Vrcholný umelecký zážitok na BHS: Viedenská filharmónia – koncert snov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Stretnutia s poprednými svetovými orchestrami na 50. ročníku Bratislavských hudobných slávností boli mimoriadne silné. A predsa – nad všetky okamihy hudobnej krásy v nás zanechal najhlbší dojem večer s Viedenskou filharmóniou – Wiener Philharmoniker (nedeľa 5. 10.) s dirigentom Petrom Schneiderom.

Samotná dramaturgia koncertu bola podnetná: Wiener Philharmoniker nešli cestou efektného repertoáru, ale vybrali program z dojmovo súvisiacej, duchovne kompaktnej hudby, navyše pripomínajúcej jubileá dvoch významných českých skladateľov. V orchestrálno – vokálnom predvedení Biblických piesní op. 99 pripomenuli 110. výročie smrti velikána českej romantickej hudby Antonína Dvořáka (1841 – 1904) a  zaradením symfónie Asrael pre veľký orchester op. 27 si uctili 140. výročie narodenia Josefa Suka (1874 – 1935).

Na úvod koncertu však zaznelo prekrásne Adagietto z opery Paradise Lost (Stratený raj) od Krzysztofa Pendereckého (1933). Iba 5-minútová skladba predznamenala melancholicko-lyrickú a duchovnú náladu celého koncertu.

Peter Schneider, BHS 2014

Peter Schneider, BHS 2014

Adagietto skomponoval K. Penderecki ako orchestrálne intermezzo druhého dejstva svojej opery Paradise Lost (z r. 1978) – veľkolepého javiskového diela v dvoch dejstvách, na námet epickej poémy Johna Miltona. Opera vznikla pri príležitosti dvojstoročnice vzniku Spojených štátov amerických a podpísania Deklarácie nezávislosti. Premiéru mala r. 1978 v Lyrickej opere v Chicagu, o rok neskôr v milánskej La Scale a v nemeckej produkcii tiež na Varšavskej jeseni. To sú vonkajšie okolnosti inšpirácie. Vnútorne je v tomto opuse badateľný odklon Pendereckého iba od pozície vedúcej osobnosti poľskej avatgardnej hudby – a jeho postupný návrat k tradíciám dovtedajšieho vývoja európskej hudby. Penderecki sa opere Paradise Lost obracia k tonalite, nadväzujúc najmä na tradíciu sacra rappresentazione – predchodcu opery a oratória z okruhu florentskej cameraty 17. storočia. V inštrumentálnom jazyku svojsky „mieša“ citáty zo stredovekých hymnov (Dies irae a i.), Jánových pašií J. S. Bacha i Wagnerovho Lohengrina. Vo vokálnych úsekoch sa nevzdal na avantgardu 20. storočia nadväzujúcich zvukových efektov a prvkov. Všetko to geniálne prepojil v duchu autorského vyznania: „…s dnešnou skúsenosťou sa nazdávam, že nemožno začínať od začiatku, možno len pokračovať…Adagietto z Paradise Lost zaznieva v opere počas obrazu prvej noci lásky Adama a Evy v rajskej záhrade. Postupne sa táto hudba osamostatnila ako koncertné číslo pre sláčikový orchester a anglický roh. Je to hudobný obraz božského daru ľudským stvoreniam – absolútny okamih lásky, do ktorého pridáva Boh dar hudby. Ten tu predstavuje Penderecki svojou melodicko-elegickou invenciou, ozvláštnenou zamatovým zvukom „viedenských“ sláčikov a hebkým tónom anglického rohu. Viedenskí filharmonici pripravili Adagiettom quasi ochutnávku na ďalšie orchestrálne majstrovstvo.

Dagmar Pecková, BHS 2014

Dagmar Pecková, BHS 2014

Druhým číslom programu boli Biblické piesne Antonína Dvořáka op. 99 na texty Knihy žalmov z Kralickej biblie. Od čias svojho vzniku r. 1894 patria k „výbave“ popredných, zvlášť európskych (najmä českých a slovenských) spevákov rôznych hlasových odborov (piesne vyšli v tlači aj v transpozícii pre vyšší hlas). Prvých päť piesní inštrumentoval Antonín Dvořák, zostávajúce piesne Vilém Zemánek (autormi novej inštrumentácie posledných piatich Biblických piesní stali r. 1954 Jarmil Burghauser a Jan Hanuš). Na vznik tohto najvnútornejšieho Dvořákovho diela pôsobilo jednak hlboké náboženské vedomie skladateľa, jeho rozjímanie o základných otázkach náboženskej viery, správy o blížiacej sa smrti Dvořákovho otca a o úmrtiach Čajkovského, Gounoda i dirigenta Hansa von Bülowa. Tieto smutné zvesti zastihli Dvořáka počas druhého roku jeho pôsobenia v New Yorku. Spevná línia Biblických piesní sa tak prihovára Bohu neobyčajnou pokorou, oddanosťou, hrôzou, smútkom i hymnickým tónom – v kontrastnej vyváženosti a premyslenom súlade deklamácie a melodickej invencie. Náladu jednotlivých piesní, posolstvo slova mala sólistka koncertu – známa a svetom opery roky uznávaná česká mezzosopranistka Dagmar Pecková – nepochybne zažité, ale jej hlas je, žiaľ, za zenitom slávy. Viedenskí filharmonici – vďaka vysokej profesionalite, no najmä vedeniu empatickým dirigentom Petrom Schneiderom – sa snažili neprekryť celkom hlas sólistky, ktorý už v stredoch a výškach nemá potrebnú nosnosť. Sotva ju bolo počuť v predných, nieto zadných radoch Reduty… Iba prsný register Dagmar Peckovej znel zvučne, aj keď s naturálnym zafarbením a náhlym farebným zlomom. A tak bolo toto predvedenie Biblických piesní zo strany sólistky festivalovým sklamaním. Pritom sa jedná o mezzospranistku, ktorá v minulosti nie raz úspešne hosťovala s našou Slovenskou filharmóniou – a podľa bulletinu má stále medzinárodné renomé.

Dagmar Pecková, BHS 2014

Dagmar Pecková, BHS 2014

Na záver koncertu predviedli Viedenčania vrchol svojho programu: takmer 70 – minútovú symfóniu Asrael pre veľký orchester op. 27 od Josefa Suka, dielo dopísané r. 1906. Napriek monumentalite tejto skladby, jej dĺžke a nárokoch na vnímanie bohatej inštrumentácie, poslucháči ani nedýchali do posledných tónov takmer neznámeho, pritom myšlienkovo nadmieru bohatého diela. Josef Suk bol pri jeho písaní podnietený nanajvýš smutnými okolnosťami: úmrtím svojho svokra a učiteľa kompozície Antonína Dvořáka (r.1904) – a o rok neskôr skonom milovanej manželky Otilky, Dvořákovej dcéry. Z týchto tragických prežívaní sa postupne zrodila symfónia Asrael, ktorej meno predznamenáva anjela smrti. (Podľa východných náboženstiev Asrael odprevádza duše do krajiny večnej blaženosti). Je to predovšetkým veľké symfonické dielo o zmysle ľudskej existencie, o večných otázkach bytia, smrti a hľadaní ďalšieho zmyslu života po odchode najbližších. Josef Suk tieto večné otázniky vpísal do monumentálnej symfónie, ktorej tri časti sú inšpirované a dedikované pamiatke Dvořáka – a ďalšie dve milovanej, mladej manželky. Ponurá atmosféra je spodobená jednak v rozsiahlej klasickej sonátovej forme l. časti (Andante sostenuto) a v pochmúrnom Andante 2. časti, nazývanom tiež Pieseň strachu, čiastočne inšpirovanom motívom z Dvořákovho Rekviem. Scherzo (Vivace) – 3. časť – je pripomenutím bývalého života a šťastia. Adagio – 4. časť – je hudobným vyjadrením tragédie, s rytmickými odozvami ľudského srdca, ale aj pripomienkami šťastnejších okamžikov života, ktoré v Sukovej hudobnej reči znamenajú množstvo vrúcnych melodických motívov. Záverečná 5. časť – Adagio e maestoso je hľadaním východiska, zápasom o budúcnosť, katarziu, hľadaním riešenia, čo vyjadruje jednak zložité fugato, ako aj upokojujúco vyznievajúci homofónny záver diela.

Inštrumentálne je Asrael bohato prekomponovaným dielom neskororomantickej, ale vždy tonálnej hudby, v ktorom dostáva priestor každá nástrojová skupina – vždy v mäkkom, akoby oparom zakrytom znení melodicky bohatých, typicky Sukových nápadov.

Peter Schneider a Viedenskí filharmonici, BHS 2014

Peter Schneider a Viedenskí filharmonici, BHS 2014

Dirigent koncertu – Peter Schneider je čestným členom viedenskej Štátnej opery, kde naštudoval množstvo operných celkov (iba v minulej v sezóne 2012-2013 dirigoval Salome, Valkýru, Fidelia a Figarovu svadbu…). Sukovej symfónii dal – pri všetkej monumentalite a dĺžke – jednotu, neustále napätie, vyplývajúce z kontrastov a vypointovaných častí. Pod jeho vedením pôsobili hudobníci Viedenskej filharmónie ako vynikajúco zohratý celok, ktorý bez vonkajšej námahy zvláda všetky požiadavky obrovskej partitúry. Dirigent neafektovaným gestom udával šírku témam, dynamickým vlneniam a akcentom. Hĺbka tohto diela, lahodnosť celého orchestra, mäkkosť zvuku sláčikov i dychových nástrojov (!) nás opájali tak, že sme ani neevidovali čas. Súlad všetkých nástrojových skupín je u Wiener Philharmoniker nenapodobiteľná – navyše tento orchester má svoj typický mäkký zvuk, bez nivelizujúcej zvukovosti. Vždy hrá s noblesou a hudobnou eleganciou. Českej hudbe dodali Viedenčania aj príznačnú emotívnosť, vrúcnosť, hĺbku a melodické bohatstvo. Bol to koncert snov!

Autor: Terézia Ursínyová

foto: BHS

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár