Viedeň má novú Poppeu – so Slávkou Zámečníkovou v titulnej postave

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jedným z najpriekopníckejších diel z čias, keď operné divadlo bolo takpovediac v plienkach, je Korunovácia Poppey (L´incoronazione di Poppea) od Claudia Monteverdiho. Posledný javiskový opus skladateľa z prelomu renesancie a baroka, po prvýkrát uvedený v Benátkach roku 1642, dokazuje, že hudobní géniovia sa rodili už pred štyristo rokmi.

S operným odkazom Claudia Monteverdiho, vo svete pomerne frekventovaným dnes už prevažne vo forme dobovo poučenej interpretácie, sa na Slovensku prakticky nestretáme. A pritom niet dôvodu nariekať, že nemáme ansámble, hrajúce na historických nástrojoch, resp. ich replikách. Korunovácia Poppey sa predsa len na javisku Opery SND objavila. V apríli 1993 ju režijne naštudoval známy mím Milan Sládek, scénu vytvoril Albín Brunovský a po hudobnej úprave Milana Dubovského ju dirigentsky pripravil Dušan Štefánek. Dvanásť predstavení zaznelo síce s modernými nástrojmi v orchestri, čo sa však v tom čase ešte dalo tolerovať.

Claudio Monteverdi (1567 – 1643)

Viedenská štátna opera takisto svoju prvú a do zrodu aktuálnej inscenácie jedinú Korunováciu Poppey, keď ju roku 1963 naštudovali Herbert von Karajan v réžii Günthera Rennerta, nezažila v autentickej orchestrácii. Keď už hovoríme o nej, tak kompletne zinštrumentovaný autograf ani nejestvuje. Zachovali sa skice dvoch verzií, benátskej a neapolskej, pričom oprieť sa dalo len o melodickú líniu a generálny bas.

Viedeň však mala možnosť spoznať dielo aj v hudobných tvaroch, hraných na historických nástrojoch. Dve inscenácie, každú poňatú inak, no obe v prenikavej zvukovej i vizuálnej výpovedi, som mal možnosť vidieť. Prvú v rámci Wiener Festwochen 2000, keď hrali Les Musiciens du Louvre s Marcom Minkowskim a režíroval Klaus Michael Grüber. Druhá pochádzala z ponuky Theater an der Wien (tam sa odohrala aj prvá spomenutá) o desať rokov neskôr. Pod taktovkou Christophera Mouldsa ju vo fascinujúcej réžii Roberta Carsena zahral Balthasar-Neumann-Ensemble.

Historicky druhá podoba vo Viedenskej štátnej opere, venovaná spomienke na dirigenta Nikolausa Harnoncourta (1929 – 2016), mala premiéru 22. mája 2021, len tri dni po čiastočnom uvoľnení pandemických opatrení v Rakúsku. No už aj s prítomnosťou obmedzeného počtu obecenstva. Divadlo ju zároveň ponúklo v streame, čo obzvlášť v tomto prípade sprostredkovalo oproti živej prítomnosti na predstavení dva rozdielne dojmy. Režisérom, scénografom a zároveň jedným z dvoch choreografov je multižánrovo nasmerovaný 64-ročný Belgičan Jan Lauwers.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, Slávka Zámečníková (Poppea), foto: Michael Pöhn

Korunovácia Poppey je jeho operným debutom, ten sa však odohral na Salzburskom festivale 2018, s ktorým je inscenácia v koprodukčnom vzťahu. Jan Lauwers poňal predlohu špecificky a bez precedensu. Ako vizuálne, či ešte väčšmi tanečné operné divadlo, kde popri sólistoch je ťažisko položené práve na neustále rozvírenej pohybovej zložke.

Opiera sa o mnohostranne zameraný, medzinárodne zložený súbor Needcompany (Lauwers ho vytvoril v roku 1986) a predovšetkým o skupinu tanečníkov a tanečníčok, ktorých akcie intenzívne formujú atmosféru dejstiev. Ich individuálne alebo spoločné, najmä erotické výjavy, ako aj sporé kostýmy (návrhy dua Lemm&Barkey) nesú silný sexuálny náboj a nevyhýbajú sa nahote. Ale o tom predloha v nezanedbateľnej miere je. Takže prostredníctvom kamery je možné sledovať detail, očami v divadle, z istého odstupu, celkovú reflexiu dejových situácií. V choreografickom pláne Jana LauwersaPaula Blackmana sa striedajú najrozmanitejšie sólové a skupinové formácie, hra tiel je vlastne takmer jedinou kulisou, tvoriacou živé výtvarné tablo, dominujúce počas celého večera.

Jedným z najstrhujúcejších výjavov je pomerne dlhá scéna skamenenia, vytvorená reťazou nehybných pospletaných postáv. Na druhej strane je prekvapením podstavec v centre zošikmeného, v prednom cípe nad orchester vysunutého javiska (jeho maľovaný pôdorys je viditeľný skôr zhora), na ktorom sa neprerušene striedajú štylizovane sa točiaci tanečníci. Odpoveď na túto symboliku si divák hľadá sám, môže to byť nezastaviteľné plynutie času, návraty i (ako som kdesi čítal) koloseum osudu. Vzhľadom na rímske dejiny, ktoré inscenácia síce citeľne neimplikuje, ani to nemožno vylúčiť.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, Xavier Sabata (Ottone), ansámbel, foto: Michael Pöhn

Viedenská Korunovácia Poppey je v réžii Jana Lauwersa formátom, ktorý však dokáže aj zo spleti pohybových a erotických hier vyniesť – hoci trocha zatienene – profily postáv a motívy ich konania. Je to opera, ktorú mytologické postavy iba lemujú a jadrom sú historické osobnosti Ríma z čias cisára Nera okolo roku 60 nášho letopočtu. Politický rozmer predlohy však réžia neakcentovala, boj o moc, láska a intrigy sa z vedenia postáv dajú vystopovať aj pri ich tanečnom „nadľahčení“. Nie je to však vyslovene poňatie, ktoré stavia na ostrej a exaktnej kresbe charakterov. Tie sa v tanečnom opare trocha zmierňujú a odkláňajú. Nero (v ženskej podobe) napríklad predvádza priam akrobatický moderný tanec. Ani komický protipól, predstavovaný hlavne mužskými interpretmi (Arnalta a Nutrice), si nevypýtal smiech na otvorenej scéne.

Čo však inscenácia ukázala a režisér deklaroval aj v rozhovoroch pred premiérou, to by mohlo byť inšpiratívne aj dnes. Monteverdi – ako súčasník Shakespeara – bol veľmi otvorený slobode, nemoralizovaniu a Jan Lauwers ho nazval prvým globálne uvažujúcim mysliteľom. K jeho štyristoročnému odkazu sa hlási filozofiou, odmietajúcou škatuľkovanie ľudí podľa identity, farby pleti či sexuálnej orientácii. Genderová ideológia stráca zmysel už aj tým, že mužské roly spievajú ženy (v tomto prípade Nera mezzosoprán) či kontratenor (Ottone), ženské (Arnalta, Nutrice) zasa tenoristi.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, Slávka Zámečníková (Poppea), ansámbel, foto: Michael Pöhn

Samostatnou kapitolou je hudobná stránka Korunovácie Poppey. Po prvýkrát nesedeli v zdvihnutej orchestrálnej jame domáci hráči, ale nahradil ich na starú hudbu zameraný, vysoko rešpektovaný súbor Concentus Musicus Wien. Založil ho roku 1953 Nikolaus Harnoncourt. Tento raz muzicírovali v personálne zosilnenom obsadení pod taktovkou španielskeho dirigenta Pabla Herasa-Casada. Nie je len uznávaným špecialistom na barokové obdobie, ale umelcom etablovaným širokospektrálne. Pod jeho rukami znel Monteverdi sýtym, šťavnatým zvukom, ale zároveň dokázal vyčariť jemné, intímne a rafinované nuansy, aké sú schopné sprostredkovať len dobové nástroje. Dirigentova analýza diela umožňuje improvizáciu, je vycizelovaná v kontrastoch temp, dynamiky, agogiky. Bol to skutočný pôžitok zažiť geniálnu Monteverdiho hudbu v takej minuciózne vyšperkovanej a brilantne interpretovanej podobe.

Titulnú postavu po prvýkrát naštudovala mladá slovenská sopranistka Slávka Zámečníková (od začiatku sezóny 2020/2021 sólistka Viedenskej štátnej opery), ktorá bola aj v oklieštenej sezóne plne vyťažená vo viacerých inscenáciách. Farebné čaro sopránu, jeho jas, objem i mäkkosť, ako aj technická pripravenosť sú známe. Prekvapením bol skôr fakt, s akou štýlovou presnosťou sa vyrovnala s barokom. Nijak sa naň predtým nešpecializovala, no dokázala tón viesť rovno, vibráciu prispôsobiť, v ozdobách bola precízna a v pomerne hlboko zakotvenom parte nevychádzal hlas z rezonancie.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, Willard White (Seneca), Kate Lindsey (Nerone), foto: Michael Pöhn

Štyridsaťročnú americkú mezzosopranistku Kate Lindsey (Nero) nazval v predpremiérovom rozhovore režisér „buldozérom na všetko“. Týmito slovami vyjadril fakt, že nielen jej okrúhly lyrický hlas znie v danom štýle vzorovo, že krásne frázuje a tvaruje dynamiku, ale herecky a tanečne predvádza neskutočné kúsky. Ďalším veľkým zážitkom bolo počuť legendárneho 74-ročného basistu, rodáka z Jamajky, Willarda Whitea ako Senecu. Asi málokto si dnes spomenie na jeho hosťovanie, vtedy ako sólistu Anglickej národnej opery, v bratislavskej Rusalke roku 1977. Zo stále noblesného, objemného, farebne tmavého basu aj pri statickom formovaní úlohy vanula veľká charizma.

Plastickým, pohyblivým a príjemne sfarbeným sopránom upútala Vera-Lotte Boecker (Drusilla/Virtù), ako Ottavia, pravdepodobne v záskoku, debutovala maďarská mezzosopranistka dramatickejšieho formátu Szilvia Vörös. Miestami trocha matnejšie pôsobil altovým timbrom vybavený kontratenorista Xavier Sabata. Výrazovo a charakterovou kresbou ženských postáv zaujali Thomas Ebenstein (Arnalta) a Daniel Jenz (Nutrice), pôsobivý lyrický materiál ukázal tenorista Josh Lovell (Lucano). Jedným dychom však treba menovať členov a členky Operného štúdia, o ktorých určite budeme ešte počuť (Isabel Signoret, Johanna Wallroth, Aurora Marthens, Hiroshi Amako, Erik Van Heyningen), ako aj slovenskú mezzosopranistku Katarínu Porubanovú zo Zborovej akadémie Štátnej opery v postavičke Amorina II.

C. Monteverdi: Korunovácia Popey, Viedenská štátna opera, 2021, foto: Michael Pöhn

Popri sólistoch a orchestri si rovnaký rešpekt a slová najvyššieho uznania zaslúžia sólo tanečníci Sarah Lutz a Camilo Mejia Cortés, ako aj celý medzinárodne zostavený kolektív tanečníkov Needcompany. Korunovácia Poppey vo Viedenskej štátnej opere ostáva v repertoári aj v budúcej sezóne a rozhodne sa ju oplatí – opäť so Slávkou Zámečníkovou ako Poppeou – navštíviť. Je to pre nás nekaždodenný zážitok, na aký sa tak ľahko nezabúda.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 8. 6. 2021

Claudio Monteverdi: Korunovácia Poppey
(L’Incoronazione di Poppea)
Viedenská štáta opera (premiéra 22. máj 2021)
EKoprodukcia so Salzburger Festspielen

Hudobné naštudovanie: Pablo Heras-Casado
Réžia a scéna: Jan Lauwers
Kostýmy: Lemm& Barkey
Svetlo: Ken Hioco
Choreografia: Jan Lauwers, Paul Blackman
Dramaturgia: Elke Janssens

Orchester: Concentus Musicus Wien
Tanečníci: Needcompany

osoby a obsadenie reprízy 8. júna 2021

Nerone: Kate Lindsey
Poppea: Slávka Zámečníková
Ottone: Xavier Sabata
Ottavia: Szilvia Vörös
Seneca: Willard White
Virtù / Drusilla: Vera-Lotte Boecker
Solotänzerin: Sarah Lutz
Solotänzer: Camilo Mejía Cortés
Nutrice / Famigliare I: Daniel Jenz
Arnalta: Thomas Ebenstein
Amore / Valletto: Isabel Signoret
Fortuna / Damigella / Amorino I: Johanna Wallroth
Pallade / Venere: Aurora Marthens
Lucano / Soldato I / Famigliare II: Josh Lovell
Liberto / Soldato II / Console: Hiroshi Amako
Littore / Tribuno / Famigliare III: Erik Van Heyningen
Amorino II: Katarína Porubanová

www.wiener-staatsoper.at

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár