Viera Polakovičová: K muzikológii ma priviedla láska k hudbe a umeniu, ktorú som dostala do lona v rodine

Koncom augusta t. r. oslávila svoje okrúhle životné jubileum slovenská muzikologička a hudobná kritička Viera Polakovičová. Pri tejto príležitosti sme sa s oslávenkyňou rozprávali o jej začiatkoch, o osobnostiach, ktoré ju formovali, o jej viac ako 25 ročnom zahraničnom pôsobení v kultúrnej diplomacii či o hudobnej kritike, ktorej sa v súčasnosti venuje.

Viera Polakovičová, hrou osudu rodáčka zo Žiliny, od 3 týždňov žijúca v Bratislave, je členkou radu domácich aj zahraničných organizácií ako napríklad Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT), Slovenskej muzikologickej spoločnosti, Syndikátu slovenských novinárov, Dvořák Society of Great Britain a Francúzsko-slovenskej asociácie Découvertes.

Počas svojej profesionálnej dráhy pôsobila v oblasti hudby a diplomacie ako dramaturgička, redaktorka či manažérka. Bola dramaturgičkou Bratislavských hudobných slávností a Medzinárodnej tribúny mladých interpretov, spoluzakladala medzinárodný festival Večery novej hudby a Melos-Étos (podieľala sa na organizovaní viac ako tisícky rôznorodých podujatí), je autorkou viacerých vedeckých štúdií, množstva článkov pre domáce aj zahraničné médiá či textov pre rozhlas a televíziu.

Dlhé roky pôsobila v kultúrnej diplomacii (UNESCO Paríž a zastupiteľstvá SR v Paríži, Viedni a Berlíne) a v rôznych medzinárodných organizáciách. Je nositeľkou Medaily mesta Paríž za rozvoj bilaterálnych vzťahov Slovenska a Francúzska, Ceny Dr. Genersicha (Viedeň) a Ceny ministerky kultúry SR.

Pani Polakovičová, čo vás viedlo k rozhodnutiu stať sa muzikologičkou?

Obrovská láska k hudbe a umeniu, ktorú som dostala do lona v rodine a objavila ju vo mne moja nezabudnuteľná učiteľka klavíra Valéria Marcingerová (manželka známeho klaviristu Ľudovíta Marcingera). Tatíčkova mamička bola Viedenčanka s kvalitným hudobným vzdelaním organistky z viedenského Konzervatória. Zomrela pred mojím narodením, ale v našej rodine vládla úcta k nej a zvykom jej rodiny, a keď sme po rokoch po nej zdedili klavír, rodičia ma prihlásili do Ľudovej školy umenia.

Pani Marcingerová so mnou na hodinách cvičila, prihlásila ma na viaceré súťaže a postupne som začala poriadne pracovať a aj vyhrávať súťaže. Môj sen, ktorý som s touto veľkou dámou klavírnej pedagogiky žila, sa skončil 22. decembra 1969. Zavraždili ju. Bolo to zdrvujúce a mojím jediným snom odvtedy bolo zasvätiť život hudbe. Od priateľky som sa dozvedela, že existuje hudobná veda, predstavovala presne to, čo som chcela. Zo 100 uchádzačov som sa ocitla na prvom mieste. Mala som šťastie, lebo to bolo v roku 1971, normalizácia sa iba rozbiehala, takže sa dalo na vysokú školu dostať aj bez protekcie.

Ako si spomínate na svoje študentské časy, na spolužiakov, na pedagógov?

Myslím, že som patrila k študentom, ktorí mali azda najväčšiu šancu – vedúcim Katedry hudobnej vedy bol zakladateľ modernej muzikológie Jozef Kresánek, medzi pedagógmi bol skladateľ Eugen Suchoň, skvelý akustik, medzinárodne uznávaný Miroslav Filip, vekom a názormi nám blízka Naďa Hrčková, ušľachtilý historik Richard Rybarič, ale aj jemná a vzdelaná Terézia Ursínyová, ďalej klaviristi Vladimír Čížik a Elena Letňanová, ale aj hlasová pedagogička Oľga Šimová či pedagóg hry z partitúr Kornel Schimpl.

Na začiatku druhého ročníka som utrpela ťažký úraz – zlomeninu stehennej kosti, komplikácie a operácie trvali 3 a pol roka, musela som v štúdiu pokračovať individuálne. Nebolo to vôbec ľahké, problémy robili hlavne verní komunisti v predmetoch, ktoré boli vtedy povinné – ten môj bol s politickou ekonómiou, ku ktorej bolo treba mať zápočet a podmienkou bola účasť na seminároch.

Nuž, vyše dva roky sa mi kosť nezrastala, o chodení do školy nemohla byť ani reč, ale napokon som smela urobiť namiesto zápočtu skúšku. Hororom bola estetika s Eugenom Šimúnkom. Normalizácia vrcholila, Prof. Kresánka vytlačili z funkcie vedúceho katedry tak, že nás zlúčili s vedou o umení a estetikou, a vládli tí režimu oddaní. Prof. Šimúnek nám ukázal, ako funguje marxistická estetika. Prečítala som asi 3000 strán zahraničnej literatúry a aj pre spolužiakov som písala poznámky, napokon sa to podarilo.

Veľmi radostné boli prednášky Prof. Kresánka, hudbu som cítila ako on, išiel pod povrch a odkrýval súvislosti. Keď hovoril o tristanovskom akorde, prežívala som úplný ošiaľ. Dodnes mi naskakujú zimomriavky a spomínam si pritom na profesora. Dr. Čížik chodil ku mne domov na Kvačalovu, aby som sa nemusela presúvať do školy a ja zase, keď som už bola po druhej operácii, k Elenke Letňanovej na Ventúrsku. Pripravovala ma na súťaže ŠVOČ (študentskej a vedeckej činnosti), kde som reprezentovala vysokú školu. Toľko citu a porozumenia k hudbe, aké má Elena, má málokto a hlavne, vedela ich sprostredkovať.

Mimoriadnym zážitkom boli stretnutia u Suchoňovcov. Bolo nás iba osem, neskôr desať, skoro ako v rodine, fascinovalo ma byť na mieste, kde vzniká toľko dobrej hudby. Prof. Suchoň nám prednášal harmóniu, hudobné formy a kompozičné princípy hudby 20. storočia. Kolegovia, hlavne Rafael Hrdina, ma vozili na Bradliansku autom. S pánom profesorom som mala mimoriadny vzťah do konca jeho života.

Smutnou udalosťou sme ukončili náš druhý ročník – doc. Filip spáchal samovraždu. Deň predtým som bola u neho doma na skúške z akustiky a zotrvali sme v dlhšom rozhovore. Myslím, že to mimoriadne poznačilo celú umeleckú a intelektuálnu obec. Bol to výkrik, že tak to ďalej nesmie ísť! Začali sme vnímať tie zvláštne časy normalizácie a hoci sme o 50-tych rokoch veľa vedeli, dúfali sme, ako generácia tých, ktorí sa búrili voči okupácii r. 1968, že naše časy majú šancu byť lepšie. Neboli. Nastal psychický útlak, pocítil to prof. Kresánek, Dr. Rybarič, Dr. Hrčková, ale aj ja.

Od vtedy mladej asistentky Nade Hrčkovej sme sa dozvedali o smolenických seminároch, o slobode na Varšavskej jeseni, o avantgarde – celý prvý rok nám hrala Stravinského, to bola ohromná voľba. A zašli sme aj na Varšavskú jeseň, priam ďalšiu vysokú školu. Ešte si spomínam na výborné prehrávky v Divadle hudby na korze. Robila ich Jindra Felixová, neskoršia vedúca HIS (Hudobného informačného strediska), po ktorej som neskôr na post nastúpila ja.

Krásne časy som zažila v súvislosti s diplomovou prácou – na návrh Dr. Rybariča som skúmala osud pedagóga, klaviristu a teoretika 18. storočia Franza Paula Riglera. Dnes si už nikto z mladých študentov nevie ani predstaviť, ako ťažko sa získavali informácie, materiály, mikrofilmy a mikrofiše z neďalekej Viedne.

Trvalo rok, kým prvé dokumenty prišli, ale ja som sa nevzdala a urobila som diplomovú i rigoróznu, a napokon aj vedeckú kandidátsku (doktorandskú) prácu. Jej časť som vydala v zborníku Musicologica Slovaca a partitúru Riglerových Sonát pre čembalo aj s kritickou štúdiou v OPUS-e. Mojimi poradcami a partnermi boli Ľuba Ballová, Darina Múdra, Ladislav Kačic a Hansi Albrecht.

Zaujímalo by ma, aký bol v časoch vášho štúdia hudobný život Bratislavy?

Počas môjho štúdia už vynikajúco fungoval festival BHS, chodili sme na všetky koncerty (samozrejme zadarmo) a zažili sme tie najväčšie svetové hviezdy od Lazara Bermana, Eugen Indjiča, cez Annu Moffo, Jessy Norman, Mníchovskú filharmóniu so Sergiu Celibidachem, až po Birminghamský orchester so Simonom Rattlom. V r. 1972 sa do Bratislavy na BHS presunula prestížna TIJI (Medzinárodná tribúna mladých interpretov) – vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Dr. Ladislavovi Mokrému, dlhoročnému funkcionárovi Medzinárodnej hudobnej rady, ktorá vznikla na popud UNESCO v roku 1949, sa festival hemžil vychádzajúcimi hviezdami a v roku 1977 Československo usporiadalo Svetový týždeň hudby – hudobní lídri sveta prišli do Prahy, Bratislavy a do Tatier, bola to veľká udalosť. Sledovala som ju ako čerstvá absolventka hudobnej vedy a autorka.

Recenzie vtedy vychádzali takmer denne. Na vynikajúcej úrovni boli koncerty Slovenskej filharmónie, predstavenia Slovenského národného divadla, v Koncertnej sieni Čs. rozhlasu (dnes Moyzesovej sieni), Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, fungovali aj Klarisky. Milovníci hudby sa mohli denne tešiť z atraktívnych podujatí. Bratislave sa veľmi darilo, bola priam na ceste sólistov a súborov naprieč Európou a samozrejme, umenie bolo veľkým tromfom režimu, takže tých verných mocní podporovali.

Horšie sa darilo nepokoreným profesionálom, ako boli Roman Berger, Ilja Zeljenka, Miro Bázlik, Ivan Parík, Naďa Hrčková, Ivan Marton, Juraj Beneš, Juraj Hatrík a emigrantom, ako Peter Kolman, Ladislav Kupkovič, Pavol Šimai či Peter Faltin. Ich mená Slovensko škrtalo zo zoznamov účinkujúcich a nebyť Rakúskeho rozhlasu a televízie, nevedeli by sme nič ani o svetových hviezdach, ako Edita Gruberová či Lucia Popp.

Ktoré osobnosti z oblasti muzikológie vás názorovo formovali a profesionálne ovplyvnili?

Bol to predovšetkým profesor Kresánek. Boli sme si blízki v nazeraní na hudbu, umenie, na život, povzbudzoval ma v čase, keď som nesmela ostať na škole, pretože som nechcela vstúpiť do strany, keď si ma vybral za svoju ašpirantku (v dnešnej reči doktorandku). Podmienkou bolo vstúpiť do strany a ja som ju nechcela splniť. Bolo to náročné obdobie, pretože bez perspektívy miesta by som na internú ašpirantúru nebola bývala išla. Mala som ponuku pracovať v rozhlase – dodnes ľutujem, že som po nej nesiahla, ale profesor ma oslovil ako čerstvú absolventku – mala som napriek úrazu červený diplom. Môcť pracovať po jeho boku a byť raz jeho nástupkyňou na katedre sa neodmieta.

Veľmi ma ovplyvnil Prof. Suchoň. Jeho láskavosť a oddanosť hudbe išli akoby z mojej duše a napokon doc. Miroslav Filip. Možno práve preto, že som ako absolventka SVŠ Novohradská mala dobrý vzdelanostný základ, ocenil ma na skúške jednotkou s výkričníkom. Sústavný virtuálny kontakt s Viedňou ma pripútal k Dr. Andree Seebohm, Marcelovi Prawymu, Karlovi Löblovi, zaujímal ma Leonard Bernstein (narodili sme sa v ten istý deň), odchovaná som bola na Herbertovi von Karajanovi a neskôr na Claudiovi Abbadovi, ktorého som v Salzburgu vyhľadala a ako jedinej kritičke mi dovolil chodiť do Mozartea na každú jeho skúšku (uvádzal komplet Schubertove symfónie…).

Silné puto sme nadviazali s Dr. Ladislavom Mokrým. Jeho neutíchajúca dôvera ku mne, podpora a priateľstvo mi dvíhali sebavedomie a cítila som, že mám ako dramaturgička Bratislavských hudobných slávností a tajomníčka TIJI stále väčší priestor. Využíval moje jazykové znalosti a po celý život za mnou posielal všetky dôležité návštevy zo zahraničia. Zveroval mi náročné úlohy spojené s UNESCO, Medzinárodnou hudobnou radou a Parížom a mimoriadne sa tešil, keď som dostala od ministra Ladislava Snopka ponuku uchádzať sa o ročnú stáž na Národnej škole štátnej správy ENA (École nationale d’administration) v Paríži.

Láskavou priateľkou sa mi stala Dr. Terézia Ursínyová, ktorá viedla aj hudobno-kritické semináre. Ako štvrtáčke na škole mi navrhla, aby som napísala kritiku pre Večerník. A potom ďalšie a ďalšie a po celý život bola stále niekde neďaleko s úsmevom, priateľstvom a milotou jej vlastnou.

Veľmi silný vzťah sme si vybudovali s Dr. Ivanom Mačákom, keď pôsobil ako vedúci Hudobného múzea na Bratislavskom hrade. Po maturite mi tam umožnil 2-mesačnú brigádu a uviedol ma do kolektívu senzačných ľudí – Ľuba Ballová, Darina Múdra, Erika Hahnová a Vladimír Čížik. So všetkými sme si vybudovali trvalý vzťah.

S Dr. Mačákom sme viedli nekonečné diskusie, ktoré presahovali oblasť hudby a keď som po úraze ostala doma, posielal mi anglické knihy a odporúčal mi využiť ten čas na samoštúdium vzácnych odborov sociológie, psychológie, etnomuzikológie a biblie. Počas mojej misie v UNESCO v Paríži ma prišiel aj navštíviť.

Veľmi ma formovali kolegovia vo fonde – Igor Podracký, Juraj Hatrík, Zuzana Marczellová, Eva Čunderlíková a neskôr Katka Lakotová-Godárová, Ivetka Lábska-Kajanová a Oľga Smetanová a častí návštevníci HIS-u Ilja Zeljenka, Roman Berger, Tadeáš Salva, Juraj Beneš, Vlado Godár, Milan Adamčiak či Daniel Matej. A zo zahraničných partnerov hlavne Slovensku oddaný Brit z BBC Graham Melville-Mason, prezident Mozartea, Rakúšan Klaus Ager a Penny a Geoffrey Tyackovci z Oxfordu.

Neskôr v diplomacii to bola hlavne veľvyslankyňa Mária Krasnohorská a umelecká prekladateľka, literárna teoretička, esejistka, kritička a porevolučná diplomatka Dr. Michaela Jurovská. Jej obetavý prístup sa podpísal na mojej práci a zostali sme v priateľskom kontakte dodnes. Nedá mi nespomenúť pevné puto, ktoré ma spája s Medzinárodnou hudobnou radou v Paríži – so Georgette Lombardi a generálnymi tajomníkmi Guy Huotom a Siljou Fischer. A veľmi ma ovplyvnili francúzski kolegovia z autorsko-právnej organizácie SACEM, priami partneri HIS, najmä Kathérine Lesch. S mnohými menovanými ma spája celoživotné priateľstvo.

Vaše kroky následne viedli do zahraničia a pôsobili ste v kultúrnej diplomacii či už v Paríži, Viedni alebo v Berlíne. Za vyše 25 rokov ste sa zaslúžili o dôstojnú reprezentáciu Slovenska v zahraničí. Pripomeniem, že v hudbe išlo nielen o komorné koncerty ale aj o veľké produkcie vrátane operných predstavení. Priblížte našim čitateľom toto obdobie a čo všetko ste mali na starosti.

Moje prvé parížske vyslanie bolo na post zástupkyne stáleho delegáta SR pri UNESCO v Paríži. Jednoducho povedané, bola som styčným dôstojníkom pre túto organizáciu a slovenské aktivity v jej rámci. Bolo to v čase, keď sa rozdelilo Československo a kultúrna radkyňa Dr. Jurovská veľmi vítala skutočnosť, že diplomatickú nadstavbu k muzikológii absolvujem na prestížnej parížskej škole a že mám veľký záujem prejsť do diplomacie.

Písal sa rok 1992, hľadali sa do zahraničnej služby posily, tak napísala ministrovi zahraničia a vtedajšia generálna riaditeľka Mária Krasnohorská mi umožnila predstaviť sa na výberovom konaní pre post UNESCO v Paríži. O krátky čas som už sedela za tabuľkou Slovakia/Slovaquie a spolu s veľvyslancom Františkom Lipkom sme pracovali na všetkom, čo s členstvom v tejto organizácii súvisí – účasť na generálnej konferencii, zvolenie do Výkonnej rady, sledovanie zasadnutí medzivládnych výborov a spolu s poradným orgánom vlády – Slovenskou komisiou pre UNESCO – zapájanie sa do programov organizácie. Neskôr som sa stala jej generálnou tajomníčkou.

Bol to mimoriadne zaujímavý čas, všetko sme nastavovali po prvýkrát, partneri nás rešpektovali a podporovali – ministri zahraničia, kultúry, školstva a životného prostredia si v organizácii podávali kľučky. Venovali sme témam UNESCO veľkú pozornosť. Dnes je Stála delegácia samostatnou zložkou veľvyslanectva a vedie ju diplomat v hodnosti veľvyslanca. S UNESCO sa spája aj moje pôsobenie v jeho aparáte po skončení mojej misie v roku 1997. Zaujímavá a cenná skúsenosť.

Ďalšie posty ma zaviedli znova do Paríža a po krátkom období na odbore OSN na ministerstve zahraničia do germanofónnych krajín – Rakúska a Nemecka. Na všetkých troch veľvyslanectvách som potom zastávala post kultúrnej radkyne a riaditeľky Slovenského inštitútu (SI). Znamenalo to pôsobiť v celom teritóriu krajiny vyslania, hľadať partnerov pre prezentačné podujatia, mojou snahou bolo oslovovať najmä etablované inštitúcie a spojiť ich so slovenskými partnermi.

V Paríži a Berlíne pôsobia SI v rámci veľvyslanectva a využívajú jeho reprezentačné priestory. Vo Viedni má SI samostatný priestor. Oba modely majú svoje výhody, fidelizovanie klientely je skôr tam, kde je samostatná adresa, ale väčší záber do krajiny majú tie, kde sa vedenie SI sústredí na pôsobenie mimo veľvyslanectva. Do pôsobnosti riaditeľa SI patrí širokospektrálna agenda – prezentuje históriu krajiny, politické a ekonomické súvislosti, literatúru, hudbu, výtvarné umenie, staré umenie, film, ale aj gastronómiu.

Paríž a Berlín, ale aj Francúzsko a Nemecko, boli našim podujatiam mimoriadne naklonené. Dokázali nás podporiť pri tvorbe mega-projektov, ako Présences slovaques en France počas mečiarovskej éry, ale napríklad aj pri prezentácii filmového festivalu Nová vlna v Berlíne. Projekty sa tiahli v čase a prilákali množstvo záujemcov.

Na všetkých troch postoch veľmi rezonovali reflexie minulosti, diskusie o totalite, Nežnej revolúcii, paralel najmä s Berlínom bolo nadostač. Vo Viedni sme dokonca pripravili niekoľkodňové sympózium Religion und Wende, kde sa zišli disidenti z krajín strednej a východnej Európy, vrátane Františka Mikloška. V Diplomatickej akadémii vo Viedni som iniciovala aj diskusiu o našom prevrate s jej aktérmi z oblasti kultúry.

Lesk našich podujatí zvyšovala účasť a podpora veľvyslancov – Mária Krasnohorská, Igor Slobodník, Peter Lizák, sami mnohé z nich iniciovali a takmer na každé poskytli súčinnosť svojho aparátu. Bola to krásna a zmysluplná práca. Užívala som si aj pôsobenie doma – na ministerstve zahraničia som pôsobila na riadiacom odbore pre kultúrnu diplomaciu, nejaký čas aj ako zástupkyňa riaditeľa a prezidentka Rady SI.

Koľko koncertov či predstavení ste zorganizovali?

Za 40 rokov aktívnej činnosti som skoncipovala a uvádzala vyše 700 podujatí v oblasti hudby – festival BHS, koncerty v Klariskách, stretnutia dramaturgov, podujatia v Klube skladateľov a počas štyroch vyslaní – dvakrát v Paríži, vo Viedni a v Berlíne vyše 500 podujatí. Takže viac ako tisíc.

Ktoré z produkcií boli organizačne najnáročnejšie?

Výstavy, pretože diela bolo treba previezť, poistiť, partnerov nakriatnuť, aby poskytli priestor a všetko, čím sa môžu na projekte podieľať…. Ale aj koncerty veľkých telies, akými sú Slovenská filharmónia či Slovenský filharmonický zbor dali veľmi zabrať personálu veľvyslanectva a inštitútu, ako aj rôzne multilaterálne sympóziá, konferencie a eventy.

Mimoriadnym zážitkom a historickým činom bolo vyvezenie Benešovej opery Skamenený do Londýna. Naštudoval ju tamojší súbor The Mecklenburg Opera Company s britskou dirigentkou Anne Manson. Robila som na tom tri roky – aj to priniesli poprevratové časy.

Na ktoré si najradšej spomínate?

Mojou láskou je gotika, ktorú Francúzom navrhol ešte bývalý minister kultúry Milan Kňažko (a náš prvý minister zahraničia) a podarilo sa mi ju presadiť vďaka významnej výmene na poste riaditeľa Múzea stredovekého umenia v Paríži-Cluny. Nová riaditeľka Élisabeth Taburet-Delahaye sa dala zlákať na cestu za nepoznaným Slovenskom a pochopila, že naša gotika je iná a historicky zaujímavá. Slovenskí a francúzski profesionáli dokázali vyniesť na svetlo unikátne pamiatky slovenskej gotiky už po piatich rokoch, čo bolo vlastne od prvého návrhu takmer po 15 rokoch.

Z mojich čias na BHS a v HIS-e si najradšej spomínam na návštevu Oliviera Messiaena, ktorú mi navrhol Ferdinand Klinda a spolu s Milanom Adamčiakom sme sa ujali jej vedenia. Osobnou výzvou bol pravdaže John Cage.

Podarilo sa mi prehovoriť v tom čase už 80-ročného Johna Cagea, aby na jeho tretí ročník (1992) prišiel. S pomocou jeho asistentky Laury Kuhn a rektora Mozartea v Salzburgu Klausa Agera sme narysovali exkluzívny program. Začínal prijatím v SNG, pokračoval výstavou v Slovenskom rozhlase a Cageovou prednáškou v Slovenskej filharmónii. Bol to veľký zážitok a nezabudnuteľné stretnutie.

Moja kariéra v hudbe bola pre zahraničie zárukou profesionality pozvaní a istou vizitkou Slovenska. Z diplomacie to boli vysoko kvalitné projekty Jozefa Luptáka a jeho partnerov, recitál Sergeja Kopčáka a Vladimíra Michalka v Kostole sv. Márie Magdalény v Paríži s hudbou Dvořáka, Beneša, Rajtera, Bergera, ako aj vystúpenia Bratislavského chlapčenského zboru v Paríži, Berlíne i vo Viedni, sólistov – Nory a Mikiho Skutovcov v Berlínskej radnici k otvoreniu nášho predsedníctva v Rade Európskej únie a koncert Edity Gruberovej, Pavla Bršlíka, manželov Švedovcov a Petra Valentoviča v Berlínskom dóme. Tie priateľské putá, ktoré vytvoríte, keď sa niečo neľahko rodí a ukazuje sa charakter, sú nenahraditeľné. V prípade Edity, ktorá neskôr tragicky zomrela, sa z plánov do budúcnosti stal nečakaný smútok a bolesť.

Prečítajte si tiež:
Primadonna assoluta di belcanto – Edita Gruberová v Berlínskom dóme a jej hostia

Nezabudnuteľné boli koncerty v parížskej Invalidovni. Rady záujemcov čakali na vstup pri Hudobnom maratóne v Dome svetových kultúr v Paríži, kde 10 kultúrnych inštitútov zorganizovalo 12-hodinový festival súčasnej hudby k vstupu nových štátov do EÚ (2004). Pre mňa ako hlavnú koordinátorku, to bolo veľké zadosťučinenie. Za Slovensko vystúpili mezzosopranistka Denisa Šlepkovská a klavirista Daniel Buranovský s dielami Godára, Bergera a Podprockého.

Silným zážitkom bola pre mňa výstava Anny Gruskovej o Gisi Fleischmann v Novej synagóge v Berlíne. Boli sme dokonca hlavným hosťom Dní židovskej kultúry v Berlíne, a tak výstavu videli stovky návštevníkov. Mimoriadnym projektom boli Présences slovaques en France v Paríži – celoročná prehliadka slovenského umenia, ktorú pripravila Dr. Jurovská – spolupracovala som v oblasti hudby – vystúpili špičky slovenskej hudby: Opera SND, ale aj Slovenská filharmónia a súbor Musica aeterna.

Chveje sa mi srdce pri spomienke na šperkárky, dizajnérov, sklárov, sochárov, konceptualistov – Pala Macha, Patrika Illa, Alexandry Stencel, Miloša Balgavého, Jozefa Jankoviča či Zorky Lednárovej a ich krásnych diel, ktoré sa stali súčasťou trvalej kolekcie na veľvyslanectve v Berlíne. Ale utkvel mi aj veľký úspech kolekcie módneho návrhára Marcela Holubca vo Viedni.

S vďakou si spomínam na rad mojich hostí z rôznych oblastí, prednášky, sympóziá, stretnutia s Františkom Mikloškom, Jánom Budajom, Antonom Popovičom a ďalšími na diskusiách vo Viedni a Berlíne a mnohé ďalšie.

Ako vnímalo zahraničie našich umelcov?

Aj v oblasti hudby, aj v diplomacii spočívala moja práca v prezentácii našich reálií v zahraničí. Nikdy som sa nestretla s ničím iným, ako obdivom či priam údivom. Akceptácia našich umelcov bola bezprecedentná. Najviac ma prekvapilo, keď slovenská súčasná hudba zaujala Parížanov a ich medzinárodných hostí tak, že sa pred našimi koncertmi v Invalidovni tvorili dlhé rady čakajúcich, a to nepoznali ani nás, ani našu hudbu. Hlavne tých 25 rokov v diplomacii ma z tohto hľadiska mimoriadne potešilo.

Pravdaže, súvisí to aj so starostlivým výberom a celkom dobre nastaveným systémom spolupráce rezortov zahraničia a kultúry, ale v mnohých prípadoch najmä s osobnou statočnosťou a nasadením jednotlivcov, ktorí sa zasadili za projekty, ako Katarína Bajcurová, vtedajšia generálna riaditeľka SNG a kunsthistorik Dušan Buran za gotiku pre Paríž, či Oľga Smetanová za koncert Kopčáka či Gruberovej a Bršlíka.

Máte dlhoročné skúsenosti s hudobným životom v zahraničí a nadobudli ste tým široký rozhľad, takže by ma zaujímalo, ako z tohto pohľadu vnímate kultúru a umenie u nás?

Keď pracujete v zahraničí a vaším poslaním je prezentovať to najlepšie zo všetkých oblastí, prichádzate do kontaktu s umeleckou a intelektuálnou špičkou oboch alebo i viacerých krajín. Radosť je úžasná, pretože naše umenie je často na tej istej úrovni ako v tých krajinách, kde som pôsobila a s ktorými som mala celoživotné silné profesionálne vzťahy – Veľká Británia, Francúzsko, Rakúsko a Nemecko. Na druhej strane práve v týchto krajinách je kultúra súčasťou vládnej a najmä zahraničnej politiky.

Pre Francúzov, Nemcov a Rakúšanov je absolútnou povinnosťou (nie protokolárnou alebo spoločenskou) zájsť na svetové produkcie v oblasti hudby či svetové výstavy ako bol Breugel vo Viedni či Vermeer v Amsterdame. Angela Merkel je v Bayreuthe každý rok aspoň týždeň. Bežne som v Berlínskej filharmónii na koncerte stretávala politika Dr. Wolfganga Schäubleho.

U nás akoby väčšina ľudí kultúru nepotrebovala, hoci malá časť obyvateľstva vynakladá nemalé prostriedky na sledovanie umenia nielen doma, ale aj v zahraničí. Politikov, až na pár výnimiek, na predstaveniach, koncertoch či výstavách nestretnete. Aktuálna aktivita ministerky kultúry Silvie Hroncovej je v tomto kontexte nevídaná. Za niekoľko týždňov prešla niekoľko inštitúcií a navštevuje celé Slovensko. Myslím, že možností vyžiť sa umelecky a kultúrne je u nás naozaj veľmi veľa a nie je to len privilégium Bratislavy.

Ako však dosiahnuť, aby si koncert vypočulo, či výstavu alebo náročnejší film pozrelo a hodnotnú knižku (nie trhák, ktorý šikovný distribútor umiestni na popredné miesto v sieti kníhkupectiev) prečítalo podstatne viac ľudí, na to recept nemám. Riešia to neustále aj v tých vyspelých kultúrach, kde som pôsobila, a to od základu, od malých detí a celoplošne. Mám však pocit, že sme po celý život o inom ani nehovorili, a predsa, ľudia necítia potrebu – žeby preto, ako sa správajú dnešné pseudocelebrity? Je ťažké vybrať si v čase internetu a sociálnych sietí to živé, nemasové, ale to je asi najväčší problém kultúry dnes na celom svete.

Venujete sa aj hudobnej kritike, čiže ako autorka kritického textu sa môžete dostať aj do priamej konfrontácie s umeleckou obcou. Ako pristupujete k hudobnej kritike a ako sa snažíte koncipovať kritické texty?

Pre mňa je zásadným momentom sprostredkovanie zážitku, akási pozvánka pridať sa k nám, ktorí bez umenia nedokážeme žiť, obohacuje nás a dáva životu zmysel. Snažím sa naštudovať diela vopred tak, aby som konkrétny výkon dokázala zaradiť do našich a medzinárodných súvislostí. Robíme to všetci a niekedy sa nám to aj darí. Prof. Kresánek ma kedysi upozorňoval, že to bude vekom a s nadobudnutými skúsenosťami stále ťažšie a je to naozaj tak. Niekedy napíšem dve strany za dve hodiny, niekedy za tridsať hodín. Využívam možnosť porovnávať, študovať.

V minulosti som študovala hlavne partitúry, ale ani to nie je cesta, človek by mal mať veľké vedomostné a citové zázemie a pokúsiť sa vidieť umelcov a umenie v kontexte aj ich rozvoja a podmienok. Rozhodne sa vyhýbam ostrej kritike, radšej iba naznačím, ak ma niečo veľmi vyrušuje, ale pri hodnotení živého výkonu považujem za vhodné byť veľkorysou.

Na Slovensku je čím ďalej, tým menej rešpektovaných hudobných a operných kritikov a publicistov, a aj tým všeobecné média poskytujú minimum priestoru. Ako vnímate budúcnosť hudobnej publicistiky na Slovensku?

Pevne verím, že stále budú vyrastať silné indivíduá – aj dnes to vidím v každej generácii, sú tu a robia neuveriteľné veci. Nemajú to ľahké, lebo vyštudovali neatraktívny a nezarábajúci odbor, je to vec lásky a oddanosti bez komercie a na ich výkonoch to cítiť.

Áno, mladí kritici a publicisti chýbajú, ale napríklad v opernej oblasti je snaha podchytiť ich. Mne sa na nich páči, že nás berú ako seberovných, že nás počúvajú a pritom majú vlastný názor. A hoci je dnes situácia mimoriadne ťažká, pýtam sa však, kedy nebola? Po všetky predošlé storočia žilo ľudstvo vo vojnách, mocenskom boji, iba my sme si naivne mysleli, že po štrnganí kľúčmi v r. 1989 a vstupe do EU a NATO nastane všeobecné blaho a bude panovať láska. Tí šikovní sa postarali o plné mešce a umelci a intelektuáli bojujú za pravdivý život a mier svojimi prostriedkami. Tak to bolo a bude, ale hudobná publicistika by mohla byť pre istý typ profesionálov oázou.

Vypočujte si tiež:
Nočná pyramída – hostka Viera Polakovičová (Rádio Slovensko, RTVS)

Ako ste oslávili svoje jubileum?

Krásne – s naším synom Jurajom a jeho rodinkou vo Francúzsku a so súrodencami a priateľmi v Bratislave. Považujem za veľké privilégium, že som v takej dobrej forme.

Ako rada trávite voľný čas?

Fascinujú ma cudzie jazyky, rada čítam v origináloch a veľmi rada cestujem. Prevteľujem sa akoby do inej osoby a žijem sedem životov. Mojím snom bolo študovať vo Viedni alebo v Berlíne, napokon to bol Paríž, ale aj pracovať v diplomacii v Ríme, ale bol to znova Paríž a neskôr Viedeň a Berlín, napospol prestížne životné zastávky. Teraz sa teda zdokonaľujem v taliančine, práve som ukončila študijný pobyt v Terste. Milujem Taliansko a pomáha mi to ešte viac sa zahĺbiť do svojej neutíchajúcej lásky – opery.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej