VOCI DA CAMERA – Hviezdy SND spievali Janáčka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prebiehajúci Rok českej hudby, zakončený číslom štyri, pripomína životné jubileá viacerých géniov českej hudobnej kultúry: o. i. Antonína Dvořáka, Bedřicha Smetanu, Leoša Janáčka, Bohuslava Martinů, Josefa Suka, Jana Dismasa Zelenku a ďalších skladateľov.

Leoš Janáček patrí do Roku českej hudby pripomenutím si 160. výročia jeho narodenia (1854-1928). Zámerom zazneli piesne českého génia aj na prvom koncerte nového komorného cyklu Opery Slovenského národného divadla: „Voci da camera“, ktorý mal nadtitul: „Hviezdy SND spievajú Janáčka“. Dramaturgom tohto cyklu je Vladimír Zvara. Na koncert v Historickej budove SND (23. novembra) pozval mezzosopranistku Teréziu Kružliakovú a tenoristu Ľudovíta Ludhu. Hoci Leoš Janáček napísal rad opier, kantát, orchestrálnych, komorných i zborových skladieb – vokálnych cyklov má menej. V tejto oblasti sa viac sústredil na úpravu moravských (i slovenských) ľudových piesní (Kytica národných piesní, Ukvaldská lidová poezie v písních – 13 ľudových piesní s klavírom, Národné piesne moravské, Moravská lidová poezie v písních – 53 piesní a Dvadsatšesť ľudových balad, Sliezske piesne a Moravské piesne). Zo slovenských ľudových piesní, ktoré Janáček v podaní slovenskej speváčky Evy Gabelovej (1887-1963) – sezónnej robotníčky v Modřiciach pri Brne – zaznamenal, prepísal a upravil do vokálno – klavírnej verzie opusu „Dvacetšesť ľudových balad“, zaspievala Terézia Kružliaková na koncerte minicyklus: „Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva“. Hoci obsah väčšiny predvedených smutno-krásnych piesní zvádza k nostalgii, paradoxne sú i plné plných temperamentu, erotiky a „šibeničného humoru“.

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka, T. Kružliaková, foto: A. Klenková

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka,
T. Kružliaková,
foto: A. Klenková

Eva Gabelová pochádzala z považskej obce Slatina nad Bebravou. Možno piesne, ktoré kedysi Eva Gabelová spievala „pánu profesorovi“ v brnenskej Organovej škole, aby ich Janáček zaznamenával na valčeky dobového fonografu, ešte žijú, ale súčasnej generácii sú neznáme. V kontrapunkticky zvláštnej, iba o vedúce tóny sa opierajúcej klavírnej úprave Janáčka, ktorý líniu sólistky iba tonálne a harmonicky dopĺňa, ba niekde aj intonačne „zneisťuje“, znejú priam modernisticky. Slovenský temperament z nich ani po desaťročiach nevyprchal, čo dokonale vystihla ich interpretka – sólistka Opery SND, mezzosopranistka Terka Kružliaková s klavírnym sprievodom Branka Ladiča. V jej podaní sa smutno-bôľne príbehy ozvláštnili neutíchajúcou energiou ľudového interpreta, ktorý do každého verša vložil otvorené srdce i pokoru osudom utvoreného života. Terézia Kružliaková zdôraznila vnútornú energiu piesní a profesionálne ju pretlmočila kultivovaným, nie však prešpekulovaným tónom a podaním, čo by sa priečilo celkovému charakteru pôvodných melódií. V interpretácii sólistky bolo otvorené srdce, vrelý ženský cit – a najmä šťavnatý, jadrný, hutný tón.

Škoda, že Janáček nenapísal pre ženský hlas vokálny cyklus, v ktorom by sa uplatnilo také kompozičné majstrovstvo, aké vložil do Zápisníka zmizelého, piesňového cyklu pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír (z rokov 1917-1920). Je to úchvatný klenot Janáčkovej piesňovej literatúry. V tejto monodráme sa však v piesňach č. 9 – č. 11 našiel i malý, no významný priestor pre demonštrovanie dramatického potenciálu mezzosopranistky..

Zaujímavé je pozadie tohto vokálneho cyklu. Vyjadruje jednak vzplanutie posledného ľúbostného citu Janáčka ku Kamile Stösslovej, vydatej žene, ktorá bola od skladateľa o niekoľko desaťročí mladšia, ale aj reálne pozadie naivno-krásnych veršov, na ktoré skladateľ cyklus skomponoval.

Leoš Janáček (1854-1928)

Leoš Janáček
(1854-1928)

Na jar r. 1916 vyšla v Lidových novinách báseň neznámeho autora, nazvaná „Z péra samoukova“. Redakcia namiesto autorovho mena uviedla v poznámke vysvetlenie: „V podhorskej dedinke na východnej Morave zmizol pred časom z domova tajomným spôsobom J. D., poriadny a usilovný mladík, jediná nádej rodičov. Spočiatku sa usudzovalo, že ide o nejaké nešťastie, alebo zločin; ľudskej fantázii sa ponechalo voľné pole. Až za niekoľko dní sa v komôrke dotyčného našiel zápisník, ktorý odhalil tajomstvo zmiznutého. Obsahoval niekoľko drobných básničiek, z ktorých spočiatku nikto netušil, že sú kľúčom k tajomnej záhade.“

Tieto básne o prudkej láske sedliackeho mladíka ku krásnej Cigánke, s ktorou mal „synčeka“ – a preto odišiel do neznáma, sa stali predlohou pre Janáčkovo vokálne dielo Zápisník zmizelého.

S  kompozíciou začal v auguste v 1917 (kedy sa spoznal v Luhačoviciach s Kamilou Stösslovou) a dokončil ju o dva roky neskôr. O diele sa zmienil v liste Kamile:

Ráno motám se po zahradě, odpoledne napadá mi pravidelně několik motivů k těm krásným veršíkům o té lásce cigánské. Snad z toho vyjde pěkný románek hudební – a kousek nálady luhačovské bylo by v něm.”

Z týchto slov je zrejmé, na koho Janáček pri kompozícii – okrem príbehu – myslel. Janáček je vlastne Janíček a Cikánka Zefka je Kamila Stösslová…

Prvé predvedenie Zápisníku zmizelého bolo 18. apríla 1921 v brnenskej Redute. Od tých čias sa pôsobivý vokálny cyklus objavuje nielen na koncertných pódiách, ale aj v javiskovom predvedení, ba je známy aj ako poetický film Jaromila Jireša z r. 1979, v hlavných postavách s Ivou Bittovou a Ivanom Luťanským.

Rok 1917 a následné desaťročie života Leoša Janáčka bolo teda poznamenané hlbokým milostným vzťahom skladateľa ku Kamile Stösslovej. V ostatnom období života Leoša Janáčka sa však stali východiskom jeho maximálne vypätého života aj dlhodobo skúmané folklórne a literatúrou i slavianofilstvom ovplyvnené ruské vplyvy. Od r. 1917 do Janáčkovej smrti r. 1928 vznikli azda najzávažnejšie diela skladateľa: symfonická fantázia Taras Buľba, symfonická báseň Balada blanická, piesňový cyklus Zápisník zmizelého, opery Káťa Kabanova, Príhody lišky Bystroušky, Vec Makropulos, Z mŕtveho domu, I. sláčikové kvarteto, II. sláčikové kvarteto – Listy důvěrné, komorné diela – Mladosť, Concertino, Capriccio, Riekanky, orchestrálna Symfonietta, kantáta Glagolská omša, zbory České legie a Potulný šílenec…

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka, Ľ. Ludha, T. Kružliaková, foto: A. Klenková

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka,
Ľ. Ludha, T. Kružliaková,
foto: A. Klenková

Toľko ku genéze vokálneho cyklu, v ktorom bol hlavným aktérom sólista Opery SND – tenorista Ľudovít Ludha, spoluúčinkujúcou sólistkou Terézia Kružliaková, tri členky zboru Opery SND (Katarína Krčmárová, Andrea HulecováMária Lederleitnerová) a klavirista Branko Ladič. Je dobré, že v bulletine boli nielen vyčerpávajúce informácie o zberateľsko-folklórnej časti skladateľovo života, ale aj o vokálnom cykle Zápisník zmizelého + texty všetkých piesní. To viedlo poslucháča k hlbšiemu precíteniu nielen prostej poézie veršov, ale najmä k ich geniálnemu spracovaniu Janáčkom, ktorý s príbehom neznámeho mládenca odokryl vlastnú dušu.

Ľudovít Ludha prenikol do podstaty Janáčkovej hudby, vychádzajúcej z moravsko-lašského nárečia a jeho intonácie, výstižne pretlmočil variácie jedného ľudského osudu, prerušeného nečakanou vášňou i rozhodovaním, čo s tým ďalej? Anonymný hrdina v podaní tenoristu tak pred nami ožil, prešiel mládeneckým i mužným vývojom vďaka hudbe, ale aj individuálnemu interpretačnému podaniu, plnom dynamických premien a odtieňov.

Ľ. Ludha sa tu prejavil ako excelentný lyricko – dramatický tenor, ktorý upútaval pozornosť raz jemnými vyznaniami, inokedy vášnivým prežívaním príbehu – až po ničím neovládateľné city vášne a odvrhnutie zabehaného života. Svojím hlasom tak vyjadril veľa citových búrok i ľudských premien: lyrických i vášnivo dramatických   – až po dojemnú rozlúčku s rodným krajom, rodičmi, osudom:

S Bohem, rodný kraju, s Bohem, má dědino! Na vždy se rozlúčit, zbývá mi jedino… Chci všechno podniknút, co osud poručí. Zefka na mne čeká, se synem v náručí!“

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka, Ľ. Ludha, foto: A. Klenková

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka,
Ľ. Ludha,
foto: A. Klenková

Záver 22-dielneho vokálneho Janáčkovho cyklu je hudobno -vokálnej stránke vyvrcholením technických dispozícií i hlasovej formy Ľudovíta Ludhu, ktorý vo finále prekonával i hraničné výšky svojho tenoru, s maximálne vypointovaným pátosom a dramatickým akcentom. Spolu s Teréziou Kružliakovou dostal v Janáčkovi priestor na prezentáciu svojho talentu azda viac, než v akejkoľvek árii či role.

Mezzosopranistka mala v tomto cykle síce menší priestor než v úvodných ľudových piesňach, zato v dialógu s hrdinom a následnom prihováraní sa Janíčkovi, herecko-hudobným stvárnením a na minimálnej ploche, no s maximom účinku vyspievala zvodnú, vášnivú Zefku. Do jej monológu, v temno zafarbených polohách hlasu, s priam altovou hĺbkou, sa ozývalo a dej komentovalo kvalitne vyladené ženské trio.

Branko Ladič, ktorý naštudoval so sólistami celý program, navyše sólovo uviedol tri časti z klavírneho cyklu „Po zarostlem chodníčku“, mal zvlášť náročnú úlohu v Zápisníku zmizelého, ktorý je nástrojovo bohatý, prekomponovaný a po trinástej časti má i pomerne rozsiahlu klavírnu medzihru, s dramaticko – sólovým charakterom. Členenie jednotlivých častí a ich vnútorná stavba boli Brankom Ladičom mimoriadne racooinálne premyslené, no aj citovo prepojené so sólistami, ktorých klavirista nikdy zvukovo a dynamicky neprekrýval.

Hodinová produkcia komorného podvečera bola dramaturgicky premyslená, štýlovo zovretá, pietne pripomienková a interpretačne krásne zvládnutá. Kontrastovala tak s vonkajším hurhajom na priľahlých námestiach, ktoré už žili v predčasnom  opare lacného „adventno“ – predajného opojenia.

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka, B. Ladič, Ľ. Ludha, foto: A. Klenková

Voci da camera, Hviezdy SND spievajú Janáčka,
B. Ladič, Ľ. Ludha,
foto: A. Klenková

Nakoniec pripájam informáciu o začatí 4. ročníka medzinárodného divadelného a hudobného festivalu„Janáček Brno“. Jeho hlavným usporiadateľom je Národní divadlo Brno. Od 20. do 29. novembra ponúka Brno domácim i zahraničným ctiteľom Janáčkovej hudby dve desiatky operných predstavení, orchestrálnych a komorných koncertov, workshopov, lektorských prednášok, výstav a konferencií. Počas deviatich festivalových dní je to skvelá prezentácia skladateľa, ktorý preslávil českú hudbu vo svete – ale aj metropoly Moravy. Základnou myšlienkou festivalu je o. i. totiž idea, zviditeľniť Brno na mape Európy – podobne, ako je to v prípade Mozarta a Salzburgu, Wagnera a Bayreuthu… Akcent festivalu sa tohto roku zvlášť sústredí na javiskovú tvorbu majstra. Program predstaví veľké operné inscenácie zo zahraničia i domácu produkciu, orchestrálne a komorné koncerty, originálne matiné, ale aj alternatívne a študentské projekty.

Festival slávnostne otvorila nová inscenácia Janáčkovej opery Vec Makropulos (24. 11.) v hudobnom naštudovaní designovaného šéfdirigenta Janáčkovej opery Marka Ivanovića a v režii Davida Radoka. Ide o naštudovanie diela z historicky prvého kritického vydania partitúry opery. Inscenácia vznikla v koprodukcii so švédskou Operou Göteborg. Hlavnú úlohu Emilie Marty stvárnila švédska sopranistka pôsobiaca v Dánsku – Gitta-Maria Sjöberg.

Autor: Terézia Ursínyová

Voci da camera – Hviezdy SND spievajú Janáčka

Voci da camera – Janáček

Vokálny komorný koncert

nedeľa 23. november 2014 – 17:00, historická budova

Účinkovali:

Terézia Kružliaková, Ľudovít Ludha

Klavírny sprievod:Branko Ladič

Spoluúčinkovali členky zboru Opery SND:

Katarína Krčmárová, Andrea Hulecová a Mária Lederleitnerová

Program:

Leoš Janáček:

Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva pre ženský hlas a klavír

Po zarostlém chodníčku pre klavír (výber)

Zápisník zmizelého pre tenor, alt, tri ženské hlasy a klavír

Voci da camera SND Janacek_final

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár