Violins of Hope a Maličká slzička rozprávali svoje príbehy v Drážďanoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Viac ako v iných krajinách je 9. november v Nemecku obzvlášť citlivým dátumom. V noci z 9. na 10. novembra 1938 horeli nacistami podpálené synagógy, symbol náboženstva i kultúry. Tohoto roku sa tento barbarský čin pripomínal už po osemdesiatykrát. V Drážďanoch, kde padla popolom skvostná synagóga, si udalosť pripomenulo viacero hudobných inštitúcií. Drážďanská filharmónia (Dresdner Philharmonie) so šéfom Michaelom Sanderlingom pozvali 8. novembra 2018 na koncert v koncertnej sieni Drážďanskej filharmónie pod názvom Violinen der Hoffnung.

Koncert inicioval Kruh priateľov Drážďanskej synagógy a Katolíckej akadémie diecézy Meißen-Dresden a bol súčasťou viacerých spomienkových podujatí mesta k vyššie uvedenému jubileu. Mal slávnostný i pietný charakter, jeho umelecká úroveň bola špičková. Napriek tomu, že koncert nepozostával takmer ani z jedného diela, ktoré by bolo pôvodne písané pre dané nástroje alebo zaznelo ucelené, vyznel večer ako jednoliaty, pôsobivý a dôstojný celok.

Amnon Weinstein má husle, ktoré počul klavirista Michal Karin

Violins of Hope (Husle nádeje), tak nazvali husliari Amnon Weinstein a jeho syn Avshalom takmer 70 huslí, ktoré sústredili vo svojej nástrojovej dielni v Tel Avive. Medzi týmito historickými husľami sa nachádza aj nástroj, ktorý znel v Dievčenskom orchestri v koncentračnom tábore v Osvienčime. Jeho koncertnou majsterkou bola neter Gustava Mahlera, huslistka Alma Rosé, s ktorou spolupracoval začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia vo Viedni klavirista Michal Knechtsberger (neskôr Michal Karin). Rovnako i niekdajšia členka Slovenskej filharmónie, huslistka Anny Poláková, ktorá pod dievčenským menom Anny Kux hrávala v dámskom orchestri Wiener Walzermädl, bola čiastočným očitým svedkom histórie Almy Rosé, ktorá patrí k obetiam holokaustu. Tragický príbeh Almy Rosé rozprávajú prostredníctvom hudby dnes jej husle. Tie, vďaka husliarovi z Tel Avivu, neskončili medzi desiatkami tých, ktorých majitelia nie sú známi.

Husliar Amnon Weinstein hovorí na koncerte o svojej zbierke huslí.
foto: Björn Kadenbach

Tých huslí, ktoré by mohli vyprávať dodnes nepoznané príbehy z rôznych kútov, tie, ktoré nie sú nikde sústredené či evidované, je dnes nespochybne oveľa viac ako tie Weinsteinove. Dokladá to i časť zhabaného majetku v Židovskom múzeu v Prahe. Na základe vyhlášky z 26. 12. 1941 museli židia odovzdať (okrem kožuchov, rozhlasových prijímačov či psov) aj hudobné nástroje. Tie spravovala v skladoch organizácia Treuhand. Iba málo z nich sa vrátilo k pôvodným majiteľom, ich osud leží v tme.

Agata Schindler: Maličká slzička, Nacizmus a jeho ničivé dôsledky v životoch stredoeurópskych hudobníkov (1933 – 1945), ukážka z knihy str. 22.

Husle nádeje sa vracajú späť do Európy

Weinsteinove husle putujú už vyše desať rokov po významných koncertných sieňach od Paríža až po New York, sú predmetom výstav, koncertov, bohoslužieb i rôznych programov pre školy. Amnon Weinstein prišiel so svojou zbierkou huslí za účelom koncertu a prednášok do Drážďan prvýkrát. Stretnutie s jeho nástrojmi pripomínalo, akoby sme sa stretli s hudobníkmi, ktorých už dávno niet. Hrávali na nich tí huslisti či huslistky, ktorým ich husle pomohli prežiť prenasledovanie nacistami. Viaceré z týchto nástrojov hrali dokonca i v kapelách či orchestroch koncentračných táborov a ich pôvodní majitelia prenasledovanie neprežili. Ich husle sa dostali na popud Daniela Schmidta, husliara z Drážďan, z Európy rôznymi cestami k husliarom Weinsteinovcom, ktorí ich reštaurovali, ktorí sa starajú o ich dokonalý technicky stav, i o to, aby prostredníctvom hudby rozprávali o svojom osude. Stretnutie s takýmito nástrojmi vzbudzuje nie len pietu, ale okamžite i zvedavosť, kto na nich pred rokom 1945 asi hrával. Každé z huslí, ktoré hrali na pódiu Drážďanskej filharmónie majú svoju konkrétnu históriu, o každom nástroji priniesol programový bulletin vyčerpávajúce informácie. A v príhovore husliar Weinstein takmer 1700 prítomným oznámil, že tieto husle budú dnes hrať všetkým, ktorí prešli nemeckými koncentračnými tábormi.

Na pódiu boli žiaci, študenti i špičkoví profesionálni huslisti

Na týchto nekaždodennou históriou opradených hudobných nástrojoch sa odvinula prvá časť koncertu pod umeleckým vedením koncertného majstra filharmónie, huslistu Wolfganga Hentricha. Podieľalo sa na nej 15 huslí, ktoré na interpretov čakali vzorne uložené na pódiu – ako vzácne výstavné exempláre. Ako prvý zaznel v podaní Hentricha nástroj The Auschwitz Violin, ktorý patril pôvodne väzňovi v Osvienčime. Bol to pohnutý moment. Struny ďalších huslí rozochvievali postupne žiaci hudobného gymnázia, Konzervatória Heinricha Schütza, vysokoškolských študentov a členov Drážďanskej filharmónie. V rôznych zoskupeniach odzneli v ich naštudovaní okrem ľudových piesní aj diela židovských skladateľov Tzvi Avniho, Wernera Wolfa Glasera ďalej Georga Philipa Telemanna i Georgesa Enescu. Enescove Prélude à l´unisson zo Suity pre orchester op. 9 zaznelo v podaní všetkých pätnástich huslí nádeje. Bol to moment par excellence a u publika vyvolal veľké uznanie a sympatie.

Husle nádeje – Violins of Hope, foto: Björn Kadenbach

Sólista patrí k trom generáciám čelistov

Kým prvá polovica koncertu mala hlavne za úlohu nechať prehovoriť preživšie husle, husle nádeje, v druhej polovici koncertu šlo predovšetkým o hudobnú spomienku na udalosti spred 80 rokov. Pripomenul ich svojou prítomnosťou a interpretáciou predovšetkým čelista Raphael Wallfisch patriaci v súčasnosti k vedúcim osobnostiam svojho nástroja. Wallfisch je súčasťou rodiny troch generácií čelistov a patrí ku generácii hudobníkov, ktorí ďakovali hudbe za záchranu života. Jeho matka, čelistka Anita Lasker-Wallfisch, prežila sama koncentračný tábor Osvienčim iba preto, že v dievčenskom táborovom orchestri chýbalo práve violončelo a ona sa stala členkou orchestra.

V podaní sólistu Wallfischa, majstra nástrojovej techniky a priam koloratúrneho violončelového tónu, ponúkla dramaturgia koncertu transkripcie pôvodných diel pre husle a klavír. Z troch chasidských nálad Ernesta Blocha Baal Shem, diela z roku 1923, zazneli časti ViduiNigun v spracovaní pre violončelo a orchester. Hudba Švajčiara Ernsta Blocha je všeobecne málo známa. Ak, tak azda iba prostredníctvom jeho „šlágra“, hebrejskej rapsódie Schelomo pre violončelo a orchester. Ale v prípade Blocha sa nejedná iba o neskorého romantika šmrcnutého hebrejčinou. Je to skladateľ s hlbokou dušou, s ktorým sa oplatí zoznámiť. V kombinácii s takým interpretom ako Raphael Wallfisch bolo počúvať jeho hudbu sviatkom a Drážďanská filharmónia so šéfdirigentom Michaelom Sanderlingom, ktorý sám začal svoju kariéru ako violončelista, mu boli pozornými, ba ideálnymi partnermi. Z Dvoch hebrejských melódií Mauricea Ravela, ktoré vznikli v roku 1914, zaznela v podaní sólistu Wallfischa, filharmonikov a Sanderlinga prvá z melódií, Kaddish. Kaddish je jedna z najdôležitejších židovských modlitieb celebrovaná za spásu mŕtveho. Tento Ravelov opus sa vzniesol nad poslucháčmi koncertnej siene ako prosba k Bohu popretkávaná melódiou, napätím, žiaľom a plačom. Ravel s Wallfischom sa ňou ponorili do prítmia a nechali na nás umeleckú výpoveď pôsobiť. Akoby modlitba a zvuk violončela patrili odvekov neoddeliteľne k sebe!

Najmahlerovskejšie Adagio

A napokon sa k slovu prihlásil so svojou výpoveďou o konci životnej púte Gustav Mahler. Z jeho poslednej dokončenej symfónie, mýtami opradenej Deviatej, zaznela jej posledná časť: nezvyčajné Adagio, nezvyčajná Mahlerova rozlúčka so životom a svetom. Téma rozlúčky, ktorú Mahler tematizoval už aj v predchádzajúcich symfóniách, je ním podchytená v uvedenej časti Adagio mimoriadne emocionálne. Má silu a náboj Čajkovského poslednej časti jeho 6. symfónie, ibaže zasahujú ešte hlbšie a nástojčivejšie. Michael Sanderling je so svojimi filharmonikmi v Mahlerovi doma. Do interpretácií Mahlerovej hudby investoval počas šéfovania v Drážďanoch veľa času a námahy. Sanderling sa v tejto koncertnej sezóne s Drážďanami žiaľ lúči, ale nezabudbuteľných ostane jeho viacero koncertov, nepochybne i jeho nedávne stvárnenie obrovitej Mahlerovej 8. Symfónie (písali sme o tom TU…). Takže bolo i na recenzovanom koncerte v prípade dirigenta po čom siahnuť – i čo sa týka vynikajúcich technických schopností filharmonikov.

Michael Sanderling, Drážďanská filharmónia
foto: Jörg Simanowski

Mahlera stvárnil Sanderling ako hudobno-komunikačného sprostredkovateľa a posla starej i novej hudobnej i spoločenskej epochy. Dirigent koncertu venovaného husliam nádeje dotiahol Mahlerovým Adagiom myšlienku dramaturgie aj umelecky bezo zvyšku do konca – bez príkras, pravdivo, nefalšovane, úprimne. Hralo v ňom spolu 50 nariekajúcich sláčikových nástrojov, z nich držalo v skupine prvých huslí jedenásť huslistov v rukách husle nádeje! Sanderling dosiahol s filharmonikmi nádherný tutti zvuk, sotva počuteľné pianissimá, pri ktorých sa u publika zastavoval dych i úžasné sóla drevených a plechových nástrojov. Po poslednom tóne Adagia Gustava Mahlera sa do radov poslucháčov vnieslo na chvíľku mlčanie. (Škoda, že tá chvíľka nebola dlhšia.) Doznela totiž vizionárska hudba, ktorá už v čase svojho vzniku, v roku 1909, anticipovala vývoj dejín civilizovanej Európy. Jej stvárnenie Sanderlingom a filharmonikmi bolo nezabudnuteľné, pokľaknúť si pred ňou by nebolo bývalo od veci.

Na ceste z koncertnej siene som sa podvedome vrátila do 1. časti koncertu, k štyrom mladučkým huslistom, ktorí na husliach nádeje zahrali pieseň Hevenu Shalom Alechem – Chceme mier pre všetkých…

Coda:

Myšlienka pokoja, mieru a zachovania dôstojnosti človeka bola i mottom podujatia 9. novembra v súvislosti s odovzdaním Saskej ceny za demokraciu za rok 2018. Iniciátorom podujatia boli viaceré nadácie ako Amadeu Antonio Stiftung či Freudenberg Stiftung v spolupráci so Semperovou operou. Na pódiu Semper Zwei, na scéne, kde pred rokom zaznel projekt Eine winzige TräneMaličká slzička, odzneli v interpretácii z Londýna pochádzajúcej mladej sopranistky Grace Durham, mladého českého mladého talentu Jiřího Rajniša a klaviristu, skladateľa a hudobného vedúceho Johannesa Wulffa-Woestena znova diela, ktoré patrili do programu projektu.

Maličká slzička Karola Elberta v podaní Grace Durham, Jiřího Rajniša a Johannesa Wulffa-Woestena
foto: Agata Schindler

Okrem piesní Lied des Puppenvaters Arthura Chitza a Auf der Terrasse vom Romanischen Café Siegfrieda Sonnenscheina, zazneli i klavírne diela Paula Arona (Little Boogie-Woogie z Four Ostinatos) a Viktora Ullmanna (Thema, Variationen und Fuge über ein hebräisches Volkslied zo 7. Klavírnej sonáty). Záver tvoril mimoriadnymi ováciami odmenený slovenský evergreen Maličká slzička Karola Elberta v priam okúzľujcom podaní všetkých troch interpretov. Bulletin podujatia prevzal ako akt uznania i list Igora Valentoviča, vydavateľa publikácie Maličká slzička.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertu 8. 11. 2018

Koncertná sieň Paláca kultúry, Drážďany
Dirigent Michael Sanderling
Sólista Raphael Wallfisch, violončelo
Žiaci a študenti hudobných škôl Drážďan
Drážďanská filharmónia

program koncertu

Werner Wolf Glaser : Ricordo pre husle sólo
Tzvi Avni: z Gesharim pre 2 huslí
Georg Philipp Telemann: Koncert pre 4 husle D dur
Hevenu Shalom Alechem (Mier všetkým), izraelská ľudová pieseň
Feliksas Bajoras: Dve litovské ľudové piesne
Jean Baptiste Charles Dancla: „Recueillement“ pre 4 husle
Georges Enescu: „Prélude à l’unisson“ zo Suite d‘Orchestre op. 9
Ernest Bloch: Baal Shem, z toho časti Vidui Nigun v spracovaní pre violončelo a orchester.
Maurice Ravel: Khaddish, z Dvoch hebrejských melódií v spracovaní pre violončelo a orchester
Gustav Mahler: Adagio z 9. Symfónie D dur

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár