Viedenský Wozzeck vyvolal emócie skôr samotnou predlohou než javiskovou podobou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jedným z pilierových diel opery 20. storočia je Wozzeck od viedenského rodáka Albana Berga. Hoci dielo v troch dejstvách a pätnástich obrazoch, spájané vzhľadom na poldruhahodinovú dĺžku do jedného celku, má už sto rokov, stále je považované za náročnejšie vnímanú modernu.

A ako aj mnohé iné diela minulého storočia (s výnimkou doňho presahujúceho verizmu) si cestu k širším diváckym vrstvám hľadá trocha ťažšie. Tá však v zahraničí ani zďaleka nie je zarúbaná. Ak si spomeniem len na dve predposledné stretnutia s touto operou (2008 – parížska Opera Bastille a 2017 – Salzburský festival), tak o vstupenky bola vždy núdza. Brilantne skomponované a emotívne útočiace dielo sa vo svete objavuje pravidelne v rôznych inscenačných poňatiach.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Anja Kampe (Marie), Christian Gerhaher (Wozzeck), foto: Michael Pöhn / VŠO

V Opere Slovenského národného divadla si pri súčasných dramaturgických trendoch, po pomaly štyroch desaťročiach od inscenácie Bergovho Wozzecka (v roku 1986 za šéfovskej éry Mariána Juríka sa hral osemkrát), tento titul sotva zopakujeme. Pochopiteľne, pre menšie divadlá je partitúra vzhľadom na jej náročnosť skôr nedostupná. Prvá scéna by však nemala uviaznuť v mantineloch medzi Verdim a Dvořákom.

Do Viedenskej štátnej opery sa vrátila prvá z dvoch opier Albana Berga po osemročnej pauze od derniéry inscenácie, ktorá sa v réžii Adolfa Dresena hrala v rokoch 1987 až 2014 tridsaťosemkrát. Nový tvar Wozzecka je výsledkom naštudovania hudobného riaditeľa divadla Philippa Jordana a tímu režiséra Simona Stonea, do ktorého patria scénograf Bob Cousins a duo kostýmových výtvarníčok Alice Babidge & Fauve Ryckebusch.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Anja Kampe (Marie), Sean Panikkar (Tambourmajor), foto: Michael Pöhn / VŠO

Tridsaťosemročný Simon Stone, švajčiarsky rodák vyrastajúci v Austrálii, sa v ostatnom čase etabloval okrem iných miest na Salzburskom festivale (Reimannov Lear, Cherubiniho Médée) i vo Viedenskej štátnej opere (Verdiho La traviata), pričom výsledky jeho práce neprijímala kritika jednoznačne. To napokon nie je dnes nič mimoriadne. Režiséri majú silnú tendenciu vstupovať do diel a prispôsobovať si ich vlastným predstavám. Či sa tie aspoň čiastočne zhodujú so zámermi autorov, to dnes u tých nežijúcich nik neoverí.

V princípe táto módna metóda nie je neprijateľná. Neraz súčasné možnosti javiskovej techniky dokážu predlohe poskytnúť pridanú, osviežujúcu hodnotu, niekedy akcentovať nadčasovosť tém, alebo nahradiť režijné klišé tradíciou nezaťaženými pohľadmi či metaforami. Nie je to však chodník univerzálny, často balansuje na hrane a neraz vedie do slepej uličky. Simon Stone sa pohral aj s Wozzeckom. So scénografom Bobom Cousinsom presadil príbeh sociálnej drámy Georga Büchnera spred dvesto rokov a jeho o polovicu mladšie hudobné spracovanie Albana Berga, do súčasnej rakúskej metropoly. Aby vyvrátil akékoľvek pochybnosti, tabuľka na javisku jednoznačne určuje lokalitu.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Christian Gerhaher (Wozzeck), zbor, foto: Michael Pöhn / VŠO

Povedzme, že niektoré podnety z Wozzecka by mohli zabrať aj v inom čase a na inom mieste. Chudoba a nemanželské vzťahy boli a sú všade, vraždy a samovraždy takisto, dvojaká morálka, nevera, žiarlivosť a najmä psychiatrické diagnózy tiež nie sú viazané na konkrétny časopriestor. S experimentmi na ľudskom tele je to síce už mimo zákona, no dnes vylúčiť nemožno nič. Ak by však tieto znaky režisérovej koncepcie mali tvoriť kompaktný obraz, museli by do seba zapadať a byť zviazané istou uveriteľnou logikou. Tá však v novej viedenskej podobe Wozzecka raz viac, inokedy menej, pokrivkávala.

Ako viedenská kritika poznamenala (a to musím prijať, pretože nie som znalý detailných miestnych pomerov), dnešný Simmering nie je časťou mesta, kde sa na lavičkách grupujú popíjajúci bezdomovci. Ani tam nie je úrad práce, kde si Wozzeck s Andresom hľadajú (v scéne, ktorá má odlišný dej, majú zberať pre Hauptmanna prúty) zamestnanie.

Ak chcela réžia čerpať z reálií, tak šliapla viackrát vedľa. Ťažko uveriteľný bol aj moderný byt Márie (scéna je založená na točiacej sa bielej konštrukcii, s priechodnými časťami, ktorá vo výsekoch odhaľuje rôzne interiéry i exteriéry), žijúcej z toho, čo jej vojak Wozzeck prinesie za ochotu poslúžiť ako predmet experimentu sadistickému Doktorovi, či za almužnu holiť skarikovaného Hauptmanna. A Wozzeck spolu so svojimi trýzniteľmi v posilňovni? Neznáma odpoveď.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Dmitry Belosselskiy (Doktor), Christian Gerhaher (Wozzeck), Jörg Schneider (Hauptmann), foto: Michael Pöhn / VŠO

Netvrdím, že inscenácia nepriniesla aj vierohodnejšie momenty, najmä v poslednej tretine deja. Že kasáreň Stone s Cousinsom prakticky odstránili (na javisku bola len kantína s predajom párkov), by sa dalo možno akceptovať. Chorobné vidiny Wozzecka boli čitateľné. Nešlo síce o pokus psychoanalýzy, skôr – napríklad v scénach sexuálneho styku Márie s Tambourmajorom, znásobené v jeho halucináciách – o výjavy prvoplánové.

Účinne, aj farebným ozvláštnením scény, bola vyriešená vražda Márie. O čosi menej Wozzeckova samovražda a vytiahnutie jeho mŕtvoly nad javisko už pôsobilo kontraproduktívne. Pre mňa, aj po skúsenostiach najmä s Marthalerovou parížskou inscenáciou, chýbala silnejšia záverečná pointa s deťmi. Najmä keď dreveného koníka Máriinho syna nahradilo akési hasičské auto. „Hop, hop…“ z úst dieťaťa autíčku? Jeho záverečný presun na proscénium, bodové osvetlenie a vzápätí finálna tma, bolo istým riešením. K slzám však neprovokovalo.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Anja Kampe (Marie), Christian Gerhaher (Wozzeck), foto: Michael Pöhn / VŠO

Celkovo nový viedenský Wozzeck z vizuálneho hľadiska dojal viac samotnou sociálno-kritickou predlohou než jeho realizáciou. Inak to bolo po hudobnej stránke. Philippe Jordan na čele orchestra Viedenskej štátnej opery (čo sú de facto Viedenskí filharmonici) vyťažil z famóznej partitúry aj to, čo sa réžii nie vždy podarilo. Alban Berg hudobnú drámu vypracoval do štádia absolútnej precíznosti, niet v nej nič náhodného, každý prvok atonálnosti (aj keď s týmto pomenovaním nesúhlasil), každá inštrumentačná kombinácia, medzihra, zvrat v rytme či farbách, všetky presne popísané formy vytvárajú pevnú štruktúru. Phillipe Jordan ju dohlboka analyzoval, k dispozícii mal orchestrálny aparát s neobmedzenými možnosťami, takže hudobný výsledok bol doslova frapujúci.

Titulnú postavu vytvoril nemecký barytonista Christian Gerhaher, ktorý už Wozzecka stvárnil v Zürichu i Mníchove. Má preňho dispozície hlasové i herecké, takže po každej stránke zrkadlil duševné stavy a rozpoloženia hrdinu. Gerhaherov barytón znel dynamicky tvárne, v rozsahu vyrovnane, v dynamike diferencovane a hlas bez námahy prechádzal aj cez veľký orchester.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Christian Gerhaher (Wozzeck), Jörg Schneider (Hauptmann), foto: Michael Pöhn / VŠO

Dramatická sopranistka Anja Kampe (Marie), vo svojich 54 rokoch oblečená do džínsov, isté rozpaky nad uveriteľnosťou Wozzeckovej milenky a erotického flirtu s Tambourmajorom predsa len vyvolávala. Hlas, akokoľvek hutný a priebojný, znel v mojich ušiach trocha prichladne. Karikatúrne črty má postava Hauptmanna vo svojom kóde, navyše korpulentný Jörg Schneider ich najmä ako preoblečený policajt ešte znásobil. Hlasovo bol jeho vysoký lyrický tenor prijateľný, aj keď nie veľmi zvučný.

Dmitry Belosselskiy, ktorého poznáme ako interpreta basového partu vo Verdiho Requiemvlaňajších Bratislavských hudobných slávností, aj v parte Doktora ukázal, že jeho hlas je tmavý, mohutný, rezonančný. To, že ho réžia nevyprofilovala do zaujímavejšej podoby, nie je jeho chybou. Američan s koreňmi zo Srí Lanky Sean Panikkar (Tambourmajor) je skôr charakterovým než hrdinným tenorom, no jeho postava zapadala do inscenačného poňatia opery.

Josh Lovell (Andres) preukázal príjemne sfarbený, aj keď nie veľký lyrický tenor. Postavy dvoch Remeselníkov sú skôr z kategórie epizódnych, napriek tomu tak slovenský basbarytonista Peter Kellner, ako aj nemecký barytonista Stefan Astakhov z Operného štúdia Viedenskej štátnej opery vo svojich výstupoch priniesli vokálnu i hereckú kvalitu.

A. Berg: Wozzeck, Viedenská štátna opera, 2022, Peter Kellner (1. Handwerksbursch), Stefan Astakhov (2. Handwerksbursch), foto: Michael Pöhn / VŠO

Bergov Wozzeck je treťou z premiér Viedenskej štátnej opery v sezóne 2021/2022. Po Rossiniho Barbierovi zo Sevilly a Mozartovom Donovi Giovannim (v plánovanom decembrovom termíne z pandemických dôvodov sme prvý večer, odvysielaný v streame, recenzovali TU…), nasledoval 21. marca 2022 Wozzeck. Po ňom sa objaví nový Wagnerov Tristan a Izolda a sezónu uzavrie Monteverdiho L´Orfeo so Slávkou Zámečníkovou ako Euridice. Druhá sezóna riaditeľa Bogdana Roščića, v začiatkoch silne, dodnes miernejšie ovplyvnená pandémiou, len postupne dostáva divadlo do starých koľají. Navštívený Wozzeck nebol ani zďaleka vypredaný, no stabilné percento návštevnosti nedosahujú ani populárnejšie tituly. Nič to však nemení na fakte, že vedenie súboru a dramaturgia nepodliezajú latku kritérií. Zodpovedajúcich štatútu svetovej scény a kultúrnej vizitky krajiny. Trpezlivo čakajú na prirodzený návrat do normálnych časov.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 3. 4. 2022

A. Berg: Wozzeck
Viedenská štátna opera
Premiéra 21. marca 2022

Hudobné naštudovanie a dirigent: Philippe Jordan
Réžia: Simon Stone
Scéna: Bob Cousins
Kostýmy: Alice Babidge Fauve Ryckebusch
Svetlo: James Farncombe

osoby a obsadenie reprízy 3. apríla 2022

Wozzeck: Christian Gerhaher
Tambourmajor: Sean Panikkar
Hauptmann: Jörg Schneider
Doktor: Dmitry Belosselskiy
Marie: Anja Kampe
Andres: Josh Lovell
1. Handwerksbursch: Peter Kellner
2. Handwerksbursch: Stefan Astakhov
Narr: Thomas Ebenstein
Margret: Margaret Plummer

www.wiener-staatsoper.at

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár