Voci da camera s Janou Bernáthovou a Danielom Čapkovičom

Cyklus komorných koncertov sólistov Opery SND Voci da camera sa postupne dostáva do povedomia publika, ktoré druhý raz (14. decembra) v celkom slušnej zostave prišlo do Historickej budovy SND na stretnutie s dvomi talentovanými sólistami SND z radov strednej generácie.

Janu Bernáthovú si pamätám ešte pod dievčenským menom Jana Juríčková. Bola pýchou vokálnej pedagogičky Magdalény Blahušiakovej na VŠMU. Čas neuveriteľne rýchlo beží, a tak dnes už Jana Bernáthová spieva v Opere SND 15 rokov! Začala Blondou v Mozartovej opere Únos zo serailu (1999), neskôr jej rýchlo pribúdali ďalšie postavy: Norina v Donizettiho Donovi Pasqualovi, Adina v Nápoji lásky, Zerlina v Mozartovom Donovi Giovannim, Zuzanka vo Figarovej svadbe, Kráľovná noci v Čarovnej flaute (hosťovala s ňou aj v Nemecku a Japonsku), Sophie de Palma v Majstrovskej lekcii Marie Callas, Gilda vo Verdiho Rigolettovi, Barča v Smetanovej Hubičke, Olympia v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (v brnenskej Janáčkovej opere) – a v zahraničí naštudovala aj ďalšie hlavné postavy v operách Händla, Halévyho, Dvořáka…

Jej krištáľovo jasný koloratúrno-lyrický soprán a herecké nadanie na seba upozornili aj v operetách (Valennciene v Lehárovej Veselej vdove, Adele v Netopierovi od Johanna Straussa), uvedených v SND. Vokálne zažiarila najmä v „krkolomnej“ Zerbinette od Richarda Straussa (Ariadna na Naxe). Herecky a spevácky diferencovala koketnú, zvodnú Musettu  alternácii s Janou Vizvári v Bohéme – a dievčenskú Serviliu v Mozartovom Titovi.

Daniel Čapkovič (nar. 1977) je tiež popredným sólistom Opery SND. Jeho kovový, nosný, farebne bohatý barytón dostal v Opere SND veľa krásnych postáv. Po Konzervatóriu v Bratislave v triede Róberta Szücsa absolvoval (celkom prezieravo) aj Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského. Úspešne sa zúčastnil na viacerých speváckych súťažiach doma a v zahraničí. V sezóne 2003/2004 absolvoval štipendijný študijný pobyt na Hudobnej univerzite v Grazi u profesora Gottfrieda Hornika. V Grazi účinkoval aj vo viacerých produkciách Theater im Palais. V SND naštudoval Papagena v Mozartovej Čarovnej flaute, Belcoreho v Donizettiho Nápoji lásky, Silvia a Tonia v Leoncavallových Komediantoch, Germonta v Traviate, Sharplessa v Madame Butterfly, Schaunarda i Marcella v Pucciniho ostatnej Bohéme, Valentina v Gounodovom Faustovi, Riccarda v Belliniho Puritánoch… Hosťuje v Prahe, Brne, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Taliansku, USA a v Kanade.

Títo dvaja sólisti pripravili v poradí druhý koncert Voci da camera. Ich program bo zaujímavo orientovaný na francúzsku, ale aj ruskú (romance), taliansku (Rossini) piesňovú a opernú hudbu. Partnerom za klavírom bol Róbert Pechanec – ktorý, kedy len mal príležitosť na sólovo poňatý part (najmä v predohre a dohre Čajkovského štvrtej romance), zažiaril, pričom celý koncert spolupracoval so spevákmi plne ponorený do hudobného obsahu a speváckych daností.

Jana Bernáthová si s veľkým vkusom vybrala do programu ukážky z odkazu dvoch francúzskych skladateľov: cyklus Airs Chantés od príslušníka „Parížskej šestky“, Francisa Poulenca – síce bez prekladu textu v bulletine, no s naznačením nálady štyroch piesní – árií (Romantická – Vidiecka – Vážna – Živá). Z týchto krátkych, no náročných sopránových kúskov vyžaroval hudbe aj interpretácii francúzsky šarm – napriek skladateľskému popieraniu romantickej estetiky. V Debussyho Výbere z piesní (Čínsky rondel, Mesačný svit a Pierrot) sa sopranistka stotožnila s impresionistickou hudbou francúzskeho skladateľa, naplnenou krehkou hudobnou poetikou, skôr v nálade než obsahu – jednak od anonymného básnika, potom Paula Verlainea a napokon Théodora de Banvillea. Lyricko-koloratúrny prejav Jany Bernáthovej sa trblietal v jemnom dynamickom vypracovaní každej z týchto Debussyho piesní.

V prvej časti koncertu mal výrazovo-vokálny vrchol aj Daniel Čapkovič, ktorý bez vokálnej chyby, pritom obsahovo hlboko, introvertne, s ponorom do ruskej duše zaspieval štyri známe romance P. I. Čajkovského: Zabyť tak skoro, Otčevo, Sred šumnovo bála, Blagoslavľaju vas, lesa. Je dobé, že poslucháč spoznáva na koncertoch vnútornú stránku speváka – nielen „veľkooperný“ prejav, kde môže trochu absentovať miera hereckého stvárnenia. Daniel Čapkovič v romancach však odokryl svoju hlbokú muzikantskú dušu a krásny barytónový fond. Ten dominoval aj v Dvoch piesňach mladého G. Verdiho. Čapkovič ich spieval nie ako komorné zastavenia – ale s plným operným prejavom: tak, ako ich napísal aj mladý Verdi, ktorý sa už tu prejavil ako budúci hudobný dramatik.

Druhá časť programu bola operná. Jana Bernáthová si vybrala efektnú, koloratúrami bohatú, vysokým „c“ vygradovanou áriu Dinorah z Meyerbeerovej rovnomennej opery. Aj jej ďalší výber bol z odkazu tvorcu francúzskej „grand opery“: Giacoma Meyerbeera. Bola to veľká, formovo zložitá Cavatina Isabelle z opery Robert diabol. Je to vokálne náročná hudba, lebo vyžaduje od sopranistky nielen bohato zdobené výšky – tóny a frázy, ale aj mladodramatické, hlbšie polohy, dokonca v nečakaných skokoch. Nie vždy to síce vyšlo perfektne – ale s maximálnym účinkom na obecenstvo.

Daniel Čapkovič vstúpil do Bernáthovej „meyerbeerovského“ repertoáru áriou Roberta z rossiniovského „pasticcia“ – opery Robert Bruce. Toto dielo je zostavené švajčiarskym skladateľom Louisom Niedermeyerom (ale s dovolením Rossiniho), z viacerých predošlých opier geniálneho Taliana. Bolo to už dobe, kedy G. Rossini holdoval iba občasnému komponovaniu piesní pre parížske salóny a svojim známym gurmánskym záľubám. Ani s francúzskym textom však nestratila ária nič z talianskej spevnosti a náročnosti, najmä v ozdobách, smerujúcich nie tradične do výšin, ale neobvykle – smerom dole. Ária Valentina z Gounodovej opery Faust je síce lahodná a známa – ale zákerná s nárokmi na vysoký záverečný tón. Ten sa Čapkovičovi nepodaril. Jeho vokálna sila momentálne tkvie v stredoch a hĺbkach.

Okrem Gounodovej árie Mireille z rovnomennej opery majstra francúzskej romantickej opery – prebohato vyzdobenej koloratúrnymi behmi a v tomto duchu i brilantne a čisto zaspievanej Janou Bernáthovou, zaznel na záver dvojspev Ofélie a Hamleta z 1. dejstva opery Ambroisa Thomasa – Hamlet. Vrchol koncertu však už bol u oboch sólistov predtým. A tak toto dueto iba čaká na svoje interpretačné odkliatie a pravý efekt.

Celkovo to bol koncert premyslenej dramaturgie, koncentrovaného výkonu, zaujímavých ponorov do muzikantskej duše herecky šarmantnej, javiskovo menlivej Jany Bernáthovej a jej vokálneho kolegu, barytonistu Daniela Čapkoviča. Cením si, že práve on na koncerte odokryl nielen známy hlasový fond s prierazným, farebne bohatým tónom, ale aj kus muzikantsky bohatej duše.

Autor: Terézia Ursínyová

foto: Alena Klenková