Dnes je: nedeľa, 19. 8. 2018, meniny má: Lýdia, zajtra: Anabela

Vokálno-klavírne súznenie v Mirbachovom paláci

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ďalší z komorných koncertov – nedeľných matiné v Mirbachovom paláci (8. februára), bol venovaný Vokálnemu súzneniu, t. j. speváckym duetám v podaní sopranistky Hany Friedovej a altistky Hany Štolfovej – Bandovej, s klavírnou umelkyňou Janou Nagy – Juhászovou. Nadpis som však dala Súznenie, pretože vskutku nešlo len o vokálne duetá, ale o súzvuk speváčok s klaviristkou, ktorá mala navyše aj krásne klavírne číslo.

SÚZNENIE v podaní Hany Štolfovej-Bandovej, Hany Friedovej a klaviristky Jany Nagy – Juhászovej

Hana Štolfová – Bandová

Hana Štolfová – Bandová

Hana Štolfová – Bandová je odchovankyňa prof. Márie Kišonovej – Hubovej na VŠMU. Dnes je sama vokálna pedagogička na VŠMU – profesorka, ktorá má (od r. 1979) za sebou bohatú pedagogickú i sólovo-vokálnu činnosť, ako koncertná umelkyňa v oratoriálnych, kantátových a omšových dielach – so Slovenskou filharmóniou i zahraničnými orchestrami a významnými svetovými dirigentmi. Nahrala tiež mnoho diel slovenských a zahraničných autorov v Slovenskom rozhlase, ako aj pre domáce i zahraničné hudobné vydavateľstvá. R. 1999 jej udelili za bohatú koncertnú aktivitu a umenie Cenu Frica Kafendu. Ku koncertu, v ktorom spievala duetá so svojou žiačkou Hanou Friedovou, mi súkromne napísala to, čo si dovoľujem „odtajniť“ a uverejniť, lebo to odokrýva vzťah umelkyne ku spevu a zvlášť umeniu komornej tvorby:

Okrem opery, ktorú milujem a svojich študentov na opernú dráhu pripravujem, okrem veľkých vokálno-inštrumentálnych diel, ktoré ma vždy fascinovali, napĺňali a ktorým som zasvätila podstatnú časť svojej speváckej kariéry, sú komorné skladby – piesne vždy súčasťou môjho života a pedagogického snaženia. V piesňach je čosi, čo núti speváka nielen k dialógu so skladateľom, nielen k stálemu hľadaní adekvátnych výrazových prostriedkov, kultivovaniu prejavu, ale aj k “najintímnejšiemu muzicírovaniu”, vnímaniu hlasu, osobnosti a duše iného človeka. To považujem nielen v hudbe, ale aj v živote za podstatné. A to umožňujú práve vokálne duetá. Aj keď v mojom speváckom život boli sólové vokálne ensemble v orchestrálnych dielach samozrejmosťou, nie každý sólista v kvartete mal chuť tvoriť kvarteto – česť výnimkám, s ktorými bolo potešenie byť súčasťou HUDBY a jej posolstva….

Kedysi som sa duetám venovala, ale neskôr som nemala spriaznenú dušu. Rada by som teda koncertom urobila radosť milovníkom komorného spevu, ale aj vyzvala mladých spevákov a odovzdala im pomyselnú štafetu v tejto speváckej oblasti. A nechcem pritom čakať na životné jubileum…“

Hana Friedová

Hana Friedová

Hana Friedová je teda spriaznenou dušou Hanky Štolfovej – nielen preto, že u nej získala magisterské a doktorandské vzdelanie na VŠMU a tiež viacero laureátskych titulov (Medzinárodná spevácka súťaž Imricha Godina, Medzinárodná spevácka súťaž A. Dvořáka). Jej osobnosť tiež inklinuje ku vnútornému komornému „muzicírovaniu“, k pomyselnému ideálnemu dialógu umelcov. Napriek mladému veku účinkovala v rade medzinárodných projektov pod taktovkami uznávaných dirigentských osobností (Sir Neville Marriner, Enoch zu Guttenberg, Christoph Eschenbach, Libor Pešek, Zdeněk Mácal a i.). Tiež spievala na zahraničných turné v Európe, Japonsku i Brazílii, na pódiu BHS (v Händlovom oratóriu Mesiáš), bola sólistkou v komorných a oratoriálnych dielach baroka, klasicizmu (Haydn, Hummel), naštudovala a uviedla viacero premiér súčasných slovenských skladateľov a od r. 2006 účinkovala aj v Opere SND.

Moravské dvojspevy, ktoré zazneli (vo výbere) na úvod koncertu sopranistky a altistky, vznikli na prianie bohatého českého obchodníka a mecenáša 19. storočia J. A. Neffa, v ktorého rodine Dvořák učil hudbu a sprevádzal na klavíri dvojhlasný spev. Dvojspevy skomponoval na slová moravskej ľudovej piesne v rokoch 1875-77 pre soprán a alt. Práve nimi očaril mladý Dvořák Johannesa Brahmsa, ktorý ich odporučil svojmu vydavateľovi Fritzovi Simrockovi, čím sa mladému českému skladateľovi otvorila cesta k širšiemu medzinárodnému uznaniu a neskorším medzinárodným úspechom. Dnes sú Moravské dvojspevy nahraté mnohými vokálnymi umelkyňami – spomeniem aspoň CD slávnej Edity Gruberovej a mezzosopranistky svetových pódií Vesseliny Kasarovej z r. 1999 – za spolupráce (vtedy) klaviristu Friedricha Haidera. Existujú dokonca úpravy Moravských dvojspevov pre ženský zbor, v rovnako čistom, úprimne vzácnom a srdca sa dotýkajúcom podaní.

Z vypočutých nahrávok sa mi mimoriadne zapáčilo práve predvedenie Hany Friedovej a Hany Štolfovej. Jednak pre výnimočnú farebnú zladenosť hlasov, dynamickú vypracovanosť celkov (čo majú, pravda, aj nahrávky iných speváčok), autentickosť výslovnosti i nálady (zvlášť mezzosopranistky, pochádzajúcej z Moravy), ale najmä pre mäkkú, altovo-zamatovú farbu hlasu Hany Štolfovej, ktorá výborne ladila s nosným, jasným, pritom okrúhlym hlasom sopranistky. Altová farba a mäkkosť Štolfovej dodala piesňam Dvořáka viac elegickosti, melanchólie, ale aj inštrumentálnej farby. Z trinástich duet si dvojica speváčok vybrala iba šesť piesní. V nich obe umelkyne majstrovsky prepájali hlasy z energických nálad (Slavíkovský polečko, Prsten, Zelenaj se, zelenaj) – s  pomalšími, melancholickými náladami (Veleť vtáčku, Voda a pláč, Zajatá). Vo všetkých piesňach svojím jedinečným súzvukom s hlasmi speváčok a detailným vypracovaním klavírneho partu, ako aj mimoriadnou citlivosťou pre charakter piesní, sprevádzala speváčky klaviristka Jana Nagy – Juhászová.

Jana Nagy-Juhászová

Jana Nagy-Juhászová

Táto umelkyňa napokon vystúpila aj ako sólistka v Rachmaninovových dvoch prelúdiách: G dur, op. 32/5 a gis mol, op. 32/12. Opus 32 vznikol r. 1910. Zahŕňa celkovo 13 prelúdií. Z nich Prelúdium G dur (piate) sa vyznačuje perlivou, ozdobnou hrou pravej ruky a zdôrazňovaním melódie v ľavej ruke. Rachmaninov, ako sám vynikajúci virtuóz, rád využíval techniku kríženia rúk, akordických efektov i „prebleskujúcej melodiky“ z jednej do druhej ruky. Melancholicko – meditatívnu náladu s mnohými trilkami a krásnou kultúrou tónu zasa vniesla k poslucháčom klaviristka v Prelúdiu gis mol – v poradí dvanástom z opusu mladého Sergeja Rachmaninova.

Anton Grigorievič Rubinštejn bol ďalším skladateľom nedeľného vokálno-klavírneho recitálu. Z jeho piesňových Duet, op. 48 (je ich v tomto opuse 12) zazneli štyri. Rubinštejn bol vo svojej dobe (1829-1894) medzi výrazne nacionálne orientovanými umelcami akýmsi vydedencom. Sám o tom napísal do svojich denníkov: „Rusi ma nazývajú Nemcom, Nemci ma nazývajú Rusom, Židia ma nazývajú kresťanom, kresťania Židom. Klaviristi ma nazývajú skladateľom, skladatelia ma nazývajú klaviristom. Klasicistickí skladatelia ma nazývajú futuristom a futuristi ma označujú za klasicistického. Môj záver je, že som iba úbohý jednotlivec.“ Ale aký geniálny bol tento jednotlivec so svojimi dvadsiatimi operami (o. i. na Lermontovoho Démona), šiestimi symfóniami, dvomi violončelovými a jedným husľovým koncertom, množstvom klavírnych skladieb, komorných piesní, symfonických básní (z nich najslávnejšia je na Dona Quijota).

Nuž, Rubinštejnovo piesňové dueto „Pesňa“ (Pieseň), bolo teda len miniatúrnou ukážkou z bohatého kompozičného odkazu veľkého skladateľa romantizmu. Zaznelo na spôsob imitácie ľudovej piesne – spracovanej z typických nápevov ruskej melodiky, pričom klavír udával akúsi základnú intonačnú orientáciu, resp. dopovedal náladu. V hlboko melancholických „Gornych veršinách“ (Horských končiaroch) ponechal Rubinštejn dominantnú (úvodnú) funkciu prieraznému, vyššie položenému sopránu – pričom ho však alt následne dojímavo a tajomne dofarboval. Dueto „Bezzabotnosť ptíčky“ (Bezstarostnosť vtáčika) zaznelo s prestupovaním hlasov, kolorovaním melodiky, s bohatými trilkami a celkove radostnou náladou, ktorá však skončila v pianissime a tempovom zvoľnení. Oproti tomu dueto „Pela, pela ptašečka“ (Spieval, spieval vtáčik) vyznelo radostne, pružne, prosto – do konca.

Z ďalšej hudby boli „bonbónikmi“ koncertu piesne Julesa Masseneta a Ernesta Chaussona – dvoch predstaviteľov francúzskeho impresionizmu. Z Masseneta, ináč autora 43 opier(!), z ktorých najznámejšia je Manon a Thais (z nej špeciálne orchestrálne intermezzo pod tým istým názvom), si speváčky vybrali Marine, op. 2/4 – „Námornícku“ (zo zbierky Mélodies, deux duos et un trio). V podaní interpretiek, ktoré vo francúzskych piesňach kládli pomerne veľký dôraz na farbu vokálnej línie, sme nemali veľkú šancu porozumieť textu. Ukážka z Masseneta vyznela so svojím „rotačným rytmickým vlnením“ a vstupom rázne, kontrastne, no napriek „námorníckemu názvu“ končila v zmierlivom ppp.

Ernest Chausson vyznel oproti Massenetovmu piesňovému duetu hudobne zaujímavejšie. „La nuit, op. 11/1“ bola ako hudobne pretlmočený, tmavý, ostrými ťahmi štetca nahodený impresionistický obraz Vincenta van Gogha. Už krehký klavírny úvod naznačil, že pôjde o niečo neobyčajné. Hudobné pradivo sa napokon v oboch hlasoch odvilo do vypätých expresionistických nálad, s ostrejšími vokálnymi akcentmi, ktoré mali v sebe neobyčajne veľa tajomných odkazov a významov.

Koľko nádherných, pritom nepoznaných skladieb leží v  análoch hudby! Je dobré, že ich dve dámy spevu – Hana Friedová a Hana Štolfová-Bandová, spolu s výborne hrajúcou klavírnou umelkyňou Janou Nagy-Juhászovou svojím koncertom tak diferencovane, dramaturgicky pestro poodokryli! Všetky tri mohli azda svoju ponuku (napriek prídavku) aj rozšíriť. Veď oddaní poslucháči by radi počuli toho i viac, než určí presne vymedzená hodina…

Páči sa mi na koncertoch v Mirbachu i to, že dramaturgia Hudobného centra na nich vyrovnane ponúka hudobnú mladosť a objavy s umelcami, ktorí si zaslúžene vydobyli trvalé postavenie a meno v našej interpretačnej kultúre.

Autor: Terézia Ursínyová

Aktuálne koncerty Nedeľného matiné v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci nájdete TU…

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár