Vražedne nebezpečné snívanie v Berlíne

K 125-ročnici narodenia Bohuslava Martinů si v rámci končiacej sezóny nadelili zopár darčekov naši západní susedia (Brno, Ostrava, Praha) i niektoré svetové scény (La Fenice, či berlínska Štátna opera). Slovenské divadlá, ako už dlhšiu dobu býva „dobrým zvykom“, českú hudbu ignorujú, či už pri výročiach alebo mimo nich. Pritom Martinů patrí svojou schopnosťou vstrebávať a do klasickej hudby pretavovať množstvo nových hudobných smerov medzi najvýraznejších skladateľov minulého storočia.

Spomínaná Staatsoper Berlin mu vyčlenila blok siedmych predstavení Juliette, opery, ktorá pôvodne mala vyjsť z pera Kurta Weilla. Autor divadelnej predlohy, Georges Neveux, sa však napokon rozhodol prideliť právo na zhudobnenie jeho hry práve Bohuslavovi Martinů. Neveuxov absurdný, surrealistický námet skladateľa okúzlil svojou snovou poetikou.

Parížsky kníhkupec Michele cestuje po vidieku, aby našiel dievčinu, do ktorej sa kedysi zamiloval. Cesta ho privádza do malého prístavného mestečka, kde žijú podivní obyvatelia. Všetci trpia stratou pamäti a v mysli si uchovávajú zážitky len z momentov prítomnosti. Keďže to Michele nevie, neustále naráža na stret vlastnej reality so surrealitou okolia. V jednej chvíli sa stáva podozrivým, vzápätí na to je ako vlastník najdávnejšej spomienky na kačičku z detstva menovaný starostom mesta. Ale i na toto menovanie obyvatelia čoskoro zabúdajú… Aj vytúžená Juliette patrí takisto medzi ľudí bez pamäti, preto sa milostné dostaveníčko mení na konfrontáciu Michelovej posadnutosti pravdou a Juliettinej fantázie, končiacu výstrelom po odchádzajúcej žene. Michele z mestečka odchádza loďou, ktorá sa v závere mení na ústrednú kanceláriu snov. Tu prichádza snívať zločinec o slobode, žobrák o pobyte pri mori, strojvodca vlaku o zosnulej dcérke. Úradník snovej kancelárie Michela upozorňuje, že čoskoro jeho sen skončí a on musí odísť, ak sa nechce pridať k šedým postavám – ľuďom, ktorí odmietli včas odísť a zostali navždy vo svete snových preludov. Neveuxova predloha končí Michelovou váhavosťou. Michele Martinů sa však rozhodne zostať vo svete podivných obyvateľov, kde ho vábi Juliettina večná pieseň a vracia sa na počiatok deja – do mestečka, kde hľadá Juliette.

Hĺbka sna, ktorý osciluje na hranici pozemskosti, pripomína skoršie dielo Martinů, a to Sestru Paskalinu z Hier o Márii. Aj tu ponecháva skladateľ pomerne veľkú voľnosť divákovi (ale aj inscenačnému tímu), aby sa rozhodol, čo je ťaživý sen a čo sú halucinácie Paskaliny. Podobne Snár (ako znie podtitul opery Juliette) nemôže byť a nie je vyložiteľný jediným spôsobom. Ako kedysi poznamenal sám Martinů, „cítenie každého z nás sa opiera o iné životné zážitky, iné spomienky a dojmy, iné lásky a túžby… nemôžeme chcieť, aby Snár mal jediný zmysel, aby k nemu bol jediný kľúč“.

Je teda možné akceptovať víziu Clausa Gutha v berlínskej inscenácii, ktorý viac než lyrickosť pomedzia sveta snov a skutočnosti akcentuje Michelov zúfalý boj o hľadanie stability – konkrétnosti a pravdy. Stretnutie s Juliette nekončí ako v predlohe výstrelom naslepo, po ktorom Juliette mizne zo scény a Michele sa utápa v pochybnostiach, či ju trafil alebo nie. V Guthovej réžii Juliette padá bezpochyby mŕtva a Michele, nepochybne aj pod tlakom nahromadených stresových zážitkov z mesta bez pamäti, obracia revolver proti sebe. Ale spomalený pohyb padajúceho tela opäť vyvoláva otázniky, či je jeho smrť ozajstnou, alebo len jeho fikciou (alebo dokonca fikciou diváka?). A zatiaľ čo Martinů používa návrat na začiatok deja až na konci príbehu, Guth sa zacykľuje od samého začiatku.

Michele sa zobúdza s revolverom v zakrvavených rukách v miestnosti, z ktorej niet úniku. Z desiatok okienok, malých zásuviek a veľkých dverí „vypadávajú“ rôzni obyvatelia mestečka a predovšetkým revolver, ktorý, nech sa ho snaží kdekoľvek ukryť, sa znovu a znovu objavuje na scéne. Prísť na koreň tohto diania je aj pre diváka znalého deja tvrdý oriešok. Pološialený Michele, snažiaci sa ignorovať revolver a vynárajúce sa červené módne doplnky patriace Juliette, občania mesta, ktorí ho dezorientujú svojimi divnými výrokmi, úporná snaha Michela vysvetliť svoje konanie a prítomnosť v meste, to všetko vyhrocuje napätie na scéne od začiatku takmer na maximum. Michele sa kláti vo víre udalostí, ktoré nechápe. Snaží sa do nich vniesť rácio, a súčasne odvrátiť pozornosť od svojho vražedného činu. Nezmyselnosť tohto šialenstva zvýrazňuje hysterické uctievanie detskej hračky, ktoré sa zmení v zbožšťujúcu procesiu. Náladu akéhosi bizarného thrilleru zvýrazňuje aj temer prázdna biela scéna Alfreda Petera zaplavená studeným svetlom, ktorá sa na začiatku druhého dejstva doplnením o obrovské zelené listy rýchlo zmení na lesnú čistinku.

