Voci da camera v SND s Monikou Fabianovou a Sergejom Tolstovom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ani horúce počasie nedeľného popoludnia 7. júna 2015 nezabránilo milovníkom pekného spevu, aby v Historickej budove SND nenavštívili ďalší z voľného cyklu komorných koncertov sólistov Opery SND – Voci da camera. Tentokrát boli protagonistami koncertu mezzosopranistka Monika Fabianová a barytonista Sergej Tolstov. Na koncerte speváci spolupracovali s klaviristami Brankom Ladičom (S. Tolstov) – korepetítorom Opery SND a Róbertom Pechancom (M. Fabianová), pedagógom VŠMU a tiež korepetítorom Opery SND – v oboch prípadoch umelcami, ktorí pravidelne spolupracujú s osobnosťami našej speváckej scény.

Dramaturgia koncertu bola výstižne a jednoliato orientovaná na ruskú piesňovú (romancovú) literatúru. Monika Fabianová predniesla štyri známe (plus menej frekventované) romance z tvorby P. I. Čajkovského. Na úvod vystúpenia si vybrala romancu Net, toľko tot kto znal – inšpirovanú Goetheho básňou, no skomponovanú na slová Leva Meja. Je to jedna z najznámejších piesní Čajkovského. Azda preto pútala pozornosť v úvode vystúpenia elegantnej, čiernovlasej dámy – popredného mezzosopránu Opery SND. Hlas Moniky Fabianovej je zamatovo mäkký, nosný, s dokonale zaoblenými tónmi, nielen v tejto ukážke mimoriadne kultivovaný a vokálne bezchybne vedený. Výrazovo si však žiada viac diferenciácie, dynamického ohňa, než iba komorne preferovanej štýlovosti, ktorá môže viesť k jednostrannosti výrazu a poslucháčskej únave. V podobnom komornom duchu predniesla totiž aj pomerne dlhú, dvojstrofovú Pieseň cigánky – s jemnými kompozičnými názvukmi cigánskej koloristiky (je to jedna z Dvanástich romancí op. 60, venovaných cárovnej Márii Fjodorovne), ďalej sviežu, pohyblivejšiu romancu Ja li v pole da ne travuška byla (zo Siedmich romancí op.47, napísanú v Kamenke počas Čajkovského letného pobytu na slová Ivana Surikova – inšpiračne vychádzajúcu z ukrajinskej piesne) a známu romancu Deň li cariťtiež z Čajkovského opusu 47, v ktorej hudba vychádza z pohyblivejšieho klavírneho úvodu a finálnej apoteózy nástroja pred záverečne krásne vyspievanou výškou.

Voci da camera, Opera SND,  (2015), Róbert Pechanec, Monika Fabianová, foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, (2015),
Róbert Pechanec, Monika Fabianová,
foto: Alena Klenková

Objavom dramaturgie boli v podaní mezzosopranistky Moniky Fabianovej (za precízneho, hlasu absolútne rozumejúceho a jeho detaily sledujúceho klavírneho sprievodu Roberta Pechanca) Španielske piesne od Dmitrija Šostakoviča, op. 100, ktorý v duchu tradície ruských romancí napísal ešte aj Šesť romancí na poéziu japonských básní, Šesť piesní na texty anglických básní, piesne Zo židovskej poézie, Romance op. 121 a 140Sedem romancí na poéziu Alexandra Bloka op. 127. Je teda z čoho vyberať pre potešenie spevákov i poslucháčov aj  v budúcnosti! Pristavme sa pri jeho Španielskych piesňach, op. 100.

Šostakovičova romanca Proščaj Granada je juhošpanielskou melodikou kolorovaná pieseň, celkovo prednesená opäť viac v introvertnom, než expresívnom duchu. Druhá z cyklu – Zvjozdočki (Hviezdičky) začína s výrazovo silnejším klavírnym sprievodom, ktorý v danom prípade upútal sólistickými kvalitami. V piesni speváčka skôr preferovala prsný tón a menej mixovala prechod z vrchného do spodného registra. Pekne však vyjadrila prudký tok tejto romance. V celkovo „lento“ tempe predniesla Pervaju vstreču, s pôvabnou a inšpiratívnou kontrastnosťou troch dielov, kde v druhej časti prešla predsa len do rýchlejšieho pohybu – a v návrate opäť do nostalgickej nálady. Rondo (Kruhový tanec) začalo brilantným krátkym úvodom klavíra, so zdôrazňovanými rytmickými „odpichmi“, v ktorých skladateľ vnáša do hudby atmosféru dynamického tanca. Spevácky však vyznelo Rondo vokálne viac repetitívne, než rytmicky tanečne, či prudšie. ČernookajaSon uzatvárali cyklus šiestich Šostakovičových Španielskych piesní so zamysleným, introvertným výrazom mezzosopranistky.

Voci da camera, Opera SND,  (2015), Róbert Pechanec, Monika Fabianová, foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, (2015),
Róbert Pechanec, Monika Fabianová,
foto: Alena Klenková

Hoci v operných predstaveniach je Monika Fabianová plná temperamentu, ženskej krásy i emotívnosti, v komornom prejave sa zbytočne citovo stiahla – sústrediac osobnostný prejav najmä na vyrovnaný vokálny prednes, okrúhly kultivovaný tón, žiaľ, bez celkového väčšieho vnútorného napätia a výrazu.

Sergej Tolstov – ktorý iba pred pár dňami premiéroval náročnú rolu v novej inscenácii SND – Šperky Madony, si vo viackrát termínovo odkladanom koncerte vybral do programu najmä romance Rachmaninova a Musorgského cyklus Piesne a tance smrti. Na úvod spieval tri Romance op. 26 od Sergeja Rachmaninova, od toho istého autora zazneli po Fabianovej vystúpení s Čajkovského romancami v Tolsteho podaní ďalšie tri Romance Rachmaninovova: z op. 26, ale aj op. 14 a v závere opäť z op. 26.

Farba i vokálne danosti S. Tolstova sú zrejme v basbarytonovom odbore, kde mu najkrajšie, najistejšie a najpevnejšie sedí spodný register. Celkovo má zmysel pre silné vnútorné prežívanie (Včera my vstretilis) – s intimitou rozlúčky; v piesni Prochodit vsjo (Všetko sa končí); alebo s vysokou, no – vzhľadom na spevákovi nie najvyhovujúcejšiu hlasovú polohu – zbytočne forsírovanou korunkou v ináč krásne modelovanej romanci Ja opjať odinok.

Voci da camera, Opera SND, (2015), Branko Ladič, Sergej Tolstov, foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, (2015),
Branko Ladič, Sergej Tolstov,
foto: Alena Klenková

Ruština v ústach tohto Sibírčana, ktorý po konzervatóriu v Saratove a bývalom Petrohrade odštartoval svoju kariéru v slávnom Mariinskom teatre v Peterburgu, znie zrozumiteľne, jasne, modelovaná logicky v každej fráze. Škoda, že romance sú väčšinou jednoliato akoby potiahnuté nostalgiou spomienok a akejsi ruskej sebatrýzne. Pre speváka je to nebezpečenstvo skĺznutia do jednej výrazovej roviny.

Hmlovinou spomienok boli poznačené aj tri romance v druhom bloku Tolstova:

– v spomínaných Rachmaninovových romancach na slová A. Čechova (My otdochnem) však upútalo krásne, zdržanlivé mezza voce speváka,

– v romanci na slová Semiona Nadsona: Pora! – Je čas! barytonista povolil putá komornosti a prešiel k výrazovému spevu,

– ktorý vygradoval vo velebnom Christos voskres (Kristus vstal z mŕtvych) na slová Dmitrija Merežkovského, kde zdôraznil zvlášť záverečné vokálne efektné, dlhé legato.

Vrcholom Tolstovovho vystúpenia – i celého popoludňajšieho koncertu Voci da camera – bol Musorgského basbarytónový démonický cyklus (spievaný slávnymi basistami i barytonistami s tmavšou farbou hlasu): Piesne a tance smrti na slová Musorgského priateľa, básnika, ruského symbolistu Arsenija Goleniščeva-Kutuzova. Žiaľ, skromne vybavený bulletin koncertu informoval len o profile účinkujúcich a stručne o slede spievaných piesní. Preto sa mi žiada čo len dodatočne povedať viac slov na margo záverečného závažného cyklu, ktorý interpretačne – aj s rovnocennou spoluprácou klaviristu Branka Ladiča so Sergejom Tolstovom – patril k dramatickému finále komorného podvečera.

V júli roku 1873, krátko po smrti architekta Viktora Gartmana (Hartmana), napísal Modest Musorgskij v životopisnej literatúre skladateľa tieto často citované slová:

Tá tupá hlupaňa smrť kosí bez rozmýšľania, bez ohľadu na to, či má jej prekliata návšteva nejaký zmysel.“ Dokonale vystihujú atmosféru bezmocnosti, obopínajúcej i skladateľa necelých osem rokov pred jeho vlastným skonom (1839–1881).

Motív smrti sa začína v ostatných rokoch života umelca v Musorgského hudbe objavovať totiž čoraz častejšie – čoho dokladom by bolo vymenovanie jeho diel z tohto obdobia, tu však pre stručnejší rozsah recenzie vynechaných.

