Vizualizovaný prekliaty Faust

Berliozova dramatická romantická legenda – oratórium Faustovo prekliatie (La damnation de Faust) z r. 1846 sa v ostatných rokoch stalo lákavým, na výživu umením bohatým, niekedy však príliš tvrdým orieškom pre koncertné a zvlášť javiskovo-operné zmocnenie sa rozmerného, vyše dvojhodinového diela s faustovskou tematikou. Pokúsila sa o to aj naša Opera Slovenského národného divadla, vo svojom prvom slovenskom uvedení (vo francúzskom jazykovom origináli), spôsobom „poloscénického uvedenia“.

Premiéra Faustovho prekliatia, s ktorým sa počíta v reprízach celkovo trikrát, bola 21. októbra t.r. na javisku opernej scény Novej budovy SND. (V Slovenskej filharmónii bolo toto Berliozovo dielo koncertne uvedené približne pred 15-mi rokmi). Ide o veľký projekt, nielen po stránke režijnej, ale zvlášť hudobnej (lebo o takéto uvedenie malo pôvodne ísť).

Berlioz bol „fantasta“ nielen tematikou svojich symfónií a symfonických básní či opier, ale aj požiadavkami na obsadenie orchestra, pričom často vyžadoval nielen zvláštne znejúce inštrumenty, ale najmä veľký orchester s početnými  požiadavkami na jednotlivé skupiny, hoci len pre krátky efekt.

Ako povedal na stretnutí s novinármi šéfdirigent Rastislav Štúr: „V partitúre je predpísaná napríklad ofiklejda, ktorá sa dnes nepoužíva a namiesto nej sa pridáva ešte druhá vysoká tuba, čiže v orchestri sú dve tuby. Ofiklejda je vlastne malá tuba s tvarom podobným saxofónu, ale s tubovým nátrubkom, takže my sme to vyriešili dvomi tubami. Nikdy v živote som v opere nedirigoval dielo, kde by boli dve tuby. Jediné dielo s podobne veľkým obsadením som dirigoval v Slovenskej filharmónii asi pred tromi rokmi – bola to Berliozova Slávnostná smútočná veľká symfónia, kde je v partitúre predpísaných dokonca okolo 27 klarinetov. Takéto opusy sa ťažko realizujú.

Vo Faustovom prekliatí je zasa napísaných osem až desať hárf, čiže mali by sme ich tam mať minimálne osem, ale ich party zvuk len znásobujú, aby bol mohutnejší. Takže dve považujem za úplne postačujúce, keďže sa vyskytujú aj tak len v troch číslach. Na predstavení budú štyri fagoty, ale ďalšie dva tiež len dupľujú prvé dva, takže zasa je to len kvôli zaujímavej farbe, ktorú by som tam však chcel mať. Faustovo prekliatie je francúzska muzika a vo francúzskej hudbe sa vždy snažím o to, aby bola krásna a nie drsná, ako som sa o to snažil aj v Gounodových operách Faust či Romeo a Júlia. Berlioz v inštrumentácii niekedy predsa len zachádza do drsnosti, ale na druhej strane ide zasa aj do úplnej intimity. Napríklad pri árii Margaréty s anglickým rohom, kde je až nekonečné pianissimo. Jeho príznačný šarm a nadhľad nad dielom mu pomohli prekonať vnútorné zábrany nad orchestrálnym kolosom“.

K dramaturgii: Ak sa nemýlim, v Opere SND sa nie tak dávno uvažovalo o zaradení iného koncertného diela: Stravinského Kráľa Oidipa. Šikovne to však divadlu „vyfúkli“ v Slovenskej filharmónii, keď ho 10. a 11. marca t. r. v cykle „Hudba troch storočí“ uviedli pod taktovkou Juraja Valčuhu so Slovenskou filharmóniou a sólistami v koncertnom predvedení túto Stravinského operu – oratórium. Až po tomto úspešnom prijatí diela obecenstvom SF sa začali spochybňovať dramaturgické názory na znovuuvedenie Stravinského diela v novej sezóne SND a uvažovať o inom diele.

V koncertnej sezóne 2016/2017 zasa dirigent Juraj Valčuha uvedie v Slovenskej filharmónii koncertne Straussovu operu Elektra (23. a 24. 2. 2017). Návštevník Opery SND si môže len povzdychnúť, prečo po inscenácii vydarenej Straussovej Salome v SND (r. 2014), nesiahla naša opera ambiciózne po Elektre, nadväzujúcej hudobnou rečou na Salome a nezaradila ju do dramaturgického plánu skôr ako SF – v rámci potrebných úsporných opatrení. Elektru naposledy videli a počuli návštevníci SND r. 1980, teda pred 26. rokmi. Dosť dlhá doba na zopakovanie si diela s domácimi či hosťujúcimi sólistami. Ale čo vskutku svedčí o tom, ako ľahko si nechá SND vziať svoje „hviezdy“, je skutočnosť, že v Slovenskej filharmónii bude postavu Elektry spievať Maida Hundeling – protagonistka Fidelia, nedávno uvedeného v novom naštudovaní v SND, nehovoriac o ďalších výborných sólistoch – vrátane Jana Vacíka, partnera hlavnej protagonistky.

Namiesto Stravinského či Straussa v koncertnej podobe sa teda zaradil do programu Hector Berlioz, ktorého Faustovo prekliatie malo byť úsporne koncertné – ale je poloscénické, s nákladmi na riešenie scény, baletu, réžiu a iné výdavky. Ako povedal na tlačovke riaditeľ baletu SND Jozef Dolinský: „…choreografické čísla majú viac ako 60 minút, je to veľký kus choreografie a veľký kus interpretácie hereckého prejavu, vnáša do deja emóciu, svoje vyjadrenie hudby a myšlienok, ktoré sú v tomto titule nosné.” Sú nepochybne nosné – interpretuje ich celkovo sedem párov tanečníkov, z toho dvaja sú sólisti v titulných rolách.

Riešenie Faustovho prekliatia vedie v danej podobe na javisku SND skôr k vizualizácii hudby, k tomu, čo diváka odvádza od vnímania predovšetkým hudobného obsahu a vedie ho k lúšteniu nie vždy zrozumiteľných choreografických hádaniek. Je jasné, že ak  divadlo uvedie koncertné predvedenie, je nutné aj minimálne pohybové a mimické, azda i kostýmové stvárnenie a dotvorenie. Ale dané riešenie inscenácie v balete (choreografia Igor Holováč) prevyšuje pôvodný zámer, za čo je zodpovedný rovnako choreograf, ako režisér Marián Chudovský a ich spoločná koncepcia, názor, strach z toho, že bez „tančekov“ budú diváci bez vedenia a vedomia.

A tak sa zdvojuje baletom nielen spievajúci Faust a Margaréta, ba i Mefisto, jednak v ľúbostných scénach, hudobných intermezzách, pričom celkom nejasné, ba nezmyselné je situovanie sólistov aj do diváckych radov, premiestňovanie koncertných pultov z miesta na miesto, nejasná koncepcia medzi spevom spamäti a z nôt, hocako je náročné zaspievať vyše 300 stranovú partitúru a z nej patričné sóla. V takom prípade sa malo zostať pri koncertnom speve z nôt, aby nevznikalo podozrenie, že sólisti nezvládli spamäti nejakú časť, a tak si nosia so sebou po javisku pultíky. Pri druhom videní (po generálke) divák pochopí, že tu ide o koncepciu, nie nemohúcnosť sólistov – ale kto to má vedieť „po prvé“?

K scéne: Zbor sedí v jej úzadí, spieva najmä z nôt, len v prológu svojho vystúpenia sa predstaví na proscéniu spevom spamäti – čo je prijateľný nástup. Veľmi dôležitú úlohu v režijnej koncepcii Mariána Chudovského má svietenie, vytvárajúce náladu a podčiarkujúce rôzne nálady obrazov. Scénograf Jaroslav Valek odhalil hĺbku a šírku javiska „na dreň“, do úzadia posadil spomínaný, takmer neviditeľný, väčšinou v tme sediaci zbor, nad ním a pred ním sa odohrávajú tanečné výstupy väčšinou civilne pôsobiacich tanečníkov.

Do stredu javiska situoval akýsi „stan“ z jemného závoja, pod ktorým sa v závere objavil rozsvietený luster. Z tejto centrálnej kulisy vychádza i Faust – akoby zo svojej pracovne. Po bokoch javiska sú stoličky – oddychové miesta pre balet i sólistov, vytvárajúce ilúziu civilného, nedivadelného prostredia. Je tu aj deus ex machina – s príchodom baletnej i speváckej Margaréty, ktoré sa vznesú z výšin na javisko na bielej „thonetke“ – na nej v závere diela ich aj vytiahnu na lanách do výšin, medzi „zbor spasených duší“.

Spomienka: Pribúdajúce roky kritika sú dobré jedine na to, že si človek spomenie na identickú scénu z réžie Jozefa Bednárika na Novej scéne, kedy využil podobné postupy (len so šikovnejšie ukrytými lanami v plášti hrdinky) v rockovej opere Evanjelium o Márii. Namiesto Margarétky bola Nanebovzatá Panna Mária – v podaní éterickej Mariky Eliášovej. Ach, jaj, všetko sa opakuje.

O častých návratoch diela: Ak uvážime, že v dejinách hudby sú stovky, ak nie tisícky koncertných diel pre sóla, zbor a orchester (prekrásnych, dokonca s aktuálnym dopadom na súčasnú, nielen faustovskú, tému dnešného človeka!), divák a poslucháč zauvažuje, či zasiahla koncertné a operné domy faustovsko-berliozovská infekcia? Azda ju nepripíšeme teroristickým zámerom?

S Faustovým prekliatím a Berliozom sa v ostatných rokoch akoby roztrhlo vrece, hoci niet jubileum skladateľa (1803 – 1869), iba ak tohtoročné pripomenutie si svetovej premiéry Faustovho prekliatia (pred 170 rokmi v Opéra Comique v Paríži – 6. decembra 1846). Pripomeniem aspoň niektoré uvedenia Faustovho prekliatia:

– Česká televízia vysielala 24. 7. 2004 dramatickú legendu podľa tragédie J. W. Goetha na libreto H. Berlioza, A. Gandonniera a G. de Nervala. Záznam operného predstavenia bol zo Salzburského hudobného festivalu r. 1999. Účinkovali: Paul Groves, Willard White, Vesselina Kasarova a ďalší. Orchester Staatskapelle Berlin dirigoval Francúz Sylvain Cambreling

– Scénicky toto rozmerné štvorčasťové dielo mohli diváci sledovať r. 2008 v prenosoch z Metropolitnej opery v inscenácii v réžii Roberta Lepagea, s využitím multimediálnych technológií. Hudobné naštudovanie Jamesa Levina – na rozdiel od inscencačného výsledku – bolo prijaté bez diskusie. Podčiarklo bohatú inštrumentálnu pestrosť a melodickú nádheru Berliozovej hudby.

– Faustovo prekliatie uzavrelo Svätováclavský hudobný festival duchovnej hudby v Ostrave (29. 9. 2015) v podaní Filharmonie Brno a Českého filharmonického sboru Brno. (Sólové party: Isabelle Cals, Sébastien Droy, Martin Gurbaľ a Laurent Alvaro). Podľa ohlasov to bola skvelá a originálna bodka za vynikajúcim festivalom.

– Naposledy (17. decembra 2015) – zásluhou Francúzskeho inštitútu v Prahe – vysielali do siete českých kín prenos Berliozovho Faustovho prekliatia z Národnej opery v Paríži – s exkluzívnym sólistickým obsadením. Orchester a rozšírený zbor Národnej opery v Paríži + Detský zbor Národnej opery v Paríži dirigoval Philippe Jordan, sólové party spievali: mezzosopranistka Sophie Koch (Marguerite), tenorista Jonas Kaufmann (Faust – v prvých siedmich predstaveniach, ostatné tri spieval Bryan Hymel), diabolským Mefistofelom bol bezkonkurenčný Bryn Terfel. Réžie a scénografie sa ujal Alvis Hermanis. Išlo o koprodukciu Národnej opery v Paríži a produkčnej spoločností Telmondis za podpory CNC v réžii Louise Narboniho.

– 9. 3. 2017 uvedie Faustovo prekliatie Národní divadlo Praha v hudobnom naštudovaní Jaroslava Kyzlinka, zbormajstra Pavla Vaněka a Adolfa Melichara – so zborom ND, zborom Štátnej opery, Kühnovho detského zboru  a orchestra ND Praha.

Hudobná nádhera Berlioza: Štyri hudobné scény diela sú skladateľom nasýtené pestrou hudobnou krásou – v uzavretých hudobných číslach, bez násilného symfonického prepojenia obrazov, dokonca v rytmicky podčiarknutých zvýraznených taktoch, na ktoré sa dobre tvoria tanečné vstupy. Za mnohé choreograficky stvárnené čísla choreografom Igorom Holováčom spomeniem tanec víl, variácie na Vzkriesenie, ľúbostné pas de deux, záverečné chóry Serafínov, slávny Rákóczyho pochod, oživujúci dianie na javisku – bez zasahovania do sól a zboru a i. Málokto vie, že Berlioz skomponoval napríklad Rákóczyho pochod na starodávnu uhorskú pieseň – priamo pre svoje oratoriálne dielo… Odvtedy žije i samostatne – a mnohí ho považujú za neoficiálnu maďarskú hymnu.

Berliozove premenlivé hudobné obrazy sú v tomto diele inšpirované jeho obrovskou fantáziou i skladateľovými potulkami po dobovej Európe (viď jeho Pamäti), a tak nepochybne vstúpili melodicky aj inštrumentálne do priestorov choreografovej fantázie. Režisér trochu neuvážene ponechal príliš veľký priestor tancu – asi v obave, že divák neunesie masu hudby. Tanečníci tak ilustrovali pohybom dokonca krysy – pokusy o pohybové stvárnenie boli aj v piesni o blche… A tak sa z oratoriálneho diela stal balet.

Najviac neporozumenia vniesol zámer, poslať občas sólistov medzi divákov a tanečníka Andreja Szaboa do uličky prominentných návštevníkov s tanečnými variáciami. Pritom sa nedal prečítať tento choreografov zámer, ktorý nijako neznel s veľkonočnou scénou Vzkriesenia, ktorú v pozadí zase naznačovali éterické tanečnice. Nevedno, či v tomto momente stvárňoval tanečník Mefista – či premýšľajúceho Fausta? A tak sa medzi publikom predvádzal sólista so zachmúrenou tvárou a následnými náročnými pohybovými variáciami, pri akých je tak trochu nebezpečné sedieť? Ohúriť, atakovať – to je tendencia nielen v súčasnej opere, ale aj v činohre. Jemnohra ustupuje – ako v celom živote.

Tanečníci (nepochybne kvalitní, kreujúci si „party“ priam na pokraji síl) často zavadzali aj pri prednese árie, dueta – hudobného partu, akoby sme bez nich nedokázali vnímať posolstvo hudby (i slova – z jasného prekladu Michaely Jurovskej na titulkovacom zariadení). V intímnej, melodicky nádhernej piesni Margarétky o kráľovi z Thule stačil predsa spev, pri jej roztúženej, jemnej árii a márnom očakávaní Fausta uchvátilo pianissimo speváčky viac, než sledovanie prizerajúceho tanečníka. Namiesto koncertného uvedenia diela s bohatou, inštrumentálne nasýtenou, vokálne kontrastnou, romanticky vzrušenou partitúrou a nadmernými požiadavkami na vokálne sóla i zbor ponúkali baletno-hudobný večer, do ktorého vstupovala ešte aj filmová produkcia, premietajúca tvár dirigenta, hudobné nástroje a predeľujúce opony.

Čo sme sa nedozvedeli z bulletinu: Produkcia Faustovho prekliatia mala pre zvedavejšieho diváka aj ten význam, že si prečítal aspoň poučené štúdie v činohernom bulletine SND z r. 2010, kedy v SND hrali nezabudnuteľnú inscenáciu Fausta I. a II., ale aj všetky dostupné fakty o faustovskej tématike v každom druhu umenia.

V bulletine chýbal hlbší pohľad na faustovskú tému, na Berliozov život a jeho bohatý hudobný odkaz, skratka – muzikologická štúdia, ktorá by priblížila Berliozove výdobytky v novoromantickej hudbe a hĺbke prínosov tohto významného skladateľa, ale aj rozbor Faustovho prekliatia po hudobnej a filozofickej stránke, to, čo môže divákovi po predstavení otvoriť svet nekonečno-večnej témy, tiahnúcej sa od stredoveku po dnešok. Že na to niet peňazí? Všade vo svete je na podobnú propagačnú prácu diela miesto i peniaze, len u nás je to neustála výhovorka. Čo tak, využiť na zopár múdrych zamyslení aspoň čierno-červené prázdne stránky bulletinu so zopár vytlačenými veršami z Fausta?

– Prvé vydanie histórie života istého doktora Faustusa bolo r. 1604, pričom stredovek pokladal túto osobu a jej životné osudy za takmer šláger čitateľskej verejnosti. Goethe svojho Urfausta (Prafausta – t. j. prvé spracovanie) vydal r. 1775 – nadväzujúc na oživenie tejto témy v romantizme. V r. 1808 vychádza jeho 1. diel tragédie Faust, v ktorom sa Goethe snažil zbaviť pesimizmu a hrôzy z témy – obrátiac sa na prírodu, jej zázraky a romantický obdiv jedinca i lásku. Druhý diel Fausta vydal J. W. Goethe r. 1832. To už nebol v centre „divadelný“ hrdina, skôr kritický a esejistický pohľad na vec. Goetheho zamestnávala téma Fausta takmer 60 rokov!

V súlade s obrovským rozhľadom a nadaním tohto umelca je 2. diel poznačený akcentom na nekonečnú túžbu človeka po vedomostiach a skúsenostiach. Tragédia Fausta vrcholí vtedy, keď si uvedomí, že jeho sily nestačia na poznanie sveta. (Už nemecký filozof a dramatik Lessing považuje zvedavosť za najvznešenejší pud človeka). Margarétka je oproti Faustovi stelesnením čistej nevinnosti.

– Rad dramatických autorov, ktorých zlákal Faust, nezačína ani nekončí J. W. Goethem. V českej literatúre je to napríklad legendárny ľudový Matěj Kopecký a jeho Doktor Faust, množstvo bábkových variácií na faustovské témy, odvodené aj z bábkových pouličných hier. Z novších autorov 20. storočia spomeniem známeho dramatika Friedricha Dürrenmatta a jeho Urfausta, dokonca Václava Havla s jeho hrou Pokušenie (z r. 1985).

– V próze zanechal tematickú variáciu na Mefista Michail Bulgakov v románe Majster a Margarétka, Thomas Mann v Doktorovi Faustusovi, Klaus Mann v Mefistovi, Oscar Wilde v Obraze Doriana Graya.

– V poézii to bol Heinrich Heine v zbierke Der Doktor Faust, Adam Mickiewicz v Pani Twardowskej.

– V opere a muzikáli sú Faustom poznačené diela Louisa Spohra: Faust (1813, druhá verzia r. 1852), opera Charlesa Gounoda: Faust (1859), Arriga Boita: Mefistofeles (1868), Ferruccia Busoniho: Doktor Faust (1916–25), muzikál The Little Shop of Horrors (1982), alebo Dr. Johann Faust od Jiřího Suchého a Ferdinanda Havlíka z r. 1981.

– V čisto hudobných skladbách sa faustovská téma objavuje napríklad v Beethovenových Lied – Aus Goethes Faust, v „našom“ oratóriu Hectora Berlioza: Faustovo prekliatie (1845-46), vo  Faustovskej symfonii F. Liszta (1854-57), u Gustava Mahlera v Symfonii č. 8, Es dur (1906–1907), u Alfreda Šnitkeho v kantáte Faust (1982-83) atď.

– Vo výtvarnom umení je známy obraz Faust od Rembrandta van Rijna z r.1650, v modernom stvárnení zasa cyklus obrazov Salvadora Dalího: Faust.

K slovenskej premiére: Orchestrálnemu naštudovaniu pod vedením R. Štúra určite nemožno vytknúť nedostatok romantického vzruchu, zvukovej hutnosti, ale aj jemnosti a citlivosti pri sprevádzaní sólistov, ktorí majú nanajvýš náročné party. Štúr potvrdil, že vie hudbu tohto charakteru dirigovať s patričným nadhľadom – ovládajúc veľký aparát účinkujúcich: okrem sólistov, zboru a orchestra musel dbať aj na súlad s baletnými umelcami. Premiéra vyznela sústredene – skoršie reprízy by zaiste prehĺbili vyznenie diela (pravda, ako to bude až po dlhšej prestávke, nevedno, či sa kvalita udrží, nieto vzrastie).

Najťažší a najväčší part má v oratóriu nepochybne Faust v stvárnení tenoristom Ľudovítom Ludhom. Dielo je naštudované bez alternácií – to znamená, že jediný absentujúci sólista naruší jeho predvedenie. Je málo tenoristov, ktorí sa odvážia spievať veľkosť partu s krkolomnými výškami Fausta. Dajú sa vyspievať pianissimom, falzetom – ktorý môže zdatný spevák rozvinúť do plnohodnotného tónu.

Ľudovítovi Ludhovi sa to na premiére podarilo priam kráľovsky. Bol citový a vrúcny zvlášť v duete s Margarétkou – často však príliš sústredený na náročný vokálny part, takže občas spieval výrazovo menej diferencovane. Objavilo sa konštatovanie, že niet iného tenoristu, ktorý by u nás zaspieval túto rolu, porovnateľnú zopár najvyššími tónmi s Orffovou Carminou buranou.

Mefistofela spieval a herecky takmer bezchybne stvárnil – s perfektným zvládnutím textu i hudby bas barytonista Daniel Čapkovič. Keďže existuje i variácia pre bas, dokážem si predstaviť v tejto postave i výrazovo silného Štefana Kocána – okrem zopár obohratých postáv nevyužitého na domácej scéne (ako rád by si zaspieval v SND Verdiho Attilu, hovoril v rozhlasovom vysielaní…). Naším svetovým, súčasne ochotným spevákom by sa mali ponúknuť postavy, ktoré by boli obohatením nielen ich repertoáru, ale aj domáceho diváckeho zážitku. V Čapkovičovom vokálne bezchybnom výkone mi chýbala občasná dravšia herecká zaangažovanosť – s preferenciou diabolského zla, ktoré nie je ani zďaleka črtou jeho osobnosti – a tak ho musí vedieť razantnejšie zahrať.

Mezzosopránová Margaréta je skôr lyrický part, než vášnivo prežívaná rola. Nežne ju spievala i hrala Monika Fabianová, krásna, nežná, útla speváčka, ktorá má nádherne vymodelované a farebné stredy i hĺbky, musí si však dávať pozor na vibrato, ktoré jej mohol (a nemusel) zväčšiť strach. Jej citová vrúcnosť, dynamická jemnosť sú krásne a dojímavé.

V malej piesni Brandera sa zaskvel basista Boris Prýgl – s nádhernou temnou farbou materiálu. Vie vyspievať obsah i malého čísla  tak pútavo a vokálne bezchybne, že si ho musí poslucháč všimnúť a s obdivom mu zatlieskať.

Zbor (interný aj externý) Opery SND, vedený Pavlom Procházkom, bol pripravený – najmä do prvých dvoch obrazov a v závere diela – mimoriadne precízne, jednoliato (až na zopár menej presných nástupov v 1. časti). Celkovo znel mohutne a zvučne, hoci bol situovaný do zadnej časti javiska. V závere osviežil zvuk zborových čísel a finále vypracovaný zvuk Pressburg Singers pod vedením Janky Rychlej – naznačujúci jasnými hláskami mladých spevákov anjelské chóry a zjasnené finále Berliozovho oratória.

Premyslená práca svetiel bola dôležitým účinkujúcim v tomto operno-baletnom projekte SND. Za jej variabilnú podobu a tým aj menlivú, dotvárajúcu náladu jednotlivých obrazov je zodpovedný jednak režisér Marián Chudovský, ale aj Martin Račko. Kostýmy spadajú zrejme do celkovej výpravy Jaroslava Valeka: u sólistov boli civilné, s jemnou historizujúco – divadelnou variáciou kostýmu Mefista, tanečníci boli v bielo-čiernych odevoch súčasnosti, v duetách a situačných akciách boli dámy oblečené do jemnejších materiálov a ich voľnejších spracovaní.

Autor: Terézia Ursýniová

písané z premiéry 21. októbra 2016

Hector Berlioz: Faustovo prekliatie
Opera a Balet SND
Premiéra 21. október 2016

Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Marián Chudovský
Výtvarná spolupráca: Jaroslav Valek
Zbormajster: Pavel Procházka
Choreografia: Igor Holováč

Marguerite: Monika Fabianová
Faust: Ľudovít Ludha
Méphistophélès: Daniel Čapkovič
Brander: Boris Prýgl
Sólisti baletu: Erina Akatsuka, Valéria Stašková, Peter Dedinský, Andrej Szabo
Spoluúčinkuje: Orchester, Zbor a Balet Opery SND, Pressburg Singers pod vedením J. Rychlej

www.snd.sk

fotogaléria