V obsedantno-neurotickom duchu sa nesie aj stretnutie Michela so Juliette v lese. Konfrontácia jeho posadnutosťou pravdou s jej posadnutosťou spomienkami, ktoré neexistujú a fantáziou vydávanou za pravdu končí tragicky. Škrt epizódy so Starčekom „Mladosť“ vhodne osekáva lyrickosť druhého dejstva, čím prispieva k skoncentrovaniu deja. Vzhľadom na pozmenený sled udalostí, keď sa Michele potáca s mŕtvolou po scéne, snažiac sa pred všetkými predstierať, že je živá, by ale boli vhodné aj ďalšie dramaturgické škrty v scéne so Strážnikom a námorníkmi.

Ponurú, takmer strašidelnú atmosféru tretieho dejstva (opäť výborné svietenie scény) vytvára nekonečná hmla, valiaca sa scénou, ktorou sťaby v tranze prechádzajú šedé postavy tých, čo dali prednosť žitiu v snoch. Michele do nej vpadne z bielej miestnosti predošlého dejstva a vábený Juliettinou pesničkou spoza scény, odmieta odísť a s revolverom v zakrvavených rukách sa vracia späť do prvého dejstva.

Claus Guth servíruje po celý čas dynamické, režijne prepracované dianie, ktoré ide ruka v ruke s hudobným naštudovaním Daniela Barenboima. Šéf opery Pod lipami sa s partitúrou doslova hral, hodne priestoru priznal symfonickému vyzneniu, ale rovnako citeľne v nej vypichoval aj partie lyrické, či miesta s puncom zábavného espritu.

Popri množstve vedľajších a epizódnych postáv sa dej koncentruje do postavy Michela a Juliette. Berlínska inscenácia láka na dvojicu Magdaléna Kožená – Rolando Villazón. Napriek tomu, že Villazónove dávnejšie zdravotné problémy ho už diskvalifikujú pre pozíciu svetového tenora, jednoznačne bol hviezdou večera. Mierne nedoťahovanie tónov vo vyššej polohe, či znateľné prechody medzi ňou a strednou polohou sú v tomto prípade menšou chybou krásy, Martinů nie je belcanto. A drobné nedostatky vokálneho prejavu Villazón bohato vykompenzoval svojou javiskovou kreáciou; len herecká etuda s papagájom by zaslúžila samostatný rozbor. Magdaléna Kožená v zmyselnej červenej róbe nepôsobila prvoplánovo ako zvodná žena, réžia ju štylizovala skôr do polohy ľahtikárskej a trochu poplašenej husičky, do celkovej koncepcie to však zapadlo. Spevácky sa zaskvela predovšetkým v poslednom dejstve, kedy sa Juliettina pieseň ozýva za scénou, plná tajomna, vábenia a nekonečnej ženskosti, takže pochopíme Michela, že sa rozhodne zostať verný svojej láske a ostať žiť vo sne. Z ostatných postáv si zaslúži vyzdvihnúť kontratenor Thomas Lichtenecker v rolách Malého Araba, Tretieho pána a Mladého námorníka, ktoré bývajú častejšie obsadzované ako nohavičkové roly.

Berlínsky Martinů sa vydaril. Nie je to inscenácia stopercentne v duchu libreta, ale jej výklad je prijateľný a možný. A predovšetkým, nesie punc nápaditej a do detailov prepracovanej réžie a vysokokvalitného hudobného naštudovania a výkonu Staatskapele Berlin. Ak sa do repertoáru vráti v niektorej z budúcich sezón, rozhodne stojí za zhliadnutie.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z reprízy 10.6.2016

Bohuslav Martinů: Juliette
Štátna opera Berlín, 2016

hudobné naštudovanie: Daniel Barenboim
réžia: Claus Guth
scéna: Alfred Peter
kostýmy: Eva Dessecker
choreografia: Ramses Sigl
svetlá: Olaf Freese
zbormajster: Martin Wright
dramaturgia: Yvonne Gebauer

osoby a obsadenie reprízy 10. 6. 2016

Juliette: Magdalena Kožená
Michel: Rolando Villazón
Komisár, Poštár, Strážnik lesa: Richard Croft
Mladý arab, 3. pán, Mladý námorník: Thomas Lichtenecker
Starý arab, Starček Mladosť, Starý námorník: Wolfgang Schöne
Obchodníčka s vtákmi, 1. pán, veštica: Elsa Dreisig
Obchodníčka s rybami, Stará dáma: Adriane Queiroz
Muž s helmou, Obchodník so spomienkami, Žobrák: Arttu Kataja
Muž v okne, Trestanec, Nočný strážca: Jan Martiník
2. pán: Natalia Skrycka
Rušňovodič: Florian Hoffmann
Tanečníci: Oren Lazovski, Alexander Fend, Nikos Fragkou,
Uri Burger, Floris Dahlgrün, Victor Villarreal

Orchester a Zbor Štátnej opery Berlín

www.staatsoper-berlin.de

video