Voci da camera, Opera SND, (2015), Branko Ladič, Sergej Tolstov, foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, (2015),
Branko Ladič, Sergej Tolstov,
foto: Alena Klenková

Robert Kolář v Hudobnom živote č. 6/2009 – v  eseji o cykle Piesne a tance smrti – opísal obsah diela veľmi výstižne, preto si dovolím – v skrátenej forme – z neho citovať:

Piesne a tance smrti obsahujú štyri piesne: Uspávanka, Serenáda, Trepak a Vojvodca. Boli napísané v prvej polovici roku 1875, okrem poslednej, ktorú Musorgskij síce začal, no dokončená bola až o dva roky neskôr. Spája ich námet magického okamihu zjavenia smrti v rôznych situáciách – smrť kolíše choré dieťa, spieva serenádu chorej dievčine, tancuje s opitým sedliakom, ktorý zablúdil v zamrznutom lese, a napokon sa zjavuje na bojovom poli po bitke. Tieto piesne prekračujú rámec svojho žánru a stávajú sa akýmisi malými dramatickými scénami. Stavba verša sa v priebehu každej z básní mení. Vždy najprv uvedie krátky opis situácie rozprávač (vo všetkých štyroch prípadoch prichádza smrť v noci, pričom sa objavujú rekvizity, ako mesiac, nočná hmla, ľudoprázdno, dohárajúca svieca) a nato prehovorí Smrť: vo forme monológu smerovaného k objektu svojho záujmu, s výnimkou prvej piesne, kde vedie dialóg s matkou. Smrť je personifikovaná – v súlade so slovanskou tradíciou – ako žena; aj keď sa v dvoch prípadoch zjavuje v prestrojení za mužské postavy, rytiera a vojvodcu, hovorí vždy v ženskom rode. Názvy piesní naznačujú, že pôjde o univerzálne typy – uspávanku, serenádu (resp. baladu), ľudový tanec a v poslednej piesni v štýle „concitato“ (rozrušenosti, panovačnosti) – ako pochod.

Musorgskij piesne vo francúzskej verzii svojej autobiografickej črty uviedol cyklus ako Danses macabres russes. V nich naplnil svoju potrebu umelecky sa vyrovnať s fenoménom smrti, podobne ako napr. Schubert v kvartete Smrť a dievča, Chopin v Sonáte b mol alebo Dvořák v sérii symfonických básní na motívy Erbenových balád. Rozdiel je v tom, že smrť, aj keď si zachováva svoj desivý majestát, je prijímaná s odovzdanosťou, ako utešiteľka, ako zmierenie a vyslobodenie z utrpenia a prázdnoty života.“ (Koniec skráteného výňatku z Hudobného života č. 6/2009).

Prvú pieseň – Uspávanku – uvádza dlhší klavírny úvod síce v jednoduchej melodickej línii, no v tragédiu naznačujúcom rytme. O to strašidelnejšie vyznievajú nasledujúce vokálne pasáže Smrti, ktorá kolíše umierajúce dieťa na spôsob „uspávanky“. Drámu v 2. časti piesne vystihol Tolstov zdanlivo láskavo, s mazlivou ruštinou, voľnejšími rytmickými stredmi, kde nechal vyznieť svoj krásne znejúci basbarytonový tón. Záver so slovami Bajuški, baju modeloval do pianissimovej formy konečného usínania dieťaťa.

Serenáda Smrti, spievaná umierajúcej dievčine, zaznela s veľkým, zvučným hlasom, s plným výrazom, ktorý nie je viazaný žiadnou komornosťou – skôr drámou, blížiacou sa opernej scéne. Pieseň gradovala tam, kde básnik a skladateľ spoločne hovoria o „Cárovi smrti“ – so záverečnou veľkou frázou na vlastnícke slová „Ty maja…“.

Trepak je napísaný v rytme ruského ohnivého tanca (obyčajne sprevádzaného dupkaním), tu však vyznieva v beznádejnom pohybe tápajúceho umierajúceho opitého sedliaka v zamrznutom lese – ako ruský Tanec smrti.

Posledný Polkovodec – Vojvodca stojí nad bojovým poľom, plným mŕtvol. Tolstov túto scénu zaspieval s fascinujúcim vokálnym nasadením, vo forte, s odpichom a maximálnou výrazovosťou hrôzy, ktorá srší z víťaznej a konečnej sily Smrti. Až druhý diel skladby vyznel v zamyslení, zvažovaní, aby napokon predsa len zvíťazila sila konečného vojvodcu životnej bitky – Smrti. Vyššie tóny tvoril spevák s rozvahou, plne si uvedomujúc viac silu farby aj výrazu démonickosti v hlbokej polohe svojho hlasu, pričom v závere piesne položil tóny na vankúš pianissima.

Voci da camera, Opera SND, (2015), Branko Ladič, Sergej Tolstov, foto: Alena Klenková

Voci da camera, Opera SND, (2015),
Branko Ladič, Sergej Tolstov,
foto: Alena Klenková

Škoda len, že majstrovský Musorgského cyklus nenaštudoval S. Tolstov celý spamäti a nechal tak vyznieť iba záverečné frázy. Je to úloha na celý spevácky život. Noty obmedzujú fantáziu – hoci aj s nimi sme vďaka spevákovi a s ním zladenému klaviristovi Brankovi Ladičovi prežívali silu Musorgského vokálnej drámy.

Autor: Terézia Ursínyová

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár