne Anne v prvom bloku Dona Giovanniho (v najnovšom ju spievala Slávka Zámečníková) obsadili opäť.
Nuž a slovenské „želiezko v ohni“, basbarytonista farbou hlasu zľahka inklinujúci skôr k barytónu, Peter Kellner ako Figaro, bol tiež správnou voľbou. Vytvoril ho už pred rokom v Ponnellovej inscenácii, predtým spieval Antonia (práve v ňom som ho po prvýkrát zaznamenal ešte ako študenta konzervatória v košickej inscenácii) a do Koskyho koncepcie vložil svoj veľký spevácky i herecký talent. Peter Kellner je v mozartovskom svete presne zorientovaný pokiaľ ide o štýl, frázovanie, delikátne výrazové nuansy. K nim treba prirátať aj jeho uvoľnené, spontánne herectvo a zmysel pre humor. Nie je Figarom príliš hrmotným, jeho fond na veľkej scéne pôsobí troška subtílnejšie, no právom zožal veľký úspech.
Mladé obsadenie výborne dopĺňa Patricia Nolz, Cherubino svetlejšej mezzosopránovej farby, s fajnovými decrescendami v prvej árii, celkovo veľmi muzikálnej a výrazovo precíznej. No a tiež s herecky oddaným vkladom do Koskym detailne rozpitvaného profilu „genderovo“ variabilnej postavy.
Každá z menších úloh je zmysluplne vymodelovaná, prináša humor, nevybáčajúci z hraníc vkusu. Či je to svojrázna a suverénna Stephanie Houtzeel ako Marcellina, Stefan Cerny s markantným basom spievajúci Bartolo, mladý tenorista Josh Lowell (Basilio), výrazný Wolfgang Bankl (Antonio), alebo sľubná Johanna Wallroth ako Barbarina.
Zbor, ktorý pripravil Martin Schebesta, má réžiou a kostýmami presne vymedzené poslanie a spevácky i herecky ho napĺňa bezo zvyšku.
Navštívené štvrté predstavenie novej Figarovej svadby sa tešilo maximálnemu záujmu medzinárodného publika. Všetky miesta boli vypredané, v hľadisku televízne kamery ORF. Mozartova da-ponteovská trilógia má prvé dva diely, poňaté rovnakým režisérom v úplne inom štýle, úspešne za sebou. Verme, že tretí, Così fan tutte, položí za projektom nemenej zaujímavú a hodnotnú bodku. Do Viedne sa za Mozartom skutočne oplatí.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 17. marca 2023
W. A. Mozart: Figarova svadba
Viedenská štátna opera
Premiéra 11. marca 2023
Hudobné naštudovanie a dirigent: Philippe Jordan
Réžia: Barrie Kosky
Scéna: Rufus Didwiszus
Kostýmy: Victoria Behr
Svetlo: Franck Evin
Dramaturgia: Nikolaus Stenitzer
Zbormajster: Martin Schebesta
osoby a obsadenie
Gróf Almaviva: Andrè Schuen
Grófka Almaviva: Hanna-Elisabeth Müller
Zuzana: Ying Fang, Maria Nazarova
Figaro: Peter Kellner
Cherubino: Patricia Nolz
Marcellina: Stephanie Houtzeel
Don Basilio: Josh Lovell
Don Curzio: Andrea Giovannini
Don Bartolo: Stefan Cerny
Antonio: Wolfgang Bankl
Barbarina: Johanna Wallroth
video
Súvisiace články:
Don Giovanni ako pravá „dramma giocoso“ má vo Viedni všetko, čo ho robí operou opier
Viedeň zašla ku koreňom opery – Monteverdiho L´Orfeo po prvýkrát v Štátnej opere
Po verbálnych „piruetách“ Anna Netrebko opäť žiarila – vo svojej prvej Aide vo Viedni
Viedenský Wozzeck vyvolal emócie skôr samotnou predlohou než javiskovou podobou
Duo Slávka Zámečníková – Peter Kellner, veľké slovenské hlasy a pomaly i svetové hviezdy
