Na jednu z otázok novinárov spred vyše troch desaťročí, či Viedenská štátna opera reprezentuje súčasne celé Rakúsko, jej vtedajší riaditeľ odpovedal. „Každá oficiálna návšteva štátu končí svoj pobyt v opere: toto divadlo je dnes niečo ako vizitka krajiny“. Vedenie divadla sa odvtedy párkrát zmenilo, no citovaný výrok na platnosti veľa nestratil. Bez ohľadu na to, ako sa krajina politicky profilovala.
V čom tkvie magnetická príťažlivosť Viedenskej štátnej opery? V kultúrnej tradícii rakúskej metropoly, založenej panovníkmi, milujúcimi umenie? V plejáde najprestížnejších spevákov, dirigentov a inscenátorov? V opere vášnivo holdujúcom medzinárodnom publiku? V pestrosti a bezhraničnom repertoárovom spektre? V architektonickom skvoste paláca na viedenskom Ringu? Otázky si môžeme klásť ďalej a na každú sa natíska odpoveď.
Po zmene spoločenského režimu v Novembri 1989 sa neľahko dostupné, hoci od hraníc len 60 kilometrov vzdialené divadlo, stalo doslova Mekkou slovenskej opernej turistiky. Hneď v prvé dni spravilo divadlo gesto a istý kontingent vstupeniek ponúklo našincom za výrazne zlacnenú cenu. Stále však tu bola (a to platí dodnes) možnosť zaujať miesto na státie, za sumu približne dvoch káv. Pravda, s povinnosťou vyčkať si niekedy viachodinový rad a odstáť predstavenie. Na druhej strane, státie v parteri, je akusticky lepšie, než sedenie v zadných radoch prízemia.
Viedenská štátna opera 1869 – 2019, vizuál k 150. výročiu otvorenia,
zdroj: WŠO
Okienko do dejín Viedenskej štátnej opery
Zalistujme si trocha v opernej histórii Viedne. Už v 17. storočí si Ferdinand II a Leopold I neraz zamieňali panovnícke žezlá za notový papier a dirigentskú taktovku. Neskôr v Kärntnertortheatri, akomsi predskokanovi Štátnej (pôvodne Dvornej) opery, zapĺňal hľadisko okrem muzicírujúcej šľachty aj viedenský ľud. V tejto pestro členenej etape sa striedali nájomníci divadelnej budovy (začiatkom 20. rokov 19. storočia v ňom povestný neapolský súbor impresária Barbaju s úspechom uvádzal Rossiniho opery), uzreli tu svetlo sveta diela väčšiny významných dobových skladateľov.
Skutočné dejiny dnešnej Viedenskej štátnej opery sa začali písať 25. mája 1869 slávnostným predstavením Mozartovho Dona Giovanniho. Vymenovať všetky osobnosti, ktoré počas 150 rokov písali dejiny divadla, by bolo nad rámec tohto článku. Niektoré však do histórie vstúpili nezabudnuteľne. Takým bol prísny a nekompromisný Gustav Mahler, ktorého éra (1897 – 1907) priniesla nezabudnuteľné hlasy Anny von Mildenburg, Selmy Kurz, Marie Gutheil-Schoder, Lea Slezaka či Richarda Mayera.
Mahler preferoval Mozarta, Beethovena, Wagnera, vyčítali mu však málo nových titulov. Po ňom zasadol do uvoľneného kresla na tri roky Felix von Weingartner (dlhšie pôsobil na čele Viedenských filharmonikov) a na ďalších sedem rokov prakticky orientovaný Hans Gregor. Po prvej svetovej vojne žezlo preberá dvojica silných individualít Richard Strauss a Franz Schalk. Prvý z nich po piatich rokoch odstupuje, opere však ostáva na pozícii dirigenta. Schalk, so svojím skvostným speváckym ansámblom (okrem iných Lotte Lehmann, Maria Jeritza), upevňuje medzinárodné renomé divadla.
Temná kapitola dejín, obdobie národného socializmu (1938 – 1945), neobišla ani Viedenskú štátnu operu. Ale hovorí o nej priamo, bez skresľovania historických faktov. O prenasledovaní a vyhnaní diskriminovaných osobností, o obmedzení repertoáru o rad významných diel, ktorých autori z rasistických dôvodov boli nepriechodní. Na čele stáli nezabudnuteľní riaditelia, vrátane v dvoch fázach (1943 – 1945 a 1954 – 1956) pôsobiaceho Karla Böhma. Ocitol sa síce na listine „Gottbegnadeten“ umelcov, ktorú roku 1944 zostavil Goebbels s Hitlerom, no jeho stotožnenie sa so zhubným režimom nebolo jednoznačne preukázané.
Viedenská štátna opera po vojanskom nálete 12. marca 1945.
zdroj: internet
Niekoľko týždňov pred skončením druhej svetovej vojny, 12. marca 1945, bola Štátna opera silno zasiahnutá bombardovaním. Jej obnova trvala desať rokov. Operný súbor v tých časoch pôsobil chvíľu vo Volksoper a od augusta 1945 v Theater an der Wien. V tom čase sa vytvoril povestný stály spevácky kolektív, s ktorým sa Štátna opera vrátila do reštaurovaných priestorov 5. novembra 1955 Beethovenovým Fideliom pod taktovkou Karla Böhma.
Ďalšou veľkou osobnosťou na jej čele bol Herbert von Karajan. Mimochodom, tiež nie bez šrámov v angažovaní sa v časoch národného socializmu. Podobne ako Böhm, aj on bol geniálnym hudobníkom. Do čela Viedenskej štátnej opery sa postavil roku 1956 vo funkcii zotrval do roku 1962, resp. vo dvojici s kolegom do roku 1964. Kľúčový pevný ansámbel sa mu síce rozpŕchol, na druhej strane získaval najväčšie spevácke hviezdy tých čias. Nezabúda sa na talianske večery v spolupráci s milánskou La Scalou, ale aj produkcie wagnerovské a mozartovské.
Herbert von Karajan vo svojej pracovni vo Viedenskej štátnej opere, 1970
foto: Imagno/Getty Images
Hodnotenie jeho éry bolo neraz protichodné. Obhajcovia tvrdili, že povzniesol divadlo na vrchol svetového rebríčka, odporcovia zasa poukazovali na plytvanie, smerujúce k ruinovaniu štátnej kasy. Z Karajanových nástupcov spomeňme Egona Hilberta, Rudolfa Gamsjägera a najmä v desaťročnom období (1976 – 1986), prerušenom krátkou, búrlivou etapou Lorina Maazela, Egona Seefehlnera. Rozvážny a rozhľadený riaditeľ, ktorý organizačne a umelecky stabilizoval súbor a angažoval celý rad svetových umelcov. Najmä v jeho druhom funkčnom období sa rozšírila dramaturgia o najvýznamnejšie diela 20. storočia, ale aj o niektoré menej uvádzané opusy svetovej literatúry.
November 1989 a „vpád“ slovenských operných divákov v spomienkach
Dostávame sa do dejinného spoločenského prelomu, pádu železnej opony a možnosti slovenských operných fanúšikov plniť si tajné sny. To, čo sme dovtedy počúvali z rozhlasových prenosov (aspoň časť krajiny, pokrytá rakúskym signálom), bolo zrazu dostupné naživo. Na čele Viedenskej štátnej opery sa síce menili šéfovia (po Clausovi Helmutovi Dresem, ktorý viedol divadlo v rokoch 1986 – 1991, to bol Eberhard Waechter, Ioan Holender a od roku 2010 Dominique Meyer), nie vždy ich prísna domáca a svetová kritika prijímala bez výhrad, no postavenie divadla, ako jednej z najrešpektovanejších svetových inštitúcií sveta, nik nespochybnil.
Pokúšam sa listovať vo vlastných spomienkach a recenziách, hľadať najsilnejšie chvíle, ktoré zažila moja generácia vo viedenskom opernom paláci. Možno je v tom aj kúsok spomienkového sentimentu, no práve obdobie, keď sme získali neobmedzený prístup do západného sveta, patrilo za ostatné tri desaťročia vo Viedni k najhodnotnejším.
Viedenská štátna opera
V sezóne 1989/90 stál na čele tandem Claus Helmut Drese – Claudio Abbado. Ponúkal 46 titulov od 22 skladateľov. Na jeseň uskutočnili súbor úspešný zájazd do Japonska (s Wagnerom, Rossinim, Mozartom a Bergom), domácu sezónu otvoril Verdiho Donom Carlom pod taktovkou Clauda Abbada a v réžii Piera Luigiho Pizziho (luxusné obsadenie tvorili Mirella Freni, Agnes Baltsa, Luis Lima, Renato Bruson a Ruggero Raimondi), nasledovala Mozartova buffa Così fan tutte v naštudovaní svojského Nikolausa Harnoncourta. Spomínam si na svojho prvého viedenského Straussovho Gavaliera s ružou (s Gundulou Janowitz) v réžii Otta Schenka.
Talianska opera, vrátane kultového Abbadovho naštudovania Rossiniho Cesty do Remeša, bola zrkadlom najlepších svetových obsadení (okrem iných Freni, Gruberová, Bumbry, Pavarotti, Domingo, Dvorský, Araiza, Bruson, Cappuccilli, Nucci). Vynára sa mi verdiovský cyklus sedemnástich diel na záver éry Drese-Abbado so širokou plejádou špičkových umelcov. Tesne za ním pripravila Viedenská štátna opera cyklus francúzskych opier. Opäť nezabudnuteľné stretnutia s Debusssyho Pelléasom a Mélisandou v poeticko-impresionistickej réžii Antoina Vitera a scénografa Yannisa Kokosa pod nedostižnou taktovkou Claudia Abbada. Ale tiež na nesmrteľnú Zeffirelliho réžiu Bizetovej Carmen s Agnes Baltsou a za Josého Carrerasa v poslednej chvíli zaskakujúceho Maria Malagniniho (známeho zo Zámockých hier zvolenských), na Saint-Saënsovho Samsona a Dalilu (dirigent George Prêtre, Agnes Balltsa a Placido Domingo v hlavných postavách) či Massenetovu Manon s Leontinou Vaduvou a Franciscom Araizom.
Pochopiteľne, nemecká opera mala vždy dôstojné postavenie v repertoárovej ponuke divadla. Zo začiatku 90. rokov sa mi do pamäti hlboko vryla nová inscenácia Mozartovej La clemenza di Tito (dirigent Sylvain Cambreling, réžia Claus Helmut Drese) ako príklad vizuálne modernej, ale hudbu a spevákov plne rešpektujúcej koncepcie. O pozícii Richarda Wagnera a jeho inscenačných premenách v tejto inštitúcii by sa dala napísať samostatná štúdia. Môj prvý viedenský Parsifal mal štýlovú zábezpeku v dirigentovi Horstovi Steinovi a ideálnej Kundry Waltraud Meierovej, zatiaľ čo Reného Kolla zachytil už fáze za zenitom.
Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn
Javiskové dedičstvo niekdajšieho riaditeľa divadla Richarda Straussa je ďalšou veľkou kapitolou a opäť sa obmedzím na spomienky z obdobia po otvorení hraníc. Mal som možnosť spoznať o symboly opretú Elektru režiséra Harryho Kupfera (jeho štýl mi bol známy z operne progresívnej bývalej NDR), klasickú podobu Salome z dielne Boleslawa Barloga a už priam historickú Arabellu v poňatí Rudolfa Hartmanna. Dvakrát mi pre ochorenie unikla Éva Marton (prijateľnou náhradou bola aspoň Janet Hardy v Elektre), v dobrej kondícii boli Berd Weikl (Joachanaan), Helga Dernesch (Herodias) či Franz Grundheber ako Mandryka.
Najviac však zažiarila Lucia Popp ako poetická, štýlová a do najjemnejších nuáns vymodelovaná Arabella so svojím typickým okrúhlym, do ušľachtilého strieborného odtieňa obaleným, emotívnym tónom. Bolo to moje posledné stretnutie s touto výnimočnou, predčasne zomrelou osobnosťou, ktorej nedožité osemdesiatiny si, dúfam, v novembri dôstojne pripomenieme. Dosť rozpamätávania, poďme k inej téme.
Slovenskí umelci na doskách Viedenskej štátnej opery
Ak si zrátam slovenských operných sólistov a jedného dirigenta, ktorí počas posledného viac než polstoročia hosťovali v opernom paláci na viedenskom Ringu, vyjdú mi vyše dve desiatky mien. Chronologicky na začiatku stála Lucia Popp a na konci mladý basista Peter Kellner. V niektorých prípadoch išlo o dlhodobé angažmány a pravidelné hosťovania, v iných o príležitostné záskoky.
Lucia Popp (1939 – 1993),
foto: internet
Tri desaťročia, od debutu v postave Kráľovnej noci v Mozartovej Čarovnej flaute (1963) až po poslednú javiskovú rolu Maršalky z Gavaliera s ružou od Richarda Straussa (po ktorej ešte nasledovalo koncertné vystúpenie so Straussovými Štyrmi poslednými piesňami, obe roku 1993) žiarila v Štátnej opere Lucia Popp. Obsiahla široký repertoár, zrkadliaci vývoj od vysokej koloratúry po mladodramatický odbor. Po 47 večeroch v kostýme Kráľovnej noci nasledovala šestnásťkrát Pamina, v Gavalierovi s ružou sa z éterickej Sophie stala Maršalka. V Arabelle Richarda Straussa vymenila kostým Zdenky za titulnú hrdinku, v Netopierovi Johanna Straussa subretnú Adelu vystriedala Rosalinda, v Mozartovom Únose zo serailu sa z Blondy stala Konstanze. Stvárnila tiež Fiordiligi v Così fan tutte, deväťkrát Evu vo Wagnerových Majstroch spevákoch norimberských a sedemnásťkrát obliekla kostým Mařenky v Smetanovej Predanej neveste.
Sedem rokov po príchode prvej Kráľovnej noci z Bratislavy zažila Viedenská štátna opera akoby „déjà vu“ v mladučkej Edite Gruberovej. Odvážna Slovenka si to z Banskej Bystrice, kde ju angažovali pod odmietnutí Slovenským národným divadlom, namierila rovno na operný Olymp. A zdolala ho. V roku 1970 presvedčila nielen bezchybnou mozartovskou koloratúrou, ale aj ako Olympia. Niekoľko sezón okrem nich spievala menšie roly, ale päťkrát aj Zerbinettu v Straussovej Ariadne na Naxe. Ňou však definitívne zažiarila v novej inscenácii roku 1976 pod Böhmovou taktovkou a stala sa svetovo neohrozenou „Zerbinetissimou“.
G. Donizetti: Roberto Devereux, Viedenská štátna opera,
Edita Gruberová (Elisabetta I.),
foto z divadelnej šatne Viedenskej štátnej opery
Vo Viedni ju spievala 97-krát, naposledy roku 2009. Výpočet jej postáv by nemal konca, spomeniem teda len niekoľké. Prvý triumf na parkete belcanta, Donizettiho Lucia di Lammermoor (po boku Petra Dvorského) roku 1978. Po etape mozartovskej a straussovskej našla v predverdiovskej opere (Bellini a Donizetti) svoje zázemie, kde slávila triumfy až do týchto dní. V chronologickom poradí prichádzali Maria Stuarda, Capuleti e Montecchi, Puritáni, Linda di Chamounix, Roberto Devereux, Norma, Lucrezia Borgia. Z iného súdka jedna „pikoška“, v Straussovom Netopierovi stretnutie s Luciou Popp, kde Gruberová ako Adela a Popp ako Rosalinde, si zašpásovali aj po slovensky.
Tretím domorodcom na javisku Viedenskej štátnej opery bol Peter Dvorský. V rokoch 1977 až 2000 hviezdny tenorový protagonista v 235 predstaveniach. Najčastejšie spieval Rodolfa v Bohéme, Cavaradossiho v Tosce a Edgarda v Lucii di Lammermoor. Traja Slováci sa stretli roku 1988 v Dvořákovej Rusalke a boli to popri Dvorskom (Princ), Gabriela Beňačková (Rusalka) a Sergej Kopčák (Vodník). Gabriela Beňačková upútala vo Viedni už roku 1978 ako Janáčkova Jenůfa, no jej prienik do najvyššej triedy spôsobila nová inscenácia Giordanovho Andrea Chéniera (1981) v partnerstve s Placidom Domingom a Pierom Cappuccillim. Bola rovnako žiadanou Mimi, Desdemonou, Ameliou, ako aj Lisou v Pikovej dáme či Beethovenovou Leonorou.
G. Puccini: Bohéma, Viedenská štátna opera, 1994,
Peter Dvorský (Rodolfo) a Barbara Fritoli (Mimi),
foto: internet
V roku 1977 si, bezprostredne po emigrácii z rodnej vlasti, kostým Alfreda Germonta obliekol tenorista Juraj Hurný. Medzi rokmi 1979 a 1989 viackrát stál na javisku Viedenskej štátnej opery Sergej Kopčák (neskôr sa jeho „domovom“ stala newyorská MET), ako Pimen v Borisovi Godunovovi, Vodník z Rusalky, Sparafucille (Rigoletto) či Raimondo (Lucia di Lammermoor). Do tohto obdobia spadá aj jediné hosťovanie, zrejme záskok, Andreja Kucharského ako Lžidimitrija v Borisovi Godunovovi. V osemdesiatych rokoch sa vo Viedni stávajú známymi aj ďalšie mená zo Slovenska. Magdaléna Hajóssyová vytvára Mozartovu Donnu Elviru i Donnu Annu, raz aj Paminu, Ida Kirilová hosťuje ako Verdiho Amneris (1987), pričom v jednom predstavení sa delí s Jelenou Obrazcovovou.
Do zabudnutia nesmie padnúť ani jediný slovenský dirigent, stojaci v „jame“ Štátnej opery a tým je Ondrej Lenárd (dirigoval Únos zo serailu, Predanú nevestu a Madama Butterfly). Pre úplnosť, Oliverovi Dohnányimu zverili balety.
Ďalšie desaťročie otvára príležitosť viacerým umelcom. Hneď na jeho začiatku to bol Jozef Kundlák (Ferrando v Così fan tutte a Almaviva v Barbierovi zo Sevilly) a Eva Jenisová (Kaťa Kabanová, Donna Elvira a Rusalka). V desiatich tituloch sa vo Viedni v rokoch 1991 – 1993 predstavila v menších postavách aj sopranistka Yvetta Tannenbergerová.
Vroku 1996 sa začala dlhoročná intenzívna spolupráca s Miroslavom Dvorským, ktorý vo viac než šiestich desiatkach večerov striedal kostýmy hlavných tenorových hrdinov z Bohémy, Traviaty, Simona Boccanegru či Nabucca. A roku 1999 sa otvára kapitola Dalibora Jenisa. Debutuje po boku Juana Diega Flóreza ako Rossiniho Figaro, vrýva sa do pamäti publika i prísnej kritiky najmä v operách Giuseppe Verdiho (Traviata, Maškarný bál, Otello), Gaetana Donizettiho (Lucia di Lammermoor) a Giacoma Pucciniho (Madama Butterfly), ale aj ako Eugen Onegin.
G. Verdi: Otello, Viedenská štátna opera, 2018,
Dalibor Jenis (Jago),
foto: Michael Pöhn
V novom miléniu zaznamenáva osobné debuty vo Viedenskej štátnej opere viacero slovenských sólistov. Ľubica Vargicová vyhráva opakovane ako Amina v Belliniho Námesačnej a pridáva aj Verdiho Gildu. V spomenutej Belliniho opere zaskakuje ako Rodolfo aj Ján Galla. Tenorista Oto Klein trikrát hosťuje ako Rossiniho Almaviva. Roku 2006 sa chopí príležitosti záskoku v postave Vojvodu z Rigoletta v dvoch večeroch Michal Lehotský. Marta Beňačková spieva starú Buryjovku v Jej pastorkyni a raz Grófku v Pikovej dáme. Štefan Kocán počas dvoch rokov stvárňuje Mozartovho Sarastra a Komtúra, Veľkého inkvizítora a raz aj Filipa II. vo Verdiho Donovi Carlovi, Guardiana v Sile osudu, Banqua v Macbethovi a po boku Anny Netrebko v sérii predstavení Lucie di Lammermoor rolu Raimonda.
G. Verdi: La traviata, Viedenská štátna opera, 2018,
Albina Shagimuratova (Violetta Valéry), Pavol Bršlík (Alfred Germont),
foto: Michael Pöhn
V súčasnom decéniu sa doslova miláčikom viedenského publika stal Pavol Bršlík. Jedenásťkrát obliekol kostým Čajkovského Lenského, desaťkrát Verdiho Alfreda, rešpektovaný je jeho Don Ottavio a šarmantný, vtipom sršiaci Nemorino. Niekdajšia bratislavská Adina, Adriana Kučerová, sa predstavila vo Viedni ako Adina i Rossiniho Rosina. V roku 2015 sa úspešne ujal šance vstúpiť do postavy Alberta Gregora v novej inscenácii Janáčkovej Veci Makropulos Ľudovít Ludha. Najmladšie želiezko v ohni máme v Petrovi Kellnerovi, od roku 2018 sólistovi Viedenskej štátnej opery, ktorý si veľmi rýchlo získava priazeň publika i rešpekt kritiky.
Na javisku Viedenskej štátnej opery sa predstavil aj dlhoročný sólista Opery SND, tenorista Sergej Larin. Rodom síce nebol Slovák, ale ako sám hovorieval, Bratislava sa mu stala domovom. V rokoch 1990 – 2001 vo Viedni stvárnil desiatku náročných postáv ako napríklad: Lenskij (Eugen Onegin), Canio (Komedianti), Herman (Piková dáma), Cavaradossi (Tosca), Don Carlo (Don Carlo), Radames (Aida) a ďalšie.
Vrátim sa k úvodným slovám niekdajšieho riaditeľa Viedenskej štátnej opery. O vizitke krajiny. Slovenské národné divadlo stojí na prahu storočnice. Čo tak rozmýšľať o záväzku stať sa v slovenskom kontexte niečím podobným? Alebo je to skutočne len z ríše snov?
Autor: Pavel Unger
O programe veľkolepých osláv 150. výročia Viedenskej štátnej opery sme písali TU…
Články Opera Slovakia na tému Viedenská štátna opera sú k dispozícii TU…
video
