Viedeň zašla ku koreňom opery – Monteverdiho L´Orfeo po prvýkrát v Štátnej opere

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na projekte voľného cyklu uvedenia troch najznámejších opier Claudia Monteverdiho, ktorý si ako dramaturgický bonbónik vyhliadol riaditeľ Viedenskej štátnej opery Bogdan Roščić, pokračovalo divadlo novou inscenáciou Orfea. Nadviazali tým na vlaňajšiu premiéru Korunovácie Poppey a vo výhľade je ešte Odyseov návrat do vlasti.

Viedenčania však nepostupujú chronologicky (začali od konca), ani nezadávajú tituly rovnakým inscenačným tímom. Zatiaľ spoločným menovateľom je dirigent Pablo Heras-Casado, súbor Concentus Musicus Wien (nahrádza domáci orchester) a čiastočne aj sólistické obsadenie. V oboch tituloch figurovali napríklad Slávka Zámečníková (Poppea, Euridice), Kate Lindsey (Nerone, trojpostava Hudba/Nádej/Echo) či Christina Bock (Ottavia, Posol/Prosperina).

Claudio Monteverdi (1567 – 1643), zdroj: internet

L´Orfeo od Caudia Monteverdiho sa do Viedenskej štátnej opery dostal po prvýkrát, to jest po 415 rokoch od svojho zrodu na dvore Palazzo Ducale v Mantove, kde skladateľ pôsobil vyše dve desaťročia. Historicky patrí k prvých operným opusom vôbec, aj keď ešte pred jeho vznikom už uzreli svetlo sveta javiskové diela Jacopa Periho. Okrem iných aj Euridice, tiež motivovaná postavou z gréckej mytológie.

L´Orfeo, žánrovo označený ako favola in musica (preklad rozprávka v hudbe je skôr orientačný), predstavuje aj v skladateľovej tvorbe, venovanej dovtedy duchovným a svetským skladbám či madrigalom, novú kompozičnú éru. Dobovo zakotvenú a samotným skladateľom vnímanú ako prechod medzi slohom renesančným („prima pratica“) a barokovým („seconda pratica“). V partitúre, ktorá vyšla v tlači až v roku 1609, teda dva roky po premiére, možno nájsť prepojenie novátorských prvkov v polyfónii, ponímaní recitatívov (v duchu „parlar cantando“), tanečných a inštrumentálnych čísel.

C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, Slávka Zámečníková (Euridice), Georg Nigl (Orfeo), foto: Michael Pöhn / VŠO

Na Slovensku s interpretáciou javiskovej tvorby Claudia Monteverdiho máme pramálo skúseností. V Opere SND zaznela len Korunovácia Poppey v roku 1993 (na moderných nástrojoch, v réžii Milana Sládka), Košičania ešte v roku 1987 uviedli scénicky madrigal Boj Tancreda s Clorindou v réžii Mariána Chudovského. Sporadicky sa jeho dedičstvo objavuje na koncertných pódiách v repertoári súborov, zameraných na tzv. starú hudbu. No už len staršia generácia si spomína na hosťovanie poľského operného súboru z Lodže, ktorý v Slovenskom národnom divadle roku 1976 hosťoval práve s Orfeom. Bola to úprava nemeckého muzikológa a skladateľa Ericha Kraaka.

V úplne odlišnej verzii som zažil Orfea pred deviatimi rokmi, keď ho v berlínskej Komische Oper ponúkol režisér a vtedy ešte pomerne nový intendant Barrie Kosky. Išlo zároveň o radikálny zásah do inštrumentácie, keď uzbecko-austrálska skladateľka Elena Kats-Cherninová vložila do partitúry nové prvky džezu, folklóru a klezmeru. Členom zvláštne zostaveného continua bola vtedy aj naša cimbalistka Enikö Ginzery. Inscenácia bola skvelá, ako napokon dodnes takmer všetky Koskyho réžie.

C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, Kate Lindsey (Hudba/Nádej/Echo), foto: Michael Pöhn / VŠO

Aj novú viedenskú inscenáciu možno označiť ako verziu 2022, pretože dirigent Pablo Heras-Casado v orchestrálnom súbore s bohatou, na starú hudbu zameranou tradíciou, Concentus Musicus Wien, zmnožil Monteverdim zamýšľané nástrojové obsadenie. Vo veľkom priestore Štátnej opery chcel dosiahnuť sýtejší a farebnejší účinok inštrumentálnej zložky (mimoriadne početné je aj continuo) a učinil tak tiež zdvihnutím orchestrálnej jamy. Zámer sa vydaril, bohatá a filigránsky diferencovaná melodika Caudia Monteverdiho, nuansy v nástrojových formáciách a originálna ozdobnosť vokálnych partov, boli aj v tejto inscenácii (podobne ako vlani v Korunovácii Poppey) zážitkom.

O svojský inscenačný výklad sa postaral britský divadelný režisér a producent Tom Morris, pre ktorého bol Orfeo operným debutom. Spolu so svojimi spolupracovníkmi, scénografkou a kostymérkou Annou Fleischle, svetelnými a video dizajnérmi (James FarncombeNina Dunn), vytvorili koncepciu, ktorou v úvode odstránili bariéru medzi javiskom a hľadiskom. Tento kontakt sa snažili zachovať aj počas celého večera.

C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, foto: Michael Pöhn / VŠO
C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, foto: Michael Pöhn / VŠO

Vtisnúť atraktívny vizuálny vzhľad predlohe, ktorá má vlastnú filozofickú rovinu, dôležité miesto v nej hrajú alegorické postavy a pritom samotný dej nie je príliš rozvetvený, nie je ľahké. Dianie sa začína ešte pred prvými fanfárami hudby, keď sa na odhalenej scéne, ale aj v hľadisku, schádzajú účastníci svadobnej hostiny. Dvojjazyčná verbalizovaná pozvánka je súčasťou tohto procesu. Veselými farbami a extravagantnými kostýmami tvorená spoločnosť komunikuje s divákmi a s bubeníkom na čele sa presúva cez parter a schody v orchestrálnej jame na pódium.

Svadba je to bujará, masa spevákov a tanečníkov pestrá, radosť snúbencov preveľká. Skončí sa vo chvíli, keď nevestu uštipne had a zomiera. Vtom zhasnú aj drobné svetielka v hľadisku, projekciou sa mení horizont, ktorý zrkadlí interiér, stmavnú aj žiarovkami zdobené koruny stromov. Náhla zmena atmosféry korešponduje s dejom i hudbou, v tom nejdú inscenátori proti predlohe.

V súlade s ideou vtiahnuť publikum do deja je aj spievaný prológ, kde alegorická postava Hudby si text upravuje z talianskeho originálu do nemeckého a anglického prekladu. Zlomovým bodom v osude Orfea je jeho prechod do podsvetia. Výtvarne je riešený zdvihnutím plošiny nad portál a vytvorením nového prostredia. Spleť koreňov stromov a vetiev, zväčša tmavé farby, ozvláštnené modrou, dodávajú ríši boha Háda tajomnosť. Orfea sprevádza Nádej (alegorická postava), ktorá však v duchu hesla, „zanechajte všetku nádej, vy, ktorí vstupujete“, nesmie v ceste pokračovať.

K cti režiséra patrí, že sa koncentruje na „boj“ Orfea so smrťou a inscenačne pracuje s masou striedmo, bez vytvárania odpútavajúcich manévrov. Napokon Orfeus stráca svoju Euridice po druhý a definitívny raz, pretože v súlade s mýtom, porušil zákaz obzrieť sa cestou z podsvetia za svojou láskou.

C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, Andrea Mastroni (Plutone), Christina Bock (Posol/Prosperina), foto: Michael Pöhn / VŠO

Zronený Orfeus sa ocitá opäť na zemi, no život bez milovanej ženy nemá preňho zmysel. Režisér Tom Morris záver prispôsobil vlastnej predstave, ktorá vyhovovala skôr jeho logike, menej už podstate príbehu. Apollo sa nezjavuje ako deus ex machina s návrhom, aby Orfeo s ním vstúpil do neba a stal sa nesmrteľným. Mŕtva Euridice sa opäť zjaví na zemi (trocha nejasné) a vedno s Orfeom ich javiskový ťah v ceste do večnosti vynáša nad pódium.

Obrovskou úlohou obdaril Monteverdi predstaviteľa Orfea, ktorému napísal part na pomedzí tenora a barytónu, s množstvom (najmä v druhej časti) náročných koloratúr. Rakúsky barytonista Georg Nigl, ktorý sa orientuje rovnako dobre aj v modernej opere (spomínam si na jeho hlavnú postavu v Eötvösovej Tragédii diabla v Mníchovskej štátnej opere v roku 2010), zvládol part technicky, výrazovo i herecky bravúrne. Škoda, že Euridice v tomto diele častejšie umiera ako spieva, lebo naša Slávka Zámečníková svoj krátky part predniesla nielen s veľkou tónovou kultúrou, ale aj plne rešpektujúc štýlové pravidlá dobovej interpretácie.

C. Monteverdi: Orfeo, Viedenská štátna opera, 2022, Slávka Zámečníková (Euridice), Georg Nigl (Orfeo), foto: Michael Pöhn / VŠO

Podstatne viac priestoru dostáva trojpostava Hudba/Nádej/Echo v podaní Kate Lindsey, mezzosopranistky s ušľachtilým materiálom, vkusným dynamickým tieňovaním a ideálnym štýlom. Vhodne sa uplatnila aj ďalšia mezzosopranistka Christina Bock (Posol/Prosperina) a rovnako basista Andrea Mastroni ani Plutone. Wolfgangovi Banklovi (Caronte) trocha chýbali tmavšie hĺbky. O niečo slabšie boli obsadené malé postavy (Pastieri, Duchovia), boli to zrejme členovia Chorakademie Wien.

Nová inscenácia Monteverdiho Orfea má v tejto sezóne po premiére iba tri reprízy. Vráti sa v októbri tiež na štyri predstavenia. Nabité hľadisko Viedenskej štátnej opery v navštívenom treťom predstavení 16. 6. 2022 prejavilo obrovský smäd po barokovej opere. Publikum všetkých vekových kategórií a mnohých národností nechcelo pustiť umelcov z javiska. Sólistov, zbor a aby som neopomenul, aj skvelých tanečníkov. A samozrejme orchester. Standing ovation v tomto svetovom dome ozaj nebýva každý večer. L´Orfeo ich vyvolal.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 16. júna 2022

Hudobné naštudovanie a dirigent: Pablo Heras-Casado
Réžia: Tom Morris
Scéna a kostýmy: Anna Fleischle
Svetlo: James Farncombe
Video: Nina Dunn
Choreografia: Jane Gibson, Callum Hastie

Hudba/Nádej/Echo: Kate Lindsey
Orfeo: Georg Nigl
Euridice: Slávka Zámečníková
Posol/Prosperina: Christina Bock
Plutone: Andrea Mastroni
Caronte: Wolfgang Bankl
Apollo: Hiroshi Amako
Nymphe: Antigoni Chalkia
Pastier: Iurii Iushkevich
Pastier/Duch: Narumi Hashioka
Aaron: McInnis Gastorchester
Concentus: Musicus Wien

www.wiener-staatsoper.at

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár