Villazón, Garanča, Bršlík, Argerich či Kremer ozdobili nový Lausitz festival v Nemecku

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Lausitz festival, konajúci sa v geografickom srdci Európy, ponúkol medzi 25. septembrom a 16. októbrom 2020 takmer 50 podujatí rôzneho druhu: koncerty, divadelné predstavenia, inštalácie, prednášky i filozofické diskusie. Nový festival v čase pandémie koronavírusu? Nemožné sa stalo možným…

Festivalový projekt zaostril pozornosť na región bývalých hnedouhoľných baní, ktorého štruktúra sa mení a ponúkol mnohé nové možnosti, aj možnosti kultúrnych eventov. Spojením regionálnych síl a kompetencií na najvyššej spolkovej úrovni vznikol jedinečný projekt, o ktorom sa hovorí…

Lausitz Festival, 2020, foto: Lausitz Festival

V čase, keď sa začínal a prebiehal nový festival v nemeckom Lausitz (v Lužicku), rušilo Slovensko i Česko hromadné podujatia, ku ktorým patria i koncerty, predstavenia hudobných divadiel a jesenné hudobné festivaly… V tom istom čase zaznela v Semperovej opere v Drážďanoch Pucciniho Madama Butterfly ako koncertná premiéra v miniobsadení. Priateľky Cio-Cio-San spievali samozrejme aj s patričnými odstupmi. Jedna z nich, mezzosopranistka Heike Liebmann, stála blažene po šiestich mesiacoch prvýkrát opäť pred publikom a mala pocit, že znovu objavila nádheru Pucciniho hudby. Ako všetci ostatní, premiérovú kyticu si musela v dôsledku výnimočnej opatrnosti divadla vybrať z pristavenej nádoby sama.

Pôvodne plánovaná, a už aj pripravená premiéra kompletnej inscenačnej podoby Madama Butterfly sa i tu odložila, nové kostýmy visia na ramienkach a čakajú… Ich návrhár, vo svete módy uznávaný dizajnér, 81-ročný Japonec Kenzo Takada, ich už, bohužiaľ, na javisku neuvidí. Medzičasom v Paríži podľahol chorobe Covid-19.

Pandemickej situácii prispôsobený koncertný a operný život v Semperovej opere beží v týchto dňoch za rôznych okolností ďalej, divadlo žije v nádeji vrátiť sa – dodržiavajúc striktné hygienické predpisy – krok za krokom k normálnej prevádzke, i so servisom šatní a gastronómie. Na jednej strane sa hlavné mesto Saska snažilo vrátiť do normálu, v tej istej spolkovej krajine však v tom istom čase vzniklo niečo nové a odvážne… Áno, v danej situácii nevídané!

Porovnávam: Na Slovensku je teraz žalostná situácia, ktorá nechala zmĺknuť múzy. Paralelne sa v strednej Európe, v regióne od Bratislavy vzdialenom iba niekoľko hodín cesty autom, otváral koncom septembra nový festival! A to vo východnom cípe Nemecka, kde sa ešte nedávno ťažilo hnedé uhlie, kde utíchajú ťažké stroje, kde mĺkve krátery bez života zalieva voda, kde vznikajú priezračné jazerá, kde sa rodí nový typ krajiny.

hľadisko, ilustračné foto: Ludovic Migneault/Unsplash

Život do nej vdychujú nové podniky, výskumné ústavy, vznikajú nové pracovné príležitosti, atrakcie, hotely, vodné športové areály… Ale kryštalizujú sa i v regióne doposiaľ nepoznané možnosti udomácnenia sa kultúry a umenia, do ktorých je potrebné investovať kreatívne myšlienky a zopár miliónov. Hovoríme o území dvoch spolkových republík Nemecka, o Sasku a Brandenbursku, krajín hraničiacich s Poľskom a Českom.

Tam vznikol vyše trojtýždňový festival, ktorý by sme čo do obsahu a štruktúry mohli porovnať so Salzburger Festspiele. Samozrejme so zopár zásadnými rozdielmi: kým Salzburg oslávil práve storočnicu festivalu, v Lausitz ide o prvý festivalový ročník. Okrem toho nemá festival v Lausitz ani svoje obecenstvo, ani centrálnu divadelnú či koncertnú sálu, a už vôbec nie potrebné kultúrno-historické zázemie, na ktorom by sa dalo stavať.

Festival je rozhodený po divadlách a božích stánkoch miest Görlitz, Cottbus, Zittau, po kostoloch rôznych obcí, po rôznych kultúrnych centrách v bývalých fabrikách a skvostných sieňach zámkov. Takto dosť nepohodlne decentralizovaný sviatok hudby (hlavne pre záujemcu, ktorý chce, môže a smie na festival prísť), však ponúka umelcov, ktorých treba inde v podobnej zostave na bežnom klasickom (hudobnom) festivale hľadať.

Daniel Kühnel, Lausitz Festival, 2020, foto: Lausitz Festival

Tí, ktorí pred pár mesiacmi stáli na javisku Metropolitnej opery či koncertnom pódiu Carnegie Hall v New Yorku, boli hosťami miest a hlavne obcí, o ktorých svet doposiaľ sotva počul. Organizátori šikovne využili momenty pandémie, keď bolo možné angažovať inak na roky vopred zadaných prvotriednych spevákov či inštrumentalistov, keďže ich koncerty boli zrušené. Dokázali ich okrem toho presvedčiť o prínose ich umenia pre región, ktorý hľadá svoju tvár, svoju budúcnosť.

A tak vo viacerých prípadoch vystúpili svetové hviezdy na novom festivale v Lausitz aj na takých miestach, kde obyčajne dávajú líšky dobrú noc, a obyvatelia o nich sotva počuli. Ale usporiadateľ asi v každej situácii disponuje odvahou hraničiacou s ochotou riskovať.

Prázdnotou dýchajúce koncertné siene sú vždy fiaskom a pandémiou spôsobené smutné prázdne kreslá žijú tiež svojimi problémami. O to viac neznámych veličín nastolil fakt, že sa informácie o uskutočnení a programe festivalu – podmienené meniacimi sa hygienickými predpismi v rámci pandémie – na verejnosť dostali neskoro, iba dva týždne pred jeho začiatkom. A vyhľadať informácie bolo spočiatku skutočným dobrodružstvom. Kto vôbec za takýchto okolností plánuje navštíviť koncerty prvotriednych umelcov na miestach, kde chýba potrebné kultúrne zázemie? Kto je ochotný informovať sa o festivale za pochodu, tak, ako postupne vzniká a rastie jeho on-line bulletin?

Sotva bol na webe zverejnený približný festivalový program, jeden z posledných koncertov – avizovaný ako piesňový večer – bol už beznádejne vypredaný. Šlo o vystúpenie populárneho tenoristu a multigénia Rolanda Villazóna, ktorý dokáže všetko (inscenuje, moderuje, píše knihy), ale napriek tomu ostal verný spevu. Jeho partnerom bol francúzsky harfista Xavier de Maistre, hudobník koncertujúci s tými najvyberanejšími dirigentmi, fachman, ktorý si potrebné harfové úpravy komponuje sám.

Rolando Villazón, Xavier de Maistre, Lausitz Festival, 2020, foto: Nikolai Schmidt

Koncert bol avizovaný na 14. októbra, miesto a čas spočiatku zverejnené na webe ani neboli. Načo aj, koncert bol vypredaný… Ale dnes akosi nikomu nič nevadí, všetci máme porozumenie pre mimoriadnu situáciu.

Moje opakované otázky na festivalovú kanceláriu týkajúce sa konkrétneho programu (aj iných koncertov) ostali bez odpovedí, pretože kontaktné, inak mimoriadne ochotné a kreatívne miesto, informáciami nedisponovalo. Až postupom času bol zverejnený Villazónov zaujímavý večer ponúkajúci piesne jeho domoviny, Latinskej Ameriky a Mexika. Šlo okrem iného o temperamentnú, južným slnkom inšpirovanú piesňovú literatúru skladateľov C. Guastavina, A. Estéveza, Y. Souvirona a S. Rodrigueza, sotva známu v lužickom regióne.

Záujem o koncert nazvaný Serenata latina bol ale obrovský! Oranžéria v parku v Bad Muskau by pojala oveľa viac poslucháčov ako bolo povolené, Villazón by im pomohol preklenúť sa aspoň na chvíľku cez nepríjemný čas pandémie, ale aj cez pochmúrny a upršaný októbrový večer. Paradoxom našich pohnutých čias je, že dramaturgicky šlo o ten istý Villazónov koncert, ktorý mal zaznieť o štyri dni skôr v 170 km vzdialenej Prahe, kde sa uskutočniť nesmel, bol zrušený…

Daniel Kühnel, Lausitz Festival, 2020, foto: Paweł Sosnowski

Kto stojí za myšlienkou a odvahou tohoto festivalu? Umeleckým šéfom a otcom idey je Daniel Kühnel, právnicky i hudobne všestranne vzdelaný dlhoročný intendant a konateľ orchestra Symphoniker Hamburg. Z hudobnej metropoly nemeckého severu priniesol do dejiska nového festivalu nielen rozhľadenosť a skúsenosti, ale aj medzinárodný pohľad na veci a hlavne vyriešené financovanie vo výške niekoľkých miliónov eur. Za festival sa všetkými silami zasadil a veril v jeho úspech doma i v zahraničí.

Program festivalu dal dohromady so svojím tímom, ku ktorému patrilo i nadšenie ľudí v oblasti kultúry v regióne, ani nie za šesť týždňov. „Rozhodli sme sa nemožné urobiť možným“, vyslovil sa na tlačovej konferencii 7. septembra 2020.

V šibeničnom termíne vznikol nielen program, ale aj pandémii prispôsobený plán hygieny pre všetky podujatia. Garanciou bezpečnosti bolo redukovanie počtu návštevníkov na tretinu kapacity, súčasťou festivalu bol lekár a každý deň prebiehalo testovanie všetkých umelcov a festivalového štábu. Keď niekto zakašľal, nastal údajne výnimočný stav… Na vypracovanie podrobného programu v printovej forme nebolo dosť času. To, čo prezentuje dnes čiastočne dvojjazyčná, v nemčine a angličtine vedená webová stránka festivalu, rástlo postupne, zo dňa na deň.

Koncerty tzv. klasickej hudby boli jedným zo segmentov festivalových dní. Spočívali v podujatiach orchestrálnych, komorných a inštrumentálnych sólových, ako i v piesňových večeroch. 

Sylvain Cambreling, Symphoniker Hamburg, Lausitz Festival, 2020, foto: Nikolai Schmidt

Jeden zo symfonických koncertov upútal na seba pozornosť ihneď. Jediný hosťujúci symfonický orchester – Symphoniker Hamburgpricestoval z Hamburgu do chrámu v Cunewalde. Hostia so sebou doniesli orchestrálne redukovanú Pieseň o zemi Gustava Mahlera a prezentovali ju ako podujatie pre „oči a uši“. Na jej uvedení 28. septembra sa podieľali dirigent Sylvain Cambreling, patriaci do prvotriednej svetovej hudobnej garnitúry, tenorista Michael König a barytonista Michael Volle. Hudobnú a myšlienkovú výpoveď Piesne o zemi „zviditeľnil“ Aron Kitzig, umelec pracujúci s videoobrazmi.

Na koncert pozýval nasledovný text: „Ide o existenciálne otázky: Ako milovať? Ako zomierať? Ako dúfať?“. Text zaostroval pozornosť na Kitzingovu videoinštaláciu používajúcu obrazy, ktoré v konfrontácii s Mahlerovým dielom zrkadlili slovom nepostihnuteľné momenty. O dva dni neskôr barytonista Michael Volle, ktorý je doma v Bayreuthe i v Metropolitnej opere, večer stvárnil v Klosterkirche Doberlug piesne Schuberta, Loeweho a Mahlera. Partnerom pri klavíri mu bol legendárny Helmut Deutsch.

Na festivale zaznela viackrát hudba Mieczysława Weinberga, hlavne v podaní Gidona Kremera, ktorý sa zaslúžil o jej vzkriesenie. Tento vynikajúci huslista, ktorý hral s 500 dirigentmi a s takmer všetkými významnými svetovými orchestrami, ponúkol v divadle v Cottbuse 26. septembra do pozornosti Weinbergove diela pre husle a klavír. Spolu s klaviristom Georgijsom Osokinsom a fotografom Antanasom Sutkusom nechal pred publikom defilovať Weinbergovu pohnutú biografiu rasovo prenasledovaného človeka.

Gidon Kremer Trio, Lausitz Festival, 2020, foto: Nikolai Schmidt

Naviac, na večernom koncerte 15. októbra v Kreuzkirche v Görlitz ponúkol Kremer so svojím triom, klaviristom Georgijsom Osokinsom a huslistkou Madarou Petersone, výber z ďalších Weinbergových komorných skladieb. Aj žiaľne biografie ďalších prenasledovaných hudobníkov patrili na program festivalu. Pod mottom „Kde sa končí život, tam sa začína prežitie“ sa uskutočnil napríklad literárno-hudobný večer venovaný preživšiemu Varšavského geta, klaviristovi Władysławovi Szpilmanovi a tiež Simonovi Laksovi, ktorý viedol jednu z táborových kapiel v Auschwitz.

Našinca potešilo čítať medzi účinkujúcimi festivalu meno Pavla Bršlíka. Po viacmesačnej nútenej odmlke ho možno znova v túto jeseň stretnúť v programoch hudobného života Európy v zahraničnej verzii jeho mena Pavol Breslik. Po premiére Čardášovej princeznej v Zürichu, kde 25. septembra úspešne stvárnil postavu Edwina, sa presunul na východ Nemecka, kde 29. septembra ponúkol piesňový večer.

V kostole Kreuzkirche Seifhennersdorf zazneli v jeho interpretácii piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského, navyše v slovenčine. Iste prvýkrát vôbec v tomto regióne. Okrem toho ponúkol Dvořákove Večerné Cigánske piesne, ako i áriu Princa z Rusalky. Avizované boli i Čajkovského piesne a „ária“ z Eugena Onegina. Večerom Bršlíka sprevádzal jeho klavirista Róbert Pechanec.

Pavol Bršlík, Róbert Pechanec, Lausitz Festival, 2020, foto: Nikolai Schmidt

Na webe festivalu Bršlíka predstavili ako umelca oslavovaného na veľkých svetových operných scénach, ale v regióne Lausitz je asi málo známy. Priestranný chrám, v ktorom sa koncert konal, poskytujúci za normálnych okolností 1600 miest, by si však zaslúžil viacerých poslucháčov. Hygienické opatrenia to však, bohužiaľ, neumožnili. Usporiadateľ sa však Bršlíkovi poďakoval za nezabudnuteľný večer.

Aj 250. výročie narodenia Beethovena, ktoré sa kvôli pandémii muselo zriecť mnohých plánovaných koncertov a projektov, sa premietlo do dramaturgie festivalu. Z jeho 33 variácií na Diabelliho valčík, ktoré komponoval už ako nepočujúci, vznikli scénické miniatúry pod názvom Taubeliebe. Beethovenove variácie, interpretované geniálnym mladým rumunským klaviristom Danielom Ciobanu, prerušovali scénicky stvárnené miniatúrne texty.

Jednou z interpretiek bola Isabel Karajan, aj výzorom podobná svojmu otcovi, slávnemu dirigentovi Karajanovi. Toto podujatie, uskutočnené 1. októbra v divadle niekdajšej elektrárne v Plessa, nekonkurovalo koncertu rodiny Maiských, konajúcemu sa v tom istom termíne v inej lokalite.

Koncerty muzikantov Maiských sú obyčajne veľkým zážitkom, čelista Mischa, klaviristka Lily a huslista Sascha okúzľujú svojím umením tam, kde práve hrajú. Predstavili sa aj na festivale v Lausitz: čelista Mischa Maisky ako sólista, ako aj v duu či triu muzicírujúci so svojimi deťmi. V ich podaní odzneli v Oranžérii v Bad Muskau diela Bacha, Čajkovského, Skrjabina, Rachmaninova a Šostakoviča. Tento, čo sa týka skladateľov i interpretov viacgeneračne obsadený koncert, bol avizovaný trefne pod mottom René Descartesa: „Stýkať sa s dušami iných storočí znamená takmer toľko, ako cestovať.“

Mischa, Lily a Sascha Maisky, Lausitz Festival, 2020, foto: Pawel Sosnowski

Druhý symfonický koncert festivalu, ktorý patril domácej Neue Lausitzer Philharmonie, orchestru divadla v nemecko-poľskom meste Görlitz, odznel v kostole v Cunewalde, ktorý disponuje 2600 miestami. Je to, čo sa týka počtu miest, najväčší vidiecky chrám v Nemecku. Vďaka hosťujúcej sólistke bola hygienou povolená kapacita okamžite vypredaná. Aj keď som sa ako riziková občianka koncertu zúčastniť nemohla, čakala som do poslednej chvíle, či sa naozaj ten zázrak uskutoční, či avizovaná diva skutočne zavíta do neatraktívnych končín európskej pevniny. Prišla a stala sa hviezdou festivalu. Bola ňou 79-ročná, dnes legendárna a výnimočná dáma klavíra Martha Argerich.

Osobné kontakty riaditeľa festivalu s klaviristkou umožnili počuť ju na festivale dokonca trikrát. Na svojich koncertoch sa obklopila nielen excelentnými muzikantmi-priateľmi, ale na dvoch z nich boli jej partnermi aj jej exmanželia, vynikajúci hudobníci Charles Dutoit a Stephen Kovacevich, s ktorými pravidelne koncertuje. Charles Dutoit stál za dirigentským pultom regionálnej Neue Lausitzer Philharmonie pri jej „rodinnom“ stvárnení Beethovenovho 2. klavírneho koncertu B dur.

Z podujatia sú k dispozícii jedinečné fotografie, z ktorých sála úžasná atmosféra večera – aj v dôsledku iluminácie chrámu éterickými farbami. Ale k dispozícii sú aj zábery, ktoré zvierajú hrdlo: charizmatická legenda klavíra Martha Argerich, takmer osemdesiatnička, disciplinovaná súčasť festivalu, hrala na skúške s orchestrom v rúšku. O obozretnosti, ale aj profesionalite usporiadateľov, by sa mohlo všade písať len veľkými písmenami. Martha Argerich mala k dispozícii aj veľké krídlo Steinway, ktoré stálo na pódiu vybudovanom ponad prvé rady kostolných lavíc… Inak by sa tam nezmestilo.

Martha Argerich, Lausitzer Philharmonie, Lausitz Festival, 2020, foto: Pawel Sosnowski

Na programe tohto koncertu bola aj Mozartova Symfónia A dur č. 29 a tiež emocionálne pohnuté Adagio for Strings Samuela Barbera. Táto kompozícia sa naozaj hodila do dramaturgie. Počas pandemických dní nadobúda na vnútornej sile, nedávno ju frapujúco digitálne stvárnili v projekte Covid Cello Project Tonyho Rogersa 278-mi čelisti z 29-tich krajín sveta.

Na druhom koncerte Marthy Argerich 11. októbra sa stal jej partnerom klavirista Stephen Kovacevich, s ktorým si vždy rozumela a dodnes rozumie. Vypredaný koncert museli v poslednej minúte preložiť zo studeného görlitzkého chrámu do temperovanej a architektonicky mimoriadne vľúdnej secesnej mestskej haly.

Večer ponúkal klavírne diela Fryderika Chopina a Johanna Sebastiana Bacha, ale aj 12 Miniatúr pre flautu a klavír Mieczysława Weinberga s flautistkou Susanne Barner a klaviristkou Akane Sakai, interpretkami svetovej triedy. Azda sa potvrdilo aj tvrdenie Roberta Schumanna, že „Chopinove diela sú pod kvetmi potopené kanóny“, hlavne, keď ich prebudia k životu prsty Marthy Argerich. Žiadna pochybnosť: tí, ktorí sa k vstupenkám dostali, odišli so zážitkom navždy a so spomienkou na Chopinovu Mazurku C dur op. 24 č. 2, na Scherzo č. 3 cis mol op. 39 a na Nokturno Des dur op. 27 č. 2 v podaní Argerich.

Na jej tretí koncert 13. októbra čakalo publikum vo všetkých kútoch sveta a stal sa senzáciu festivalu – aj preto, lebo bol (a dodnes je) prostredníctvom livestreamu dostupný každému. Uskutočnil sa v nádhernej secesnej synagóge v Gӧrlitz, ktorá má za sebou pohnutú minulosť: je jedinou synagógou v Sasku, ktorá pri pogrome v roku 1938 ako zázrakom nebola vypálená a spustošená. Medzičasom ide o rekonštruovanú kultúrnu pamiatku.

Martha Argerich so svojím dlhoročným hudobným partnerom Mischom Maiskym boli prví, ktorí jej ticho po 82 rokoch rozozvučali hudbou. Pre nich – a pre nás všetkých, ktorí sme koncert sledovali – bola synagóga dostupná výnimočne a veľkoryso práve kvôli koncertu týchto dvoch umelcov o pol roka skôr, ako sa jej oficiálne otvorenie plánovalo. Neďaleko od českých hraníc, od hraníc hudobného ticha, podali Marta Argerich a Mischa Maisky svedectvo o nezastupiteľnosti a potrebe klasickej hudby práve dnes, keď mnohé koncertné sály a operné domy po celej zemi zmĺkli.

videozáznam priameho prenosu koncert

Ako rozprávka z tisíc a jednej noci prebehol 80-minútový koncert týchto dvoch hudobných legiend, dvoch ikon stelesňujúcich najvyššie interpretačné hodnoty. V ten večer boli symbolmi slovami neuchopiteľného hudobného krásna, momentálneho absolútneho, ale individuálneho stotožnenia sa s hudobnou predlohou. Obaja v hudbe podstatu krásna hľadajú – a dávajú ho ďalej nám.

To, čo sme prostredníctvom streamu počuli a videli, bol Gesmtkunstwerk ničím nezaostávajúci za živým podujatím! Sólová čelová Suita č. 1 Johanna Sebastiana Bacha zaznela v nádhernom sýtom a nosnom tóne, v množstve odtieňov odstupňovaná dynamika zaplnila okamžite – aj v pianissime – celý priestor chrámu. Maisky si od prvého tónu podmanil poslucháča aj vďaka akusticky frapujúcemu prvotriednemu technickému prenosu.

Bachova klavírna Partita č. 2 sa odvíjala pod rukami plasticky znejúcej polyfónie takmer 80-ročnej klaviristky, ktorá dolovala z nôt ich esenciu. Jej Bach bol ale aj romantický, éterický, miestami dokonca impresionistický, bol do seba zapadajúcou spleťou tých nekonečných hudobných fráz a tém. Po interpretácii Beethovenovej Sonáty pre violončelo a klavír č. 2 by sme toto dielo mohli nazvať Rozhovory pre violončelo a klavír. Obidva inštrumenty medzi sebou na pódiu vášnivo diskutovali, tvorili spoločné dynamické oblúky, vzrušujúce crescendá a decrescendá.

Neustály emocionálny inšpirujúci i vizuálny kontakt týchto dvoch komorných hráčov priniesol pre mňa momenty zatajujúce dych, presne také, ako keď zdieľam iskriacu atmosféru prvotriedneho živého koncertu priamo na mieste. Pred Largom z Chopinovej Sonáty pre violončelo a klavír, interpretmi zamýšľaným azda ako prídavok, zaznela „modlitba“ Kol nidrei Maxa Brucha. Tu sa violončelo „premenilo“ na ľudský hlas, srdcervúco vyspievalo prostú starú židovskú melódiu vo všetkých jej variantoch, pripomenulo obrazne i osud synagógy, dejiska koncertu.

Vďaka osobnostiam Mischu Maiskeho a Marthy Argerich disponoval tento Bruchov opus intimitou par excellence, priniesol momenty hudobného šťasia, ktoré dnes všetci tak potrebujeme. Veľmi som si priala, aby sa ozval potlesk, aby niekto vstal a podal obom obrovské kytice kvetov. Ale koncert bez publika je žiaľ aj koncertom bez vďaky prejavenej na mieste…

Po tomto koncerte stáli na vypredaných pódiách neobyčajného Lausitz Festivalu ešte vyššie spomínaní Rolando Villazón a Gidon Kremer. A na záver, ako zlatý klinec festivalu, vystúpila 16. októbra v najväčšom vidieckom chráme Nemecka v Cunewalde mezzosopranistka Elīna Garanča s klaviristom Malcolmom Martineauom.

Elīna Garanča, Malcom Martineau, Lausitz Festival, 2020, foto: Nikolai Schmidt

Pre festivalové publikum priniesla piesne Roberta Schumanna, Johannesa Brahmsa a Sergeja Rachmaninova, ktoré sú diametrálne vzdialené od jej expresívnych kreácií operných árií. Takto nimi v intímnom formáte položila bodku za mimoriadnym sviatkom hudby, vďaka ktorému sa stalo nemožné možným. Za sviatkom, ktorý stvárnili excelentní umelci a ktorý sa konal za mimoriadnych okolností i na nezvyčajných miestach. Bol to sviatok, ktorý vzbudil výnimočný záujem domáceho i zahraničného publika a ocitol sa nielen v regionálnych a domácich médiách, ale i v renomovanej BBC. Ak sa nemýlim, práve sa skončil festival, ktorý v tom istom čase nikde na svete nemal svoj pendant.

Dnes nikto nevie, čo je pred nami, nikto netuší kedy a kde dostane podobný festival zasa zelenú… Keby sa tak stalo zasa o rok v Lausitz, azda privíta všetkých tých, ktorí sa museli v dôsledku pandemickej situácie takémuto veľkolepému hudobnému dianiu prizerať z diaľky…

Autor: Agata Schindler

www.lausitz-festival.eu

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka, spolupracovníčka Opera Slovakia z Drážďan

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku