Viedenský krst ohňom – Slávka Zámečníková ako Norina na výbornú

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vo Viedenskej štátnej opere po desaťročnej riaditeľskej ére Dominiquea Meyera došlo od tejto sezóny k prepriahnutiu. Na čele stojí Bogdan Roščić a nový „vietor“ priniesol so sebou aj čerstvé tváre. V sólistickom ansámbli napríklad mladú slovenskú sopranistku Slávku Zámečníkovú. Zverili jej viacero nových, aj hlavných postáv.

S novou érou, hoci ešte pred jej oficiálnym začiatkom, dorazili aj do Viedenskej štátnej opery smutné trápenia s pandémiou koronavírusu. Divadlo, vzdialené len niečo vyše šesťdesiat kilometrov od bratislavského, s kapacitou hľadiska 2276 miest (vrátane 567 na státie), nezlikvidovalo prevádzku. Dokonca má za sebou v aktuálnej sezóne už dve premiéry (Pucciniho Madama Butterfly a Mozartov Únos zo serailu) a tretia (Čajkovského Eugen Onegin so spoluúčasťou Slovenského filharmonického zboru) bude ešte v tomto mesiaci.

Jedným zo základných opatrení bolo obmedzenie počtu divákov na šesťdesiat percent z možnej obsadenosti. Bezpečnostné normy sú nastavené racionálne (zamestnancov divadla pravidelne testujú), vstupenky sa vydávajú na mená s kontaktmi, sociálne odstupy aj v zapĺňaní kresiel platia. Rúška po zotmení hľadiska nie sú povinné.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Slávka Zámečníková (Norina), foto: Michael Pöhn

Toľko k aktuálnej situácii v rakúskej metropole. Vnímam ju ako jednu z alternatív, zohľadňujúcich v neposlednom rade disponovanosť zdravotníckeho systému u našich susedov. Ale teraz už k meritu recenzie. V inscenácii opery Gaetana Donizettiho Don Pasquale, ktorej premiéra sa uskutočnila v roku 2015,  absolvovala debut v divadle i v postave Noriny mladá slovenská sopranistka Slávka Zámečníková.

Po prvýkrát stála na javisku chýrneho operného domu 13. októbra 2020, ja som navštívil jej prvú reprízu o štyri dni neskôr (17. októbra 2020). To bol vlastne hlavný dôvod cesty do Viedne. Inscenáciu Iriny Brookovej, dcéry slávneho režiséra Petra Brooka a herečky Natashe Parry, som videl pred štyrmi rokmi a nejde o výklad do takej miery unikátny, že ho treba vidieť opakovane. Pokiaľ nie sú iné dôvody. A tento raz nastali.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Adam Plachetka (Malatesta), Dmitry Korchak (Ernesto), Slávka Zámečníková (Norina), Nicola Alaimo (Don Pasquale), foto: Michael Pöhn

Opäť je potvrdením, že vystavať originálny a vo všetkých javiskových zložkách vyvážený projekt komického diela je ťažšie, než v prípade drámy. Irina Brook so svojimi výtvarníčkami (Noëlle Ginefri-Corbel – scéna a Sylvie Martin-Hyszka – kostýmy) premiešali zaužívanú buffóznu abecedu, ponúkajú osvedčené gagy, niekedy triviálnejšie (pomerne gýčové je tretie dejstvo), inokedy vkusnejšie, ale nevyhýbajú sa ani emotívnemu rozmeru predlohy. Záleží im najmä na spáde predstavenia, na jeho „tanečnej“ rytmike a snažia sa nájsť zmysel zasadenia diania do baru, kde je ženbychtivý hlavný hrdina doma.

Časový posun z hľadiska scény alebo kostýmov je neurčitý, ale to vôbec nie je pre príbeh potrestaného a odpúšťajúceho starého mládenca podstatné.

Za dirigentským pultom sa počas 33 predstavení od premiéry vystriedalo viacero dirigentov. V tohtoročnom obnovení ho prevzal „matador“ na poli talianskej opery, všetky jej zákutia dôverne poznajúci Marco Armiliato. Pod jeho taktovkou znela zrelá, bez secco recitatívov skomponovaná Donizettiho partitúra (zo siedmich desiatok, ktoré „celebre bergamasco“ zanechal, je štvrtou od konca a jej premiéra roku 1843 sa uskutočnila v parížskom Théâtre-Italien), v širokej a plastickej škále výrazových odtieňov. Tempá volil priliehavo, striedali sa miesta ohnivé s lyricky kantabilnými, gradácie vystaval účinne. Orchester i zbor zneli, ako zvyčajne, kvalitne a s plným nasadením.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Slávka Zámečníková (Norina), Dmitry Korchak (Ernesto), foto: Michael Pöhn

V jedinej ženskej postave Noriny zažíval slovenský divák potešenie navyše. Slávka Zámečníková vo svojej viedenskej debutovej postave jasne presvedčila (čo dokumentovali aj záverečné ovácie), že na prvé svetové scény patrí. Počas berlínskeho angažmánu pracovala na menších i väčších postavách, získala absolútnu javiskovú istotu a overovala si možnosti svojho hlasu v rozmanitých terénoch. Zámečníkovej soprán skutočne nemožno zaškatuľkovať. O tom nás napokon presvedčila aj na nedávnom bratislavskom recitáli.

Norinou dokázala, že belcanto je tiež jednou z jej parkiet. Hoci je to rola lyrickejšia a pohyblivá (napokon aj vo viedenskej histórii ju stvárňovali vyslovene koloratúrne, ba aj subretné soprány), Slávka Zámečníková dokáže obsiahnuť nielen túto „zaliečavú“ a ozdobnú rovinu, ale jej hlas sa voľne nesie ponad orchester a okrúhlym, farebne vrúcnym tónom napĺňa veľký priestor hľadiska. Verím, že časom sa posunie aj k mladodramatickým belcantovým hrdinkám.

Frázuje mimoriadne štýlovo, je intonačne presná, dynamicky tvárna (opojné lyrické dueto s Ernestom v 3. dejstve) a vždy cítiť, že spieva s rezervou. Po hereckej stránke sa bravúrne a s mladistvým temperamentom stotožnila s Brookovej koncepciou a s partnermi vytvorila situáciám priliehavé vzťahy.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Nicola Alaimo (Don Pasquale), Slávka Zámečníková (Norina), foto: Michael Pöhn

Výborné však bolo celé kvarteto protagonistov. Štyridsaťdvaročný Sicílčan Nicola Alaimo je celosvetovo overeným belcantovým barytonistom (za ostatných desať rokov som ho na Rossini Opera festivale v Pesare videl v siedmich úlohách a na koncertoch), ktorému vyhovuje aj skôr basbarytónová tessitura Pasqualeho. Talianski skladatelia svoje buffo party kotvili v polohách vhodných pre oba odbory. Nicola Alaimo je zároveň skvelým komikom, vzhľadom na svoju korpulentnú postavu sa nemusí veľmi štylizovať, hrá spontánne a spieva báječne.

Od Nicolu Alaima o rok mladší ruský tenorista Dmitry Korchak je rovnako etablovaným belcantovým spevákom a v ostatných rokoch sa uplatňuje aj vo svojej druhej profesii, ako dirigent (v lete na festivale v Pesare debutoval ako dirigent naštudovaním Rossiniho buffy La cambiale di matrimonio, ako spevák tam vystupuje od roku 2006). Jeho Ernesto upútal šťavnatým tenorom s objemom a kovovým leskom, ktorý si však stále uchováva plastickosť fráz a špičku v najvypätejších tónoch. Napríklad na rozdiel od Juana Diega Flóreza, ktorý v mnou navštívenom predstavení pred štyrmi rokmi v cabalette po árii Povero Ernesto! nešiel na záverečnú výšku (možno to bola otázka momentálnej dispozície), Korchak ju bez problémov odspieval.

G. Donizetti: Don Pasquale, Viedenská štátna opera, 2020, Adam Plachetka (Malatesta), Slávka Zámečníková (Norina), foto: Michael Pöhn

Napokon Adam Plachetka ako doktor Malatesta. Počul som ho aj v spomenutom predstavení v roku 2016, medzi časom sa predstavil v Bratislave mozartovským recitálom (tam som vzniesol isté výhrady), no teraz opäť bol dynamicky pestrý, výrazovo bohatý, farebne ušľachtilý a s barytónovým rozsahu partu si poradil technicky bravúrne. Slovensko a Česko malo vo viedenskom Donovi Pasqualovi vskutku reprezentatívne zastúpenie.

Napriek publikovanému odporúčaniu pre obecenstvo  zdržať sa počas pandémie výkrikov bravó, všetci protagonisti si ho počas záverečnej klaňačky užili vrchovatou mierou. Prosto, emóciám ani covid-19 nerozkáže. A nenechá si zobrať oázu kultúrneho a estetického obohatenia divákov, ktorá pri opatreniach platných vo Viedenskej štátnej opere, je tak potrebná aj v dnešných neľahkých časoch.

Autor: Pavel Unger

Premiéra 26. 4. 2015, písané z reprízy 17. 10. 2020

Gaetano Donizetti: Don Pasquale
Viedenská štátna opera
repríza 17. októbra 2020

Hudobné naštudovanie: Marco Armiliato
Réžia: Irina Brook
Scéna: Noëlle Ginefri-Corbel
Kostýmy: Sylvie Martin-Hyszka
Svetlo: Arnaud Jung
Choreografia: Martin Buczko
Zbormajster: Martin Schebesta

osoby a obsadenie reprízy 17. 10. 2020

Norina: Slávka Zámečniková
Don Pasquale: Nicola Alaimo
Ernesto: Dmitry Korchak
Malatesta: Adam Plachetka
Notár: Stefan Astakhov

www.wiener-staatsoper.at

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku