V živote máloktorého filmového režiséra zohrávala hudba takú významnú úlohu ako u Luchina Viscontiho, od ktorého narodenia 2. novembra uplynulo stodesať rokov. Odhliadnuc od toho, že do dejín opernej réžie sa zapísali jeho inscenácie s Mariou Callasovou na javisku Teatro alla Scala (Spontiniho Vestálka, Belliniho Námesačná, Verdiho Traviata a Donizettiho Anna Bolenová) a plody skvelej spolupráca s dirigentom Leonardom Bersteinom (napríklad na viedenskom Verdiho Falstaffovi), režisérov vzťah k hudbe je jasne čitateľný aj z jeho filmovej tvorby.
Vo filmoch, v ktorých sa venoval svojej najfrekventovanejšej téme (rozkladu tradičných hodnôt aristokratických či buržoáznych) zaznievala tomu odpovedajúca hudba Antona Brucknera (VII. symfónia vo filme Vášeň), Gustava Mahlera (Adagietto z V. symfonie v Smrti v Benátkach), Cesara Francka (vo Hviezdach Veľkého voza) Richarda Wagnera (Ludwig), či u nás málo známeho skladateľa a dirigenta nedávno zosnulého a s Viscontim spriazneného Franca Mannina (Nevinný).
Pri inej skupine filmov zasa dal priestor hudbe najväčšieho zjavu talianskej filmovej hudby Ninovi Rotovi, ktorá výborne podčiarkovala ich citovosť a sklon k melodráme (Natalia, Rocco a jeho bratia, Bocaccio 70). A v celom rade svojich filmových diel použil operné citácie. Už v úvodných záberoch jeho prvého filmu Posadnutosť zaznieva v pozadí melódia Germontovej árie z Traviaty, ktorá sa potom uprostred filmu dostane opäť na plátno pri záberoch zo súťaže amatérskych operných spevákov.
V Bellissime skladateľ Franco Mannino parafrázuje melódie z Donizettiho Nápoja lásky, najmä prvej Nemorinovej árie (Quanto é bella). V jednej z najpôsobivejších scén Geparda pri príchode kniežacej rodiny do Donnafugaty zaznievajú dve melódie z Verdiho Traviaty (M´ami Alfredo a zbor cigánok) dokresľujúce, akú historickú úlohu zohrala Verdiho hudba v talianskom Risorgimente. A v záverečnej vyše polhodinovej plesovej scéne tohoto filmu stále znie hudba z dovtedy neznámeho Verdiho valčíka, ktorý Viscontiho strihač Mario Serandrei objavil v ktoromsi antikvariáte.
V Ludwigovi zasa buráca mužský zbor z Lohengrina a v Nevinnom sa ocitneme na koncerte, kde speváčka nôti Gluckovu Che faró senza Euridice. Na režisérom tak milované operné javisko sa napokon dostávame v záberoch z jeho Natalie (Barbier zo Sevilly), no predovšetkým v úvodných sekvenciách filmu Vášeň, v ktorých sa ocitáme v priestoroch divadla La Fenice v momente, keď práve Verdiho Manrico spieva svoju strettu.
Všetko toto dokazuje, akým komplexným umelcom bol Visconti, režírujúcim činohru, operu, film a vytvárajúcim pre svoje dramatické výtvory nielen nádherné, do detailov premyslené dekorácie a kostýmy, ale aj príbehy sprevádzané čarovnou a umne vybranou hudbou.
Autor: Vladimír Blaho
