Vladimír Blaho: Viva La Bohème! – až na dreň diela

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako by asi dopadla fiktívna anketová otázka: je možné napísať o Bohéme Giacoma Pucciniho 175-stranovú knihu? Tipovať nebudem, no sám by som s odpoveďou váhal. Ale iba do chvíle dočítania knihy „Viva La Bohème! Príbeh jednej opery“ od operného kritika a nanovo aj spisovateľa Vladimíra Blaha. Dnes už viem hlasovať kladne.

Vladimíra Blaha (1943) netreba čitateľom portálu Opera Slovakia, ani operným fanúšikom celkovo, vôbec predstavovať. V ostatnom polstoročí sa podpísal pod stovky mienkotvorných operných recenzií predstavení zo slovenských i zahraničných divadiel, ktoré publikoval v rôznych médiách.

V zrelom veku si splnil sen. Napísal knihu o diele a o skladateľovi, ktorý patrí k jeho najobľúbenejším. Titul Viva La Bohème! (Príbeh jednej opery) hovorí sám za seba, o ktorý opus ide. Bohému od Giacoma Pucciniho podrobil hĺbkovej sondáži a išiel jej až na dreň. Tému spracoval z mnohorakých uhlov pohľadu a v najrozmanitejších kontextoch. Na prelome rokov 2019/2020 ju vydal Divadelný ústav Bratislava v edícii Svetové divadlo.

Vladimír Blaho, foto: Ľudovít Vongrej

Najskôr si dovolím osobnú poznámku. Nie je ľahké hodnotiť prácu dlhoročného kamaráta a kolegu, navyše obsahujúcu viaceré citácie z mojich recenzií. Možno sa dostávam na hranu konfliktu záujmu, no napriek tomu sa pokúsim zaujať čo najobjektívnejšie stanovisko. Na rozdiel od Vlada Blaha sa totiž nepovažujem za naslovovzatého „puccinistu“, čo môže byť v istom odstupe od témy aj výhodou.

V knihe som našiel dokonca citát, v ktorom som sa takmer vzhliadol. Igor Stravinskij v roku 1956 priznal, že „čím je človek starší, tým viac považuje Bohému za majstrovské dielo“. Bohéma môže patriť k tým operám, ktoré diváka uchvátia pri prvých kontaktoch, po stonásobnom počutí (zvlášť pri rutinných uvedeniach) vedia skĺznuť do „verklíka“, no po čase, ak sa ich pošťastí zažiť vo výbornom naštudovaní, genialita partitúr opäť vstupuje na piedestál.

Vladimír Blaho rozčlenil knihu do štrnástich kapitol, doplnených o súpis slovenských inscenácií, zahraničných hosťov v nich a o zoznam štúdiových i live nahrávok. Publikácia má vrátane registra 175 strán, čistý autorský text zaberá približne stotridsať strán. Takmer polovičná plocha patrí mimoriadne podrobným informáciám o Pucciniho štatisticky najhranejšej opere v bežne neosvetľovaných súvislostiach.

Možno trocha didakticky zapôsobia niektoré vety z prvých dvoch kapitol (Prečo Bohéma?Opera v procese tvorby a v dejinách), uvedomujúc si však širší záber adresátov, práve aplikácia tohto princípu dokáže upriamiť pozornosť na to, čo odborné kruhy považujú za samozrejmosť. Už v úvodnej fáze knihy Vladimír Blaho rozvíja úvahu, či príbeh lásky Mimi a Rodolfa je – vnímaním diváka, ale aj interpreta – len snom, ktorý stroskotá na krutej realite. Odpovede sa núkajú postupne, tak ako autor rozbaľuje a komentuje rozmanité interpretačné koncepcie tohto „kváziveristického“ diela doma i v zahraničí.

Vladimír Blaho: Viva La Bohème!, obálka knihy

Blaho otvára často pertraktovanú dilemu, čo je v opere prvoradé – hudba alebo slovo. Stotožňujem sa s myšlienkou, fokusovanou do jedinej vety: „Operná inscenácia nemôže existovať bez hudby, zato operná hudba žije aj mimo divadelnej realizácie“. Neodporuje to pritom autorom plne rešpektovanému faktu, že opera je divadlom so všetkými atribútmi, ktoré inscenátori podľa vlastných preferencií (od konzervatívnych až po vedome provokujúce) využívajú.

V kapitole Bohéma ako fenomén sa čitateľ dozvie o parížskej kultúrno-spoločenskej situácii v rokoch 1830 – 1850 a o živote vyhranenej komunity v nej. Na podklade literárnych prameňov obnažuje mantinely vtedajšej voľnej morálky, definuje a v širšom kontexte vyjasňuje pojmy ako bohém, grizetka, loretka. Upozorňuje, že románopisec Henri Murger sa mýlil (no nedožil dôkazu) v tvrdení, že dej je viazaný na Paríž a je neprenosný.

Vladimír Blaho v ďalšom texte pripomína, že príbehy z bohémskych manzárd Paríža našli svoje variácie v talianskej scapigliature, americkej „stratenej generácii“, neskôr v bítnikoch a v metamorfózach sú aktuálne dodnes. Tragédie už neuzatvára diagnóza tuberkulózy, ale narkománia či smrteľné vírusy. Inými slovami, téma Bohémy bola živá pred Murgerom (vrátane spisovateľových autobiografických čŕt v románe) i pred Puccinim a takou ostáva aj po nich. Má však stále iné farby.

Ďalšie kapitoly sú venované priamo rozboru diela. V genéze od románovej predlohy, cez vklad libretistov Luigiho Illicu a Giuseppeho Giacosu (zaujímavé, ako rozhodovali detaily v textových preferenciách, neraz drobulinké významové nuansy), až po skladateľskú definitívu. Blaho podrobne rozpitváva každú scénu, ba i repliku, dokladajúc ich vierohodnými prameňmi. Analyzuje tiež posun v kompozičnom štýle Giacoma Pucciniho s pribúdajúcim voľným prepájaním recitatívových úsekov s áriovými.

Giuseppe Giacosa, Giacomo Puccini, Luigi Illica, zdroj: internet

Pripomína tiež dobové postoje k Bohéme z úst Claudea Debussyho, Oscara Wildea či Igora Stravinského. Nevyhýba sa ani odlišným hodnoteniam prameniacim z nemeckej a českej estetiky. Kritické výhrady adresuje Ivanovi Ballovi, najmä za výrok o „šlágri“, nehodnom dirigenta Karla Nedbala (naštudovanie v SND roku 1929). Pochopiteľne, vo svojej talianskej domovine žala Bohéma úspechy. Vtipne vyznieva výrok kontroverzného kritika Eduarda Hanslicka, že „Pucciniho postavy viac rozprávajú než spievajú“.

Poučné, najmä pre generáciu odchovanú už na jazykových origináloch, je podrobné rozoberanie jednotlivých častí v nadväznosti na slovenské preklady. Blaho dokonca porovnáva verzie Milana Zunu a Jána Cikkera s novším, poetizujúcejším variantom Jely Krčméry a Alexandry Braxatorisovej. V časti Bohéma na Slovensku rekapituluje uvedenia v našich troch operných domoch. Cez pohľad vlastný a v značnej miere v kombinácii s citáciami z recenzií, podáva ucelený obraz o hudobných naštudovaniach, o inscenáciách (konfrontuje napríklad prístup Kriškov a Konwitschného v Opere SND, ale nezanedbáva ani mimobratislavské Bohémy) a vyzdvihuje mená protagonistov.

Je to prierez azda až štyrmi generáciami spevákov, pričom citlivo kladie akcent na tých, ktorí v danej dobe najprenikavejšie a najštýlovejšie vnikli do svojich partov. Dočítame sa o stretnutiach prvých dám v úlohách Mimi (Margita Česnányiová) a Musetty (Mária Kišonová-Hubová), o vrúcnom sopráne Anny Martvoňovej, o fenomenálnom Petrovi Dvorskom (Rodolfo), o nevšedne dramatickej Elene Kittnarovej ako Musette, ale aj o mnohých iných.

Posledné kapitoly sledujú uvádzania Pucciniho Bohémy vo svete. Rozbor sa viaže najmä k tým, ktoré autor knihy videl naživo, alebo zo záznamov. Paleta inscenačných výkladov je nesmierne široká, čo vyplýva aj z vyššie konštatovaného, že ide o námet, vysielajúci silné nadčasové impulzy. Medzi dvoma antagonistickými prístupmi – realisticko-opisným modelom Franca Zeffirelliho a sociálno-kritickým náhľadom Harryho Kupfera – je roztvorená široká paleta koncepcií.

Niektorí režiséri a výtvarníci sa prikláňajú na niektorú z protichodných strán, iní nachádzajú autentické kľúče výkladu. Vladimír Blaho rozoberá mnohých z nich (Götz Friedrich, Giancarlo del Monaco, Jonathan Miller, Damiano Michieletto, Guy Joosten, Andrea Moses a iní), pričom základnú dilemu tvorí fakt, či prijať skôr výzvu realistickej, romanticko-poetickej roviny, alebo siahnuť po uprednostnení naturalisticky aktualizovaného, niekedy až „čierneho“ čítania partitúry. A Bohéma je jedinečná v tom, že divácky môže zabrať každý zmysluplný pohľad. Inscenačné rozbory autor dopĺňa aj hodnotením konkrétnych speváckych výkonov, kde trocha zbytočne zaťahuje rukopis recenzenta.

manuskript Pucciniho opery Bohémy

Kapitola Bohéma na počúvanie napovedá, že jej témou sú gramofónové, CD a DVD nahrávky. Začína od „klasických“, Toscaniniho a Karajanovej (často sa odvoláva na názor renomovaného znalca belcanta Rodolfa Cellettiho), vymenúva celý rad prvotriednych dirigentov všetkých generácií a končí slovenským kompletom pod taktovkou Ondreja Lenárda.

Ako ideálne spievať Bohému? – aj touto otázkou sa zaoberá jedna časť knihy. Nespochybniteľné je, že ide o príbeh mladých ľudí, takže nevyhnutné sú svieže, farebne bohaté a cituplné hlasy. Na ploche vyše troch strán ešte upozorňuje na rovnomenný titul z pera Ruggera Leoncavalla. Záver je už úplne osobný, v ňom Vlado Blaho odkrýva tajomstvo, prečo knihu venoval práve Pucciniho Bohéme.

Viva La Bohème! Príbeh jednej opery“ je zaujímavým a poučným čítaním pre široký okruh adresátov. Moje pripomienky smerujú len k dvom bodom. Knihu napísal Vladimír Blaho sám, takže nechápem, prečo zvolil autorský plurál (1. pád množného čísla), keď formuluje vlastné myšlienky. Tým druhým sú drobné nepresnosti v menách (správne je Ricordi, nie Riccordi, dirigent Šmíd bol Miroslav a nie Jaroslav, Jozef Benci, nie Benczi), či neobvykle sformovaný názov árie Recondi d´armonia (Recondita armonia) z opery Tosca. Tu však mali zasiahnuť skôr „druhé a tretie“ oči, ktorými text recenzentsky a redakčne prechádzal. A už len nepodstatná poznámočka. Zoznam hosťujúcich sólistov v bratislavských inscenáciách by som premenoval na výber z nich, pretože aj tých kvalitných sa vystriedalo oveľa viac.

Autor: Pavel Unger

Vladimír Blaho: Viva La Bohème!
Edícia: Svetová dráma
Vydavateľ: Divadelný ústav, Bratislava
Rok vydania: 2019
Počet strán: 178
Rozmer: 165 x 235 mm, brožovaná väzba
Jazyk: slovenský

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár