Vincenzo Bellini, majster melódie

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 23. septembra t. r. uplynulo 185 rokov od predčasnej smrti majstra melódie Vincenza Belliniho. Taliansky skladateľ býva zaraďovaný medzi majstrov predverdiovského (spolu s Rossinim a Donizettim) resp. romantického belcanta (spolu s Mercadantem a Donizettim), pričom pri prísnejšie odbornom pohľade nájdeme medzi spomínanými určité, niekedy mierne, niekedy aj radikálnejšie rozdiely.

Ešte o klasicizmus sa opierajúci Rossini predstavujúci istý návrat k barokovému chápaniu belcanta bol mimoriadne plodným autorom (za dve desaťročia vytvoril cca 40 operných diel), kým Belliniho tvorba neprekročila jedno desaťročie a desať operných opusov. Vincenzo Bellini je čistým romantikom tak v látkach svojich operných príbehov, ako v ich spracovaní, pričom od Donizettiho ho odlišuje menšia hudobná razancia, absencia komických opier i hlboká melanchólia jeho melodiky. Hoci ňou zaujal aj tak odchodných autorov ako bol Wagner (pravda len v jeho mladosti), neskôr mu vytýkali (najmä nemeckí hudobní estetici) chudobnosť orchestrálnej faktúry.

O Belliniho „rehabilitáciu“ sa zaslúžili talianski hudobní modernisti Bruno Maderna a Luigi Nono nanovo interpretujúci jeho kompozičný štýl. Na rozdiel od Rossiniho skvelých overtúr s bohatou inštrumentáciou Bellini bol aj vo svojich orchestrálnych introdukciách či predohrách len melodikom. Viazaný spev v porovnaní s Rossinim „obral“ o množstvo fioritúr a vokálnych ozdôb, zato ich naplnil zvnútornenou vášňou exaltovaných romantických hrdinov vyjadrujúcich sa ale prísnou kantilénou.

Vincenzo Bellini (1801 – 1835), zdroj: wikipédia

Ani v najvyhrotenejších situáciách u neho nenájdeme toľko vonkajšieho efektu ako u Donizettiho, a triumfy jeho operných postáv sú pritlmené elegickou atmosférou a melanchóliou ich spevu až do takej miery, akoby skladateľ nepoznal čo je to radosť. A to aj napriek tomu, že niektoré z jeho opier sa nekončia tragicky ale zmierlivo.

Pri siedmich z nich mu bol pomocníkom slávny libretista Felice Romani. V jeho operách účinkoval výkvet talianskej vokálnej školy tých čias, predovšetkým Giuditta Pasta, jej žiačka Maria Malibran, Giulia Grisi, barytonista Antonio Tamburini a tenor Giovanni Rubini, ktorého pokladajú za priekopníka v uplatňovaní prsných vysokých tónov (do di petto). Belliniho melódie pôsobili uhrančivo aj na Frederika Chopina a Franza Liszta, ktorý si ich upravoval pre klavír.

Okrem opier po počiatočnej neapolskej epizóde s cirkevnou hudbou sa venoval aj kompozícii vokálnych salónnych romancí (Vaga luna, Malinconia, Dolente immagine atď.), ktoré v 80. rokoch minulého storočia tak geniálne v Salzburgu interpretoval Luciano Pavarotti. Dokonca pieseň La fenesta che lucive, ktorá sa dnes uvádza medzi neapolskými canzonettami (napr na gramorecitále Pavla Mauréryho), je tiež jeho dielom. Sláva Belliniho vzrástla so vzkriesením romantického belcanta, o ktoré sa zaslúžili Maria Callas a jej nasledovníčky (Sutherland, Gencer, Caballé) v 60. rokoch minulého storočia.

Vincenzo Bellini (1801 – 1835), zdroj: wikipédia

Na rozdiel od svojich generačných súputníkov zo severu Talianska bol Bellini dieťaťom juhu, narodeným na Sicílii a študujúcim na neapolskom konzervatóriu San Sebastiano (najmä u Zingarelliho), kde bol jeho spolužiakom aj Saverio Mercadante. Tam aj zložil a uviedol na školskom predstavení v roku 1825 svoju prvú operu Adelson a Salvini. O rok neskôr už v neapolskom divadle San Carlo mala premiéru jeho druhá opera Bianca a Gernando (ktorá sa v roku 1828 v Janove vrátila k pôvodne zamýšľanému názvu Bianca a Fernando).

Jeho ozajstné úspechy sa však spájajú až s pobytom v Miláne, kde v roku 1827 uviedol na javisku Teatro alla Scala operu Il pirata. O niečo menší úspech mala o dva roky Straniera, a v tom istom roku v Teatro Ducale v Parme Zaira, ktorá sa zapísala do dejín ako jeho najmenej úspešná operná premiéra. Potom už nasledovali len dodnes živé a čoraz častejšie uvádzané diela: v roku 1830 a 1833 v benátskom La Fenice opery Capuleti e MontecchiBeatrice di Tenda (povodne prijatá vlažnejšie), v roku 1831 v La Scale Námesačná a v milánskom Teatro Carcano azda dodnes najvyššie cenená Norma. K nim Bellini v Paríži pridal už len Puritánov v roku 1835 v Theatre italiane, a potom o osem mesiacov zomrel v Puteaux neďaleko Paríža.

Hrobka Vincenza Belliniho v Catanii. Foto G. Dall´Orto.

S dielami majstra belcanta som sa za mladi zoznamoval najprv prostredníctvom rozhlasového vysielania. V éteri sa dala nájsť skvelá nahrávka Námesačnej z roku 1957 (Maria Callas, Nicola Monti, dirigent Tulio Serafin), niekoľko nahrávok Normy, ktorú sme potom neskôr vďaka viedenskej televízii mohli sledovať aj ako premiéru z Teatro alla Scala (1977 so spevákmi Montserrat Caballé, Tatjana Troyanos a Giorgio Casellato-Lamberti).

Príbeh verónskych milencov v jeho opernej transkripcii nás očaril v roku 1966 v nahrávke Claudia Abbada, kde popri jedinečnom Tebaldovi Luciana Pavarottiho úlohu Romea stvárnil jeho tenorový konkurent Giacomo Aragall.

Ilustrácia k Belliniho Norme, zdroj: lookandlearn.com

V talianskom rozhlase odvysielali niekoľko nahrávok Puritánov (dirigenti Argeo Quadri, Tulio Serafin, Mario Rossi), v ktorých sa striedali predstaviteľky Elviry (Leyla Gencer, Joan Sutherland, Anna Moffo), no Artura vždy interpretoval Gianni Raimondi, teda významný tenor z odboru lirico-spinto. Ako poslednú som spoznal operu Beatrice di Tenda v nahrávke Franca Manina z roku 1973, kde vokálne party spievali Angeles Gulin, Renato Bruson a José Carreras.

Z menej hrávaných opier ma oslovila nahrávka opery Il pirata, v ktorej sa o vokálne hody postarala manželská dvojica Montserrat Caballé a Bernabé Martí, akýsi predobraz dnešnej manželskej dvojice Anna Netrebko, Yusif Eyvazov. Ak by som mal určiť, ktoré „operné čísla“ majstra zo sicílskej Catanie mám najradšej, tak (možno prekvapujúco) uvediem vstup smutného zboru pochovávajúceho Juliu Capuletovú do duetu Romea a Tebalda (ktorý trocha napodobil Verdi v predposlednom obraze Nabucca) a tercet soprán, mezzosoprán a tenor z Beatrice di Tenda, v ktorom má tenor nádherný part, ktorý je esenciou belliniovskej melodiky.

V. Bellini: Norma, Opera SND, 1969, Elena Kittnarová (Norma), Ľuba Baricová (Clotilda), foto: Jozef Vavro

Postupne sme získali možnosť zoznamovať sa s Belliniho operami aj v slovenských divadlách. V roku 1969 dirigent Tibor Frešo a režisér Branislav Kriška priniesli na javisko opery SND Normu. Inscenácia mala 20 repríz (možno to súviselo s prechodom súboru do priestorov Hviezdoslavovho divadla, ale tiež s odchodom tenoristu Jiřího Zahradníčka, jediného interpreta Poliona do Národnej opery v Oslo). V hlavnej ženskej úlohe sa striedali Elena Kittnarová a Gita Abrahámová, Adalgisu stvárnili sopranistky Marta Nitranová a Anna Kajabová, pričom úryvky z tohto naštudovania nahral aj bratislavský rozhlas.

Druhá Norma odznela v roku 2009 v rámci programu Zvolenských hier zámockých s banskobystrickým orchestrom a dirigentom Marianom Vachom. Predstavenie sa kvôli počasiu uskutočnilo v divadelných priestoroch a išlo o koncertné predvedenie so zahraničnými sólistami. Z nich sa mi najviac páčila štýlová Laura Brioli ako Aldagisa, kým Norma Portugalčanky Susan Neves už bola mierne za zenitom.

Zámocké hry zvolenské, 2009, V. Bellini: Norma, Laura Brioli, Susan Neves, Marián Vach, foto: Archív ŠOBB

Belliniho Námesačnú najprv uviedla opera SND v koncertnom predvedení (dve predstavenia) v roku 1988 v hlavnej úlohe s Janou Valáškovou. Milo prekvapila mladučká Eva Jenisová v úlohe Lízy. O desať rokov neskôr režisérka Gwenda Berndtová neveľmi šťastne inscenovala dielo v SND spolu s dirigentom Dušanom Štefánkom a bohatými alternáciami sólistov. Z nich spomeňme aspoň vtedy už výborne spievajúcu Ľubicu Vargicovú. Inscenácia sa dožila iba desiatich uvedení. V roku 2013 sa táto opera dostala do programu opery Štátneho divadla v Košiciach v titulnej úlohe s Michaelou Várady a Petrom Valentovičom za dirigentským pultom. Zostala však bez väčšieho ohlasu.

Takisto v rámci ZHZ naštudovali v roku 2001 Banskobystričania aj Puritánov (opäť s Marianom Vachom), pričom najväčší rozruch vyvolala účasť pre belcantový repertoár ideálne pripraveného Michala Lehotského v náročnej úlohe Artura. Dielo malo potom svoju premiéru aj v SND v roku 2010 v réžii Pavla Smolíka (dirigenti H. M. Forster a Pavol Selecký) s veľmi dobrým speváckym obsadením. V úlohe Elviry k Andrey Čajovej a Martiny Masarykovej sa neskôr pridala Ľubica Vargicová, Artura prijateľne kreovali hosťujúci Ivan Magri a Oto Klein, skvelí boli Vladimír Chmelo a Aleš Jenis (Riccardo) a predstavitelia Giorgia Jozef Benci a Peter Mikuláš, ktorý v efektnom duete Suoni la tromba zaspieval unisono s barytonistom vysoký tón, na ktorý si doteraz nijaký basista netrúfol.

V. Bellini: Puritáni, Opera SND, 2010, foto: Ctibor Bachratý/Archív SND

Objavná dramaturgia Štátnej opery v Banskej Bystrici v roku 2007 (premiéra počas ZHZ) zaradila na repertoár aj operu Capuleti e Montecchi s domácimi sólistami, medzi ktorými vynikol tenorista Dušan Šimo, ktorý ako Tebaldo ukázal, že vtedy nemal s extrémne vysokou polohou nijaké problémy podobne ako v minulom roku v parte Roderiga v Rossiniho Otellovi. Na zvolenskom nádvorí v roku 2012 odznela aj Beatrice di Tenda, v ktorej dominoval výkon írskej mezzosopranistky Tazy Erraught.

Mimo našich operných javísk sme mali zážitok z Belliniho melódii aj v sieni Slovenskej filharmónie, kde v roku 2017 unikátny Mexičan Javier Camarena na koncerte agentúry KAPOS predviedol niekoľko skvelých čísel z Puritánov, ktorými ma tak navnadil, že som sa na jeho Artura bol pozrieť aj v Barcelone (recenziu predstavenie si prečítate v článku Bravúrny spev v „dnešnej“ réžii. Belliniho Puritáni v Barcelone.

Môj obdiv k Bellinimu som mohol demonštrovať aj pri návšteve sicílskej Catanie, kam v roku 1876 preniesli z parížskeho cintorína Pѐre Lachase ostatky skladateľa. Fakt, že si svojho veľkého rodáka Sicílčania naozaj vážia dokazuje, že po ňom pomenovali v Catanii nielen Teatro Massimo, ale aj veľký park a neďaleké letisko. Bellini je melódia! A tá žije.

Autor: Vladimír Blaho

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku