Voci da camera s Janou Bernáthovou a Danielom Čapkovičom

Cyklus komorných koncertov sólistov Opery SND Voci da camera sa postupne dostáva do povedomia publika, ktoré druhý raz (14. decembra) v celkom slušnej zostave prišlo do Historickej budovy SND na stretnutie s dvomi talentovanými sólistami SND z radov strednej generácie.

Janu Bernáthovú si pamätám ešte pod dievčenským menom Jana Juríčková. Bola pýchou vokálnej pedagogičky Magdalény Blahušiakovej na VŠMU. Čas neuveriteľne rýchlo beží, a tak dnes už Jana Bernáthová spieva v Opere SND 15 rokov! Začala Blondou v Mozartovej opere Únos zo serailu (1999), neskôr jej rýchlo pribúdali ďalšie postavy: Norina v Donizettiho Donovi Pasqualovi, Adina v Nápoji lásky, Zerlina v Mozartovom Donovi Giovannim, Zuzanka vo Figarovej svadbe, Kráľovná noci v Čarovnej flaute (hosťovala s ňou aj v Nemecku a Japonsku), Sophie de Palma v Majstrovskej lekcii Marie Callas, Gilda vo Verdiho Rigolettovi, Barča v Smetanovej Hubičke, Olympia v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (v brnenskej Janáčkovej opere) – a v zahraničí naštudovala aj ďalšie hlavné postavy v operách Händla, Halévyho, Dvořáka…

Jana Bernáthová,
Voci da camera II., Opera SND,
foto: Alena Klenková

Jej krištáľovo jasný koloratúrno-lyrický soprán a herecké nadanie na seba upozornili aj v operetách (Valennciene v Lehárovej Veselej vdove, Adele v Netopierovi od Johanna Straussa), uvedených v SND. Vokálne zažiarila najmä v „krkolomnej“ Zerbinette od Richarda Straussa (Ariadna na Naxe). Herecky a spevácky diferencovala koketnú, zvodnú Musettu alternácii s Janou Vizvári v Bohéme – a dievčenskú Serviliu v Mozartovom Titovi.

Daniel Čapkovič (nar. 1977) je tiež popredným sólistom Opery SND. Jeho kovový, nosný, farebne bohatý barytón dostal v Opere SND veľa krásnych postáv. Po Konzervatóriu v Bratislave v triede Róberta Szücsa absolvoval (celkom prezieravo) aj Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského. Úspešne sa zúčastnil na viacerých speváckych súťažiach doma a v zahraničí. V sezóne 2003/2004 absolvoval štipendijný študijný pobyt na Hudobnej univerzite v Grazi u profesora Gottfrieda Hornika. V Grazi účinkoval aj vo viacerých produkciách Theater im Palais. V SND naštudoval Papagena v Mozartovej Čarovnej flaute, Belcoreho v Donizettiho Nápoji lásky, Silvia a Tonia v Leoncavallových Komediantoch, Germonta v Traviate, Sharplessa v Madame Butterfly, Schaunarda i Marcella v Pucciniho ostatnej Bohéme, Valentina v Gounodovom Faustovi, Riccarda v Belliniho Puritánoch… Hosťuje v Prahe, Brne, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Taliansku, USA a v Kanade.

Daniel Čapkovič,
Voci da camera II., Opera SND,
foto: Alena Klenková

Títo dvaja sólisti pripravili v poradí druhý koncert Voci da camera. Ich program bo zaujímavo orientovaný na francúzsku, ale aj ruskú (romance), taliansku (Rossini) piesňovú a opernú hudbu. Partnerom za klavírom bol Róbert Pechanec – ktorý, kedy len mal príležitosť na sólovo poňatý part (najmä v predohre a dohre Čajkovského štvrtej romance), zažiaril, pričom celý koncert spolupracoval so spevákmi plne ponorený do hudobného obsahu a speváckych daností.

Jana Bernáthová si s veľkým vkusom vybrala do programu ukážky z odkazu dvoch francúzskych skladateľov: cyklus Airs Chantés od príslušníka „Parížskej šestky“, Francisa Poulenca – síce bez prekladu textu v bulletine, no s naznačením nálady štyroch piesní – árií (Romantická – Vidiecka – Vážna – Živá). Z týchto krátkych, no náročných sopránových kúskov vyžaroval hudbe aj interpretácii francúzsky šarm – napriek skladateľskému popieraniu romantickej estetiky. V Debussyho Výbere z piesní (Čínsky rondel, Mesačný svit a Pierrot) sa sopranistka stotožnila s impresionistickou hudbou francúzskeho skladateľa, naplnenou krehkou hudobnou poetikou, skôr v nálade než obsahu – jednak od anonymného básnika, potom Paula Verlainea a napokon Théodora de Banvillea. Lyricko-koloratúrny prejav Jany Bernáthovej sa trblietal v jemnom dynamickom vypracovaní každej z týchto Debussyho piesní.

V prvej časti koncertu mal výrazovo-vokálny vrchol aj Daniel Čapkovič, ktorý bez vokálnej chyby, pritom obsahovo hlboko, introvertne, s ponorom do ruskej duše zaspieval štyri známe romance P. I. Čajkovského: Zabyť tak skoro, Otčevo, Sred šumnovo bála, Blagoslavľaju vas, lesa. Je dobé, že poslucháč spoznáva na koncertoch vnútornú stránku speváka – nielen „veľkooperný“ prejav, kde môže trochu absentovať miera hereckého stvárnenia. Daniel Čapkovič v romancach však odokryl svoju hlbokú muzikantskú dušu a krásny barytónový fond. Ten dominoval aj v Dvoch piesňach mladého G. Verdiho. Čapkovič ich spieval nie ako komorné zastavenia – ale s plným operným prejavom: tak, ako ich napísal aj mladý Verdi, ktorý sa už tu prejavil ako budúci hudobný dramatik.

R. Pechanec, J. Bernáthová, D. Čapkovič,
Voci da camera II., Opera SND,
foto: Alena Klenková

Druhá časť programu bola operná. Jana Bernáthová si vybrala efektnú, koloratúrami bohatú, vysokým „c“ vygradovanou áriu Dinorah z Meyerbeerovej rovnomennej opery. Aj jej ďalší výber bol z odkazu tvorcu francúzskej „grand opery“: Giacoma Meyerbeera. Bola to veľká, formovo zložitá Cavatina Isabelle z opery Robert diabol. Je to vokálne náročná hudba, lebo vyžaduje od sopranistky nielen bohato zdobené výšky – tóny a frázy, ale aj mladodramatické, hlbšie polohy, dokonca v nečakaných skokoch. Nie vždy to síce vyšlo perfektne – ale s maximálnym účinkom na obecenstvo.

Daniel Čapkovič vstúpil do Bernáthovej „meyerbeerovského“ repertoáru áriou Roberta z rossiniovského „pasticcia“ – opery Robert Bruce. Toto dielo je zostavené švajčiarskym skladateľom Louisom Niedermeyerom (ale s dovolením Rossiniho), z viacerých predošlých opier geniálneho Taliana. Bolo to už dobe, kedy G. Rossini holdoval iba občasnému komponovaniu piesní pre parížske salóny a svojim známym gurmánskym záľubám. Ani s francúzskym textom však nestratila ária nič z talianskej spevnosti a náročnosti, najmä v ozdobách, smerujúcich nie tradične do výšin, ale neobvykle – smerom dole. Ária Valentina z Gounodovej opery Faust je síce lahodná a známa – ale zákerná s nárokmi na vysoký záverečný tón. Ten sa Čapkovičovi nepodaril. Jeho vokálna sila momentálne tkvie v stredoch a hĺbkach.

Okrem Gounodovej árie Mireille z rovnomennej opery majstra francúzskej romantickej opery – prebohato vyzdobenej koloratúrnymi behmi a v tomto duchu i brilantne a čisto zaspievanej Janou Bernáthovou, zaznel na záver dvojspev Ofélie a Hamleta z 1. dejstva opery Ambroisa Thomasa – Hamlet. Vrchol koncertu však už bol u oboch sólistov predtým. A tak toto dueto iba čaká na svoje interpretačné odkliatie a pravý efekt.

Celkovo to bol koncert premyslenej dramaturgie, koncentrovaného výkonu, zaujímavých ponorov do muzikantskej duše herecky šarmantnej, javiskovo menlivej Jany Bernáthovej a jej vokálneho kolegu, barytonistu Daniela Čapkoviča. Cením si, že práve on na koncerte odokryl nielen známy hlasový fond s prierazným, farebne bohatým tónom, ale aj kus muzikantsky bohatej duše.

Autor: Terézia Ursínyová

foto: Alena Klenková