Vincenzo La Scola a jeho belcantová škola

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pod jeho lyrický tenor sa podpísal Pavarottiho učiteľ. 25. januára t. r. si pripomíname nedožité 65. narodeniny Sicílčana Vincenza La Scolu, ktorý účinkoval aj so slovenskými interpretmi.

V roku 2001 hýbala operným svetom storočnica od úmrtia kráľa kantilény z Busseta. Práve centenarium verdianum bolo dôvodom, že regále predajní s nahrávkami zaplavili nové tituly vzdávajúce hold skladateľovi Risorgimenta.

Aida pod vedením dirigenta s modrou krvou zamilovaného do klasicizmu Nikolausa Harnoncourta prekvapila nejedného degustátora verdiovského zlatého moku. Tumultus a hrmot davových scén nečakajte, snímka z dielne Teldecu je možno najjemnejšou Aidou v histórii zvukového záznamu. Harnoncourtova taktovka kreslí nílske nokturno a „hromovo tichú“ perichorézu lásky a obety.

V slávnom tenorovom recitatíve Se quel querrier io fossi nie je ani stopy po agresívnej explózii túžby, Radamès si oblieka brnenie pokory a súcitu. V Sicílčanovi Vincenzovi La Scolovi našiel Harnoncourt netuctového akademika bez „chumáčov“ corelliovských vzlykov. Kto čaká heroické gestá v štýle Tamagna, bude sklamaný, napriek tomu sa nedá povedať, že spevák sa na rolu nehodí alebo jej nerozumie. Bolo by to priveľmi prvoplánové. A tenor La Scola s menom pripomínajúcim školu aj La Scalu bol všetko možné, len nie prvoplánový.

Spytovanie svedomia z Belliniho Normy. Zdroj: taminoautographs.com

Učiteľov nesklamal

Vokálne bol ľahko čitateľný. Na niektorých slabikách nezaprel hudobnú pečať svojho predchodcu a kompatriota spod Etny Giuseppe Di Stefana, timbrom však pripomínal najmä Pietra Balla, ktorý sa rovnako narodil v Palerme.

Talianskymi opernými kuloármi šli chýry, že La Scola technicky kopíruje Pavarottiho. Tu však musí zasiahnuť manus correctrix. Za pavarottiovským echom v jeho hlase stojí Arrigo Pola – učiteľ a bývalý tenor, ktorý kedysi viedol aj talentovaného Modenčana. Spoločný pedagóg pritom nie je jedinou „spojkou“ medzi maestrom s bielou vreckovkou a Vincenzom La Scolom. Tenore palermitano začínal rovnako ako Pavarotti v donizettiovsko-belliniovskom fachu a neskôr presedlal na dramatickejšie úlohy so všetkými plusmi aj mínusmi, ktoré takáto „konverzia“ prináša.

Zásluhy na modelovaní La Scolovho interpretačného profilu nepatria len Arrigovi Polovi. Carlo Bergonzi a subtílny teoretik Rodolfo Celletti – to sú ďalšie dve veľké mená, ktoré si na nový objav „posvietili“ bližšie a prorokovali mu sľubnú budúcnosť.

Ktovie, akými cestami by sa uberala kariéra Vincenza La Scolu, keby Boh nerozhodol inak. Päťdesiattriročný umelec odišiel na večnosť 15. apríla 2011 v tureckom Istanbule počas konania vlastných majstrovských kurzov. Príčinou jeho smrti bol infarkt.

Cesta na Olymp

Najväčšie úspechy žal v deväťdesiatych rokoch. Hlasy trojice supertenorov sa presunuli z divadiel na štadióny a javiská boli smädné po mladej krvi.

Vincenzo La Scola a Mariella Devia v Donizettiho opere Lucia di Lammermoor, zdroj foto: internet

Rok 1990 priniesol Vincenzovi La Scolovi vystúpenia v Kráľovskej opere v Londýne (Pucciniho tragický bohém Rodolfo), v neapolskom San Carlo sa v roku 1991 „mihne“ v kostýme Gennara v Donizettiho zhudobnení drámy Victora Huga o travičke a milujúcej matke v jednej osobe Lucrezia Borgia. Tlieskal mu Rím (Vojvoda v Rigolettovi) a o pár mesiacov sa meno Vincenzo La Scola skloňuje v uliciach Viedne.

Po Staatsoper zdoláva ďalšiu métu – newyorskú Met, ktorá novému talianskemu tenoristovi otvára brány v roku 1993. S Rodolfom pod dirigentským dohľadom Carla Rizziho sa La Scola stáva kráľom večera. Bolo to v období, kedy Alagna a Cura ešte neobhájili pozície medzinárodne etablovaných hviezd a o Villazónovi či Kaufmannovi sa agentom ešte ani nesnívalo.

V ponuke operných domov bolo relatívne dosť klasických réžií a pamätníci Callasovej spomínali na mladosť. Taliansko nemalo núdzu o novicov v opernej reholi, no málokto sa zaviazal divadlu doživotným sľubom.

Srdcom verdiovec

Vietor, ktorý dovial Vincenza La Scolu na medzinárodné operné pódiá, má meno slancio verdiano – verdiovský spád. Rastúci záujem o maestrove rané opery z jeho mladíckych rokov spôsobil dopyt po nových hlasoch so skúsenosťami s Donizettiho partitúrami a s perspektívou typicky verdiovského dramatického rastu.

Rok po La Scolovom debute v milánskej La Scale (rusticulus Nemorino v roku 1988) o neho prejavila záujem Bologna. Hlavným „ťahákom“ pripravovanej inscenácie Verdiho Giovanny d’Arco mal byť stále populárny barytonista Renato Bruson. Neznáma, anglicky hovoriaca sopranistka Susan Dunn, sa podľa názoru publika mala zviezť popri ňom. Pozornosť miestnych si napokon získal tenor. Vo frázovaní síce nebol vždy suverénny, ale prekypoval vzácnym zmyslom pre pulz a gradáciu Verdiho hudby.

Verdiovské dipozície Vincenza La Scolu si všimla aj porota súťaže Voci verdiane v Bussete, ktorá mu v roku 1982 udelila Zilianiho cenu. Zdroj foto: internet

Bolonský úspech otvoril Sicílčanovi dvere do mesta Martina Franca, kde sa každoročne koná exkluzívny festival Valle d’Itria fokusovaný na menej známe šperky z koruny svetovej opery. V roku 1991 bol na programe Verdiho Ernani – dynamické dielo, ktoré v Taliansku definitívne spopularizovali Del Monaco a Corelli a za oceánom Pavarotti v historickej produkcii Met. Štafetu po týchto velikánoch mal teraz prevziať (stále málo známy) La Scola spolu s mladou, neskôr veľmi oceňovanou sopranistkou Danielou Dessì a barytonistom Paolom Conim. Z predstavenia existuje záznam na CD, vyšiel na značke Nuova Era. Slovenskí zboristi pod vedením Pavla Procházku sa na nahrávke skrývajú pod názvom Coro di Camera da Bratislava.

Prehliadka verdiovských kreácií Vincenza La Scolu by nebola úplná bez Dvoch Foscariovcov, v ktorých sa objavuje po boku Lea Nucciho. CD podobu dostal tiež Rigoletto z dielne La Scaly pod hudobným dohľadom domáceho Riccarda Mutiho. Hlavným protagonistom je Giorgio Zancanaro, Gildu spieva už spomínaná Daniela Dessì.

Kritik mienkotvornej britskej revue Gramophone Alan Blyth chváli La Scolovu artikuláciu a taliansku dikciu, ktorú má v krvi, no neodpúšťa si poznámku, že Vojvoda je v jeho podaní „prísny a nezaujímavý.“ La Scola možno menej stavia na erotizme à la Casanova, ktorý sa s touto postavou spája až príliš často, zato odhaľuje Vojvodove neznáme kladné stránky, najmä skrytú túžbu oslobodiť sa zo zajatia falošných predstáv o láske.

Odbočka do sveta popu

Aj tento lyrický tenor podľahol mámeniu Sirény popmusic a pustil sa do crossoverových projektov. Zo spolupráce so spevákom a skladateľom Sirom Cliffom Richardom sa zrodil album Vita mia nazvaný podľa pilotného dueta. La Scola ním voľne nadviazal na svoju staršiu piesňovú antológiu Arrivederci Roma venovanú broadwayskému fenoménu Mariovi Lanzovi. Patrí do rovnakej police, ako Carrerasova platňa With a Song in My Heart z roku 1993.

Žiak Pavarottiho učiteľa sa nemohol vyhnúť neapolským canzonettám. Tie znejú z jeho albumu s trochu lacným názvom Passione mediterranea. Okrem tradičných a notoricky známych melódií typu ‚O sole mio či Santa Lucia na ňom nájdeme aj piesne novšieho dáta z rúk dôvtipného melodika Massima Bizzariho.

Zaradiť vianočnú skladbu na album, ktorého leitmotívom je slnko a letná prázdninová pohoda, si vyžaduje riadnu dávku odvahy. Novokompovaná pieseň Natale napoletano (Neapolské Vianoce) odlišuje La Scolovu poctu Neapolu od desiatok podobných diskografických plavieb iných tenoristov. Škoda, že orchester na tomto disku nie je tenorovým rovnocenným partnerom, zaslúžil by si štýlovo angažovanejší ansámbel.

Kritici vyčítali La Scolovým výletom do sveta vyššieho populáru mikrofonickú amplifikáciu hlasu a menej lesku vo výškach. Vrúcnou italianitou a spievaním con il cuore si však poslucháča vždy získa.

Vincenzo La Scola patril k umelcom, ktorý prekročili hranice opery, nie vždy mu to prospelo. Zdroj foto: youtube.com

Spieval aj so Slovákmi

Kto hľadá niečo z klasického súdka, môže „ochutnať“ prvé La Scolove operné komplety, ktoré vznikli už v roku 1986. V Belliniho Beatrice di Tenda a v opernej prvotine multižánrového autora Franca Battiata Genesi La Scola prekypuje mladíckym elánom a radosťou zo zázraku hudby.

Trojicu jeho debutov na strieborných diskoch uzatvára Rossiniho Petite messe solennelle, na ktorej sa zhostil tenorového sóla so zbožnosťou v opernom kabáte.

Vydavateľstvo Bongiovanni zamerané na produkciu antológií veľkých hlasov minulosti zvečnilo La Scolov recitál s klaviristkou Paolou Molinari (živá nahrávka z Teatro Comunale di Bologna) a japonský Denon ponúka tenorov pucciniovský výber s Tokijskými metropolitnými symfonikmi.

Meno Vincenzo La Scola sa v roku 1996 objavuje na štúdiovom komplete Nápoja lásky pod gesciou Naxosu. Spevák si ním pripomenul svoju (nie tak dávnu) donizettiovskú minulosť. Jeho prvou profesionálnou javiskovou skúsenosťou bol v roku 1983 Ernesto v Donovi Pasqualem v Parme, neskôr prišiel Tonio v Dcére pluku povestný supervysokou tessiturou a hrdinskejší Edgardo.

Práve v Lucii di Lammermoor sa temperamentný Palermčan stretáva so slovenskou imperátorkou koloratúrneho spevu Editou Gruberovou. Obaja spojili sily pre belcanto 26. septembra 1996 v Tokiu. La Scola vedel, že Gruberová bude jeho inšpiratívnou partnerkou a veľmi silným súperom čo do technickej istoty a brilancie.

Mal v živej pamäti ďalší spoločný donizettiovský titul, viedenského Roberta Devereuxa, v ktorom sa okrem Gruberovej objavuje ďalšie slovenské zvučné meno – Peter Mikuláš.

V čom spočíva prínos Vincenza La Scolu? Nemal Domingov maskulínny a barytonálny volumen ani Bergonziho mimoriadnu ušľachtilosť. Smrť ho predčasne vytrhla z javiska, hoci nie takým spôsobom, ako v Švajčiarsku narodeného tenora so sicílskymi koreňmi Salvatore Licitru, ktorému bola osudná motorka. La Scola vynikal šiestym zmyslom pre architektúru melódie, odhaľoval vnútorné neuralgické body každej árie a disponoval špecifickým melodramatickým naturelom, ktorým nebesia požehnali práve sicílsku zem.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Jednoduchá pieseň Passione mediterranea z rovnomenného albumu neapolských melódií stále inšpiruje milovníkov talianskeho juhu.

Vincenzo La Scola nemal tendenciu svoj materiál umelo tmaviť ako niektorí „moderní“ tenori. Scurrae obscura vox – temný hlas stredovekého histrióna – bol jeho naturelu vzdialený. V Mascagniho Ave Marii ukazuje druhú stranu veristickej mince – pokoj a intimitu.

Patril k perspektívnym donizettiovským spevákom s hebkým, tvárnym a „bezoblačným“ hlasom. Je škoda, že priskoro vstúpil do mladodramatického odboru a belcantový terén, svoj tour de force, začal zanedbávať. Gennarova kantiléna z Donizettiho Lucrezie Borgie vyniká ušľachtilosťou, pokojom a nehou.

Dvojspev z Lucie di Lammermoor s Editou Gruberovou nás unáša do sveta, v ktorom láska ešte nestratila silu spievať.

Na koncerte v chorvátskom Záhrebe sa nasledovník zlatohlasého Sicílčana Di Stefana predstavil vo vynikajúcej forme a namiešal operný drink z najznámejších talianskych árií.

Záver adventného večera z roku 1998 patrí dvom vianočným koledám. Tichú noc si diváci mohli vychutnať v talianskom jazyku v intímnej a cappella úprave.

Čo by na to povedal Verdi? Slávneho prípitku z Traviaty sa podľa vzoru tria Pavarotti – Domingo – Carreras opäť zhostili tri mužské hlasy. Trojlístok tenorov Neil Shicoff, Giuseppe Sabbatini a Vincenzo La Scola sa tokijskému publiku rozhodne zavďačil.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár